znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 38/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   Z.,   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd v   konaní vedenom   Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 201/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   Z.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 201/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. januára 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 442/2005 zo 14. novembra 2007 bola sťažovateľovi priznaná žalovaná suma 47 272,20 Sk spolu s prísl. Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 75/2008 z 29. októbra 2008 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 442/2005-184 z 21. októbra 2009 (rešpektujúcim právny názor krajského súdu) bola žaloba sťažovateľa zamietnutá v   celom   rozsahu. Následným   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 Co 15/2010 zo 14. apríla 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktorého   prípustnosť   vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a zdôvodnil ho aj ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) v spojení s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tým, že   odôvodnenie   rozsudku   krajského súdu   je nedostatočné   a   zmätočné.   Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 201/2010 z 28. októbra 2010 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté,   pretože   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nebolo   prípustné.   Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 12. novembra 2010.

Napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľa podľa   ústavy a dohovoru. Porušenie týchto práv vidí   sťažovateľ v tom, že najvyšší súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, ktorý nebol nijako zdôvodnený, ale aj v tom, že dovolanie považoval za neprípustné.

Sťažovateľ   sa   v   konaní   domáhal   vyplatenia   dlžného   nájomného   od   subjektu, s ktorým mal uzavretú riadnu nájomnú zmluvu. Okresný súd považoval nárok sťažovateľa za dôvodný, pričom logicky a správne odôvodnil aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného subjektu. Krajský súd však rozsudok okresného súdu zrušil s tým, že tento sa má opätovne zaoberať otázkou vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu. Svoj právny názor však nijako   neodôvodnil.   Následne   vydal   okresný   súd   rozsudok,   ktorým   sťažovateľov   nárok zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu. Paradoxne však ostal pri svojom pôvodnom názore a zmenu rozhodnutia odôvodnil iba právnym názorom krajského   súdu,   ktorým   je   viazaný.   Vznikla   situácia,   keď   výrok   rozsudku   a   jeho odôvodnenie   boli   v   zjavnom   protiklade.   Krajský   súd   nový   rozsudok   okresného   súdu potvrdil bez akéhokoľvek vysvetlenia rozporuplnosti odôvodnenia. Neexistencia náležitého odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa bola hlavným dôvodom dovolania. Najvyšší súd sa však touto námietkou vôbec nezaoberal a iba stručne skonštatoval, že odôvodnenie krajského súdu je dostatočné. Za takýchto okolností je nepochybné, že všeobecné súdy zamietnutie žaloby vôbec nezdôvodnili.

V   súvislosti   s   namietaným   nesprávnym   vyhodnotením   prípustnosti   dovolania sťažovateľ uvádza, že s prihliadnutím na existujúcu judikatúru (ktorú konkrétne cituje) je presvedčený, že posúdenie otázky prípustnosti jeho dovolania patrí v tomto špecifickom prípade do právomoci ústavného súdu. Poukazuje na zmenu zákonnej úpravy prípustnosti dovolania v súvislosti so skutočnosťou, že do 31. augusta 2005 bolo dovolanie prípustné aj proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v skoršom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý skoršie rozhodnutie zrušil. Neprípustnosť dovolania v danom prípade by bola v zjavnom rozpore so zásadou dvojinštančnosti   konania.   Nemožno   súhlasiť   s   názorom,   podľa   ktorého   ak   okresný   súd zmení svoj pôvodný rozsudok iba na základe právneho názoru krajského súdu a krajský súd nový   rozsudok   okresného   súdu   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia   potvrdí,   neexistuje   už možnosť dovolania proti takémuto potvrdzujúcemu rozsudku. Ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   jasne   uvádza,   že   dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku je procesnou vadou konania, ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka konania. Sťažovateľ si nevie predstaviť, ako mohol najvyšší súd dospieť k záveru, že odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov nižšieho stupňa bolo dostatočné.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo 201/2010 s tým, aby bolo uznesenie z 28. októbra 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie   konanie.   Domáha   sa   tiež   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 3 296,54 €, ako aj náhrady trov konania.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 442/05-184 z 21. októbra 2009 vyplýva, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ od januára 2001 neposkytoval žalovanému subjektu žiadne plnenia spojené s užívaním nebytových priestorov   špecifikovaných   v nájomnej zmluve, pretože žalovaný subjekt tieto   priestory fakticky neužíval. Užíval ich totiž iný subjekt. Keďže žalovaný subjekt nebol od roku 2001 nositeľom povinností, splnenia ktorých sa sťažovateľ domáhal, nevznikla mu ani povinnosť požadovanú sumu zaplatiť.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 15/2010-221 zo 14. apríla 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený   rozsudok   okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu v podanom odvolaní   sťažovateľ   namietal   posúdenie   procesnej   otázky,   či   je   označenie   žalovaného subjektu správne, a teda či je vecne pasívne legitimovaný. Označenie účastníka konania nebolo   v   priebehu   konania   namietané.   Žalovaný   je   označený   všetkými   požadovanými atribútmi.   Nie   je   potrebné   skúmať   procesnú   otázku   a   označenie   účastníka   konania   pri skúmaní, či je žalovaný subjekt v danej veci vecne legitimovaný. Vecná legitimácia vyplýva totiž   z   hmotného   práva,   a   nie   z   procesnoprávnych   predpisov.   Pri   skúmaní   veci z hmotnoprávneho hľadiska je podstatné, že sťažovateľ nepreukázal, že by ním označený žalovaný subjekt nebytové priestory v rozhodnom čase užíval.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 201/2010, 3 Cdo 202/2010 z 28. októbra 2010   vyplýva, že ním   bolo odmietnuté dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade prichádza do úvahy prípustnosť dovolania   iba   podľa   ustanovenia   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže   ide o potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   nevykazuje   znaky   rozsudkov   uvedených v § 238 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) Občianskeho súdneho poriadku v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti bolo potrebné   osobitne   sa   zaoberať   otázkou,   či   krajský   súd   svojím   postupom   neodňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu   alebo   inému   všeobecne   záväznému   právnemu   predpisu,   ktorý   má   za   následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Takúto procesnú vadu však najvyšší súd nezistil. Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavou chránených práv. Vzhľadom na námietky sťažovateľa bolo potrebné vyriešiť otázku, či prípadné nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku alebo   či   má   za   následok   iba   procesnú   vadu   konania   v   zmysle   §   241   ods.   2   písm.   b) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Vychádzajúc   z   odôvodnenia   rozhodnutí   súdov   nižších stupňov v danej veci treba dospieť k záveru, že právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozsudku porušené nebolo. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu obsahuje nielen stručné zhrnutie   odvolacích   námietok,   ale   aj   spôsob,   ako   sa   s   nimi   krajský   súd   vysporiadal. Nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   judikatúrou   najvyššieho   súdu považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (teda nie vady konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku), ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, keďže   nie   je   procesnou   vadou   so   znakmi   uvedenými   v   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého odňať možnosť konať pred súdmi prichádza do úvahy aj nesprávnym právnym posúdením veci, keďže ustanovenie §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   odňatie   možnosti   účastníka   konať   pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súd vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno   úspešne   uplatniť v   procesne   prípustnom   dovolaní,   avšak   samo   osebe   nezakladá zmätočnosť   rozhodnutia,   a   nie   je   procesnou   vadou   konania   v   zmysle   §   237   písm.   c) Občianskeho súdneho poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v danom prípade mohlo byť dovolanie prípustné   iba   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže   išlo   o   potvrdzujúci rozsudok   krajského   súdu,   proti   ktorému   v   zásade   nie   je   dovolanie   prípustné   okrem niektorých špecifických prípadov definovaných v ustanovení § 238 Občianskeho súdneho poriadku.

Pre lepšie pochopenie veci treba konštatovať, že prípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku je podľa ustáleného výkladu najvyššieho súdu konštruovaná tak,   že   dovolanie   podané   podľa   tohto   ustanovenia   sa   považuje za   prípustné   len   vtedy, ak 1. dovolateľ v ňom tvrdí existenciu niektorej z vád uvedených pod písmenom a) až g) a 2. najvyšší súd považuje vytýkanú vadu za danú, resp. preukázanú. Inak povedané, hoci je v dovolaní tvrdená existencia niektorej z uvedených vád, pokiaľ nie je v skutočnosti daná, považuje sa dovolanie nie za nedôvodné, ale za neprípustné.

V danom prípade sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku   tým,   že   rozsudok   krajského   súdu   nebol   dostatočným   a   zákonu zodpovedajúcim   spôsobom   zdôvodnený.   Najvyšší   súd   dospel   primárne   k   záveru,   že prípadné   nedostatky   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu   nemožno   podradiť   pod ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda že táto vada neznamená odňatie   možnosti   konať   pred   súdom.   Najvyšší   súd   je   toho   názoru,   že   nedostatočné odôvodnenie   treba   považovať   za   inú   vadu   konania   v   zmysle   §   241   ods.   2   písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku za predpokladu, že malo za následok nesprávne rozhodnutie vo   veci.   Takáto   iná   vada   konania   však   sama   osebe   nezakladá   prípustnosť   dovolania. Najvyšší súd alternatívne dospel aj k záveru, podľa ktorého rozsudky všeobecných súdov boli   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   čo   (inak   povedané)   znamená,   že   uplatnená námietka sťažovateľa vecne nie je dôvodná.

Podľa názoru ústavného súdu treba závery najvyššieho súdu považovať za ústavne konformné   a v   nijakom   prípade   ich   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené.

Hoci   (ako   sa   zdá)   nie   je   v   rozhodovacej   praxi   najvyššieho   súdu   jednotné posudzovanie   otázky,   či   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia,   a   tým   jeho nepreskúmateľnosť treba považovať iba za inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku alebo za odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (na   rozdiel   od   judikátov   citovaných   najvyšším súdom   podľa   uznesenia   sp.   zn.   5   Cdo   210/2009 „...   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia odvolacieho súdu je… vadou konania, ktorou sa odníma účastníkovi možnosť riadne konať pred súdom, pričom existencia tejto vady zakladá dôvodnosť dovolania a jej dôsledkom je vo všeobecnosti zrušenie rozhodnutia vydaného v konaní ňou postihnutom.“), podstatné je, že   tak   rozsudok   okresného   súdu,   ako   aj   rozsudok   krajského   súdu   dostatočne   jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetľujú, prečo bolo potrebné považovať žalobu sťažovateľa za nedôvodnú. Z odôvodnenia je nepochybné, že podľa názoru všeobecných súdov mal sťažovateľ nárok požadovať odplatu za užívanie svojich nehnuteľností nie od žalovaného subjektu,   ale od   iného   subjektu,   ktorý   nehnuteľnosti   v   kritickom   období   reálne užíval. Z tohto   dôvodu   všeobecné   súdy   nepovažovali   žalovaný   subjekt   za   vecne   pasívne legitimovaný.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   aj   keby   nedostatky   odôvodnenia rozsudku   zakladali   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku, muselo by sa dovolanie považovať za neprípustné preto, lebo uplatnená námietka nedostatočného odôvodnenia rozsudku vecne neobstojí.

Ústavný súd nemohol na základe podanej sťažnosti skúmať správnosť meritórneho právneho názoru okresného súdu a krajského súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu, pretože sťažovateľ proti konaniu vedenému krajským súdom a proti jeho rozsudku nepodal sťažnosť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011