znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 379/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   R.   V.,   zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Kasenčákom, Advokátska kancelária, Juraja Fándlyho 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   pod   sp.   zn. 31 P 155/2013 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 CoP 73/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. R. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014 doručená   sťažnosť   Ing.   Mgr.   R.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených   Okresným súdom   Banská Bystrica   (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 31 P 155/2013 a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 CoP 73/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. marca 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   31   P   155/2013-45 z 11. septembra 2013 bol upravený styk starých rodičov Ing. J. V. a A. V. (ďalej len „starí rodičia“)   k   maloletému   L.   V.(...)   (ďalej   len   „maloleté   dieťa“),   a   to   za   účasti   matky maloletého dieťaťa – sťažovateľky. Styk bol upravený tak, že starí rodičia sú oprávnení stretávať sa s maloletým dieťaťom každý mesiac vždy v druhú sobotu v mesiaci, keď sú oprávnení maloleté dieťa prevziať o 9.00 h, do nedele do 16.30 h, keď sú povinní vrátiť ho sťažovateľke, ale tiež každý rok od 10. júla od 9.00 h do 20. júla do 20.00 h, ako aj v dňoch od 27. decembra od 9.00 h do 30. decembra do 19.00 h. Rozsudkom krajského súdu č. k. 17 CoP   73/2013-125   z   18.   decembra   2013   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený. Na pojednávaní   konanom   11.   septembra   2013   právny   zástupca   sťažovateľky   namietol nesplnenie zákonných   podmienok   podľa   §   36   ods.   2   zákona   č. 36/2005   Z.   z.   o   rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), a to aj tým, že pomery v rodine tvorenej sťažovateľkou a maloletým dieťaťom sú vynikajúce,   pričom   sťažovateľka   zabezpečuje   všetky   funkcie   oboch   rodičov   (teda   aj zomrelého otca Ing. J. V.). Všeobecný súd sa s touto námietkou nijako nezaoberal. Ďalej právny zástupca upriamil pozornosť aj na to, že akýkoľvek zásah do rodičovských práv a povinností v rozpore so zákonom je porušením čl. 41 ods. 4 druhej vety ústavy, podľa ktorého práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Nebolo aplikované ustanovenie čl. 41 ústavy.   Žiaduce   bolo   tiež   zohľadniť   princíp   primeranosti   (proporcionality).   Súdne rozhodnutia, ktoré sú vo všeobecnosti prostriedkom na dosiahnutie cieľa, nie sú vhodným prostriedkom v prípade styku maloletého dieťaťa so starými rodičmi. Z celého súdneho konania je totiž zrejmé, že k styku dochádza, no existuje komunikačná bariéra. V tejto súvislosti však všeobecné súdy mali zvoliť najskôr menej zaťažujúci prostriedok, ktorým by bol výrok, že sa styk neupravuje. Zo súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľka odpovedá na žiadosti starých rodičov o styk s oneskorením niekoľkých dní. Toto však nemôže byť argumentom pre zásah zo strany štátu. Musí sa totiž prihliadnuť na to, že sťažovateľka má svoje   povinnosti   a   nie   je   povinná   automaticky   okamžite   reagovať.   Význam   majú   aj okolnosti,   za akých   starí   rodičia   o   styk   žiadajú. Ak preto napr.   starí   rodičia   kontaktujú sťažovateľku   v   čase,   keď   je   v   práci   alebo   okolo   21.00   h,   keď   už   spolu   s maloletým dieťaťom spia kvôli skorému rannému vstávaniu, nemožno si to interpetovať ako nevôľu sťažovateľky   odpovedať   starým   rodičom   na   ich   požiadavky.   Neupravenie   styku   súdom s konštatáciou, že nie je preukázané kompromisné riešenie pri   realizácii styku, by bolo v danom   prípade   spravodlivejšie   a   vo   svojom   konečnom   dôsledku   by   prinútilo   starých rodičov   k   zlepšeniu   komunikácie   so   sťažovateľkou,   ktorá   je   jedinou   nositeľkou rodičovských   práv   a   povinností   k   maloletému   dieťaťu.   V opačnom   prípade   konečným dôsledkom je, že súd kreuje rodičovské práva a povinnosti starým rodičom, čo však zákon nepripúšťa.   Možno   konštatovať,   že   v   danom   prípade   medzi   použitými   prostriedkami a sledovaným cieľom nebol zachovaný princíp proporcionality (primeranosti). Nie je totiž zrejmé,   na   základe   akých   dôvodov   prijal   okresný   súd   názor   o nutnosti   upraviť   vzťahy mocenským zásahom vo forme súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 31 P 155/2013 a krajským súdom pod sp. zn. 17 CoP 73/2013 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 11. septembra 2013 a krajského súdu z 18. decembra 2013 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa napokon náhrady trov konania.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 17 CoP 73/2013-125 z 18. decembra 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 31 P 155/2013-45 z 11. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu okresný súd konal a rozhodol o návrhu starých rodičov zo strany nebohého otca   maloletého dieťaťa   a jeho rozhodnutie vyjadruje názor,   podľa ktorého nie je možné ponechať styk starých rodičov s vnukom na úvahe sťažovateľky ako matky. Preto   styk starých   rodičov   upravil   v rozsahu   vyplývajúcom   z výroku   rozsudku. Rozsah styku predpokladá, že maloleté dieťa bude bývať u starých rodičov v L., ale spôsob a náklady prepravy maloletého dieťaťa do miesta bydliska starých rodičov sťažovateľku nezaťažujú, pretože jej povinnosťou je iba odovzdať maloleté dieťa pred svojím bytom v určený čas a hodinu. Dohovor o právach dieťaťa, z ktorého okresný súd pri rozhodovaní vychádzal, je založený na štyroch základných princípoch, a to na nediskriminácii dieťaťa, najlepšom   záujme   dieťaťa,   práve   na   život,   prežitie   a   rozvoj   a   práve   na   rešpektovanie názorov   dieťaťa.   Okresný   súd   dôsledne   rešpektoval   princíp   najlepšieho   záujmu dieťaťa a práva dieťaťa na rešpektovanie jeho názoru. Jeho rozhodnutie nie je v rozpore s čl. 41 ods. 4 ústavy. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie k obmedzeniu práv rodičov, ale prostredníctvom tejto úpravy prispieva k ich garancii. Preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy, pričom   štát   zasahuje   do   úpravy   styku   rodičov   s   dieťaťom   len   v   špecifických, neštandardných situáciách, v prípadoch, keď sa rodičia o styku nedohodnú. Úprava styku maloletého   dieťaťa   s   blízkymi   osobami   zomrelého   manžela   podľa   §   36   ods.   2   zákona o rodine vyjadruje záujem štátu na udržaní rodinných vzťahov aj s blízkymi osobami po zomrelom rodičovi. Úprava styku v súlade s týmto ustanovením preto nemôže byť v rozpore s čl. 41 ods. 4 ústavy, keďže neobmedzuje rodičovské práva, len garantuje právo dieťaťa na styk aj s blízkymi osobami po nebohom rodičovi.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 31 P 155/2013 pre porušenie čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež uviesť, že sťažovateľka využila možnosť podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 17 CoP 73/2013 pre porušenie čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti sú dve   zásadné námietky. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí,   že súdnou úpravou styku starých rodičov s maloletým dieťaťom došlo k porušeniu čl. 41 ods. 4 druhej vety ústavy, pretože právoplatné rozhodnutie znamená vlastne odlúčenie maloletého dieťaťa od sťažovateľky proti vôli sťažovateľky ako jedinej nositeľky rodičovských práv po smrti otca maloletého dieťaťa. Okrem toho tvrdí, že zásah súdu išiel nad rámec primeranosti (proporcionality), pretože bolo treba použiť miernejší prostriedok v tom zmysle, že súd mal rozhodnúť tak, že styk neupravuje s tým, že k náprave dôjde aj bez jeho zákroku zlepšením komunikácie so sťažovateľkou zo strany starých rodičov.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu všeobecných súdov považovať za dostačujúcu a presvedčivú. V žiadnom prípade ju nemožno kvalifikovať ako arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie označených práv.

Podľa čl. 41 ods. 4 druhej vety ústavy práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Je zrejmé už na prvý pohľad, že právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov nie sú v rozpore s citovaným ustanovením. Aj keby sa totiž mala úprava styku medzi starými rodičmi a maloletým dieťaťom považovať za obmedzenie práva sťažovateľky ako rodiča (ako   to   tvrdí   sťažovateľka),   došlo   k   nej za   okolností,   ktoré   sú   v   súlade   s   namietaným ustanovením ústavy. Sú totiž splnené obe ústavné podmienky, keďže ide o rozhodnutie súdu (1), ktoré bolo vydané na základe zákona (2), teda vychádzajúc z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o rodine.

Nemožno   súhlasiť   ani   s   názorom,   podľa   ktorého   súdny   zásah   je   neprimeraný a postačovalo by miernejšie opatrenie, ktorým by bol verdikt o tom, že sa styk neupravuje, vyriešenie   sporu   sa   ponecháva   na   zlepšenú   komunikáciu   medzi   starými   rodičmi a sťažovateľkou.

Uvedené   stanovisko   sťažovateľky   je   vlastne   popretím   zmyslu   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, za ktorý treba považovať vyriešenie sporu, ktorý medzi účastníkmi konania existuje. Vo veci neboli pochybnosti o tom, že nebola úplná   zhoda   medzi   predstavami   sťažovateľky   a   predstavami   starých   rodičov   o   tom,   či a kedy má k styku starých rodičov s maloletým dieťaťom dochádzať. Za toho stavu je plne na mieste a je úplne primerané a logické, aby rozhodol autoritatívne všeobecný súd.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014