znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 380/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. E., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžnč 10/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. E. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2009   doručená   sťažnosť   M.   E.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžnč 10/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. septembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ trpel chorobou z povolania, čo bolo 5. novembra 2008 hlásené jeho zamestnávateľovi. V súvislosti s chorobou z povolania bolo potvrdené, že štyri   skoršie   práceneschopnosti   sťažovateľa   boli   v príčinnej   súvislosti   s touto   chorobou z povolania. Vzhľadom na to sťažovateľ požiadal Sociálnu poisťovňu, pobočku P. (ďalej len „pobočka poisťovne“), o priznanie úrazového príplatku za obdobie od 17. augusta 2006 do 30. septembra 2006. Žiadosť bola spísaná 1. decembra 2008 a mala byť vybavená v lehote 60 dní, teda do 31. januára 2009. Pobočka poisťovne listom z 2. februára 2009 doručeným 6. februára 2009 sťažovateľovi oznámila, že v súlade s ustanovením § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o sociálnom poistení“) predlžuje lehotu na vydanie rozhodnutia zo 60 dní na ďalších 60 dní z dôvodu posudzovania zodpovednosti za vzniknutú chorobu z povolania zamestnávateľom. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že zodpovednosť zamestnávateľa bola jednoznačne a nesporne   zistená   príslušnými   inštitúciami,   a to   Regionálnym   úradom   verejného zdravotníctva P. a Fakultnou nemocnicou s poliklinikou – Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie M. pred uznaním choroby z povolania. Tieto námietky oznámil sťažovateľ pobočke   poisťovne   listom   z 9.   februára   2009.   Podľa   názoru   sťažovateľa,   ak   pobočka poisťovne   nerozhodla   o jeho   nároku   v zákonnej   lehote   do   31.   januára 2009,   mal   právo domáhať sa opatrení proti jej nečinnosti. Toto právo realizoval sťažovateľ podaním žaloby proti Sociálnej poisťovni, ústrediu (ďalej len „žalovaná“), 19. februára 2009. Keďže žalobu podal Krajskému súdu v Trenčíne, jeho uznesením č. k. 11 S 19/2009-15 z 31. marca 2009 bola vec postúpená vecne príslušnému najvyššiemu súdu. Rozhodnutím pobočky poisťovne sp. zn. 310-2318/2009 zo 4. marca 2009 bol sťažovateľovi priznaný úrazový príplatok, čo potvrdzuje, že sťažovateľ predložil pobočke poisťovne všetky potrebné doklady a táto mu mala   nárok   vyplatiť   v zákonom   ustanovenej   60-dňovej   lehote.   Sťažovateľ   po   priznaní nároku   podaním   z 5.   mája   2009   vzal   žalobu   späť   s tým,   aby   bolo   konanie   zastavené a priznala sa mu náhrada trov konania k rukám právneho zástupcu v sume 215,77 €. Trovy konania mu mali byť nesporne priznané v zmysle § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho   poriadku,   lebo   pobočka   poisťovne   mu   nárok   na   úrazový   príplatok   nepriznala v zákonnej   60-dňovej   lehote,   bezdôvodne   túto   lehotu   predlžovala,   a preto   sťažovateľ dôvodne podal žalobu proti nečinnosti. Za tohto stavu by bolo nelogické a nezákonné, aby sťažovateľ   ako   žalobca   v spore   o nečinnosť   orgánu   verejnej   správy   musel   znášať trovy konania, hoci žalovaná v konaní nesporne postupovala v rozpore so zákonom.

Napriek dosiaľ uvedenému uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Sžnč 10/2009-31 z 27. augusta 2009 bolo konanie zastavené a vyslovené, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   3   Sžnč   10/2009   s tým,   aby uznesenie z 27. augusta 2009 vo výroku o náhrade trov konania bolo zrušené. Domáha sa aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 245,70 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Sžnč 10/2009-31 z 27. augusta 2009 vyplýva, že ním bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľa proti nečinnosti žalovanej s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ podaním z 5. mája 2009 vzal žalobu proti nečinnosti žalovanej späť a navrhol konanie zastaviť, pričom ako dôvod späťvzatia uviedol, že žalovaná mu vyhovela v celom rozsahu vydaním rozhodnutia sp. zn. 310-2318/2008 zo 4. marca 2009. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. O trovách konania sa rozhodlo podľa § 250t ods. 8 v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou a § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, keďže neboli dané podmienky   na použitie   ustanovenia §   146   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku. Najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, pretože 1. decembra 2008 bola   žalovanej   doručená   žiadosť   o úrazový   príplatok,   pričom   žalovaná   prípisom z 2. februára 2009 oznámila sťažovateľovi   v súlade   s ustanovením   § 210 ods.   2 zákona o sociálnom poistení predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia o ďalších 60 dní z dôvodu prehodnocovania   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   vzniknutú   chorobu   z povolania. Žalovaná   4.   marca   2009   rozhodnutie   vydala,   teda   rozhodla   pred   uplynutím   predĺženej lehoty. Preto sťažovateľovi nebolo možné priznať náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je námietka, podľa ktorej pri rozhodovaní o náhrade trov konania mal najvyšší súd v danom prípade postupovať v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Sťažovateľ je presvedčený, že ním uplatnený nárok bol skutkovo a právne dostatočne jasný na to, aby mohol byť vybavený v zákonnej 60-dňovej lehote. Keďže sa tak nestalo, po uplynutí zákonnej lehoty dôvodne podal žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku. Preto,   ak až po   podaní žaloby vyhovela pobočka poisťovne žiadosti sťažovateľa, bola dôvodne podaná žaloba vzatá späť pre   správanie   žalovanej,   a teda   žalovaná   mala   byť   zaviazaná   na   náhradu   trov   konania sťažovateľovi.

Naproti   tomu   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   žaloba   nebola   podaná   dôvodne   po uplynutí zákonnej 60-dňovej lehoty, lebo tesne po jej uplynutí oznámila pobočka poisťovne sťažovateľovi predĺženie lehoty o ďalších 60 dní z dôvodu prehodnocovania zodpovednosti zamestnávateľa   sťažovateľa   za   vzniknutú   chorobu   z povolania.   O nečinnosti   by   podľa názoru najvyššieho súdu mohla byť teda reč až po uplynutí predĺženej lehoty, čo sa však nestalo, lebo pobočka poisťovne o žiadosti sťažovateľa rozhodla v rámci predĺženej lehoty.

Argumentáciu najvyššieho súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať ani za   arbitrárnu,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnenú.   Bolo   v medziach   prípustného   uváženia pobočky poisťovne predĺžiť zákonnú lehotu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009