znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 380/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Sž 15/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2012 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Sž 15/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. júla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že v dňoch 21., 24., 25., 26., 27., 28. a 31. augusta 2009 sťažovateľka odvysielala v televíznom programe R. informácie o bytovom dome F., ktoré mohli   naplniť   definíciu   skrytej   reklamy   podľa   §   32   ods.   13   zákona   č.   308/2000   Z.   z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vysielaní“).   Dňa   9.   februára   2010   Rada   pre vysielanie   a   retransmisiu   (ďalej   len   „rada“)   ako   správny   orgán   v   oblasti   vysielania a retransmisie   rozhodnutím   sp.   zn.   RP/08/2010   uložila   sťažovateľke   pokutu   vo   výške 10 000 €   za   porušenie   povinnosti   ustanovenej   v   §   31a   ods.   4   zákona   o   vysielaní. Sťažovateľka   podala proti   rozhodnutiu   odvolanie.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 8 Sž 7/2010 z 10. marca 2011 bolo rozhodnutie rady zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Novým rozhodnutím rady sp. zn. RP 20/2011 z 24. mája 2011 bola za porušenie povinnosti podľa § 32 ods. 12 zákona o vysielaní v znení účinnom k 31. augustu 2009 sťažovateľke   uložená   pokuta   vo   výške   10   000   €.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 6 Sž 15/2011-23 z 25. apríla 2012 bolo rozhodnutie rady potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k zásahu do jej základných práv pre nedodržanie zákonnej   subjektívnej   lehoty,   v   ktorej   mala   rada   rozhodnúť.   Táto   totiž   nerozhodla do 6 mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti sťažovateľky dozvedela.

Podľa § 64 ods. 4 zákona o vysielaní rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania   povinnosti   podľa   tohto   zákona   na   zasadnutí   rady.   Sťažovateľka   porušila povinnosť 31. augusta 2009. Pre počítanie subjektívnej lehoty podľa zákona o vysielaní v znení účinnom do 14. decembra 2009 je dňom rozhodujúcim pre určenie začiatku plynutia lehoty deň, keď bola rade doručená sťažnosť fyzickej osoby smerujúca proti odvysielanému televíznemu   programu.   Takáto   sťažnosť   bola   doručená   7.   septembra   2009   a   od   tohto dátumu začala plynúť subjektívna lehota. Objektívna lehota má začiatok deň nasledujúci po dni,   v ktorom   nastala   skutočnosť   určujúca   začiatok   lehoty,   t.   j.   1.   septembra   2009. Rozhodnutie rady bolo vydané 24. mája 2011. Pritom subjektívna lehota, v ktorej rada mohla rozhodnúť o porušení povinnosti, ako aj o uložení sankcie, uplynula ešte v roku 2010. Preto došlo k preklúzii subjektívnej lehoty. Časové limitovanie právneho postihu za správny delikt má materiálne a procesné dôvody. Len včasným uložením sankcie možno dosiahnuť jeho účel, pričom čím dlhšia je doba od spáchania protiprávneho konania, tým menšia je sila dôkazných prostriedkov. Sankcia už nefunguje ako prostriedok individuálnej a generálnej prevencie. Takéto oneskorené sankcionovanie nenapĺňa účel, ktorý má ako trest   vyvolať.   Je nemožné,   aby   rada   rátala s   tým,   že   keď   jej   rozhodnutie   je napadnuté odvolaním a najvyšší súd rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie, začala jej plynúť nová subjektívna doba na rozhodnutie a uloženie sankcie. Rada musí uložiť sankciu vždy do šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa o porušení práva dozvedela. Iným výkladom by sa vytváral stav, podľa ktorého by ustanovenie o subjektívnej lehote bolo bezvýznamné, keďže rade poskytuje možnosť rozhodnúť v úplne inej a omnoho dlhšej lehote. Podľa názoru sťažovateľky ústavný súd musí zodpovedať otázku, či je rozhodnutie vydané po uplynutí subjektívnej lehoty spravodlivé.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Sž 15/2011 s tým, aby bol rozsudok z 25. apríla 2012 v spojení s rozhodnutím rady z 24. mája 2012 zrušený a vec bola vrátená rade na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,51 €.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Sž 15/2011-23 z 25. apríla 2012 doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky (podľa dátumovej pečiatky) 16. mája 2012 vyplýva, že ním bolo potvrdené rozhodnutie rady sp. zn. RP 20/2011 z 24. mája 2011. Podľa názoru najvyššieho   súdu   opravný   prostriedok   sťažovateľky   nie   je   dôvodný.   V   súvislosti s námietkou   nedodržania   zákonom   ustanovenej   šesťmesačnej   subjektívnej   lehoty na rozhodnutie o uložení sankcie poukazuje najvyšší súd na ustanovenie § 64 ods. 3 zákona o   vysielaní   v   znení   účinnom   v   čase   spáchania   deliktu,   podľa   ktorého   rada   rozhodne o uložení   sankcie   do   šiestich   mesiacov   odo   dňa,   keď   sa   o   porušení   povinnosti   podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Podľa § 64 ods. 4 zákona o vysielaní v znení účinnom po 15. decembri 2009 rada o uložení sankcie   rozhodne   do   šiestich   mesiacov   odo   dňa,   keď   sa   o   porušení   povinnosti   podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená, pričom za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň   prerokovania   správy   o   kontrole   dodržiavania   povinností   podľa   tohto   zákona na zasadnutí   rady.   Sťažovateľka   mala   porušiť   povinnosť   31.   augusta   2009.   Subjektívna šesťmesačná   lehota   začala   rade   plynúť podľa   §   64   ods.   3   zákona   o   vysielaní   v   znení účinnom do 14. decembra 2009 dňa 7. septembra 2009, keď bola rade doručená sťažnosť fyzickej osoby smerujúca proti inkriminovanému televíznemu programu. Rozhodnutie rady sp. zn. RP 08/2010 bolo vydané 9. februára 2010, teda pre počítanie subjektívnej lehoty uplynulo 5 mesiacov a 2 dni. Subjektívna lehota bola v danom prípade zachovaná, pretože rada   prvýkrát   rozhodla   o   uložení   sankcie   v   zákonom   ustanovenej   šesťmesačnej   lehote. Vychádzajúc   z   ustanovenia   §   64   ods.   3   zákona   o   vysielaní   treba   konštatovať,   že zákonodarca   určil   subjektívnu   lehotu,   ktorá   sa   vzťahuje   na   prvé   rozhodnutie   v   konaní o uložení sankcie, nie teda na ďalšie konanie po zrušení rozhodnutia o uložení sankcie súdom, a to rešpektujúc skutočnosť, že sankcia je uložená v jednom celistvom konaní. V dôsledku toho, že najvyšší súd prvé rozhodnutie o uložení sankcie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, rada nerozhodovala v novom konaní, ale v konaní, ktoré treba považovať za pokračovanie už v začatom konaní po zrušení rozhodnutia súdom.

Z uvedených dôvodov námietku sťažovateľky, podľa ktorej sankcia bola uložená neskorším rozhodnutím rady po uplynutí šesťmesačnej subjektívnej lehoty, treba považovať za   nedôvodnú.   V   prípadoch,   keď   v   sankčnom   konaní   podľa   zákona   o   vysielaní   rada rozhoduje v ďalšom konaní o uložení sankcie, je jej povinnosťou rozhodovať v jednoročnej objektívnej   lehote.   Táto   v   danej   veci   začala   plynúť   nasledujúcim   dňom   od   porušenia povinnosti, t. j. 1. septembra 2009. Rozhodnutie rady sp. zn. RP 20/2011 bolo vydané 24. mája   2011,   čiže   od   začiatku   plynutia   objektívnej   lehoty   do   vydania   rozhodnutia o uložení sankcie uplynul 1 rok, 8 mesiacov a 24 dní. V tejto lehote sú však zahrnuté aj časové   úseky,   keď   podľa   §   246d   Občianskeho   súdneho   poriadku   lehota   na   zánik zodpovednosti   neplynula,   keďže   rada   rozhodla   po   druhýkrát,   a   to   po   predchádzajúcom zrušení   jej   rozhodnutia   najvyšším   súdom,   pričom   za   deň,   kedy   lehota   začne   spočívať, sa považuje deň, kedy začalo súdne konanie. Posledným dňom spočívania lehoty je deň právoplatnosti   súdneho   rozhodnutia.   Prvé   rozhodnutie   rady   sp.   zn.   RP   08/2010   bolo napadnuté   opravným   prostriedkom   doručeným   najvyššiemu   súdu   26.   marca   2010. O opravnom prostriedku sa rozhodlo rozsudkom z 24. marca 2011, teda lehota neplynula 11 mesiacov a 28 dní, z čoho vyplýva, že rada vydala rozhodnutie nielen v subjektívnej šesťmesačnej lehote, ale aj v objektívnej jednoročnej lehote.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej rada vo veci nerozhodla v subjektívnej   šesťmesačnej   lehote,   pretože   v   tejto   lehote   bolo   vydané   iba   jej   prvé rozhodnutie,   ktoré   však   najvyšší   súd   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Ďalšie rozhodnutie však už bolo vydané po uplynutí lehoty. Podľa sťažovateľky za správny možno považovať   iba   taký   výklad,   podľa   ktorého   aj   prípadné   nové   rozhodnutie   (po   zrušení predchádzajúceho   rozhodnutia   vydaného   súdom)   musí   byť   vydané   v   šesťmesačnej subjektívnej lehote.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   úvahy   najvyššieho   súdu   vyčerpávajúce a presvedčivé. Podrobne zdôvodňujú zásady a spôsob počítania subjektívnej lehoty v danom prípade.   Rozsudok   preto   nemožno   považovať   za   arbitrárny,   ale   ani   za   zjavne neodôvodnený.

V   danej   súvislosti   neušlo   pozornosti   ústavného   súdu,   že   sťažovateľka   nijako konkrétne nepolemizuje s argumentáciou najvyššieho súdu vysvetľujúcou spôsob plynutia, resp. počítania subjektívnej lehoty. Sťažovateľka sa totiž obmedzila iba na zopakovanie svojho   odlišného   právneho   názoru   bez   toho,   aby   pritom   reflektovala   na   konkrétnu argumentáciu najvyššieho súdu.

Napokon treba poznamenať, že hoci sťažovateľka žiadala vysloviť aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, pričom verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom, neuviedla nijaké skutočnosti, ale ani úvahy, z ktorých by porušenie uvedeného článku ústavy malo vyplývať.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012