znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 38/05-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť T. M., trvale bytom B., toho času v Ústave na výkon väzby B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení   s   čl.   6   ods. 1   a ods.   3   písm.   c)   a   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo   6.   mája   2004   sp. zn. 9 Tpo 65/04 a postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I z 31. marca 2004 sp. zn. Tp 323/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2004 doručená sťažnosť T. M., trvale bytom B., toho času v Ústave na výkon väzby B., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta, že postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 6. mája 2004 sp. zn. 9 Tpo 65/04 a postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 31. marca 2004 sp. zn. Tp 323/04 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“).

Sťažovateľ tvrdí, že postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu:„1) bolo porušené moje právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody (...),

2) bolo porušené moje právo na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní (...),

3) bolo porušené moje právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (...),

4) bolo porušené moje právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania (...),

5) bolo   porušené   moje   právo   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   bez   zbytočných prieťahov.“

ad 1) K namietanému porušeniu práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody sťažovateľ uviedol tieto podstatné argumenty:

Okresný súd aj krajský súd mali vziať do úvahy čl. 8 ods. 3 listiny, ktorý upravuje 24-hodinovú lehotu na rozhodnutie o väzbe zadržanej osoby, napriek tomu, že čl. 17 ods. 3 ústavy predĺžil túto lehotu na 48 hodín. Preto nebol pozbavený osobnej slobody v súlade so všetkými vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že v odôvodnení jeho uznesenia nie je žiadna zmienka o tom, na základe čoho dospel okresný súd k záveru o dôvodnosti jeho trestného stíhania. Pri procesnom posudzovaní dôvodov väzby môžu orgány činné v trestnom konaní prihliadať   len   na   tie   okolnosti   a   zistenia,   ktoré   majú   základ   v   procesne   vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) až c) a § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Súčasne sťažovateľ namietol, že vyšetrovateľ v uznesení o vznesení obvinenia neuviedol subjektívnu stránku trestného činu, čo mu podľa sťažovateľa znemožňovalo začať trestné stíhanie zákonným spôsobom. Z toho vyplýva, že okresný súd aj krajský súd mali vziať do úvahy, že obvinenie nebolo vôbec vznesené, a preto sťažovateľa nebolo možné vziať do väzby.

Ďalej sťažovateľ   uviedol: „Uznesenie   okresného   aj krajského   súdu je nezákonné z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov pre vznesenie obvinenia vo vzťahu k mojej osobe,   nakoľko   skutok,   pre   ktorý   mi   bolo   vznesené   obvinenie   v   uznesení   vyšetrovateľa vo svetle príslušných obchodno a občianskoprávnych ustanovení nenapĺňa objektívne znaky žiadneho trestného činu.“

Napokon sťažovateľ v tejto časti sťažnosti uviedol, že: „Nie som si vedomý, že by som sa v minulosti dopustil skutku, ktorý by napĺňal znaky trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, ods. 2 TrZ. Žiadne uznesenie o vznesení obvinenia pre tento trestný čin mi doručené ani oznámené nebolo... Rovnako pochybil aj Krajský súd v Bratislave, keď toto tvrdenie o mojom údajnom trestnom stíhaní pre trestný čin podľa § 148 ods. 1, ods. 2 prevzal za základ svojich skutkových zistení o dôvodnosti môjho trestného stíhania, a to i napriek tomu, že som vo svojej sťažnosti druhej výslovne poukázal na to, že prokurátorom uvádzaný   údaj   o   mojom   trestnom   stíhaní   OUJKP   Košice,   nebol   preukázaný   žiadnym dôkazom a teda nemôže byť významným pre záver Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave o dôvodnosti môjho väzobného stíhania podľa § 67 ods. 1 písm. c) TrP.“

ad 2) Namietané porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní odôvodnil sťažovateľ takto:

Platná   právna   úprava   Trestného   poriadku   mu   neumožňujú   osobne   alebo prostredníctvom   obhajcu   sa   zúčastniť   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby. Dohovor však poskytuje v tomto smere väčší rozsah práv a slobôd. Napriek tomu krajský súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí, a preto sťažovateľ nemal možnosť sám alebo prostredníctvom obhajcu sa vyjadriť, čo je v rozpore s čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 4 listiny.

Ďalej sťažovateľ namietol porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní aj preto, že oba súdy   prevzali tvrdenie prokurátora o jeho trestnom stíhaní do skutkového základu na rozhodnutie o jeho väzbe, hoci prokurátor na preukázanie tohto svojho tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz.

ad 3) K namietanému porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia sťažovateľ uviedol, že:

obe napadnuté uznesenia sú arbitrárne, pretože uznesenie okresného súdu neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vzatie do väzby a skutočnosti uvedené v tomto uznesení sú nedôvodné, ničím nepodložené a nepreskúmateľné.

Krajský   súd   sa   okrem   toho   nevyrovnal   s námietkami   o nepodloženosti   trestného stíhania   v inej   veci   a   ani   s   tým,   že   neboli   splnené   materiálne   predpoklady   na   začatie trestného stíhania voči osobe sťažovateľa.

Z   oboch   rozhodnutí   nie   je   zrejmá   existencia   skutočného   verejného   záujmu odôvodňujúceho   vzhľadom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania osobnej slobody.

Preto oba súdy porušili čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 listiny.

ad   4)   Namietané   porušenie   práva   byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   byť prepustený počas konania odôvodnil sťažovateľ takto:

V uznesení   krajského   súdu   chýba   výrok   o žiadosti   nahradenia   väzby   písomným sľubom. Krajský súd však mal o žiadosti rozhodnúť so zreteľom na prednosť dohovoru pred Trestným poriadkom a nemal sa obmedziť len na odôvodnenie, prečo nie je možné prijať písomný sľub. To bolo v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru a porušilo to aj základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 listiny.

ad   5)   K namietanému   porušeniu   práva   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   bez zbytočných prieťahov sťažovateľ uviedol, že:

Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby z 31. marca 2004 podal sťažnosť po jeho vyhlásení ústne do zápisnice a písomne ju odôvodnil 19. apríla 2004. Krajský súd sťažnosť   zamietol   uznesením   zo   6.   mája   2004   a   toto   uznesenie   mu   bolo   doručené   až 10. júna 2004, t. j. po 71 dňoch od vzatia do   väzby a podania sťažnosti.   Tento postup okresného súdu a krajského súdu bol podľa sťažovateľa v rozpore s čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom:

„1.   Okresný   súd   Bratislava   I   postupom   a   uznesením   zo   dňa   31.   3.   2004, sp. zn. Tp 323/04,   ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   a   Krajský   súd   v   Bratislave postupom a uznesením zo dňa 6. 5. 2004, sp. zn. 9 Tpo 65/04, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   31.   3.   2004, sp. zn. Tp 323/04 porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 8 ods. 2, čl. 8 ods. 3 a čl. 8 ods. 5 Listiny a čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

2.   Okresný   súd   Bratislava   I   postupom   a   uznesením   zo   dňa   31.   3.   2004, sp. zn. Tp 323/04,   ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   a   Krajský   súd   v   Bratislave postupom a uznesením zo dňa 6. 5. 2004, sp. zn. 9 Tpo 65/04, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   31.   3.   2004, sp. zn. Tp 323/04 porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c), písm. d) Dohovoru, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I   postupom   a   uznesením   zo   dňa   31.   3.   2004, sp. zn. Tp 323/04,   ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   a   Krajský   súd   v   Bratislave postupom a uznesením zo dňa 6. 5. 2004, sp. zn. 9 Tpo 65/04, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   31.   3.   2004, sp. zn. Tp 323/04 porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, 17 ods. 2, 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2, čl. 8 ods. 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny.

4.   Krajský   súd   v   Bratislave   postupom   a   uznesením   zo   dňa   6.   5.   2004, sp. zn. 9 Tpo 65/04, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 3. 2004, sp. zn. Tp 323/04 a nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby sťažovateľa písomným sľubom, porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2, čl. 8 ods. 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny.

5.   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   o   sťažnosti   sťažovateľa   vedenom   pod sp. zn. 9 Tpo 65/04 postupom, ktorým nerozhodol urýchlene o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 3. 2004, sp. zn. Tp 323/04 a Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 323/04 postupom, keď uznesenie Krajského súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   9   Tpo   65/04,   zo   dňa   6.   5.   2004   doručoval   sťažovateľovi neprimerane dlho, porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2 v spojení čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 2 v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny.

6. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 3. 2004, sp. zn. Tp 323/04 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. 5. 2004, sp. zn. 9 Tpo 65/04 sa zrušujú   a sťažovateľ   sa   prepúšťa z väzby   na slobodu,   alebo uznesenie Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 6. 5. 2004, sp. zn. 9 Tpo 65/04 sa zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby o veci znovu konal a rozhodol, a zároveň aby rozhodol aj o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby sťažovateľa písomným sľubom.

7. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 100.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava I a   peňažnú   sumu   vo   výške   300.000,-   Sk,   ktorú   mu   je   povinný   zaplatiť   Krajský   súd v Bratislave, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Odôvodnenia uznesení okresného súdu a krajského súdu

Okresný   súd   napadnuté   uznesenie   z   31.   marca   2004,   ktorým   vzal   sťažovateľa do väzby podľa § 67 ods. l písm. c) Trestného poriadku, odôvodnil takto:

„Obvinení P. B., N. D., M. L. a T. M. sú stíhaní spolupáchateľstvom pre trestný čin podvodu, podľa § 9 ods. 2, §§ 250 ods. 1 ods. 5, Tr. zák. V predmetnej veci bolo zistené, že obvinení sú stíhaní pre mimoriadne závažnú trestnú činnosť. V predmetnej veci bolo zistené, že na obvineného P. B. bola pre obdobnú trestnú činnosť podaná obžaloba na KS Nitra, taktiež proti nemu a obvinenej N. D. bol daný podnet na začatie trestného stíhania pre trestný čin podľa § 148 ods. 1, 5 Tr. zák. ÚFP. Obvinený T. M. je stíhaný OUJKP Košice pre trestný čin podľa § 148 ods. 1, 2 Tr. zák. Z uvedených skutočností vyplýva, že obvinení majú evidentné sklony k páchaniu majetkovej trestnej činnosti a preto je odôvodnená obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohli v trestnej činnosti pokračovať, čím je daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. (...)

Nakoľko u obvinených sú teda dané dôvody väzby len podľa § 67 ods. 1 písm. c), Tr. por. rozhodol súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohoto uznesenia.“

Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 6. mája 2004 o sťažnosti obvineného sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 323/04 z 31. marca 2004 rozhodol tak, že ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol z týchto dôvodov:

«Uznesením Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. Tp 323/04 boli obvinení P. B., N. D., M. L. a T. M. vzatí do väzby dňom 29. 3. 2004 z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   si   obvinení   podali   v   zákonnej   lehote sťažnosť.

Krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúmal správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia   a   konanie   predchádzajúce   napadnutému uzneseniu a dospel k záveru, že sťažnosť obvinených nie je dôvodná.

Obhajca obvinených P. B., N. D. a M. L. v písomnej sťažnosti v podstate uviedol, žeskutkové a právne otázky mali byť riešené v rámci občianskoprávneho konania,určité skutkové okolnosti spochybňujú i samotnú trestnosť konania, •   k   skutkovým   okolnostiam   je   potrebné   prihliadnuť   na   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava   I.   č.   k.   12   C   121/99,   19   C   169/03   a   protest   prokurátora   Okresnej prokuratúry Bratislava I. (Pd 2076/02).

V závere písomnej sťažnosti obhajca obvinených navrhol sťažnosti vyhovieť.

Obhajca obvineného T. M. v písomnej sťažnosti poukázal, ženeboli splnené podmienky pre vydanie uznesenia o trestnom stíhaní,sporné je tvrdenie v uznesení vyšetrovateľa o neexistencii záložného práva,obvinený ako štatutárny orgán dražobníka nebol povinný ani oprávnený skúmať, či na predmetných nehnuteľnostiach existuje záložné právo v prospech navrhovateľa dražby,zo   žiadneho   z   procesne   zabezpečených   dôkazov   nevyplýva,   že   by   obvinený   povolil vykonanie dražby, bez založenia dražobnej zábezpeky,obvinenému nebolo doručené uznesenie o stíhaní pre trestný čin krátenia dane podľa § 148 ods. 1, ods. 2 Tr. zák,dňa   16.   4.   2004   bola   podaná   žiadosť   o   zrušenie   koncesovanej   živnosti   pre organizovanie dobrovoľných dražieb.

Obhajca sťažovateľa poukázal i na porušenie článku 5 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd akceptujúc kontradiktórny charakter.

Aj napriek dikcie § 73 ods. 3 Tr. por. obhajca sťažovateľa navrhol nahradiť väzbu písomných   sľubom,   čo   nevylučuje   Dohovor,   ktorý   má   prednosť   pred   ustanoveniami Trestného poriadku, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Zo   spisového   materiálu   vyplýva,   že obvinení sú stíhaní   pre trestný čin   podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. § 9 ods. 2 Tr. zák. k § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na tom skutkom základe, že P. B., N. D., M. L., T. M. po vzájomnej predchádzajúcej dohode v období od 24. 2. 2004 do 29. 3. 2004 v B. v sídle spoločnosti B. INVEST s. r. o.,   sa   pokúsili   vydražiť   na   základe   neexistujúceho   záložného   práva v prospech S. s. r. o., právneho nástupcu za G. s. r. o., na nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území Bratislava - Staré Mesto, zapísaných na LV č. 3133 par. č. 343 a to pozemok - zastavaná   plocha   o   výmere   249   m2,   dom   súpisné   číslo   101279,   v B.   majiteľov spoluvlastníckeho podielu v 1/2 a to Ing. Š. B. a A. B., obaja bytom B., k čomu použili falošný znalecký posudok a dňa 29. 3. 2004 o 10.00 hod. chceli pristúpiť k samotnému výkonu záložného práva na zaplatenie predtým sfalšovanej pohľadávky zmluvnej pokuty vo výške   20.000.000,-   Sk,   čím   uviedli   do   omylu   splnomocneného   zástupcu   za   dražobníka, nezložili dražobnú zábezpeku a mali prichystanú zápisnicu s vopred určeným výsledkom dražby   pred   samotným   jej   zahájením   a   týmto   konaním   sa   pokúsili   obohatiť   na   úkor cudzieho majetku seba a iné osoby, P. B., N. D., T. M. boli prichytení pri čine a bolo im príslušníkmi PZ zabránené dokonaniu trestného činu a samotným výkonom dobrovoľnej dražby na návrh neoprávneného záložného veriteľa M. L. po č. DD 0008/2004 by spôsobili škodu Ing. Š. B. a A. B. vo výške 25.000.000,- Sk.

Podľa   návrhu   prokurátora   krajskej   prokuratúry   zo   dňa   30.   3.   2004   na   vzatie obvinených do väzby „na základe doposiaľ vykonaného vyšetrovania je preukázané, že obv. B.   spolu   s   obv.   D.   sfalšovali   zmluvu   o   budúcej   zmluve,   kde   sú   pôvodní   podieloví spoluvlastníci   P.   a H.   z   r.   1998,   ktorej   súčasťou   bola   aj   zmluvná   pokuta   v   prípade nesplnenia zmluvy vo výške 20 mil. Sk v prospech spol. G. tak, že doplnili do zmluvy plnú moc pre obv. B. na základe tejto plnej moci obv. B. spolu s obv. D. vykonali kroky, ktoré viedli k zápisu   záložného   práva   na   pokrytie   pohľadávky   z horeuvedenej   pokuty   do   LV predmetnej nehnuteľnosti,

obv. D. ako konateľka spol. G. s.r.o, sama nesplnila zmluvu o budúcej zmluve v časti, že   najneskôr   do   30   dní   pred   uplynutím   lehoty   na   platnú   kúpnu   sumu   vo výške 450.000,- SK predloží návrh kúpnej zmluvy, čo neurobila, tým nemohol vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu vo výške 20.000.000,- Sk v prospech G. s. r. o., nakoľko predávajúci neporušili ustanovenia zmluvy o budúcej zmluve,obv. D. napriek tejto skutočnosti túto neoprávnenú pohľadávku previedla na S. s. r. o., kde je tiež konateľkou a následne v mesiace 26. 9. 2003 účelovo previedla (formou dražby) na obv. M. L. pohľadávku vo forme záložného práva na nehnuteľnosť na Ventúrskej   20,   aj   keď   vedeli,   že   o   záložnom   práve   prvostupňový   súd   rozhodol v neprospech spol. G. s. r. o., a vo veci koná súd druhého stupňa, čím sledovali znepriehľadnenie vlastníckych vzťahov k predmetnej nehnuteľnosti,obv. L., vydražiteľ pohľadávky od S., s. r. o., predložila 5. 1. 2004 ako záložný veriteľ návrh na konanie dobrovoľnej dražby a spolu s obv. B. predložili dražobnej spoločnosti B. I. s. r. o. doklady na jej výkon napriek tomu, že vedeli, že vo veci záložného práva v prospech G. s. r. o. súd právoplatne rozhodol v neprospech G. s.r.o. a sporné záložné právo bolo z LV vymazané a za tým účelom si zaobstarali LV z obdobia pred výmazom záložného práva, ďalej predložili horeuvedenú sfalšovanú zmluvu o budúcej zmluve, z ktorej neoprávnené záložné právo vzniklo,obv. L. a obv. D. účelovým podaním návrhu na vklad do KN KÚ BA I. zo dňa 5. 1. 2004,   ktorý   na   základe   návrhu   bol   povinný   uvaliť   plombu   na   nehnuteľnosť, znemožnili pošk. B. získať LV a tým preukázať výmaz sporného záložného práva z LV,obv. M. napriek tomu, že vedel, že obv. L. nie je oprávneným záložným veriteľom a bol upozornený aj pošk. B. o tom, že znalec nemohol v objekte vykonať skúmanie a ohodnotenie,   čiže   znalecký   posudok   je   s určitosťou   sfalšovaný,   vydal   pokyn   na vykonanie   dražby   a   svoje   konanie   koordinoval   s   obv.   B.   O   tom,   že   vedel   o neoprávnenosti navrhovateľky svedčí to, že prvýkrát bola dražba vyhlásená na deň

27. 2. 2004, ale v jeho neprítomnosti zamestnanec B. INVEST s. r. o. Mgr. L. M. dražbu 24. 2. 2004 zrušila po predložení súdnych rozhodnutí vo veci záložného práva pošk.   B., a tiež napriek tomu, že v materiáloch k dražbe sa nachádzal popis LV k predmetnej nehnuteľnosti vydaný KÚ BA I., podľa ktorého na nehnuteľnosti neviaže žiadna ťarcha oprávňujúca záložného veriteľa na navrhnutie dobrovoľnej dražby.“ Podľa tohto návrhu prokurátora na „obv. B. bol ÚJKP KR PZ v Nitre podaný 13. 2. 2004 návrh na podanie obžaloby pre trestný čin podvodu podľa § 250/1, 5 TZ s príbuzným spôsobom. Na obv. B. spolu s obv. D. bol podaný ÚFP návrh na začatie trestného stíhania pre trestný čin § 148/1, 5 TZ. Obv. M. je stíhaný OUJKP Košice 1 pre trestný čin podľa § 148/1, 2. Obv. M. je stíhaný aj OBPK Bratislava.

Zo zápisnice o výsluchu obv. T. M. zo dňa 31. 3. 2004 pred sudcom okresného súdu okrem iného vyplýva, že obvinenému bolo „včera doručené uznesenie z Útvaru boja proti korupcii pre trestný čin podplácania“, (výpoveď obvineného).

Po vyhodnotení spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že u obvinených boli splnené procesné podmienky vzatia do väzby. Obvineným bolo vznesené obvinenie, splnené   sú   dôvody   tzv.   preventívnej   väzby   (§   67   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.).   Súčasťou rozhodovania   o   vzatí   do   väzby   bol   výsluch   obvinených,   pričom   rozhodnutie   má   formu uznesenia. Z dikcie ustanovenia § 67 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že podmienky vzatia do väzby sú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce odôvodnenú obavu a tieto podmienky sa týkajú osoby, ktorá procesne spĺňa pojem obvinený. Osoba sa stíha ako obvinený, „ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba“. (§ 163 ods. 1 Tr. por.).

Z dikcie uvedených ustanovení je zrejmé, že z uznesenia o vzatí do väzby musí byť zjavná   existencia   vznesenie   obvinenia,   pričom   obom   obhajcom   sťažovateľov   musí   byť známa   skutočnosť,   že   vznesené   obvinenie   preskúmava   dozorujúci   prokurátor   a   on rozhoduje o opravnom prostriedku. Opodstatnenosť trestného stíhania vyplýva aj z faktu, že prokurátor nezrušil uznesenie o vznesení obvinenia. V tomto smere krajský súd zistil, že boli dodržané ustanovenia o vznesení obvinenia (§163 Tr. por.).

Z uvedených dôvodov polemizovať a spochybňovať uznesenie o vznesení obvinenia v písomnej sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe s citáciou niektorých ustanovení zákona (z. 527/2002 Z. z., z. 323/1992, z. 162/1995 Z. z.) je právne irelevantné a neanalyzuje formálne a materiálne dôvody väzby.

Ku konkretizácii článku 5 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, krajský súd pripomína, že citované rozhodnutia európskeho súdu nie je možné realizovať v tomto konkrétnom prípade a postup orgánov činných v trestnom konaní bol v súlade s článkom 5 Dohovoru. Z účelu článku 5 ods.1 písm. c) možno konštatovať, že v prípravnom   konaní   bolo   podľa   zákona   realizované   zatknutie   a   väzba.   Obvinení   boli v stanovenej   lehote   predvedení   pred   sudcu,   mali   možnosť   zvoliť   si   obhajcu   a   títo   sa zúčastnili   aj   výsluchu   obvinených   sudcom   okresného   súdu.   Vyšetrovateľ   pri   vynesení obvinenia   vychádzal   z   určitých   skutočností   odôvodňujúcich   podozrenie,   pričom   bolo formulované aj to, kto aký trestný čin spáchal a bol konkretizovaný skutok. Vznesenie obvinenia   bolo   obligatórnou   podmienkou   vzatia   do   väzby.   Naznačovať   dodržiavanie kontradiktórnych zásad v prípravnom konaní je pri súčasnej úprave prípravného konania vytrhnutie   z   kontextu,   pričom   základ   kontradiktórnosti   sa   realizuje   iba   v   konaní   pred súdom.

Aj polemika, či je obv. T. M. stíhaný pre trestný čin podľa § 148 ods. 1, 2 Tr. zák., má iracionálny charakter, keďže ide o údaj formulovaný z návrhu prokurátora krajskej prokuratúry a tento nebol relevantne vyvrátený. Naviac obvinený pri výsluchu pred sudcom potvrdil stíhanie aj pre trestný čin podplácania.

Sľub   obvineného   nahradzujúci   väzby   u   obvinených   nie   je   možné   v   tomto   štádiu dokazovania považovať za dostatočný s poukazom na povahu prejednávaného prípadu. Tento záver má prioritu a že následne dochádza k postupu podľa § 73 ods. 3 Tr. por.»

III.

K jednotlivým porušeniam práv a slobôd sťažovateľa

Všeobecné východiská na posudzovanie namietaných porušení práv a slobôd

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   sťažnosti,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu je len subsidiárna.

V   súvislosti   s odmietnutím   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podanej proti   rozhodnutiu   všeobecnému   súdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   pôjde   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody,   ktorej   opodstatnenosť   alebo neopodstatnenosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Táto viazanosť sa uplatní v celom rozsahu pri sťažnosti podľa § 49 zákona o ústavnom súde a uplatňuje sa nielen pri návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petit), ale aj pri odôvodnení sťažnosti a ostatných náležitostiach sťažnosti (§ 20 ods. 1 a § 50 zákona o ústavnom súde).

K jednotlivým namietaným porušeniam práv a slobôd

ad 1)

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Článok   17   ods.   2   ústavy   upravuje   ústavnoprocesný   princíp   uplatňovaný pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy   vykonávajúce   trestnoprávnu   jurisdikciu   vrátane   rozhodovania   o   väzbe obvinených osôb.

Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného   možno   vziať   do   väzby   iba   z dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom   a   na základe rozhodnutia súdu. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   len   na   preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

-proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

-rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

-o väzbe rozhodol súd,

-obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v ods. 2 alebo 3 tohto ustanovenia.

Do   obsahu   právomoci   ústavného   súdu   nepatrí   preskúmať   postup   (hodnotenie) všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby, ak tento postup viedol k záveru o existencii takého dôvodu na väzbu, ktorý je uvedený v Trestnom poriadku. Skutkovo môže tento postup a rozhodnutie preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov. Na nahradenie   úsudku   všeobecného   súdu   o   existencii   skutkových   okolností   zakladajúcich zákonné dôvody na vzatie do väzby by musela existovať výslovná ústavná norma, ktorá by takéto suplovanie procesnej činnosti všeobecného súdu dovoľovala a súčasne by aj určila spôsob, akým to môže ústavný súd vykonať a realizovať. Taká norma v ústave nie je. Z toho dôvodu sa ústavný súd musí pri skúmaní obmedzenia osobnej slobody sústrediť len na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   najmä   nemôže   skúmať   hodnotenie   dôkazov   a   zistenia   všeobecných súdov vo väzobných veciach aj z dôvodu, že nepatrí k orgánom činným v trestnom konaní, a   preto   nie   je   vybavený   kompetenciou   a   ani   zákonnými   (faktickými)   prostriedkami na prešetrenie   skutkových   zistení   väzobných   súdov,   eventuálne   na   vykonanie   alebo opakovanie dôkazov. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že ústavný súd nevykonal tie dôkazy, ktoré   viedli   k záveru   o existencii   zákonných   dôvodov   na   väzbu,   a aj   to   mu   bráni,   aby nahradzoval úsudok väzobných súdov vlastnou úvahou o relevancii takýchto dôkazov.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   nie   je   oprávnený   a   povinný   skúmať   ani   otázky opodstatnenosti   vznesenia   obvinenia   voči   sťažovateľovi.   Skúma   len   to,   či   v   čase rozhodovania o vzatí do väzby (a to je prípad sťažovateľa) bolo také uznesenie vydané a či tvorilo základ na rozhodnutie o rozhodnutí súdu o vzatí do väzby. Vo veci sťažovateľa je nesporné   a potvrdil   to   aj   v sťažnosti,   že   také   uznesenie   bolo   vydané,   ale   podľa   neho v rozpore   so   skutkovým   a   právnym   stavom   veci   (vyšetrovateľ   v   uznesení   o   vznesení obvinenia neuviedol subjektívnu stránku trestného činu). Uvedený záver ústavného súdu platí aj vo vzťahu k tomu, že podľa sťažovateľa nie je, resp. nebol v čase vzatia do väzby stíhaný za trestný čin podľa § 148 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Sťažovateľ   sa   domáhal   v   konaní   o   jeho   vzatí   do   väzby   aplikácie   pre   neho priaznivejšieho čl. 8 ods. 3 listiny.

Podľa čl. 8 ods. 3 listiny zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Podľa čl. 152 ods. 1 ústavy ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z týchto   ustanovení   ústavy   vyplýva,   že ústava má prednosť   aj pred čl.   8 ods.   3 listiny. Preto sa uplatní v celom rozsahu čl. 17 ods. 3 ústavy bez možnosti jeho nahradenia znením   listiny,   ktoré   je   podľa   názoru   sťažovateľa   priaznivejšie   než   znenie   príslušného článku ústavy. Záver o prednosti ústavy pred listinou zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi ústavného súdu.

Z týchto právnych dôvodov je sťažnosť v časti ad 1) neprípustná pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   skúmať   zákonnosť   uznesenia   o vznesení   obvinenia   voči sťažovateľovi,   ako aj skúmať hodnotenie skutočností,   ktoré   zakladajú podľa   väzobných súdov záver o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby, pretože ku tomu už došlo v konaní pred okresným súdom a krajským súdom.

Námietku prednosti listiny pred ústavou v tomto smere ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú a z toho dôvodu je zjavne neopodstatnená aj časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ argumentuje porušením čl. 8 ods. 3 listiny.

ad 2)Podľa   sťažovateľa: „Platná   právna   úprava   TrP   mi   expressis   verbis   neumožňuje osobne alebo prostredníctvom obhajcu zúčastniť sa rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby.“

V danej veci však išlo o vzatie sťažovateľa do väzby, a nie o rozhodovanie o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby.   Pre   tento   zjavný   rozpor   medzi   skutkovým   vymedzením práva, ktorého porušenie namieta, a jeho právnou kvalifikáciou v spojení aj s príslušnými ustanoveniami   Trestného   poriadku   (§   67,   §   72)   sa   ústavný   súd   porušením   princípu kontradiktórnosti   a rovnosti   zbraní   nezaoberal,   pretože   sťažnosť   v tomto   ohľade   nemá dostatok zákonom predpísaných náležitostí (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Napokon, tieto princípy sa neuplatňujú vo väzobnom konaní tak, ako sa domnieva sťažovateľ, pretože to by odporovalo povahe tohto zabezpečovacieho prostriedku v prípravnom konaní.

Pokiaľ sťažovateľ namietol porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní aj preto, že oba súdy   prevzali tvrdenie prokurátora o jeho trestnom stíhaní do skutkového základu   na   rozhodnutie   o jeho   väzbe,   hoci   prokurátor   nepredložil   žiaden   dôkaz   na preukázanie tohto tvrdenia, ústavný súd poukazuje i na odôvodnenie pod ad 1). Zohľadniť je   potrebné   aj   obsah   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu,   z ktorého   vyplýva,   že sťažovateľ – bez ohľadu či je alebo nie je stíhaný za trestný čin podľa § 148 ods. 1 a 2 Trestného   zákona,   priznal,   že   je   stíhaný   za   trestný   čin   podplácania.   Okrem   toho   treba uviesť, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi nič nebránilo, aby predložili spolu s odôvodnením sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby relevantný dôkaz o tom, že k žiadnemu stíhaniu nedošlo, resp. že nebolo doručené žiadne uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi.

V spojitosti s námietkou sťažovateľa v tomto bode treba pripomenúť, že sťažovateľ bol   vypočutý   okresným   súdom   v rozsahu,   ktorý   postačoval   na   to,   aby   uplatnil   svoje stanovisko   k návrhu   prokurátora   na   vzatie   do   väzby.   Takýto   postup   okresného   súdu postačuje na záver o tom, že sa v konaní o vzatí do väzby dodržal princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.

Z týchto   dôvodov   je   táto   časť   sťažnosti   neprijateľná   pre   nedostatok   zákonom predpísaných náležitosti a aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

ad 3)Ústavný súd zastáva názor, že osoba, ktorá je vo väzbe, má právo na to, aby sa každé rozhodnutie o väzbe odôvodnilo v súlade s § 134 ods. 2 Trestného poriadku a v súlade aj s ostatnými ustanoveniami tohto zákona upravujúcimi vzatie do väzby a jej trvanie. Len taký postup väzobného súdu vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní o takej závažnej otázke, akou je obmedzenie osobnej slobody kvôli účelu Trestného poriadku vyjadreného v § 1. Odôvodnenie musí presvedčivo odpovedať na otázku, prečo je záujem na riadnom objasnení trestnej činnosti a dosiahnutí účelu trestného konania silnejší než záujem na osobnej slobode jednotlivca.

Odôvodnenia väzobných uznesení však nemusia odpovedať na všetky otázky, ale len na   tie,   ktoré   sú   podstatné   pre   záver   o   existencii   zákonných   dôvodov   väzby,   čo   platí predovšetkým v takom väzobnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o vzatí sťažovateľa do väzby. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že je všeobecne akceptovateľné, ak prvý väzobný súd odôvodní   svoje   rozhodnutie   nedostatočne,   aby   dôvody   o existencii   zákonných   dôvodov väzby doplnil opravný súd.

Okresný súd odôvodnil na základe obsahu spisu vzatie do väzby tým, že sťažovateľ (ako aj spoluobvinení) je stíhaný za mimoriadne závažnú trestnú činnosť, má evidentný sklon k páchaniu majetkovej trestnej činnosti vzhľadom na jeho stíhanie pre iný majetkový trestný čin podľa § 148 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a preto je daný dôvod väzby uvedený v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Krajský súd zamietol sťažnosť proti tomuto uzneseniu. V odôvodnení sa krajský súd vyrovnal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   zopakoval   aj   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu. Dôvody uznesenia, ako to vyplýva z časti II tohto rozhodnutia ústavného súdu,   sú   zrozumiteľné,   neodporujú   si   a   krajský   súd   napokon   dodal   aj   to,   že   stíhanie sťažovateľa   podľa   §   148   ods.   1   a 2   Trestného   zákona   nebolo   vyvrátené   relevantným spôsobom a navyše sťažovateľ v konaní pred okresným súdom potvrdil, že deň predtým mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin podplácania.

Podľa ústavného súdu treba vnímať odôvodnenia okresného súdu a krajského súdu ako celok, ktorý v prípade sťažovateľa ukazuje, že k záveru o existencii väzobného dôvodu dospeli oba súdy v ústavne aj dohovorom požadovanom rozsahu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ uplatnil v tejto časti sťažnosti len to, k čomu už zaujal stanovisko okresný súd aj krajský súd v rozsahu, ktorý zásadne postačuje na záver o splnení zákonom   požadovaných   predpokladov   na   odôvodnenie   väzobných   uznesení   v rozsahu, ktorý je v súlade predovšetkým s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

ad 4)Podľa   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   jeho práva   byť súdený   v   primeranej   lehote alebo byť prepustený počas konania kvôli tomu, že v uznesení krajského súdu chýba výrok o žiadosti   nahradenia   väzby   písomným   sľubom.   Krajský   súd   mal   o žiadosti   rozhodnúť, so zreteľom na prednosť dohovoru pred Trestným poriadkom. Tento súd sa nemal obmedziť len na odôvodnenie, prečo nie je možné prijať písomný sľub. To bolo v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru a porušilo to aj základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 listiny.

Článok 5 ods. 3 dohovoru nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom   vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej   väzby. Ak sú dostatočné   indície,   že   záruka   môže   splniť   rovnaký   účel   ako   ten,   ktorý   sa   sledoval vyšetrovacou väzbou, a napriek tomu nie je dotknutej osobe ponúknutá, jej ďalšiu väzbu už nemožno   považovať   za   primeranú   a   v   dôsledku   toho   stráca   aj   svoju   zákonnú   povahu. Prichádza to do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, v ktorých jediným dôvodom väzby bola obava pred útekom.

Z uvedenej interpretácie čl. 5 ods. 3 dohovoru nevyplýva to, čo sťažovateľ tvrdí vo svojej   sťažnosti,   t.   j.   že   krajský   súd   ako   väzobný   súd   bol   povinný   sa   vyrovnať so žiadosťou o prijatie písomného sľubu vo výroku svojho uznesenia. Európsky súd pre ľudské   práva použil   výklad,   z ktorého   vyplýva, že súdny   orgán   je povinný rozhodovať o nahradení   väzby   zárukou   len   v prípade   tzv.   útekovej   väzby   (rozsudok   Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968, séria A, č. 7, s. 22, § 5).

Napokon treba uviesť,   že podľa   § 73 ods.   3 Trestného poriadku   ak je obvinený stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona, záruku alebo sľub nemožno prijať. V tejto spojitosti ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ je stíhaný za trestný čin, ktorý je uvedený v § 62 Trestného zákona, a súčasne dôvodom väzby je tzv. predstižná väzba podľa   § 67 ods.   1 písm. c)   Trestného poriadku, t. j. obava, že bude pokračovať v páchaní závažnej majetkovej trestnej činnosti.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd tým, že pri rozhodovaní o tzv. predstižnej väzbe sťažovateľa podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku [nie útekovej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] neuviedol vo výrokovej časti svojho uznesenia to, že neprijíma písomný sľub sťažovateľa, nemohol porušiť čl. 5 ods. 3 dohovoru. Zákaz prijať písomný sľub obsahuje priamo zákon a viaže ho na presne určený predpoklad – stíhanie pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona, ktorým je aj skutok kvalifikovaný ako trestný čin podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona. Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená, a to aj vo vzťahu k ostatným článkom ústavy, listiny a dohovoru, ktorých porušenie namieta, pričom niektoré z označených článkov ani nemajú žiaden vecný súvis so skutkovou konkretizáciou skúmaného porušenia práva byť súdený v primeranej lehote alebo byť prepustený počas konania.

ad 5)Sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   proti   uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal sťažnosť 31. marca 2004, ktorú písomne odôvodnil 19. apríla 2004. Krajský súd sťažnosť zamietol 6. mája 2004 a toto uznesenie bolo doručené 10. júna 2004, t. j. po 71 dňoch od vzatia do väzby a podania sťažnosti.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje každému, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie   na slobodu.   Ak   v   prípravnom   konaní prokurátor   takej   žiadosti   nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd od podania sťažnosti a jej odôvodnenia rozhodoval   evidentne   urýchlene,   pretože   od   predloženia   odôvodnenia   sťažnosti do rozhodnutia krajského súdu uplynulo len 17 dní. Dobu doručovania uznesenia krajského súdu,   ktoré   sa   stalo   právoplatným   a vykonateľným   už   dňom   jeho   prijatia,   nemožno započítať do doby urýchleného rozhodovania. Sťažovateľ mohol totiž už po 6. máji 2004 kedykoľvek podať žiadosť o prepustenie z väzby a o výsledku konania sa mohol dozvedieť aj nahliadnutím do spisu prostredníctvom svojho obhajcu.

Takýto   postup   krajského   súdu   nemôže   vyvolávať   pochybnosti   o   tom,   či   tento väzobný súd konal urýchlene, ktoré by po prijatí sťažnosti mohli viesť k záveru o porušení čl. 5 ods. 4 dohovoru. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Platí to aj vo vzťahu k ostatným namietaným článkom ústavy,   listiny   a   dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   pričom   niektoré z označených   článkov   ani   nemajú   žiaden   vecný   súvis   so   skutkovou   konkretizáciou skúmaného porušenia práva (čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny), prípadne sa vo väzobnom konaní nemôžu vôbec uplatniť (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 ústavy).

Ústavný   súd   sťažnosť   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok právomoci, nedostatok zákonom predpísaných náležitostí a zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Z tohto dôvodu už nebolo možné rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu označených základných práv.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005