znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 380/2013-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. Č., zastúpeného advokátom   Mgr.   Dušanom   Oravcom,   Advokátska   kancelária,   Laurinská   2,   Bratislava, pre namietané   porušenie   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   5 Cdo 286/2012   a jeho   uznesením zo 7. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cdo 286/2012   p o r u š i l   základné právo JUDr. J. Č. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 286/2012 zo 7. marca 2013   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.JUDr. J. Č.   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 55,46 € (slovom   päťdesiatpäť   eur   a   štyridsaťšesť   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta Mgr. Dušana Oravca, Advokátska kancelária, Laurinská 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 380/2013-10   z 10.   júla   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   J.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Cdo 286/2012.

Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľa v podaní z 15. augusta 2014 a najvyšší súd vo vyjadrení z 15. júla 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   preto   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že JUDr. A. C. (ďalej len „žalobca“) sa v konaní vedenom Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   od   sťažovateľa   ako žalovaného zaplatenia sumy 58 800 Sk ako odmeny za poskytovanie právneho poradenstva. Sťažovateľ nikdy tento jeho nárok neuznal a žiadal žalobu zamietnuť. Dňa 13. októbra 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu v priebehu konania podanie, ktorým sa domáhal, aby okresný súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 6 634 Sk spolu s úrokmi z omeškania z titulu   bezdôvodného   obohatenia.   Petit   tohto   podania   znel: „Na základe   uvedeného navrhujem, aby súd vydal nasledovný rozsudok: Súd žalobu navrhovateľa zamieta v plnom rozsahu. O vzájomnom návrhu odporcu súd rozhodol tak, že navrhovateľ je v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku povinný odporcovi uhradiť sumu 6.634,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania odo dňa 2. 3. 2001 do zaplatenia. Navrhovateľ je povinný uhradiť odporcovi trovy konania a právneho zastúpenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Sťažovateľ   uhradil   súdny   poplatok   za   uplatnený   nárok   kolkovou   známkou   na   prvopise podania. Okresný súd vyhodnotil toto podanie ako vzájomnú žalobu.

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 35/2003-17 z 13. apríla 2005 žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a vzájomnú žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 3 Co 485/2005-142 z 8. novembra 2007 bol   rozsudok   okresného súdu   zmenený tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá. Rozsudok vo výrokoch   o zamietnutí vzájomnej žaloby sťažovateľa   a   o   náhrade   trov   konania bol   zrušený   a   vec   bola vrátená   okresnému   súdu na ďalšie konanie. Krajský súd k podaniu sťažovateľa z 13. októbra 2004 iba poznamenal, že toto podanie nemá dôsledky predpokladané § 97 Občianskeho súdneho poriadku a že bolo obranou sťažovateľa, pričom však tento svoj názor bližšie nezdôvodnil. Krajský súd podľa sťažovateľa navyše nesprávne uviedol, že sťažovateľ svojím podaním žiada, „… aby mu bolo prisúdené 6.634,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 2. 3. 2001 do zaplatenia, v závislosti od toho, aby mu bolo prisúdené menej ako žiada navrhovateľ...“.

Okresný   súd   v   ďalšom   priebehu   konania   rozhodoval   už   iba   o   vzájomnej   žalobe sťažovateľa. Novým rozsudkom č. k. 10 C 35/2003-250 z 29. novembra 2010 vzájomnej žalobe   sťažovateľa   vyhovel   a   zaviazal   žalobcu   zaplatiť   sťažovateľovi   220,21   €   spolu so 17,6   %   úrokom   z   omeškania   ročne   od   2.   marca   2001   do   zaplatenia   a   náhradu   trov konania. Uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 103/2011-269 z 30. marca 2012 bol rozsudok okresného   súdu   zrušený   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   poukázal na viazanosť   okresného   súdu   jeho   právnym   názorom   vysloveným   v   skoršom   rozsudku krajského   súdu,   v ktorom   označil   podanie   sťažovateľa   z   13.   októbra   2004   za   obranu. Uviedol, že pokiaľ za takejto situácie bolo podanie posúdené ako vzájomná žaloba, potom postup okresného súdu nebol správny.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, ako aj to, že uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odňatie možnosti konať pred súdom videl sťažovateľ v tom, že napriek   splneniu   poplatkovej   povinnosti   a   vykonaniu   úkonu   v   predpísanej   forme   by s prihliadnutím   na   právny   názor   krajského   súdu   nemalo   byť   o   jeho   nároku   vôbec rozhodnuté. Namietal tiež, že vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu čo do zrušenia výroku o vzájomnej žalobe nevyplynula pre okresný súd povinnosť viazanosti   právnym   názorom   krajského   súdu   v   zmysle ustanovenia   §   226   Občianskeho súdneho poriadku.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   286/2012   zo   7.   marca   2013   bolo dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté,   keďže   obsahom   dovolania   nebola   námietka   odňatia možnosti konať pred súdom, ale iná námietka, ktorú sťažovateľ uviedol vo väzbe na otázku zákonnosti   a   vecnej   správnosti   právnych   záverov   všeobecných   súdov   (ich   právneho posúdenia   veci),   na   ktorých   založili   svoje   rozhodnutia.   Výhrady   sťažovateľa   sa   týkali činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. Najvyšší súd nesprávne uvádza, že sťažovateľ v podaní z 13. októbra 2004   žiadal, „aby   mu   bolo   prisúdené   menej,   ako   žiadal   navrhovateľ“.   Samotnú opodstatnenosť tvrdení sťažovateľa najvyšší súd neposudzoval, lebo bol toho názoru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Nevyjadril sa preto ani k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej pre okresný súd nevznikla povinnosť viazanosti rozsudkom krajského súdu v zmysle ustanovenia § 226 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   sťažovateľa   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   krajského   súdu   nerešpektujú základné zásady občianskeho súdneho konania. Z odôvodnenia rozhodnutí je zrejmé, že krajský súd nerešpektuje formuláciu petitu podania sťažovateľa z 13. októbra 2004 a ani obsah tohto podania. Pokiaľ najvyšší súd uvádza, že obsahom dovolania bola námietka nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   treba   uviesť,   že   keďže   toto   nesprávne   právne posúdenie súviselo výlučne s postupom krajského súdu, ktorý má zásadný vplyv na priebeh ďalšieho   konania,   došlo   tak   nepochybne   i   k   odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom. Opakované vyhodnotenie podania sťažovateľa z 13. októbra 2004 krajským súdom ako obranu proti žalobe nemožno označiť inak ako arbitrárne. Najvyšší súd je toho názoru, že takýto postup krajského súdu nemožno označiť za odňatie možnosti konať pred súdom. Tento   názor   najvyššieho   súdu   nie   je   správny.   Pokiaľ   nemá   byť meritórne   prerokovaná vzájomná žaloba sťažovateľa napriek tomu, že sú dodržané všetky formálne a obsahové zákonné   požiadavky   pre   toto   podanie   z dôvodu   arbitrárnej   kvalifikácie   podania,   potom primárne ide o odňatie možnosti konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom vidí sťažovateľ aj v tom, že najvyšší súd sa nezaoberal jeho argumentáciou týkajúcou sa nesplnenia   podmienok   na   aplikáciu   ustanovenia   §   226   Občianskeho   súdneho   poriadku, ktorého   nedodržanie   krajský   súd   vytkol   okresnému   súdu.   Právo   na   súdnu   ochranu nepochybne   zahŕňa   aj   právo   účastníka   konania,   aby   sa   súd   vysporiadal   s   jeho argumentáciou po právnej i skutkovej stránke. Pokiaľ tak najvyšší súd nepostupoval, došlo i týmto spôsobom k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 286/2012 s tým, aby bolo uznesenie zo 7. marca 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa napokon náhrady trov právneho zastúpenia v sume 55,46 €.

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-43 z 15. júla 2014, ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   22.   júla   2014,   vyplýva,   že   sťažnosť   považuje   za nedôvodnú. Podľa jej názoru rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia. Najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu postačujúcom na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti   prípadu.   Dovolaním napadnuté   uznesenie   odvolacieho súdu   nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 239 Občianskeho súdneho poriadku, ale ani podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku s osobitným zreteľom na tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Uskutočnený výklad prípustnosti   dovolania je ústavne konformný a je v súlade s doterajšou   praxou. Sťažovateľ namietal nesprávnu interpretáciu ustanovení § 97 a § 98 Občianskeho súdneho poriadku. Tieto námietky sa však týkajú tej činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení   vyvodzuje   právne   závery   a na zistený   skutkový   stav   aplikuje konkrétnu   právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. Ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci.   Právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   je   síce   relevantný   dovolací   dôvod, ktorým   možno úspešne odôvodniť   procesne prípustné dovolanie, nie je však procesnou vadou   konania   v   zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   nezakladá prípustnosť dovolania.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 15. augusta 2014 doručenej ústavnému súdu   18.   augusta   2014,   ktorou   odpovedá   na   vyjadrenie   najvyššieho   súdu,   vyplýva,   že sťažovateľ odkazuje v celom rozsahu na obsah podanej sťažnosti. Zároveň informuje, že v zmysle právneho názoru krajského súdu, podľa ktorého právny úkon sťažovateľa nebol vzájomným   návrhom,   keďže   požadoval   menej   ako   žalobca,   bolo   konanie   právoplatne skončené uznesením okresného súdu č. k. 10 C 35/2003-295 z 3. júla 2013. Táto skutočnosť potvrdzuje záver, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na súdnu ochranu, pretože o jeho podaní z 13. októbra 2004 nebolo a ani nebude meritórne rozhodnuté, a to najmä v dôsledku nesprávneho výkladu právnych noriem zo strany konajúcich súdov, a v neposlednom rade najmä   v   dôsledku   nesprávneho   záveru   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolania sťažovateľa,   a   to   napriek   tomu,   že   nesprávnym   procesným   postupom   a   nesprávnym právnym   posúdením   procesného   postupu   krajského   súdu,   ktorý   mal   zásadný   vplyv   na konanie, došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Sťažovateľ vidí odňatie možnosti konať pred súdom i v tom, že najvyšší súd sa nezaoberal jeho argumentáciou týkajúcou   sa   nevzniknutia   podmienok   pre   aplikáciu   ustanovenia   §   226   Občianskeho súdneho   poriadku,   ktorého   nedodržanie   krajský   súd   vytkol   okresnému   súdu.   K   odňatiu možnosti konať pred súdom došlo i tým, že dovolanie sťažovateľa bolo najvyšším súdom odmietnuté bez vecného preskúmania jeho opodstatnenosti.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 380/2013-10 z 10.   júla   2013,   vyjadrenie   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   a   repliku   sťažovateľa   aj žalobcovi s tým, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže bol účastníkom konania vedeného všeobecnými súdmi a môže byť rozhodnutím ústavného súdu dotknutý vo svojich právach.

Z vyjadrenia žalobcu zo 4. septembra 2014 doručeného ústavnému súdu toho istého dňa   elektronicky   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bol   nárok   sťažovateľa zamietnutý, bol kvalifikovaný a správny. Potvrdil   to aj najvyšší súd tým, že dovolanie sťažovateľa   odmietol.   Nárok   sťažovateľa   bol   absolútne   neodôvodnený   a   neoprávnený. Najvyšší súd rozhodol kvalifikovane, správne a v súlade s platným zákonom. Preto sťažnosť podaná   sťažovateľom   ústavnému   súdu   je   neoprávnená,   jej   dôvody   sú   svojvoľne interpretované, zmätočné a najmä vecne a právne nesprávne. Žalobca navrhuje, aby ústavný súd posúdil sťažnosť ako nedôvodnú.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 286/2012 zo 7. marca 2013 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 103/2011 z 30. marca 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ argumentáciu o existencii   procesnej   vady   konania   uvedenej   v   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní   alebo   že   nezachovali   zákonom ustanovenú   procedúru   prerokovania   veci   a   znemožnili   urobiť   niektorý   procesný   úkon a podobne.   Podstatou   dovolacích   námietok   je,   že   rozhodnutia   súdov   spočívajú   na nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (pozri § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) teda z jeho strany nejde o námietku odňatia možnosti   konať   pred   súdom,   ale   o   námietku   inú,   ktorú   sťažovateľ   uvádza   vo   väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. Podstatná časť dovolacích námietok   sťažovateľa   spočíva   v   tvrdení,   že   krajský   súd   v   danom   prípade   vychádzal z nesprávnej interpretácie § 97 a § 98 Občianskeho súdneho poriadku a v nadväznosti na to dospel   k   nesprávnemu   právnemu   názoru,   že   podanie   sťažovateľa   z   13.   októbra   2004 označené ako vzájomný návrh, ktorým žiadal, aby mu bolo prisúdené menej, než žiadal žalobca, nemá dôsledky predpokladané ustanovením § 97 Občianskeho súdneho poriadku. Uvedená   časť   výhrad sťažovateľa   sa   týka   činnosti   súdu,   v   rámci   ktorej   zo   skutkových zistení   vyvodzuje   právne   závery   a na zistený   skutkový   stav   aplikuje konkrétnu   právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. Ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci.   Právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   je   síce   relevantný   dovolací   dôvod, ktorým   možno   úspešne   odôvodniť   procesne   prípustné   dovolanie,   ale   nesprávne   právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   nezakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto ustanovenia. Ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej uznesenie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 10 C 35/2003-295 z 3. júla 2013, ktoré sa stalo právoplatným 7. augusta 2013, vyplýva, že žalobca bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 195,18 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 069,92 €, ako aj uhradiť   trovy   štátu   vo   výške   77,01   €.   Podľa   názoru   okresného   súdu   hoci   podanie sťažovateľa   z   13.   októbra   2004   vyhodnotil   okresný   súd   ako   vzájomný   návrh,   podľa právneho názoru krajského súdu ide o kompenzačnú námietku, a preto v danom štádiu konania sa okresný súd mohol zaoberať už iba otázkou náhrady trov konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ak súd, alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava   každému   právu,   ktoré   je   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   upravené a ktorého   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   možno   domáhať na   súdnom   alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Poskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody tak, ako sú uvedené v druhej hlave ústavy (I. ÚS 96/94).

Sťažovateľ   namieta,   že   hoci   svojím   podaním   z   13.   októbra   2004   uplatnil   ako žalovaný vzájomným návrhom svoj nárok voči žalobcovi na zaplatenie sumy 6 634 Sk, krajský súd posúdil toto jeho podanie nie ako vzájomný návrh, ale ako započítaciu námietku (iba procesnú obranu), keďže požadoval od žalobcu sumu menšiu než žalobca od neho, a v dôsledku   tohto   posúdenia   jeho   podania   o   vzájomnom   návrhu   nebolo   možné   vôbec rozhodnúť. Najvyšší súd napriek uvedenému neuznal, že by postupom krajského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   je   toho   názoru,   že   nebol   dôvod   meritórne   sa   zaoberať   dovolacou argumentáciou   sťažovateľa,   pretože   táto   argumentácia   spochybňovala   v   skutočnosti správnosť právneho posúdenia nároku sťažovateľa krajským súdom, čo však   prípustnosť dovolania nezakladalo.

Žalobca sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým zhrnúť rozhodujúce okolnosti konania vedeného všeobecnými súdmi.

Ako podstatné sa javí najprv to, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 58 800 Sk ako odmeny za poskytovanie právneho poradenstva sťažovateľ nikdy neuznal a v celom   priebehu   konania   trval   na   tom,   aby   bola   žaloba   žalobcu   zamietnutá. Sťažovateľom uplatnený nárok voči žalobcovi na zaplatenie sumy 6 634 Sk z titulu vydania bezdôvodného   obohatenia   považoval   krajský   súd   nie za   vzájomný   návrh   (ako   to   tvrdil sťažovateľ),   ale   za   započítaciu   námietku   v   rámci   procesnej   obrany   sťažovateľa,   a   to s poukazom   na   to,   že   sťažovateľom   uplatnený   nárok   je   nižší   ako   nárok   uplatňovaný žalobcom. Potom, ako právoplatným rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 485/2005-142 z 8. novembra 2007 bola žaloba žalobcu zamietnutá, v zmysle právneho názoru krajského súdu už nebolo možné meritórne sa zaoberať opodstatnenosťou požiadavky sťažovateľa na zaplatenie   sumy   6 634 Sk.   Keďže   žaloba   žalobcu   bola   posúdená   v   celom   rozsahu   ako nedôvodná, žiadne započítanie voči žalobcovmu (neexistujúcemu) nároku už neprichádzalo do úvahy. Práve preto krajský súd uznesením č. k. 2 Co 103/2011-269 z 30. marca 2012 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 35/2003-250 z 29. novembra 2010, ktorým bolo nároku sťažovateľa vyhovené, a vec vrátil okresnému súdu trvajúc na právnom názore, podľa   ktorého   sťažovateľom   uplatňovaný   nárok   nie   je   vzájomným   návrhom,   ale   iba započítacou námietkou. Po tomto uznesení krajského súdu nezostala už okresnému súdu iná možnosť, než uznesením č. k. 10 C 35/2003-295 z 3. júla 2013 rozhodnúť o náhrade trov konania. Nebolo už teda možné rozhodovať o uplatnenom nároku sťažovateľa, ktorý musel okresný súd pri rešpektovaní právneho názoru krajského súdu považovať nie za vzájomný návrh, ale za započítaciu námietku.

Sťažovateľ považuje stanovisko krajského súdu, podľa ktorého jeho nárok bol iba započítacou   námietkou,   za   taký   postup   súdu,   ktorým   mu   bola   ako   účastníkovi   konania odňatá možnosť konať pred súdom, keďže priamym dôsledkom stanoviska krajského súdu bolo, že o jeho nároku sa nekonalo a nerozhodlo.

Najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   svoju   argumentáciu   o   existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v konaní alebo že nezachovali zákonom stanovenú procedúru prerokovania veci, či znemožnili mu urobiť niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jeho dovolacích námietok totiž podľa najvyššieho súdu je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho, teda obsahového hľadiska nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú sťažovateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. Podstatná časť dovolacích námietok sťažovateľa podľa najvyššieho súdu spočíva v tvrdení, že krajský súd vychádzal z nesprávnej interpretácie § 97 a § 98 Občianskeho súdneho poriadku a v nadväznosti na to dospel k nesprávnemu právnemu názoru, podľa ktorého podanie sťažovateľa z 13. októbra 2004 označené ako vzájomný návrh, ktorým žiadal, aby mu bolo prisúdené menej, než žiadal   žalobca,   nemá   dôsledky   predpokladané   ustanovením   §   97   Občianskeho   súdneho poriadku. Táto časť výhrad sťažovateľa voči uzneseniu krajského súdu sa podľa najvyššieho súdu týka takej činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho   posudzovania   veci.   Pritom   ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou či procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci.

So závermi najvyššieho súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu súhlasiť.

Podľa § 97 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odporca môže za konania uplatniť svoje práva proti navrhovateľovi i vzájomným návrhom.

Podľa § 98 Občianskeho súdneho poriadku vzájomným návrhom je i prejav odporcu, ktorým proti navrhovateľovi uplatňuje   svoju pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než uplatnil navrhovateľ. Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu.

Treba predovšetkým konštatovať, že obe citované ustanovenia sú nielen súčasťou procesno-právnej   normy   (Občianskeho   súdneho   poriadku),   ale   nepochybne   majú   aj procesno-právny charakter, pretože upravujú možnosť žalovaného uplatniť svoj nárok proti žalobcovi   v   konaní   začatom   žalobcom.   Zároveň   definujú   aj   rozdiel   medzi   vzájomným návrhom a započítacou námietkou.

Za právne posúdenie veci treba považovať interpretáciu a aplikáciu tých ustanovení zákona,   na   základe   ktorých   sa   vo   veci   má   rozhodnúť.   To   znamená,   že   námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorou možno odôvodniť dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, sa spravidla týka tvrdenia o nesprávnej interpretácii a aplikácii hmotného práva vzťahujúceho sa na posúdenie merita veci.

Interpretácia a aplikácia procesno-právnych ustanovení je síce tiež v širšom zmysle právnym   posudzovaním   normatívneho   textu,   nemožno   ju   však   spravidla   považovať   za právne posúdenie veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Správna interpretácia a aplikácia ustanovení procesného práva je jednou zo záruk ústavne konformného   poskytovania   súdnej   ochrany.   Ak   preto   odvolací   súd   nesprávne   posúdi procesný úkon žalovaného ako započítaciu námietku v zmysle § 98 Občianskeho súdneho poriadku, hoci v skutočnosti pri správnej interpretácii a aplikácii má ísť o vzájomný návrh v zmysle § 97 ods.   1 Občianskeho súdneho   poriadku,   v   dôsledku   čoho sa   žalovanému nedostane   súdnej   ochrany,   keďže   o ním   uplatnenom   nároku   súdy   meritórne   vôbec nerozhodnú, potom zaťaží konanie vadou spočívajúcou v tom, že v dôsledku jeho postupu bola   žalovanému   ako   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom. Z ústavnoprávneho hľadiska je takýmto vadným postupom súdu žalovanému znemožnený samotný prístup k súdnej ochrane.

Možno   uzavrieť,   že   najvyšší   súd,   ktorý   nesprávne   vyhodnotil   dovolacie   tvrdenie sťažovateľa ako námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   takéto   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 286/2012 zo 7. marca 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania vo výške 55,46 €.

Ústavný súd mu priznal túto ním uplatnenú sumu, hoci skutočná výška trov právneho zastúpenia by bola 417,98 € (v roku 2013 za prevzatie a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti 2-krát po 130,16 € a v roku 2014 za repliku na vyjadrenie najvyššieho súdu 134 €, ako aj režijný paušál 2-krát po 7,81 € a 1-krát 8,04 €) (bod 3 výroku nálezu).  

Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie   medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Vzhľadom na citované ustanovenie treba pod právoplatnosťou nálezu   uvedenou   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   rozumieť   jeho   doručenie   účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014