znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 38/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť,

, zastúpeného advokátom JUDr. TiboromBacsóom, Advokátska kancelária, Žriedlová 10, Košice, vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľačl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenompod sp. zn. 2 Tp 5/2015 a jeho uznesením z 3. septembra 2015 a postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 25/2015 a jeho uznesenímzo 16. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) postupomŠpecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovanýtrestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 5/2015 a jeho uznesením z 3. septembra2015 (ďalej len „uznesenie špecializovaného trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.3 Tost 25/2015 a jeho uznesením zo 16. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššiehosúdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 2 Tp 5/2015 z 2 marca 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 7/2015 z 24. marca 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v§ 71 ods. 1 písm. b) a písm. c) Trestného poriadku. Väzba u sťažovateľa začala plynúť 27. februára 2015…

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry 24. augusta 2015 predložil... trestnému súdu návrh na predĺženie trvania väzby sťažovateľa o 4 mesiace.

Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. 2 Tp 5/2015 z 3. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu“) podľa § 76 ods. 3 trestného poriadku lehotu trvania väzby u sťažovateľa predĺžil do 27. septembra 2015.

Na sťažnosť sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd uznesením, sp. zn. 3 Tost 25/2015 z 16. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu“) tak, že sťažnosť zamietol…

Všeobecné súdy sú povinné skúmať okrem formálnych aj materiálne predpoklady trvania väzby, ktorými sú (i) dôvodnosť obvinenia a (ii) dôvodnosť väzby. Tento tzv. dvojitý materiálny predpoklad väzby jednoznačne definoval ako požiadavku odôvodnenia rozhodnutia o väzbe resp. predlžení väzby aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 29/2015 z 18. februára 2015.

Obaja porušovatelia sa však v namietaných rozhodnutiach v rozpore s uvedenou požiadavkou rozsiahlym spôsobom venovali len (i) dôvodnosti obvinenia, aj to len v rovine určitých špekulatívnych úvah.

Povinnosť adekvátne skúmať (ii) dôvodnosť trvania väzby však v namietaných rozhodnutiach absentuje.

Porušovatelia pri dôvodnosti väzby neskúmali náležite a dostatočným spôsobom všetky stránky skutkového stavu, na ktorom založili svoje rozhodnutia, ale použili len opakujúce sumárne formulácie a stereotypné vyjadrenia...

V uvedenom odôvodnení kolúznej väzby Špecializovaného trestného súdu absentuje akékoľvek objasnenie resp. konkretizovanie hrozby pôsobenia alebo ovplyvňovania konkrétnej osoby svedka / svedkov, najmä ak všetky dotknuté osoby už boli v prípravnom konaní vypočuté...

V odôvodnení napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu nie je ani náznak o vyporiadaní sa s dôvodmi kolúznej alebo preventívnej väzby v konkrétnej rovine. Okrem výpočtu vykonaných úkonov sa Najvyšší súd (aj to sčasti) venoval len opodstatnenosti trestného stíhania, jeho plynulosti a možnosti nahradenia väzby…

Ústavný súd ďalej uvádza, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako aj pojmu právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť, a to v trestnom konaní v prípade uznesenia spôsobom zakotveným v ustanovení§ 134 ods. 2 Trestného poriadku. V žiadnom prípade iba domnienky a obavy pre uvalenie (predĺženie) väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku (v súčasnosti 76 ods. 3 Trestného poriadku) nepostačujú, ak nie sú podložené konkrétnymi reálnymi skutočnosťami existujúcimi v čase rozhodovania. Také úvahy v danej fáze konania sú úvahami v podstate hypotetickými, bez vyjadrenia onej konkrétnej skutočnosti odôvodňujúcej obavu z predpokladaného následku uvedeného v citovanom zákonnom ustanovení (I. ÚS 157/07).»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 25/2015 uznesením z 16. septembra 2015 a Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp/2015(správne má byť sp. zn. 2 Tp 5/2015, pozn.)uznesením z 3. septembra 2015 porušili základné právo ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1, písm. c), ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 25/2015 z 16. septembra 2015 a uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 2 Tp/2015(správne má byť sp. zn. 2 Tp 5/2015, pozn.)z 3. septembra 2015 zrušuje a Špecializovanému trestnému súdu prikazuje, aby prepustil neodkladne na slobodu.

3. Špecializovaný trestný súd je povinný zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000,-- € (slovom štyritisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000,-- € (slovom štyritisíc eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 € s DPH (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur štyridsaťštyri centov), ktoré je Špecializovaný trestný súd povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bacsóa, Žriedlova 10, Košice do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, aleboz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojichzákladných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3a 4 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením a postupomnajvyššieho súdu a jeho uznesením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ satak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo inépozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodnépodozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že jepotrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením

Sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu označených práv postupomšpecializovaného trestného súdu a jeho uznesením bolo potrebné odmietnuť pre nedostatokprávomoci ústavného súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomociústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba aleboprávnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovaťpostupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý jekompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobneII. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Sťažovateľ bol v prvostupňovom konaní v zmysle príslušných ustanovení Trestnéhoporiadku oprávnený dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnostina najvyššom súde, ktorému ako súdu odvolaciemu prináleží alebo zrušiť namietanéuznesenie špecializovaného trestného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aleborozhodnúť v súlade s ustanovením § 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Vzhľadomna princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súdnemá právomoc preskúmavať uznesenie špecializovaného trestného súdu označeného akosamostatného porušovateľa označených práv, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmalnajvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia poukázal okrem iného aj na tieto dôvody:„Sudca pre prípravné konanie sa v uznesení o predĺžení lehoty väzby rozsiahlo vyjadril k materiálnym dôvodom väzby - opodstatnenosti trestného stíhania a existencii dôvodov väzby, pričom najvyšší súd považuje tieto vyjadrenia a závery za dostatočné a presvedčivé, osvojil si ich, a preto na ne odkazuje s tým, že opätovné rozoberanie tých istých skutočností považuje za nadbytočné.

Najvyšší súd k vyššie uvedenému len stručne dodáva, že podozrenie o dôvodnosti trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin podvodu sa priznaním obvineného znásobilo. Závažnosť, rozsah i sofistikovaný spôsob vykonania už len tohto obzvlášť závažného zločinu v spojení s bohatou kriminálnou minulosťou všetkých obvinených, preukazujúcou neochotu akceptovať právne normy tejto spoločnosti, a dokumentujúcou ich výrazné sklony k páchaniu trestnej činnosti, sama osebe potvrdzuje opodstatnenosť obmedzenia ich osobnej slobody formou väzby, a to v lehote tak, ako to určil sudca pre prípravné konanie.

V štádiu prípravného konania nemožno žiadať od súdu komplexné zaoberanie sa vinou obvinených pre stíhaný trestný čin, pretože by to znamenalo prejudikovanie konečného záveru, čo nie je prípustné. Preto sa ani obvinený nemôže oprávnene už v tomto štádiu konania domáhať podrobných záverov súdu k opodstatnenosti trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy. Len úvahy sudcu pre prípravné konanie k tejto otázke – podozreniu, nie vine, sú a boli na mieste o to viac, že ich najvyšší súd považuje za akceptovateľné a zodpovedajúce súčasnej dôkaznej situácii.

K samotnému rozhodnutiu o predĺžení väzby najvyšší súd uvádza, že nezistil porušenie, či nedodržanie podmienok na takéto rozhodnutie uvedených v ustanovení § 76 ods. 3 Tr. por. Medzi tieto patrí i dosiahnutie účelu trestného konania, ktorým je náležité zistenie a objasnenie trestného činu jeho páchateľa a jeho spravodlivé potrestanie, ak sa preukáže vina.

Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby zrozumiteľne vyplýva, že doposiaľ sa mu nepodarilo náležite objasniť všetky okolnosti a skutočnosti smerujúce k tomu, aby mohol zodpovedne rozhodnúť buď o podaní obžaloby alebo o inom procesnom postupe, či inom rozhodnutí. Potrebu doplnenia dokazovania aj najvyšší súd považuje za opodstatnenú a lehotu určenú sudcom pre prípravné konanie za primeranú s ohľadom i na obtiažnosť vyšetrovanej trestnej činnosti, ku ktorej sa už vyjadril samotný sudca pre prípravné konanie...

Prokurátor síce neodôvodnil svoju sťažnosť, z povahy veci ale vyplýva, že nie je spokojný s tým, že jeho návrhu nebolo vyhovené v plnom rozsahu (predĺženie lehoty väzby o štyri mesiace). Početnosť a náročnosť procesných úkonov, ktoré je nevyhnutné podľa prokurátora (viď jeho návrh na predĺženie lehoty väzby) ešte vykonať si aj podľa najvyššieho súdu nevyžaduje lehotu až štyroch mesiacov. Tu najvyšší súd pripomína znenie § 2 ods. 6 Tr. por., podľa ktorého musia byť väzobné veci vybavované prednostne a urýchlene.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesenímšpecializovaného súdu považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohtorozhodnutia špecializovaného trestného súdu:

„V tomto štádiu trestného stíhania však nemôže byť úlohou rozhodnutia o väzbe definitívne sa vysporiadať s interpretáciou odznetých slov – to bude až úlohou rozhodnutia v merite veci. Je však možné konštatovať, že odposluchy dokumentujú nielen scenár majetkovo-právnych prevodov, ale dávajú dôvod domnievať sa, že vo veci sa naozaj minimálne zvažovala vražda, minimálne jednej osoby – z kontextu komunikácie možno vyvodiť záver, že išlo o poškodenú ⬛⬛⬛⬛... Niet dôvodu opätovne nekonštatovať u všetkých obvinených aj dôvody kolúznej väzby a preventívnej väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b, písm. c) Tr. por. Pokiaľ ide o odôvodnenosť takzvanej kolúznej väzby možno konštatovať, že do veci je zaangažovaných viacero osôb v rôznych pozíciách, ktorých prípadná účasť na skutku, resp. vedomosti o ňom sa budú musieť ešte preverovať. Už z doteraz zabezpečených dôkazných prostriedkov je evidentné, že obvinení (z obvinených najmä ) majú kontakty na tieto osoby, intenzívne s nimi komunikujú, pričom všetko nasvedčuje tomu, že podozrenie najmä z prípravy naozaj sofistikovanej ekonomickej trestnej činnosti je reálne a ide o kontinuálne konanie spočívajúce v zabezpečovaní viacerých krokov. V takýchto prípadoch už samotná sofistikovanosť a prepracovanosť plánu, súčasťou ktorého je viacero osôb môže byť skutočnosťou dostatočne konkrétnou na to, aby bolo možné situáciu vyhodnotiť tak, že obava z nezákonného ovplyvňovania trestného stíhania, najmä pôsobením na svedkov, ktorí budú ešte vo veci vypočutí, nie je abstraktného charakteru a je reálna. Z obdobných dôvodov tak podľa názoru sudcu pre prípravné konanie existuje aj reálna obava, že obvinení budú pokračovať v trestnej činnosti, prípadne dokonajú trestný čin, ktorý pripravovali. Takáto reálna obava v prípade prípravy na trestný čin spočíva už v púhom fakte, že ide o pripravovanie trestného činu, teda následok ešte nenastal, pričom pokiaľ by do konania obvinených nevstúpili orgány činné v trestnom konaní, je možné ba dokonca pravdepodobné, že plánovaný následok by nastal... Je teda naozaj veľmi pravdepodobné, že v prípade nepredĺženia väzby, by obvinené osoby mohli konať vyššie popísaným spôsobom. Je vo všeobecnom záujme zabezpečiť objektívne a ničím nerušené vyšetrovanie stíhanej trestnej veci, a to v prípade potreby aj prostredníctvom väzobného stíhania obvinených.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbeobsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a nazáklade rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súdneodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je tátonezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobualebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou(III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medziväzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen prirozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inými slovami,v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno považovaťväzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je zároveňdeterminovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratiodecidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisíaj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávneniekonkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň ajpovinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnejúvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súduvo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná lenna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá saberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovýmiokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétneskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomociústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverovvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatiedo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčneuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovaciehoprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Ústavný súd pripomína, žejeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie jekonať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosťopatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené skutočnosti po tom, čo podrobil uznesenienajvyššieho súdu v spojení s uznesením špecializovaného trestného súdu ústavnoprávnemuprieskumu, konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevybočilo z medzístanovených označenými článkami ústavy a dohovoru a že postupom najvyššieho súdua jeho uznesením nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti.Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je v záujmenavrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavnýsúd presvedčili, že prijatie ich podnetu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie.Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich tvrdenív podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99).

Vychádzajúc z už uvedených skutočností, sa ústavný súd nezaoberal námietkousťažovateľa, ktorú vo vzťahu k uzneseniu špecializovaného trestného súdu mohol predniesťnajvyššiemu súdu ako orgánu verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý preduplatnenie právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplývaz výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016