znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 38/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   REHOS,   mestského   podniku   „v   likvidácii“,   Bratislava, Nám. SNP 2, zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   118/01, postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   Bratislava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 Co 330/95 a postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 7/93 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   REHOS,   mestského   podniku   „v   likvidácii“,   Bratislava   v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupmi   a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní sp. zn. 10 C 7/93 a Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 13 Co 330/95   o d m i e t a ako podanú oneskorene.

2.   Sťažnosť   REHOS,   mestského   podniku   „v   likvidácii“,   Bratislava v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho rozhodnutím   sp.   zn.   4 Cdo 118/01   v   časti,   v ktorej   tento   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľa,   o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Sťažnosť   REHOS,   mestského   podniku   „v   likvidácii“,   Bratislava v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho rozhodnutím sp. zn. 4 Cdo 118/01 v časti, v ktorej tento súd zamietol dovolanie sťažovateľa, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.  

4.   Sťažnosť   REHOS,   mestského   podniku   „v   likvidácii“,   Bratislava   v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupmi   a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní sp. zn. 10 C 7/93, Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 13 Co 330/95 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 Cdo 118/01   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. januára 2003 doručené podanie REHOS, mestského podniku „v likvidácii“ (ďalej len „sťažovateľ“), so sídlom v Bratislave, Nám. SNP 2, označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy vo veci jeho žaloby o neplatnosť dohody o vydaní veci podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov v spojení   so   žalobou   proti   sťažovateľovi   (žalovaný   v prvom   rade)   o vypratanie nehnuteľnosti.

Sťažovateľ tvrdí, že je daná právomoc ústavného súdu, čo odôvodňuje nasledovne:„Proti   rozsudku   NS   SR   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok.   Sťažovateľ   týmto vyčerpal   opravné   prostriedky,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   jej   základných   práv   účinne poskytuje a iné právne prostriedky už nemá. Právomoc ÚS SR je daná podľa čl. 127 ods. 1 posledná veta Ústavy SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,   v danej   veci   už   nie   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu,   ktorý   by   chránil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu jej zákonného práva na vlastníctvo a jeho ochranu a práva na spravodlivý proces – ústavou zaručených práv.“

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie sťažnosti vyhovel a vydal tento nález:

„Najvyšší súd SR v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Cdo 118/01, ďalej Krajský súd v Bratislave (predtým Mestský súd v Bratislave) v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Co 330/95 a Okresný súd Bratislava I (predtým Obvodný súd Bratislava I) v konaní vedenej pod sp. zn. 10 C 7/93 porušili právo sťažovateľa na poskytnutie súdnej ochrany zaručenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vo veci ochrany vlastníckeho práva, porušili   právo sťažovateľa   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde   tým,   že medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdov pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej nevyplýva logický vzťah pre rozpory a neúplnosť, čím sú rozsudky nepreskúmateľné a zmätočné, pretože neboli vyhodnotené všetky dôkazy a závažné tvrdenia sťažovateľa   bez   uvedenia   prečo   tak   súdy   neurobili   a tým,   že   právne   závery   súdov   sú v extrémnom   nesúlade   z vykonanými   skutkovými   zisteniami,   hodnotenie   dôkazov a odôvodnenie rozsudkov je v rozpore s § 132 a s § 157 ods. 2 OSP. Ďalej, uvedenými rozhodnutiami   došlo   k nezákonnému   odňatiu   majetku   sťažovateľa   a tým   súdy   porušili ústavné právo sťažovateľa vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   došlo   k porušeniu   práva   zaručeného   v čl.   46 ods. 1 Ústavy SR a tiež k odňatiu práva domáhať sa súdnej ochrany a práva na spravodlivý a zákonný   proces   keď   NS   SR   nevyhodnotil   porušenia   ústavných   procesných   princípov a predpisov   najmä   opomenutie   dôkazov   súdmi,   opomenutie   vyhodnotiť   argumentácie sťažovateľa   v základnej   otázke   originárneho   nadobudnutia   vlastníckeho   práva a vyhodnotenia argumentácie o neurčitosti právneho úkonu – dohody o vydaní veci ako základného   rozporu   v určení   predmetu   vlastníctva   rodiny   P.   a s tým   súvisiacich   práv účastníkov,   predmetu   vydania   a predmetu   vypratania   na   základe   súdneho   výroku,   čo zakladalo povinnosť Najvyššieho súdu SR zaoberať sa vecou celou, pretože rozhodnutie a konanie rozhodnutiu predchádzajúce trpí zmätočnosťou.

Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 118/01 – zo dňa 29. 5. 2002, rozsudok Krajského súdu (Mestského súdu) v Bratislave č. k. 13 Co 330/95-144 a rozsudok Okresného súdu (Obvodného súdu) Bratislava I č. k. 10 C 7/93 – 87 zo dňa 5. 5. 1995 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie a rozhodnutie. Porušovatelia   základného   práva   sú   povinní   sťažovateľke   zaplatiť   náhradu   trov konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

1. Sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 10 C 7/93 a Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 13 Co 330/95. Keďže ústavný súd konštatoval, že tieto konania boli právoplatne skončené, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene.

2.   Sťažovateľ   namietal,   že   mu   bolo   „odňaté   právo   domáhať sa   súdnej   ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Obsahom základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl.   46   ods.   1   ústavy   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu   súdnej   ochrany   preto   nedochádza,   ak   osobe   bolo   umožnené   domáhať   sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na prvostupňovom súde, odvolacom súde a napokon   na   dovolacom   súde,   za   predpokladu,   že   tieto   súdy   vo   veci   riadne   konali a rozhodli (I. ÚS 62/97).

Uvedené skutočnosti vylučujú akúkoľvek súvislosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 118/01, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ ďalej namietal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd nevyhodnotil   porušenia   ústavnoprocesných   princípov,   medzi   ktoré   patrí   „právo   na spravodlivý   proces   pri   rešpektovaní   zákonov,   ako   procesno   právnych   (v danej   veci Občianskeho súdneho poriadku), tak hmotno právne (v danej veci Občiansky zákonník, vtedy platný Hospodársky zákonník, ale aj zákon č. 87/1991 Zb.)“, ako aj to, že bez ohľadu na úpravu prípustnosti dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky mal v zmysle § 237 Občianskeho   súdneho   poriadku   považovať   dovolanie   za   prípustné,   keďže   rozhodnutie a konanie rozhodnutiu predchádzajúce trpí zmätočnosťou.

V konaní   pred   ústavným   súdom   môže   sťažovateľ   uplatniť   len   také   porušenie základných   práv   a slobôd,   ktoré   nechráni   iný   súd   v rozsahu   svojej   ústavnej   právomoci podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   je   oprávnený   posúdiť   prípadnú   neústavnosť konania,   resp.   rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Ak všeobecný súd postupuje v súlade s procesnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a ústavný súd nezistí žiadne pochybenie v konaní pri preskúmavaní dovolania, odmietne sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže   zo   sťažnosti   sťažovateľa   nevyplynuli   také   skutočnosti,   ktoré   by   zakladali právomoc   ústavného   súdu,   a keďže   ústavný   súd   zistil,   že   dovolací   súd   pri   zamietnutí dovolania   postupoval   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   (nezistil   vady   konania uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku a považoval dovolanie za neprípustné), neboli   splnené   základné   predpoklady   založenia   právomoci   ústavného   súdu.   Z týchto dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   pre   nedostatok   svojej právomoci konať vo veci.

4. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože podľa neho označenými rozhodnutiami súdov došlo k nezákonnému odňatiu jeho majetku.

Podľa čl. 20 ods.   1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu“.

Ochranu   vlastníckemu   právu   pred   jeho   ohrozením   alebo   porušením   zásadne poskytujú   všeobecné   súdy   (I.   ÚS   132/93,   I.   ÚS   36/96).   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáha v návrhu nálezu ústavného súdu vyslovenia porušenia jeho vlastníckeho práva upraveného v čl. 20 ods. 1 ústavy, nie je daná právomoc ústavného súdu vo veci konať.

Začatie konania pred ústavným súdom na základe sťažnosti právnickej osoby vo veci ochrany jej vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy predpokladá okrem existencie jej vlastníckeho práva súčasne taký procesný postup všeobecného súdu v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým by sa porušilo niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy (I. ÚS 43/97).

Keďže   z uvedených   skutočností   nevyplynulo,   že   k takému   porušeniu   procesného postupu v konaní všeobecných súdov pri ochrane vlastníckeho práva došlo, bolo potrebné, aby ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003