znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 380/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. R. - H., N., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 107/95 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 145/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. R. - H. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. októbra 2006 doručené podanie JUDr. E. R. - H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“, ktorým namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava V v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   107/95   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 145/04.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Okresný   súd   Bratislava   V.   rozhodoval   o   mojej   žalobe   o   zaplatenie   sumy 410.930,10 Sk s príslušenstvom ako o vyplatení odmeny za poskytnutú právnu pomoc pri vybavovaní reštitučných nárokov, ktoré som v mene odporcov uplatnila a vybavila. Okresný súd nielenže mi nepriznal ani základnú odmenu, ktorá mi prináleží podľa práva (jedná sa o príkaznú zmluvu), ale navyše ma zaviazal aj zaplatiť právnej zástupkyni odporcov trovy právneho zastúpenia. Proti tomuto rozsudku som podala odvolanie, ktoré prejednal krajský súd   Bratislava   pod   č.   k.   10   Co   145/04,   ktorý   rozhodol   tak,   že   vo   veci   samej   potvrdil rozhodnutie okresného súdu a v časti náhrady trov konania zmenil rozhodnutie tak, že odporcom tieto nepriznáva. Rovnako im nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Podľa   mňa   okresný,   ale   aj   krajský   súd   nevykonali   dostatočné   dokazovanie   a   to predovšetkým tým, aby zistili hodnotu sporu, z ktorej by som mala možnosť vypočítať výšku mojej odmeny jednak vo vzťahu k odporkyni v 1. rade - 2 % z hodnoty reštituovaného majetku a vo vzťahu k odporcom v 2-5 rade vyplatiť odmenu za každý jednotlivý právny úkon, ktorý som pre nich preukázateľné vykonala a ktoré nevyhnutne musel zistiť aj okresný aj krajský súd, pretože mal k dispozícii spis pozemkového úradu. Výpočet právnych úkonov, ktoré som vykonala v prospech žalovaných korešponduje s rozhodnutiami pozemkového úradu, to znamená, že rozsah poskytnutej právnej pomoci je objektívne zistiteľný.

Podľa   mojej   mienky   konanie   okresného   aj   krajského   súdu   nie   je   správne   a   trpí vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa §-u 243f ods. 1) písm. b) O. s. p. Vada v rozhodnutiach spočíva v tom, že nebolo vykonané dostatočné dokazovanie, aby bola určená hodnota sporu. Jedná sa o objektívny dôkaz, ktorý ja sama nemôžem vykonať, pretože majetok, ktorý nadobudli reštituenti vďaka mne, je dávno predaný iným osobám, takže ja sa k tomuto majetku za účelom stanovenia jeho hodnoty, nemám žiadny prístup. Oba súdy majú toto oprávnenie vykonať takýto dôkaz, aj keď patrí majetok už niekomu inému, avšak ani jeden z nich sa s takýmto dôkazom ako z nevyhnutne potrebným pre zistenie hodnoty sporu nezaoberal.

Na   základe   týchto   skutočností   som   podala   podnet   na   generálnu   prokuratúru   na podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   V. č. k. 6 C 107/95 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. 10 Co 145/04 s tým, že   v   danej   veci   je   potrebné   oba   rozsudky   zrušiť   a   vec   vrátiť   na   nové   prejednanie a rozhodnutie. Príslušný prokurátor pod č. k. Kc 2126/06-15 skonštatoval síce, že moja žaloba   bola   podaná   dôvodne   a   že   by   právny   základ   žaloby   obstál.   Avšak   stotožnil   sa s názorom súdov, že som údajne nedokázala presvedčivým spôsobom kvantifikovať výšku odmeny.   Toto   sa   však   nezakladá   na   pravde.   Mne   totiž   bolo   zabránené   postupom   súdu upresniť   výšku   odmeny   podľa   hodnoty   vybavovanej   veci,   nakoľko   dôkaz   smerujúci k presnému zisteniu hodnoty majetku som označila, čo bolo mojou povinnosťou, avšak súd bol povinný taký dôkaz vykonať a potom by bolo možné hovoriť o tom, či som kvantifikovala a špecifikovala výšku odmeny správne alebo nesprávne.

Porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vidím v tom, že hoci som sa domáhala zákonom ustanoveným postupom svojho práva, súdy konali len potiaľ, pokiaľ by z ich strany nebolo nevyhnutným právnym záverom konštatovanie, že žalobou sa domáham svojich práv nielen dôvodne, ale museli by mi uplatnené nároky priznať. Svoju činnosť evidentne obmedzili len na vykonanie dôkazov, ktoré neviedli k presnému stanoveniu výšky mojej odmeny.“

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo JUDr. E. R. - H.,..., na domáhanie sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava V. v konaní 6 C 107/95 a Krajského súdu Bratislava v konaní 10 Co 145/04 bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V. č. k. 6 C 107/95 a Krajského súdu Bratislava č. k. 10 Co 145/04, ktorými bolo porušené právo sťažovateľky a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   alebo   upovedomenia   o   inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. I. ÚS 110/03, IV. ÚS 14/03).

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdené porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C   107/95   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Co 145/04, ktoré žiada preskúmať.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľkou napadnuté konanie okresného súdu   a   krajského   súdu   bolo   právoplatne   skončené   8.   augusta   2005,   keď   nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 6 C 107/95 v spojení s rozsudkom krajského súdu vo veci sp. zn. 10 C 145/04. Ústavný súd k tomu tiež uvádza, že na plynutie lehoty   na   podanie   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   nemá   vplyv doručenie oznámenia o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania; rozhodujúci je dátum nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Ústavný súd   už   v tejto   súvislosti   opakovane   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho dovolania   nemá   povahu   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (I. ÚS 19/01, I. ÚS 67/02, IV. ÚS 344/04).

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 11. októbra 2006, teda zjavne po zákonnej lehote, ústavný súd nemal inú možnosť, než ju vo vzťahu k namietaným postupom a rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre oneskorenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2006