znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 38/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2015 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   mesta   N., zastúpeného advokátom J. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 14 Cob 73/2013 z 13. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014 doručená sťažnosť mesta N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 14 Cob 73/2013 z 13. februára 2014 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a predložených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v postavení odporcu účastníkom konania o zaplatenie sumy 95 905,50 € s príslušenstvom vedeného na Okresnom súde Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 Cb 36/2012. Uvedená suma predstavovala časť ceny diela podľa zmluvy o dielo č. 02/H/2010 z 28. januára 2010 (ďalej   len   „zmluva   o dielo“),   ktorú   sťažovateľ   uzatvoril   s dodávateľom   (ďalej   len „žalobca“), predmetom ktorej bolo zhotovenie stavby „TV k 37 t. j. N.“, čiže vybudovanie technickej vybavenosti pri bytovom dome č. 37 v N.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 Cb 36/2012-62 z 3. januára 2013 rozhodol tak, že „zaviazal vo výroku 1. sťažovateľa povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 95.905,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 30.303.10 Eur od 31.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 31.572,04 Eur od 01.01.2012 do zaplatenia a zo sumy 34.030,36 Eur od 21.01.2012 do zaplatenia, to všetko v lehote do 15 dni od právoplatnosti rozsudku“. Vo zvyšnej   časti   okresný   súd   výrokom   č.   2   žalobu   zamietol   a výrokom   č.   3   uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť trovy konania.

3. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 3. januára 2013 v časti proti výroku č. 1 a 3 odvolanie, v ktorom žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 14 Cob 73/2013 z 13. februára 2014 rozsudok   okresného   súdu   z 3.   januára   2013   v časti   napadnutého   výroku,   ktorým   bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť sumu 95 905,50 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku žalobcovi, potvrdil a v napadnutej časti výroku týkajúcej sa povinnosti nahradiť úroky   z omeškania   z dlžnej   sumy   a výrok   o náhrade   trov   konania   zrušil   a vec   vrátil okresnému   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   potvrdzujúcim výrokom napadnutého rozhodnutia krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že napadnutým rozhodnutím bolo zasiahnuté do jeho ústavných práv, keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu je potrebné považovať za   prejav   svojvôle,   ktorá   pozostávala   v arbitrárnosti,   nedostatočnom   skutkovom   zistení a právnom   odôvodnení.   Odvolací   súd   sa   podľa   sťažovateľa   nesprávne   v celom   rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktorým ho okresný súd zaviazal uhradiť žalobcovi   sumu   95   905,50   €,   a pritom   okresný   súd   odmietol   vykonať   dokazovanie výsluchom prednostu mestského úradu v otázke objasnenia zjednávania diela, pretože podľa súdu   prvého   stupňa   by   takto   získaný   dôkaz   nepriniesol   výraznú   zmenu   v zistenom skutkovom stave. Súd prvého stupňa tiež podľa sťažovateľa nesprávne nevzal do úvahy rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 M Obd   V 3/2004,   ktoré   upravuje   následky   prekročenia   právomoci   primátora nerešpektujúceho   rozhodnutie   Mestského   zastupiteľstva   mesta   N.   (ďalej   aj   „mestské zastupiteľstvo“) a nesprávne dospel k záveru, že primátor uzavretím zmluvy o dielo prejavil vôľu mesta vo vzťahu k tretím osobám. Podľa sťažovateľa ak primátor podpísal zmluvu o dielo   s obsahom,   ktorý   nebol   schválený   uznesením   mestského   zastupiteľstva,   takýto právny úkon je absolútne neplatný a nemôže vyvolať žiadne právne následky.

6. Súdy oboch stupňov podľa sťažovateľa v odôvodnení svojich rozhodnutí účelovo odkazovali na rozhodnutie   mestského zastupiteľstva   prijaté   17.   septembra 2007 formou uznesenia   č.   62/2007,   ktoré   však   neschválilo   obsah   zmluvy   o dielo,   ale   schválilo,   že „... Mesto   zabezpečí   vybudovanie   technickej   vybavenosti   a   to   prístupovej   komunikácie, verejnej kanalizácie, verejnej časti vodovodnej prípojky a verejného osvetlenia.“, z čoho vyplýva, že uznesenie neobsahuje konkrétny záväzok sťažovateľa voči žalobcovi, podľa sťažovateľa ide len o informatívne uznesenie bez právnej záväznosti. Následne uznesením mestského   zastupiteľstva   č.   75/2009   o schválení   rozpočtových   položiek   došlo   len k schváleniu   sumy   172 608   €   pre   rok   2010,   ktorá   mala   byť   použitá   na   vybudovanie technickej vybavenosti k stavbe bytovky s 37 bytovými jednotkami.

7. Podľa sťažovateľa neobstojí argumentácia krajského súdu o tom, že sťažovateľ relevantným spôsobom nepreukázal, že starosta konal v rozpore s rozhodnutím obecného zastupiteľstva,   pretože   práve   na   tento   účel   mala   podľa   sťažovateľa   slúžiť   výpoveď prednostu mestského úradu, ktorý mal predložiť všetky uznesenia Mestského zastupiteľstva mesta N. od roku 2007 do roku 2010. Aj záver krajského súdu o tom, že sťažovateľ v rámci konania pred súdom prvého stupňa nepredložil súdu všeobecne záväzné nariadenie mesta, z ktorého obsahu by vyplývalo obmedzenie primátora mesta konať pri uzatváraní právnych úkonov v mene sťažovateľa, je nesprávny, keďže sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že všeobecne záväzné nariadenie mesta N. č. 8/1996 súdu prvého i druhého stupňa predložil a absolútnou neplatnosťou spornej zmluvy o dielo argumentoval.

8. Ani okresný súd, ani krajský súd podľa tvrdení sťažovateľa nerešpektovali jeho argumentáciu,   ktorou   preukazoval   absolútnu   neplatnosť   zmluvy   o dielo,   ktorá   vzniká priamo zo zákona, súd je na ňu povinný prihliadať ex offo, a ktorej dôsledkom bolo, že predmetná zmluva o dielo je právnym úkonom, ktorý nespôsobuje právne následky. Ďalej sťažovateľ argumentuje tým, že predmetná zmluva o dielo bola uzatvorená s odkladacou podmienkou uvedenou v čl. V, bode 5.3, v ktorom bolo dohodnuté, že v roku 2010 budú realizované práce vo výške 172 608 € a že ostatná časť prác (diela) bude realizovaná podľa finančných   možností   odberateľa   v roku   2011,   s čím   zhotoviteľ   (t.   j.   žalobca)   súhlasí. V súlade   s   touto   dohodou   zhotoviteľ   uskutočnil   v roku   2010   práce   tvoriace   technickú vybavenosť v uvedenej sume s tým, že práce sa realizovali postupne odspodu. Sťažovateľ oznámil žalobcovi 2. mája 2011, že v rozpočte mesta na rok 2011 neboli schválené žiadne finančné prostriedky na dokončenie diela, preto podľa tvrdenia sťažovateľa ak zhotoviteľ v roku 2011 pokračoval v zhotovovaní ostatnej časti diela, toto dielo realizoval na vlastné riziko a na vlastné náklady, a to preto, že nebola splnená podmienka o schválení finančných prostriedkov na dokončenie diela mestským zastupiteľstvom.

9.   V ďalšom sťažovateľ uvádza, že primátor podpisom zmluvy o dielo prekročil svoju právomoc danú uznesením mestského zastupiteľstva č. 8/1996 z 3. mája 1996, ktoré upravovalo   úkony   podliehajúce   schváleniu   mestského   zastupiteľstva,   ako   aj   uznesenie č.   75/2009   zo   14.   decembra   2009,   ktorým   bolo   v rozpočte   na   realizáciu   technickej vybavenosti   vyčlenená   len   suma   172 608   €.   Obsah   zmluvy   o dielo   č.   02/H/2010 z 28. januára 2010, ktorej platnosť mala byť podľa sťažovateľa v konaní pred súdom prvého stupňa   predmetom   skúmania   ako   predbežnej   otázky,   mali   oba   konajúce   súdy   vykladať v súlade   s vôľou   mestského   zastupiteľstva,   ktoré   vyčlenilo   na   realizáciu   stavby   len   už uvedenú finančnú sumu.

Sťažovateľ argumentuje aj tým, že nedošlo ani k žiadnemu odsúhlaseniu prác, ktoré boli fakturované a uplatnené žalobou, a preto nebolo povinnosťou sťažovateľa, aby takéto faktúry uhradil.

10.   V súlade   s vyššie   uvedeným   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/   Krajský   súd   v Žiline   rozsudkom sp.   zn.   14 Cob 73/2013   zo   dňa 13.02.2014 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. č. k. 14 Cob 73/2013 zo dňa 13.02.2014 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3.   Zároveň   sťažovateľ   žiada priznať náhradu trov právneho   zastúpenia vo výške 1.489,18 € a túto poukázať ich právnemu zástupcovi na účet vedený vo VÚB a. s., pobočka Dolný Kubín č. účtu...“

II.

11.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácií Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

III.

16. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že namietaným rozsudkom krajského súdu v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým ho zaviazal zaplatiť sumu 95 905,50 € bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd tým, že potvrdil výrok okresného súdu v uvedenej časti, rozhodol arbitrárne, svojvoľne, na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec nesprávne   právne   posúdil.   Vo   svojom   odôvodnení   sa   podľa   sťažovateľa   nedostatočne a nesprávne   vysporiadal   s argumentmi   sťažovateľa   preukazujúcimi   absolútnu   neplatnosť zmluvy o dielo z dôvodu   prekročenia právomoci primátora pri jej podpise   a dojednanie odkladacej   podmienky   v zmluve   o dielo.   Arbitrárnosť   rozhodnutia   krajského   súdu   má spočívať aj v skutočnosti, že krajský súd sa po vecnej stránke vôbec nezaoberal dôvodmi odvolania, ktoré sťažovateľ podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

17.   Ústavný   súd   sa   oboznámil   s obsahom   namietaného   rozsudku   krajského   súdu sp. zn.   14   Cob   73/2013   z 13.   februára   2014,   ako   aj   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 5 Cb 36/2012 z 3. januára 2013, súdneho spisu v konaní pred okresným súdom pod sp. zn. 5   Cb   36/2012   a vo   vzťahu   k argumentom   sťažovateľa,   ktorými   v sťažnosti   odôvodňuje porušenie svojich práv, zistil nasledovné:

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom prednostu mestského úradu v otázke zjednávania diela, krajský súd uviedol, «že postup   okresného   súdu   v rovine   tejto   námietky   žalovaného   nemožno   vyhodnotiť   ako nesúladný so závermi, s ktorými sa krajský súd stotožnil a v zmysle ktorých „súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj vykonávanie dôkazov s cieľom ustálenia skutkových okolností súdenej veci, ktoré sú pre jej právne posúdenie podstatné a sú medzi účastníkmi konania sporné“   (rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   379/2009).», a poukázal aj na rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   5/2009,   3 Cdo   80/2009 z 21. mája 2009, v zmysle ktorého „Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Súd   ale   rozhodne,   ktoré z označených   dôkazov   vykoná.   Súd   nie   je   viazaný   návrhmi   účastníkov   na   vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov konania.“.

Ďalej   krajský   súd   uviedol: «Krajský   súd   v   rovine   tejto   odvolacej   námietky   pri posúdení   jej   dôvodnosti   sa   oboznámil   s procesným   návrhom   žalovaného   vzneseným   na ústnom pojednávaní dňa 3. januára 2013 pred okresným súdom, na ktorom právny zástupca žalovaného práve v rovine tohto predmetného návrhu na doplnenie dokazovania svoj návrh na   vypočutie   prednostu   mestského   úradu   odôvodnil   „Navrhujme,   aby   bol   vypočutý prednosta   mestského   úradu,   ktorý   má   na   starosti   archiváciu   uznesení   MZ   a   ktorý   vie objasniť zjednávame diela KBV (komplexné bytová výstavba) a technickej vybavenosti“ (č. l. 56 rub spisu). Vzhľadom na tieto zistené skutočnosti krajským súdom, nebolo možné konštatovať, že žalovaný skutočnosťami namietnutými resp. uvádzanými až v odvolaní, a to že   prednosta   mestského   úradu   mal   predložiť   všetky   uznesenia   mestského   zastupiteľstva mesta N., ktoré boli vydané v rozhodnom období od roku 2007 do roku 2010 a tiež, že sa mal vyjadriť, akým spôsobom bola propagovaná verejná súťaž, argumentoval, resp. tvrdil už   v   prvostupňovom   konaní.   Ak   teda   žalovaný   argumentáciu   uvedenú   až   v   odvolaní neuplatnil pred súdom prvého stupňa, pričom zo samotnej argumentácie žalovaného pred súdom   prvého   stupňa   nevyvstala   potreba   vykonania   dokazovania   práve   v   tejto   rovine žalovaným   prednesených   námietok,   tak   potom   krajský   súd   nemohol   v   rovine   tejto odvolacej námietky konštatovať jej relevanciu vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v prvostupňovom   konaní,   keďže okresný   súd na základe vykonaného   dokazovania dostatočne ustálil skutkový stav veci a navyše pokiaľ išlo o okolnosti v rovine žalovaným vyhlásenej verejnej súťaže, tak tieto podľa obsahu spisového materiálu medzi účastníkmi v prvostupňovom konaní ani neboli sporné. Podľa krajského súdu nemožno tiež opomenúť, a to   nielen   v   rovine   tejto   posudzovanej   odvolacej   námietky,   že   účastníkom   bolo   dané poučenie podľa § 120 ods. 4 OSP na čl. 56 rub spisu, a že v odvolaní neboli žalovaným tvrdené ani preukazované niektoré zo skutočností podľa § 205a OSP, preto na skutočnosti uvádzané až v odvolaní, nebolo možné krajským súdom prihliadať ako na relevantné.»

18. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd nevyhodnotil rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   M   Obd   V 3/2004   ako   relevantné   v danej   veci,   krajský   súd uviedol: «Z   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   z   jeho   odôvodnenia   vyplývalo,   že okresný súd sa uvedenou právnou argumentáciou žalovaného vyplývajúcou z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obd V 3/2004 zaoberal a vyhodnocoval ho   v   rovine   prípadnej   (ne)aplikácie   skutočností   z   neho   vyplývajúcich   na   skutkový   stav v prejednávanej veci. Okresný súd ustálil po oboznámení sa s predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že v prejednávanej veci „Nemožno preto hovoriť, že by osoba primátora prevzala na seba záväzok nad rámec schváleného uznesenia mestského zastupiteľstva, ako bolo zistené a konštatované v rozhodnutí 1 M Obd V 3/2004“. Po tom, čo   sa   krajský   súd   oboznámil   s   celým   znením   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obd V 3/2004, majúc na zreteli, že v právnom poriadku Slovenskej republiky   judikatúra,   i   keď   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nie   je   záväznou judikatúrou, avšak po tom, čo už konštatoval, že mal za to, že žalovaný si uvedenú právnu argumentáciu, vyplývajúcu z predmetného rozsudku osvojil a považoval ju za kľúčovú, tak krajský súd v zhode s okresným súdom konštatuje, že s dôrazom na skutkový stav, ktorý bol posudzovaný v konaní   pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp.   zn.   1 M   Obd V 3/2004,   (v   ktorom   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   zo   dňa   28.   februára   2005)   a   následne prezentovanú   právnu   argumentáciu,   že   túto   nie   je   možné   vyhodnotiť   ako   právnu argumentáciu, ktorá by mala vplyv na správnosť konštatovaných záverov krajským súdom o záveroch okresného súdu.»

Na rozdiel od skutkového stavu veci, o ktorej v uvedenom rozhodnutí rozhodoval najvyšší súd, v tejto prerokúvanej veci podľa odôvodnenia krajského súdu «nie je zrejmé, ktoré uznesenie mestského zastupiteľstva starosta podpisom predmetnej zmluvy o dielo mal prekročiť. V súvislosti s týmito závermi je potrebné podľa krajského súdu poukázať na Výpis uznesení zo šiesteho zasadnutia MsZ v N. konaného dňa 17.9.2007 (č. l. 41 spisu), v zmysle ktorého „pre podstavanú občiansku vybavenosť, mesto zabezpečí vybudovanie technickej vybavenosti a to prístupovej komunikácie, verejnej časti vodovodnej prípojky a verejného osvetlenia“,   pričom na   predmetnom listinnom dôkaze   je v časti   podpisu uvedené J.   K. primátor mesta, ktorý tiež podpisoval predmetnú zmluvu o dielo a zároveň bol aj vypočutý ako svedok pred súdom prvého stupňa. Z obsahu zápisnice spísanej pred okresným súdom dňa 3. januára 2013 (čl. 55 spisu) vyplýva, že svedok J. K. po zákonnom poučení podľa § 131   OSP   uviedol,   že   „Uvedené   bolo   prejednané   MZ   výsledkom   ktorého   bolo   ďalšie uznesenie v zmysle ktorého sa následne uzatvorila ZOD dňa 28.01.2010.“ Takisto vypočutý svedok V. N. pred súdom prvého stupňa dňa 03.januára 2013 (č. l. 56 spisu) vypovedal, že „Verejná súťaž sa vypisovala ako celok na technickú vybavenosť ako celok“, „Následne sa potom   s   víťazom   súťaže   uzatvárala   ZOD,   ktorá   zároveň   rešpektovala   uznesenie   MZ“. „Poslanci MZ mali k dispozícií návrhy rozpočtu ako aj cenu diela, veď napokon ja som uvedené zverejňoval aj na internetovej stránke v rámci návrhov rozpočtov určených pre výstavbu. Poslanci teda mali vedomosť o cene technickej vybavenosti, ktorú mal zhotoviť žalobca a ktorá cena bola schválená.“ Ak za tejto situácie, kedy sám štatutárny orgán žalovaného – J. K. potvrdil, že „Uvedené bolo prejednané MZ výsledkom ktorého bolo ďalšie uznesenie v zmysle ktorého sa následne uzatvorila ZOD dňa 28.01.2010, tak potom podľa krajského súdu nie je možné konštatovať iné, len že vyplynula rozpornosť tvrdení v skutkovej rovine, ktorá sa premietla do roviny právnej argumentácie žalovaného pred súdom prvého stupňa a tvrdení v odvolaní, v ktorom žalovaný už argumentoval, že „Právny úkon starostu obce, ktorý je v rozpore s rozhodnutím obecného zastupiteľstva zakladá jeho absolútnu   neplatnosť“.   Treba   však   zdôrazniť,   že   žalovaný   pred   súdom   prvého   stupňa uvedené   skutočnosti   netvrdil,   ktoré   skutočnosti   nemohli   zostať   odvolacím   súdom nepovšimnuté za aplikácie § 120 ods. 4 OSP vo väzbe na § 205a OSP... Len pre úplnosť krajský   súd   k argumentácií   žalovaného   v   odvolaní   považuje   za   podstatné   zdôrazniť,   že samotným žalovaným v prvostupňovom konaní neboli produkované také dôkazy, na základe ktorých by bolo možné konštatovať rozpornosť právneho úkonu starostu obce s rozhodnutím obecného zastupiteľstva....   Ak žalovaný v odvolaní   spochybňoval cenu diela,   tak potom podľa krajského súdu sa žiada opäť poukázať na výpoveď žalovaného - jeho štatutárneho orgánu J. K., z ktorej jednoznačne vyplynulo že „Cena diela účtovaná žalobcom je cenou, ktorá bola schválená MZ“.».

19. K odkazu sťažovateľa na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.   ÚS   576/00   z 12.   apríla   2011,   ktorým   v svojom   odvolaní   zdôrazňoval   porušenie ústavného princípu práv samosprávy, krajský súd uviedol: «V tomto smere sa krajský súd stotožňuje s argumentáciou žalovaného v rovine výkladu § 1 zák. č. 369/1990 Zb., ako i so skutočnosťou,   že   na   obec   nemožno   prihliadať   ako   na   právnickú   osobu   v   zmysle súkromnej oblasti práva, ktorá skutočnosť vyplýva i z predmetného Nálezu Ústavného súdu Českej   republiky   sp.   zn.   ÚS   576/2000   zo   dňa   12.04.2001.   Žalovaný   v   odvolaní argumentoval i poukazom na § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb., ktorý považuje krajský súd práve v rozsahu tejto odvolacej námietky za nevyhnutné v rovine jej právneho vyhodnotenia citovať.

Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vyplýva, že obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä jemu vyhradené určovať zásady   hospodárenia   a   nakladania   s   majetkom   obce   a   s   majetkom   štátu,   ktorý   užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony, týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním. Ak teda žalovaný v odvolaní argumentoval, že „právny úkon starostu obce, ktorý je v rozpore s rozhodnutím obecného zastupiteľstva zakladá jeho absolútnu neplatnosť“, tak potom vzhľadom na skutočnosti, vyplývajúce z obsahu spisového materiálu nie je možné konštatovať, že žalovaný relevantným spôsobom preukázal, že starosta žalovaného konal v rozpore s rozhodnutím obecného zastupiteľstva, keďže tak v prvostupňovom konaní ani v odvolacom   konaní   nepredložil   rozhodnutie   obecného   zastupiteľstva,   ktoré   by preukazovalo   uvedené   tvrdenie   žalovaného,   resp.   by   preukazovalo   obmedzenie   starostu konať   v   určitom   rozsahu,   alebo   by   práve   na   základe   neho   bolo   možné   konštatovať žalovaným   tvrdené   prekročenie   oprávnení   starostu   konať...   vo   väzbe   na   túto   odvolaciu námietku sa javí ako potrebné poukázať na listinné dôkazy, ktoré predložil v konaní sám žalovaný,   pričom   však   ide   o   listinné   dôkazy,   ktoré   boli   predložené   žalovaným   až v odvolacom   konaní,   ide   o   všeobecne   záväzné   nariadenie   č.   8/1996   o   zásadách hospodárenia a nakladania s majetkom v rozhodnej dobe a konkrétny poukaz na to, že „z ust.   §   2a   vyplývajú   povinnosti   mesta   uskutočňovať   odplatné   prevody   hnuteľného a nehnuteľného majetku mesta“... K argumentácii žalovaného použitej v odvolaní v rovine § 3 Všeobecne záväzného nariadenia č.   8/1996 o zásadách hospodárenia a nakladania s majetkom mesta (č. l. 80 a nasl. spisu) a napriek tomu, že boli žalovaným predložené až v odvolacom   konaní,   považuje   krajský   súd   za   podstatné   poukázať   na   to,   že   ani   táto argumentácia žalovaného nemohla byť vyhodnotená ako relevantná vo vzťahu k žalovaným namietanej   vecnej   správnosti   časti   napadnutého   výroku   rozsudku   okresného   súdu konštatovanej krajským súdom.   Pokiaľ   bolo žalovaným poukazované na § 3 Všeobecne záväzného nariadenia č. 8/1996, z ktorého vyplývalo, že ním dochádzalo k úprave úkonov, ktoré   podliehajú   schváleniu   „MsZ“,   kde   bola   deklarovaná   vôľa   žalovaného,   aby „Schváleniu   MsZ   vo   vzťahu   k   subjektom   hospodárenia   podliehajú   tieto   úkony: 1. nadobúdanie   a   prevody   vlastníctva   nehnuteľného   majetku,   2.   odplatný   odpredaj hnuteľného majetku mesta nad 3.000,- Eur evidovanej nadobúdacej ceny jednotlivej položky majetku", tak podľa krajského súdu je potrebné práve § 3 vykladať tiež nie izolovane, ale vo väzbe i na ďalšie časti Všeobecne záväzného nariadenia č. 8/1996, a to časť, ktorá definuje   v   §   6   nakladanie   s   majetkovými   právami,   na   ktoré   sa   práve   v   argumentácii v odvolaní odvolával žalovaný. Z § 6 ods. 1 Všeobecne záväzného nariadenia č. 8/1996 vyplývalo, že uvedenými „majetkovými právami sú pohľadávky a iné majetkové práva mesta a   mestských   organizácií“.   Z   konštrukcie   uvedeného   článku   nie   je   možné   bez   ďalšieho vyvodiť súvislosť, resp. dosah uvedeného článku v rovine uvedenej žalovaným, ktorá by obmedzovala   starostu   obce   na   podpis   uvedenej   zmluvy,   dôsledne   vnímajúc   celú argumentáciu   žalovaného   v prvostupňovom   konaní,   keďže   v   prejednávanej   veci   nejde o pohľadávky (pohľadávka je to, čo je niekto niekomu povinný vyrovnať - vrátiť, je to nárok veriteľa (právnickej osoby, alebo fyzickej osoby) na peňažné, alebo vecné plnenie zo strany dlžníka), alebo iné majetkové práva (definícia majetkových práv v našom právnom poriadku absentuje, pojem iné majetkové práva sú spomínané len v ustanovení § 113 Exekučného poriadku, pričom za podstatné znaky sa považuje oceniteľnosť, prevoditeľnosť a nesmú patriť len tej konkrétnej osobe).»

20.   Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa,   že   predmetná   zmluva   o dielo č. 02/H/2010 z 28. januára 2010 mala byť súdom prvého stupňa vyhodnotená ako absolútne neplatný právny úkon, krajský súd uviedol: «... uvedenú zmluvu, ktorá bola predmetom posúdenia tak súdu prvého stupňa, ako i súdu odvolacieho, nemožno vyhodnotiť ako zmluvu neplatnú, z dôvodov uvádzaných žalovaným až v odvolaní... žalovaný prejavil relevantnú vôľu, ktorá v prvom rade mala formu uznesenia mestského zastupiteľstva s vybudovaním technickej vybavenosti. Tiež nemožno opomenúť skutočnosť vyhlásenia verejnej súťaže na celý   komplex   technickej   vybavenosti,   ktorá   skutočnosť   zostala   nespochybnená   (tak v odvolacom   ako   aj   prvostupňovom   konaní)   a   bola   zdôraznená   súdom   prvého   stupňa „odsúhlasená (súťažná) cena diela ustálená mestským zastupiteľstvom“, obzvlášť, ak tieto skutočnosti neboli účastníkmi spochybnené a ku ktorým pristupuje i výpoveď svedka N., ktorý   výslovne   vo   výpovedi   pred   okresným   súdom   konštatoval   „verejná   súťaž   sa vyhlasovala až po tom, čo mal žalovaný odsúhlasené v rozpočte a finančné prostriedky“, „následne   sa   potom   s   víťazom   súťaže   uzatvárala   ZOD,   ktorá   zároveň   rešpektovala uznesenie MZ“ (č. l. 56 spisu). Tiež je potrebné skonštatovať, že žalovaný v rámci svojej dôkaznej povinnosti nevyvrátil prijaté závery v rovine výsledku verejnej súťaže, keď svedok (zamestnanec   žalovaného),   ktorý   vypracoval   predmetnú   zmluvu,   konštatoval   „pokiaľ v článku 4 bod 4.1.3 je uvedená cena diela 272.803,31 Eur, jedná sa o cenu, ktorá bola výsledkom verejnej súťaže ako cenová ponuka, ktorú žalobca spracoval na základe nami zadaného výkazu výmer stanoveného projektantom, ktorý bol následne ocenený a ponúknutý vo   verejnej   súťaži“   (č.   l.   56   spisu).   Ak   teda   žalovaný   v   rámci   podaného   odvolania argumentoval   neplatnosťou   právneho   úkonu   „starostu   obce,   ktorý   je   v   rozpore s rozhodnutím obecného zastupiteľstva, čo zakladá jeho absolútnu neplatnosť“, za situácie, že   nebolo   predložené   rozhodnutie   obecného   zastupiteľstva,   ktoré   by   starostu   obce obmedzovalo   v úkonoch   v namietanej   rovine žalovaným   a obmedzenie starostu   v tomto smere nevyplývalo ani zo Všeobecne záväzného nariadenia č. 8/1996 (ktoré bolo predložené žalovaným až v odvolacom konaní), s dôrazom na verejnú súťaž, ktorú vyhlásil žalovaný a po tom, čo v konaní vyšlo najavo, že žalovaný cenu diela 272.803,31 Eur zakomponoval sám do návrhu zmluvy, ktorú vypracovával, a ak navyše z konania vyšlo najavo, ktorá skutočnosť   nebola   žalovaným   spochybnená,   že   táto   cena   uvedená   v   zmluve   o   dielo (vypracovávaná samotným žalovaným) zodpovedala cenovej ponuke, ktorá bola výsledkom verejnej súťaže vyhlásenej žalovaným a navyše ak svedok potvrdil, že poslanci mestského zastupiteľstva mali k dispozícii návrhy rozpočtu, ako aj cenu diela a žalovaný nespochybnil a   ani   nevyvrátil   skutočnosť,   vyplývajúcu   z   výpovede   svedka,   ktorý   uviedol   „uvedené zverejňoval aj na internetovej stránke návrhu rozpočtov určených pre výstavbu, poslanci mali   vedomosť   o cene   technickej vybavenosti,   ktorú   mal   zhotoviť   žalobca   a   ktorá   cena napokon bola schválená“, a tiež nemožno opomenúť ani skutočnosť, ktorú sám žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa konštatoval „cena diela účtovaná žalobcom je cena, ktorá bola schválená MZ a ak za tohto stavu okresný súd vyhodnotil dôvodnosť nároku žalobcu pokiaľ išlo o zaplatenie ceny diela (bez spochybnenia skutočnosti, že dielo bolo žalobcom   skutočne   vyhotovené   a   v   súčasnosti   je   užívané),   tak   krajský   súd   sa   s   týmto záverom stotožnil.

Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že je nepochybné, že „Majetkovo právne úkony, o   ktorých   rozhoduje   obecné   zastupiteľstvo,   a   ktoré   by   urobil   len   starosta   bez predchádzajúceho   platného   rozhodnutia   obecného   zastupiteľstva,   by   nezaväzovali   obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkovoprávny   úkon   ku   ktorému   sa   vyžaduje   predchádzajúce   rozhodnutie   obecného zastupiteľstva“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 284/2006). V konaní pred súdom prvého stupňa s dôrazom na skutočnosť, že išlo o sporové konanie, však žalovaný uvedené skutočnosti pred súdom prvého stupňa netvrdil a ani nespochybnil, že k schváleniu predmetného úkonu mestským zastupiteľstvom došlo, ak potom za tohto stavu   okresný   súd   si   osvojil   tieto   skutočnosti   vyplývajúce   z   výsledkov   dokazovania v prvostupňovom   konaní,   tak   takýto   postup   nie   je   možné   vyhodnotiť   ako   nesúladný so zákonom   a   nepochybne   sa   tieto   zistenia   odzrkadlili   i   v   dôvodoch   napadnutého rozhodnutia   okresného   súdu.   Krajský   súd   v   súvislosti   s   týmito   závermi   zvýrazňuje,   že dôkazným   bremenom   (v   spojitosti   s   dôkaznou   povinnosťou)   sa   rozumie   zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore.»

21.   Ústavný   súd   z obsahu   súdneho   spisu   sp.   zn.   5   Cb   36/2012   zistil,   že   právny zástupca sťažovateľa   na pojednávaní uskutočnenom pred okresným súdom 13. novembra 2012 neplatnosťou zmluvy o dielo argumentoval a túto neplatnosť zmluvy odvodzoval od jej neurčitosti a nejasného dojednania týkajúceho sa dohody zmluvných strán, že v roku 2010 bude uskutočnená len časť prác v hodnote 172 068 € a zvyšná časť prác má byť realizovaná v roku   2011   podľa   finančných   možností   žalovaného   (t.   j.   sťažovateľa).   Zároveň argumentoval   aj   tým,   že   primátor   mesta   nemal   na   uzavretie   zmluvy   o dielo   súhlas mestského   zastupiteľstva.   K týmto   argumentom   sa   okresný   súd   v rozsudku   sp.   zn. 5 Cb 36/2012 z 3. januára vyjadril tak, že uviedol: „O tom, že predmet diela v podobe technickej vybavenosti sa nemal vykonávať po častiach a ani v závislosti od finančných prostriedkov svedčí aj v Zmluve o dielo dohodnuté ustanovenie článku II, bodu 2,3 v tom, že zhotoviteľ prevzal od obstarávateľa súťažné podklady s príslušnými prílohami, na základe ktorých   predkladá   obstarávateľovi   súťažnú   ponuku   na   celé   zabezpečenie   predmetu obstarávania.   Zo   žiadnych   ustanovení   zmluvy   nevyplýva   povinnosť   zhotovovať   dielo   po častiach a to ani v nadväznosti na ustanovenie článku V bodu 5.3. upravujúceho platobné podmienky. Jeho výkladom spolu s obsahom uzavretej Zmluvy o dielo vyplýva, že žalobca zrealizuje na diele práce vo finančnom objeme 172.608,- € a v roku 2011 v závislosti od finančných možností objednávateľa, avšak s prihliadnutím na lehotu zhotovenia diela do 31.5.2011. Zhotovenie diela po častiach nemožno vyvodiť ani s ohľadom na dohodnutú cenu diela upravenú v článku IV, bodu 4.1. Zmluvy o dielo, keďže žiadna ucelená etapa /časť/ diela nezodpovedá sume 172 608,- € a z obsahu dojednania úhrady ceny diela vyplýva, že suma 172 608,- € sa mala uhradiť v roku 2010 a zvyšok ceny diela mal byť uhradený v roku 2011. Pokiaľ   právny   zástupca   poukazoval   na   rozhodnutie   sp.   zn.   1   M   Obd   V   3/2004 pojednávajúce o prekročení rozsahu právomocí primátora nerešpektujúceho rozhodnutie mestského zastupiteľstva, súd je toho názoru, že toto rozhodnutie nemožno aplikovať na prejednávaný prípad. Primátor mesta ako osoba výhradne oprávnená konať menom mesta navonok, uzavretím zmluvy prejavila vôľu mesta vo vzťahu k tretím osobám, t. j. vo vzťahu k žalobcovi a aj vo vzťahu k ostatným občanom mesta. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch   a   teda   aj   o   uzavretí   konkrétnych   zmlúv   patrí   do   kompetencie   mestského zastupiteľstva, ktoré s takým právnym úkonom prejavilo súhlas jednak záväzkom vybudovať technickú   vybavenosť,   jednak   vyhlásením   verejnej   súťaže   a   prvotným   odsúhlasením finančných   prostriedkov   na   túto   verejnú   súťaž.   Nemožno   preto   hovoriť,   že   by   osoba primátora   prevzala   na   seba   záväzok   nad   rámec   schváleného   uznesenia   mestského zastupiteľstva ako to bolo zistené a konštatované v rozhodnutí 1 M Obd V 3/2004.“Aj keď je nutné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd nesprávne vyhodnotil námietku neplatnosti zmluvy o dielo ako námietku, ktorú sťažovateľ po prvýkrát použil v odvolaní, nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že sa touto argumentáciou okresný súd nezaoberal, a zároveň je potrebné zdôrazniť, že napriek svojmu tvrdeniu sa krajský súd tomuto argumentu sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite venoval (bod 28 uznesenia).   V tejto   súvislosti   neušlo   pozornosti   ústavného   súdu,   že   v ďalšom   priebehu konania   na   pojednávaní   pred   okresným   súdom,   ktoré   sa   konalo   3.   januára   2013   (ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania), pri svojej argumentácii právny zástupca žalovaného (sťažovateľa)   vychádza   z predpokladu,   že   došlo   k platnému   uzavretiu   zmluvy   o dielo, o čom svedčí aj jeho vyjadrenie: „Podľa § 536 a nasl. Obch. z. je uskutočnená úprava tohto právneho   vzťahu,   ktorý   upravuje   ZOD   (Zmluvu   o dielo)   č.   02/H/2010.   Účastníci   sporu uzavreli ZOD, ktorá rešpektovala obmedzenia obstarávateľa, resp. objednávateľa tak, že došlo   k jednoznačnému   dojednaniu   v piatom   bode   platobných   podmienok,   že   dielo   sa uskutoční v r. 2010 v rozsahu prác špecifikovaných sumou 172 068 € a ostatná časť diela bude realizovaná podľa finančných možností odberateľa.“ Zároveň je potrebné prisvedčiť aj tvrdeniu krajského súdu, že všeobecne záväzné nariadenie mesta N. č. 8/1996 o zásadách hospodárenia a nakladania s majetkom predložil sťažovateľ až v konaní o odvolaní.

22.   Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   článok   V,   bod   5.3   zmluvy   o dielo z 28. januára 2010, t. j. ustanovenie, v zmysle ktorého ostatná časť diela presahujúca sumu 172 608 € bude realizovaná podľa finančných možností sťažovateľa v roku 2011, s čím zhotoviteľ   súhlasí,   bol   dohodnutý   ako   odkladacia   podmienka,   krajský   súd   uviedol: „Žalovaný až v odvolaní argumentoval (č. l. 66 spisu) jednak absolútnou neplatnosťou predmetnej Zmluvy o dielo zo dňa 28.01.2010, a to z dôvodov uvádzaných až v odvolaní, že ak by predmetný právny úkon nebol schválený uznesením mestského zastupiteľstva mesta N., ani iným uznesením, takýto právny úkon by bol neplatný, avšak zároveň opäť až v odvolaní vyhodnocoval čl. V bod 5.3 zmluvy o dielo ako kladnú odkladaciu podmienku, ktorá argumentácia sa však navzájom vylučuje, pretože ak žalovaný (s akcentom na to, že išlo o tvrdenie až v odvolaní), tvrdil absolútnu neplatnosť zmluvy o dielo, zo skutočností, ktoré pred súdom prvého stupňa nenamietal, neuvádzal, ale ani len nespochybnil (napriek poučeniu § 120 ods. 4 OSP), tak potom by nebolo možné, avšak ani len v hypotetickej rovine, ustáliť platnosť odkladacej podmienky (žalovaným zdôraznenej) v odvolaní, a to z dôvodu existencie prekážky žalovaným prejudiciálne posúdenej neplatnosti predmetnej zmluvy ako celku.“

Napriek uvedenému krajský súd vyslovil, že je možné ustáliť, «že uvedený článok je odkladacou   podmienkou,   avšak   práve   s   výkladom   tohto   článku   nie   možné   opomenúť skutočnosť, že ide o článok, ktorý sa viaže na platobné podmienky, resp. samotnú splatnosť ceny diela, čo v konečnom dôsledku vyplývalo nielen zo samotnej formulácie, ale aj jeho zaradenia   v rámci   celej   koncepcie,   štruktúry   zmluvy   o   dielo.   Z   logického   vo   väzbe   na gramatický výklad uvedeného článku, však podľa krajského súdu vyplynula výlučná časová viazanosť   takto   dohodnutej   podmienky   na   rok   2011,   čo   je   zrejmé   a   nepochybne i z formulácie   „Ostatná   časť   bude   realizovaná   podľa   finančných   možností   odberateľa v roku 2011“ (č. l. 6 rub spisu). Uvedenú podmienku podľa gramatického výkladu, ale vo väzbe na logický výklad, nie je možné podľa krajského súdu bez ďalšieho vzťahovať na čas po skončení roku 2011, teda nie je možné prijať rozširujúcim výkladom účinnosť tohto článku i na rok 2012 a prípadne nasledujúce... Z uvedených zmluvných ustanovení, ale ani z ďalších zmluvných dojednaní vyplývajúcich zo zmluvy nie je možné prijať záver, že čl. V pod   označením   Platobné   podmienky   v   časti   bodu   5.3.  ...   by   mala   vplyv   na   konkrétne dojednania ohľadom samotného bodu II. predmetu plnenia, III. lehoty plnenia najmä čl. 3.2. ukončenia diela do 30.5.2011 ako čl. IV. cena diela celkovo v sume 272.803,31 Eur... Z uvedených   dôvodov   podľa   krajského   súdu   nebolo   možné   vyhodnotiť   argumentáciu žalovaného   ako   argumentáciu,   ktorá   by   ovplyvnila   záver   krajského   súdu   o   správnosti konštatovaní   okresného   súdu   v   časti   napadnutého   výroku,   ktorý   bol   krajským   súdom potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP.».

23.   Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

24. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

25.   Vo   vzťahu   k sťažovateľom   tvrdenej   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že sa krajský súd nevysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania po   vecnej   stránke,   nemožno   so   sťažovateľom   súhlasiť.   Ako   vyplýva   z napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorého   relevantné   časti   sú   už   citované,   krajský   súd   sa podrobne vyjadril ku všetkým námietkam a dôvodom sťažovateľa uvedeným v odvolaní. Krajský súd sa vyjadril aj k podstate takých námietok sťažovateľa, ktoré uviedol v odvolaní, avšak ktoré   neboli v zmysle ustanovenia § 205a ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľom   uplatnené   v konaní   pred   okresným   súdom.   Nemožno   opomenúť   ani skutočnosť,   že   samotné   argumenty   sťažovateľa   si   odporujú   navzájom   (napr.   tvrdená neplatnosť   zmluvy   o dielo   kontra   platne   dojednaná   odkladacia   podmienka   vo   vzťahu k rozsahu vykonaného diela).

26.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   konanie   o zaplatenie   sumy 95 905,50 € vedené pred všeobecnými súdmi, v ktorom sťažovateľ vystupoval v postavení žalovaného,   je   typickým   sporovým   konaním,   pre   ktoré   platí   dispozičná   a   prejednacia zásada, to znamená, že účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazy na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Dôkazné   bremeno   týkajúce   sa   skutočností   leží   na   tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí. Ak účastník neoznačí   dôkazy   potrebné   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   vychádza   súd   pri   zisťovaní skutkového stavu z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, ako aj zo skutkových zistení založených na zhodnom tvrdení účastníkov.

27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu (v tomto prípade krajského súdu). Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03,   II.   ÚS   98/2011).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 521/2011, II. ÚS 517/2014, III. ÚS 513/2014). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

28.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   celok,   bolo   už   bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 21. januára 2015