znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 38/01-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2001 predbežne prerokoval podnet Ing. I. Ch., bytom Z., Ing. M. P., bytom Z., Ing. V. R., bytom K.,   ako   aj   Z.   S.   so   sídlom   v   Z.,   zastúpených   advokátom   JUDr. J.   H.,   B. B.,   vo   veci porušenia ich základných práv podľa čl. 44 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky označeným postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Podnet   Ing.   I.   Ch.,   Ing.   M.   P.,   Ing.   V.   R.   a o.   z.   S.,   Z.   vo   veci   porušenia   ich základných práv podľa čl. 44 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. marca 2001 doručené podanie Ing. I. Ch., bytom Z., Ing. M. P., bytom Z., Ing. V. R., bytom K., ako aj Z. S. so sídlom v Z. (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., označené ako „Podnet na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle čl. 130 ods. 3 Ústavy SR pre porušenie čl. 44 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Navrhovatelia   uviedli,   že   k porušeniu   ich   základných   práv   došlo   postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“)   v konaní   o posudzovaní   vplyvu   na   životné   prostredie   zámeru   „Nadlepšenie prietokov Hrona“ bez akejkoľvek opory v príslušnom zákone. Hoci zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (ďalej len „zákon č. 127/1994 Z. z.“) nadobudol účinnosť až 1. septembra 1994, ministerstvo životného prostredia postupovalo od februára 1994 v označenom konaní podľa vládneho návrhu tohto zákona. Nakoľko podľa názoru navrhovateľov jedným zo zákonov, „ktoré vykonávajú ustanovenia čl. 44 Ústavy SR, je aj zákon č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov   na   životné   prostredie“,   ministerstvo   životného   prostredia   svojím   „nezákonným a neústavným postupom, ktorým vytvorilo možnosť nereparovateľného zásahu do životného prostredia, porušilo ústavné právo podnecovateľov garantované čl. 44 Ústavy SR“, nakoľko „právo na priaznivé životné prostredie... sa bude vzťahovať tak na fyzickú osobu, ako aj na právnickú osobu“.

Podľa   názoru navrhovateľov takýmto postupom ministerstva   životného prostredia došlo aj k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pretože „ak štátny orgán koná vo veci   uplatnenia   práva   inak,   ako   v rozsahu   a spôsobom   predpísaným   zákonom,   porušuje ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu, a tým protirečí príkazu ústavnej normy“.

Na   základe   uvedeného   navrhovatelia   požiadali,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich podnetu   nálezom   rozhodol:   „Ministerstvo   životného   prostredia   –   Odbor   posudzovania vplyvov   na   životné   prostredie   a medziodvetvových   vzťahov   svojím   postupom   vo   veci posudzovania zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona vo vzťahu k podnecovateľom porušilo čl. 44 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť postup žiadneho orgánu (štátneho, samosprávneho, iného orgánu verejnej moci), pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva fyzickej alebo právnickej osoby a pokiaľ tomuto základnému právu alebo slobode nie je možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného navrhovateľovi. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o ústavnom   súde“),   ako   aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Jedna z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, je, či nejde o zjavne neopodstatnený podnet. Za zjavne neopodstatnený podnet je pritom možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jeho prijatí na ďalšie konanie.   Ako   ústavný   súd   už uviedol   vo veci sp. zn. I. ÚS 24/98:   „Jedným   z dôvodov   odmietnutia   podnetu   je   jeho   zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal   pisateľ   podnetu“,   v dôsledku   čoho „...namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ...“ (I. ÚS 66/98).

1. Ústavný súd v zmysle uvedeného kritéria preskúmal podnet navrhovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základného práva podľa čl. 44 ústavy a odmietol ho pre zjavnú neopodstatnenosť,   nakoľko   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   orgánu   v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a ich základným právom podľa čl. 44 ústavy. Hoci je nepochybné, že zákon č. 127/1994 Z. z. tvorí vecnú a obsahovú súčasť celkovej právnej úpravy a ochrany životného prostredia v Slovenskej republike (a v tomto smere je v priamom vzťahu k čl. 44 ústavy), voči fyzickým a právnickým osobám, verejnosti, resp. občianskym združeniam (a v rámci svojich konaní) však konkretizuje ich základné právo na včasné   a úplné informácie   o stave   životného   prostredia   a o príčinách   a následkoch   tohto stavu, ktoré je upravené v osobitnom čl. 45 ústavy. Podľa jeho ustanovení má verejnosť právo   zoznámiť   sa   ako   s dokumentáciou   posudzujúcou   vplyv   konkrétneho   zámeru   na životné   prostredie   (v   prvej   fáze   procesu   tohto   posudzovania),   tak   aj   s pripomienkami a vyjadreniami k nej (v tzv. verejnom prejednaní). V konkrétnostiach možno túto základnú líniu   jednoznačne   identifikovať   prostredníctvom   a v rámci   jednotlivých   zákonných ustanovení.   Ustanovenie   §   8   ods.   4   citovaného   zákona   uvádza,   že   o návrhu   zámeru informuje dotknutá obec verejnosť spolu s informáciou, kde je do neho možné nahliadnuť, právoplatné rozhodnutie o tom, či sa určitá činnosť bude alebo nebude posudzovať podľa zákona č. 127/1994 Z. z., ministerstvo doručí aj občianskej iniciatíve alebo občianskemu združeniu (§ 11 ods. 4), navrhovateľ informuje vhodným spôsobom verejnosť o určenom rozsahu hodnotenia a jeho časovom harmonograme (§ 12 ods. 5), dotknutá obec informuje verejnosť   o správe   a hodnotení   a zabezpečí   jej   verejné   prerokovanie   (§   17   ods.   1   a 2), dotknutá obec zverejní záverečné stanovisko (§ 21). V rámci a kontexte zákona č. 127/1994 Z. z. možno hovoriť o tzv. aktívnom sprístupňovaní informácií o životnom prostredí, ku ktorému   dochádza   bez   výslovnej   žiadosti   zainteresovaných   osôb   v rámci   procesov tvoriacich   predmet   jeho   úpravy   (napríklad   posudzovanie   vplyvov   činností,   zisťovacie konanie). Postupy a spôsoby získavania informácií o stave prostredí sú veľmi rôznorodé, často neformálne a nezahŕňajú len tzv. pasívne informácie o životnom prostredí na žiadosť oprávnenej   osoby.   Skutočnosť,   že   rôznorodé   procesy   oceňovania   vplyvov   na   životné prostredie predstavuje pre ich „laický“, resp. „občiansky“ prvok realizáciu ich základného práva na informácie a konkrétnejšie práva na informácie o životnom prostredí, napokon potvrdzujú   aj   medzinárodné   dokumenty,   akými sú   smernica   Rady   EHS   č.   85/337/EEC o posudzovaní   vplyvov   niektorých   verejných   alebo   súkromných   projektov   na   životné prostredie z 5. júla 1985 (konkrétne jej čl. 6 ods. 2 a čl. 9), ako aj Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice z 25. februára 1991 (čl. 2 ods. 6, čl. 3   ods.   1   a 8,   čl.   4   ods.   2   –   oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej republiky č. 162/2000 Z. z.).

Túto skutočnosť napokon potvrdzujú i samotní navrhovatelia, keď na príslušných miestach   svojho   podnetu   výslovne   uvádzajú,   že   „Verejnosť   musí   byť   informovaná o jednotlivých   častiach   procesu   EIA,   musí   mať   možnosť   nahliadnuť   do   príslušnej dokumentácie, robiť si z nej výpisy a odpisy“, resp. „Iniciatíva má právo byť informovaná o procese EIA, priamo dostáva niektoré dokumenty a môže podávať stanoviská, na ktoré sa prihliada v ďalšom procese“ a „podobné práva má aj občianske združenie“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   nakoľko   označeným   postupom   ministerstva   životného prostredia nebolo možné porušiť základné právo navrhovateľov podľa čl. 44 ústavy, bolo potrebné ich podnet v tejto časti a po jeho predbežnom prerokovaní odmietnuť pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.

2. V ďalšej časti svojho podnetu navrhovatelia namietali, že označeným postupom ministerstva   životného   prostredia   v konaní   podľa   zákona   č.   127/1994   Z.   z.   došlo   aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1, t. j. práva na súdnu a inú právnu ochranu. Aj v tejto časti bol ich podnet odmietnutý ako zjavne neopodstatnený, nakoľko navrhovatelia netvrdili a ani ničím nedoložili, že sa svojho základného práva na súdnu alebo inú   právnu   ochranu   vôbec   domáhali   pred   príslušným   orgánom   štátu,   resp.   že   takýmto postupom ministerstva životného prostredia im bol výkon ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy obmedzený, či dokonca zmarený.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné podnet navrhovateľov namietajúcich porušenie ich základných práv podľa čl. 44 a čl. 46 ods. 1 ústavy po jeho predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.