znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 38/07-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. J., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   S 211/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť A. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia A. S. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. J., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. mája 2006 doručené podanie A. S., S. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako „Sťažnosť k prieťahom žiadosti o invalidný dôchodok k číslu: 3 S 211 02...“.

Pretože toto podanie nespĺňalo zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nebolo k nemu pripojené splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd 15. mája 2006   vyzval   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   podania.   Podaním   doručeným ústavnému súdu   2. augusta 2006 sťažovateľka požiadala, aby jej právneho zástupcu   na konanie pred ústavným súdom z dôvodu jej nepriaznivých finančných pomerov ustanovil ústavný súd.

Po   posúdení   predpokladov   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom jej ústavný súd uznesením z 5. apríla 2007 ustanovil za právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. J. J., B.

Právny   zástupca   podaním   z   22.   júna   2007   upravil   sťažnosť   sťažovateľky   podľa výzvy ústavného súdu z 11. júna 2007.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka 9. novembra 2001 podala Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) návrh na preskúmanie rozhodnutia S. p. B., ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o invalidný dôchodok. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 3 S 211/02.

Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 S 211/02 z 31. októbra 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. decembra 2006.

Podľa   názoru sťažovateľky od podania odvolania, resp.   preskúmania rozhodnutia orgánu štátnej správy po konečné rozhodnutie vo veci samej uplynula určitá doba, a preto celé   konanie na   krajskom   súde   považuje za   konanie so   značnými prieťahmi,   čím   bolo zasiahnuté   do   sťažovateľkinho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Na   prieťahy,   ako právny zástupca uviedol, podala sťažovateľka sťažnosť na samotnom krajskom súde, ale aj na iné orgány. Tvrdenie však nedoložil listinnými dôkazmi.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 211/2002 porušil základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

A.   S.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000,-Sk,   ktoré   je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský   súd   v Prešove   je   povinný   sťažovateľke   zaplatiť   náhradu   všetkých   trov konania   na účet   advokáta   JUDr.   J.   J.   do   pätnástich   dní odo   dňa právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť sťažovateľky na porušovanie jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   o preskúmanie   rozhodnutia   S.   p.   B.   o nepriznaní invalidného dôchodku v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 211/02.

Sťažovateľka,   v zastúpení   ústavným   súdom   ustanoveným   právnym   zástupcom, uviedla: „Sťažovateľka voči rozhodnutiu S. p. B., ktorá jej nárok na invalidný dôchodok zamietla podala odvolanie, ktoré malo charakter preskúmanie rozhodnutia, ktoré na súd prvého stupňa bolo doručené dňa 9. 11. 2001 a bolo vedené pod sp. zn. 3 S 211/2002 Krajským súdom v Prešove.

Je preukázateľné, že súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol svojim rozsudkom č. k. 3 S 211/2002 dňa 31. 10. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9. 12. 2006. Podľa názoru sťažovateľky od podania odvolania, resp. preskúmania rozhodnutia orgánu štátnej správy po konečné rozhodnutie vo veci samej ubehla značná doba, keď za celé obdobie bola bez akéhokoľvek príjmu považuje konanie na súde prvého stupňa za konanie so značnými prieťahmi aj napriek tomu,   že v priebehu konania,   či už na súde prvého stupňa alebo na iné orgány podala sťažnosť.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru krajským   súdom,   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40   000   Sk a súčasne   zaviazal porušovateľa   na náhradu   trov   konania vzniknutých   jej   zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. J.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a so súvisiacim spisom krajského súdu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z analýzy   doterajšieho   priebehu   konania   pred   krajským   súdom,   ktoré   síce   začalo 9. novembra 2001 doručením návrhu sťažovateľky krajskému súdu, ako však ústavný súd zistil z nasledujúceho priebehu konania, krajský súd v čase, keď konanie prebiehalo pred týmto   súdom,   nariaďoval   pojednávania   v pomerne   pravidelných   časových   intervaloch. Jednotlivé úkony vykonával plynulo podľa povahy veci a predmetu konania, ktorým bolo posúdenie sťažovateľkinho zdravotného stavu. Prešetrovanie sťažovateľkinho zdravotného stavu si vyžadovalo odborné zdravotné posúdenie, preto krajský súd na zistenie zdravotného stavu sťažovateľky ustanovoval znalcov z viacerých odvetví zdravotníctva. Vypracovávanie znaleckých posudkov si vyžiadalo istú časovú náročnosť, k jej predĺženiu však prispela aj samotná sťažovateľka.

V čase   od   20.   septembra   2004   do   9.   mája   2005   a od   14.   septembra   2005   do 14. decembra 2005 sa spis nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodu odvolaní sťažovateľky proti znaleckým posudkom. Toto obdobie preto nemožno pripísať do hodnoteného obdobia činnosti krajského súdu.

V merite veci krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 S 211/02 z 31. októbra 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. decembra 2006.

Ústavný súd je toho názoru, že dĺžka predmetného súdneho konania v okolnostiach prípadu nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 3 S 211/02 nebol nečinný, vykonal viacero úkonov bližšie už špecifikovaných, okrem obdobia, keď sa spis nachádzal na najvyššom súde. Aj napriek existencii niekoľkomesačnej pasivity medzi jednotlivými   úkonmi   krajského   súdu   v napadnutom   konaní ústavný   súd   s poukazom   na dosiaľ uvedené zastáva názor, že prieťahy v jeho postupe nedosahovali takú intenzitu, že by ich bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   zároveň   poukazuje   na   to,   že   samotná   sťažovateľka   neúčasťou   na pojednávaní, nesplnením svojej povinnosti zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie, podávaním   odvolania   proti   znaleckým   posudkom,   nie   však   proti   zhodnoteniu   jej zdravotného   stavu,   ale   k výške   odmien   znalcov   sama   čiastočne   prispela   k predĺženiu namietaného konania.

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   odvoláva   aj   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   ani   postup   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 211/02 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   náhradu   trov   právneho   zastupovania,   pretože   bol právnym zástupcom sťažovateľky ustanoveným ústavným súdom.

Ústavný   súd   úhradu   priznal   JUDr.   J.   J.   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007