znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 379/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť F. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd,   ako   aj práva   na prejednanie veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 161/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 161/2010 p o r u š i l základné právo F. M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v   čl.   38   ods.   2 Listiny   základných   práv a slobôd a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   21   P   161/2010 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. F.   M.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. F. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 404,37 € (slovom štyristoštyri   eur   a   tridsaťsedem   centov),   ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. I. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 379/2012-7 z 20. septembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“, ktorý bol v čase podania sťažnosti na ústavnom súde ešte maloletý), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní vedenom sp. zn. 21 P 161/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že «Návrhom zo dňa 15. júla 2010 podaným na Okresnom súde   Košice   I,   č.   k.:   21P/161/2010,   sa   sťažovateľ   zastúpený   matkou   domáha   zvýšenia výživného na maloleté dieťa.

Od podania návrhu do dňa podania tejto sťažnosti uplynulo v konaní starostlivosti súdu o maloletých už viac ako 23 mesiacov, pričom súd nielenže nerozhodol o výživnom na maloleté dieťa, ale vo veci nevykonal jediný relevantný úkon, ktorý by reálne smeroval k rozhodnutiu vo veci samej.

Ako   vyplýva   z   obsahu   súdneho   spisu,   aj   úkony,   ktoré   súd   doteraz   vykonal   sú absolútne neefektívne a nehospodárne a ani len nenaznačujú predpoklad, žeby v najbližšom období mohol súd vo veci rozhodnúť.

K odstráneniu zbytočných prieťahov nedošlo ani potom, čo predseda súdu uznal sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 6. 11. 2011 za plne opodstatnenú a prisľúbil, že vec bude až do jej právoplatného skončenia sledovať.

Vzhľadom na to, že rozsudok vo veci samej sa týka výživy maloletého dieťaťa, ktoré ju v primeranom rozsahu potrebuje dostávať každodenne a táto vec neznesie žiaden odklad, pričom konajúci súd má vedomosť o tom, že matka sťažovateľa fakticky ako samoživiteľka dvoch maloletých detí (s manželom nežijú v spoločnej domácnosti už 5 rokov) pracovala do augusta 2011 ako advokátsky koncipient a poberala len zákonom stanovenú minimálnu mzdu.   Tiež   má   súd   vedomosť   o   tom,   že   okrem   maloletého   F.   má   matka   sťažovateľa vyživovaciu povinnosť aj voči druhému dieťaťu vo veku 12 rokov, ktoré má rovnako svoje potreby. Súd má vedomosť aj o tom, že k 30. augustu 2011 mal skončiť pracovný pomer matky   sťažovateľa   dohodnutý   na   dobu   určitú   a   od   septembra   2011   bude   evidovaná na ÚPSVaR   ako   uchádzač   o   zamestnanie,   v   dôsledku   čoho   bude   poberať   len   dávku v nezamestnanosti.

Aj keď k 15. 02. 2012 bola matka sťažovateľa po absolvovaní advokátskych skúšok zapísaná do zoznamu advokátov, musí byť súdu zrejmé, že táto okolnosť po troch rokoch práce advokátskeho koncipienta za minimálnu mzdu a po pol roku poberania len podpory v nezamestnanosti, čomu predchádzalo 5 rokov denného štúdia na(...) a predtým rodičovská dovolenka   s   jej   druhým   synom,   znamená   pre   matku   sťažovateľa   predovšetkým   ďalšie zvýšenie výdavkov, na ktoré vzhľadom na uvedené nemá mať odkiaľ vytvorené rezervy. V dôsledku   týchto   okolností   sa   rodina,   ktorej   súčasťou   je   sťažovateľ   ocitá   vo   veľmi nepriaznivej finančnej situácii a v závislosti na pomoci tretích osôb. Na strane druhej otec sťažovateľa je na vrchole produktivity vo veku 43 rokov (v čase podania návrhu mal 41), vlastní viacero nehnuteľností v K. vrátane rodinného domu, na ktorý nemá žiaden dôvodný dlh a priebežne dokupuje ďalšie pozemky, cestuje, nemá žiadnu inú vyživovaciu povinnosť, o sťažovateľa sa od rozvodu manželstva jeho rodičov vôbec nezaujíma a okrem výživného v sume 50,- € mesačne mu od jeho veku štyroch rokov neposkytol žiadne iné plnenie. (...) V čase podania nového návrhu na zvýšenie výživného bol sťažovateľ vo veku 16 rokov a navštevoval 1. ročník gymnázia. V súčasnosti má fakticky pred sebou záverečný rok štúdia a súd opäť stále nerozhodol. Sťažovateľ je vo veku, kedy má ako dospievajúce dieťa nepochybne   najvyššie   potreby,   ako   z   hľadiska   stravovacích   nárokov,   tak   aj   z   hľadiska odievania, štúdia, záľub. Keďže je maloletý, má obmedzené možnosti nájsť si popri štúdiu brigádu. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov sa nemôže zúčastniť ani stužkovej slávnosti, na ktorú sa jeho spolužiaci skladajú už od prvého ročníka. Sťažovateľ prechádza obdobím dospievania, budovania sociálnych vzťahov s rovesníkmi, pedagógmi a okolím, obdobím   rozhodovania   sa   o   výbere   budúceho   povolania.   Aj   keď   navštevuje   jazykové gymnázium, nemôže sa z ekonomických dôvodov zúčastňovať ani špeciálnych jazykových výmenných programov. Rovnako má obmedzené možnosti v osobitnej príprave na vysokú školu.   Obmedzené   sú   jeho   možnosti   kultúrneho   vyžitia,   športu   a   uspokojovania   iných potrieb tínedžerov v jeho veku.

Vzhľadom na to, že v konaní, ktorým súd po siedmych rokoch pojednávania zaviazal otca sťažovateľa na súčasné výživné vo výške 50,- € mesačne(...), pričom toto rozhodnutie odôvodnila dlhodobou nezamestnanosťou otca sťažovateľa, čo sa neskôr ukázalo ako lož, pretože ten v čase vynášania rozsudku už rok podnikal a kupoval ďalšie nehnuteľnosti, má sťažovateľ za to, že sú dané dôvody osobitného zreteľa, a preto v novom konaní sťažovateľ žiada, aby súd určil výživné aj spätne za tri roky od podania návrhu. Domáhať sa určenia spätného výživného je možné len ak sa jedná o maloleté dieťa. V čase podania návrhu na začatie   konania,   mal   sťažovateľ   pred   sebou   ešte   dva   roky   statusu   maloletého   dieťaťa. O mesiac sťažovateľ tento status stratí a vzhľadom na doterajší postup súdu, keďže stále nebolo vytýčené pojednávanie, je viac ako isté, že dovtedy nebude vo veci rozhodnuté. Z dôvodu prieťahov v konaní, tak sťažovateľ stratí osobitnú ochranu, ktorú mu zákon ako maloletému priznával a znásobí sa tým aj jeho stav právnej neistoty, ktorým už doteraz trpí napriek postaveniu subjektu osobitne chráneného zákonom.

Ďalej dáva sťažovateľ do pozornosti, že len pár mesiacov po tom, ako bol podaný návrh   na   zvýšenie   výživného,   otec   sťažovateľa   (nepochybne   účelovo)   vrátil   živnosť a zaevidoval sa ako nezamestnaný bez poberania podpory, o čom má rovnako konajúci súd vedomosť. Uvedená stratégia mu už raz vyšla, a preto je sťažovateľ toho názoru, že kým sa súd pohne k rozhodnutiu vo veci samej, bude povinný „znovu“ dlhodobo nezamestnaný, v dôsledku čoho súd určí výživné na úkor sťažovateľa primerane tejto okolnosti, čím takto súd prieťahmi v konaní vedome poškodzuje maloleté dieťa, ktoré by malo práve naopak požívať zo strany súdu osobitnú ochranu.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto sťažnosti sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že boli porušené jeho základné práva a slobody obsiahnuté v článku   48   Ústavy(...),   v   článku   38   Listiny(...)   a   článku   6   Dohovoru(...)   -   právo   na spravodlivý súdny proces a právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a aby prikázal Okresnému súdu Košice I vo veci konať a rozhodnúť.

Ďalej   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   z   dôvodov uvedených   v   sťažnosti   priznal   za   porušovanie   jeho   práv   náhradu   nemajetkovej   ujmy vo výške 5.000,- €, ktorú mu je Okresný súd Košice I povinný nahradiť do troch dní odo dňa vyslovenia výroku o ich porušení.».

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr 139/11 z 23. októbra 2012   a právna   zástupkyňa sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného súdu z 3. decembra 2012.

3.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   opísal   chronológiu   úkonov vykonaných okresným súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Príčinou zdĺhavého súdneho konania sú aj samotní účastníci, ktorí rôznymi spôsobmi   prispievajú   k   predlžovaniu   konania   (neprimerane   reagujú   na   návrh   druhého účastníka, namietajú postup súdu, snažia sa využívať procesné možnosti na odďaľovanie konečného rozhodnutia súdu, matka sťažovateľa podáva námietky zaujatosti).

Na   základe   vyššie   uvedeného   procesného   postupu   súdu   som   dospel   k   záveru,   že od podania   návrhu   som   zistil   nečinnosť   súdu   v   období   od   1.   3.   2011   do   4.   11.   2011. Zákonná sudkyňa vzhľadom na uvedené dostala písomné upozornenie dňa 6. 12. 2011. Od uvedeného   obdobia   tento   príkaz   sudkyňa   rešpektovala   a   vo   veci   konala   plynule a efektívne   a v   súlade s právnymi   predpismi.   K ďalším zbytočným prieťahom v   konaní nedochádza.

Toho času je prejednávaná vec v štádiu, kedy súd nariadil termín pojednávania. V prípade doručenia listinných dokladov by mohol vo veci rozhodnúť.

Súhlasím, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od verejného pojednávania. (...)“

3.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v   reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného   súdu   predovšetkým   opísala   niektoré   aspekty   predošlého   súvisiaceho   konania vedeného pod sp. zn. P 98/99, v ktorom bolo určené výživné pre sťažovateľa, podľa názoru právnej   zástupkyne   sťažovateľa   krajne   nespravodlivým   spôsobom;   v ďalšom   podrobne popísala meritórne dôvody preskúmavaného konania sp. zn. 21 P 161/2010 a okomentovala chronológiu   úkonov,   ktorú   popísal   okresný   súd,   a napokon   zaujala   toto   relevantné stanovisko:

«(...) Návrh na začatie konania bol podaný v potrebnom počte rovnopisov vrátane príloh. V jej záujme (v záujme matky v tom čase ešte maloletého sťažovateľa, pozn.) bolo podať perfektný návrh, aby súd skutočne mohol rozhodnúť na prvom pojednávaní, a aby sa neopakovala   situácia   z predchádzajúceho   konania,   kedy   súd   o výživnom   na   maloletého sťažovateľa rozhodoval viac ako sedem rokov. (...)

Vzhľadom na(...) okolnosti priebehu konania za obdobie takmer troch rokov v konaní starostlivosti súdu o maloletých, je sťažovateľ tohto názoru, že zodpovednosť za prieťahy v tomto konaní je v celom rozsahu na strane OS Košice I. Sťažovateľ absolútne nesúhlasí so záverom vyjadrenia predsedu OS Košice I k jeho sťažnosti, v ktorom uviedol, že: „Príčinou   zdĺhavého   súdneho   konania   sú   aj   samotní   účastníci,   ktorí   rôznymi spôsobmi   prispievajú   k   predlžovaniu   konania   (neprimerane   reagujú   na   návrh   druhého účastníka, namietajú postup súdu, snažia sa využívať procesné možnosti na oddiaľovanie konečného rozhodnutia súdu, matka sťažovateľa podáva námietky zaujatosti).“

Toto   vyjadrenie   vyznieva   ako   akási   všeobecná   formulka,   ktorou   sa   snaží   súd presúvať zodpovednosť na účastníka konania. Zo súdneho spisu je predsa nesporné, že sám odporca učinil vo veci max. 2 úkony - vyjadrenie k návrhu a doloženie listín, na ktoré ho vyzval súd - dokonca bez akéhokoľvek sprievodného listu.

Sťažovateľ podal vo veci návrh na začatie konania, ktorý raz samostatným podaním aktualizoval vo vzťahu k štruktúre a výške výdavkov, vyjadril sa k stanovisku odporcu k jeho návrhu,   ktorého   súčasťou   bola   opäť   aktualizácia   pomerov   po   uplynutí   17   mesiacov od začatia konania a podal 2 x námietku zaujatosti, pričom vo vzťahu k prvej túto začal súd riešiť až po pol roku od jej podania a vo vzťahu k druhej sudkyňa nedodržala zákonom stanovený postup, čím sama vyvolala zmätočné reakcie sťažovateľa ako účastníka konania. Sťažovateľ absolútne nesúhlasí s vyjadrením predsedu OS Košice I o tom, že snahou sťažovateľa je využívať procesné možnosti s cieľom oddiaľovať konečné rozhodnutie súdu. Považuje za absurdné, aby sťažovateľ najprv sám inicioval konanie o zvýšenie výživného, aby potom cielene oddiaľoval vydanie rozhodnutia.

Ako   vyplýva   zo   súdneho   spisu   vo   veci   samej,   jediný,   komu   je   oddiaľovanie rozhodnutia na prospech je otec sťažovateľa.

Sťažovateľ poukazuje na to, že jeho otcovi doručoval súd návrh na začatie konania s výzvou na vyjadrenie až koncom novembra 2010 (t. j. 4 mesiace po doručení návrhu súdu). Otec sťažovateľa sa k návrhu vyjadril podaním zo dňa 7. 12. 2010, v ktorom okrem iného   uviedol,   že   od   28.   11.   2010   (vo   vyjadrení   je   uvedený   rok   2011   -   zrejme   chyba v písaní) je nezamestnaný a súčasne avizoval súdu, že jeho ďalší pracovný pomer skončí ku koncu roka 2010.

Ak   by   súd   doručil   otcovi   návrh   sťažovateľa   bezodkladne   po   tom,   ako   mu   bol doručený sťažovateľom, takéto argumenty by jeho otec nemohol použiť, pretože v danom čase vôbec neexistovali. Zodpovedným za doručenie bol však konajúci súd a nie sťažovateľ. Ako   ďalej   vyplýva   zo   spisu,   otec   sťažovateľa,   po   podaní   návrhu   na   zvýšenie výživného „nečakane“ stráca zamestnávateľov, alebo mu títo systematicky znižujú mzdu. Podľa informácie zo systému S. p. a. s. z 3. 10. 2012, v roku 2010 poberal odporca oficiálne aspoň minimálnu mzdu cca 280,- €. V roku 2011 poberá už len 120,- € a v roku 2012 pracuje odporca za 37,03 € mesačne.

Oficiálny zamestnávatelia odporcu so súdom nespolupracujú, zásielky sa vracajú s poznámkou „adresát neznámy“.

Napriek tejto „zložitej“ situácii, odporca k tomu ešte aj k 10. 01. 2011 (cca pol roka po   doručení   návrhu   na   začatie   konania)   požiadal   Živnostenský   úrad   o   pozastavenie živnosti.

V súčasnosti je odporca osobou v hmotnej núdzi a poberá len dávku v hmotnej núdzi vo výške 118,- € mesačne.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   jeho   otec   svojim   postupom   jednoznačne   opakuje stratégiu z predchádzajúceho konania P 98/99, ktorá mu už raz nepochybne vďaka takmer identickému neefektívnemu postupu sudkyne Mgr. P., ktorej bola vec pridelená aj v novom konaní,   vyšla   a   vzhľadom   na   spôsob,   akým   sudkyňa   Mgr.   P.   celé   konanie   vedie   a pripravuje, je sťažovateľ toho názoru, že skutočné dôvody prieťahov v konaní pramenia práve z predpojatosti tejto sudkyne ako k účastníkom konania, tak aj pre jej pomer k veci. Osobitný   pomer   sudkyne   Mgr.   P.   k   otcovi   sťažovateľa   síce   sťažovateľ   nevie preukázať   žiadnym   priamym   dôkazom,   avšak   poukazuje   na   to,   že   „zlepšovanie“   svojej pozície v konaní otec sťažovateľa dosahuje práve neefektívnym a zdĺhavým postupom súdu, konajúceho prostredníctvom nej.

Sťažovateľ   vyhlasuje,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   v   predmetnej   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Ďalej   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   Ústavný   súd   SR   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby v celkovej výške 404,37 €.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 21 P 161/2010:

Dňa 16. júla 2010 podala matka – v tom čase maloletého – sťažovateľa na okresnom súde návrh na zvýšenie výživného. Zákonnou sudkyňou vo veci bola ustanovená sudkyňa Mgr. G. P.  

Dňa   22.   júla   2010   matka   sťažovateľa   podala   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej sudkyni.

Dňa   8.   septembra   2010   bol   maloletému   ustanovený   kolízny   opatrovník,   bolo nariadené, aby návrh na zvýšenie výživného bol doručený otcovi maloletého na vyjadrenie, a bol daný pokyn na obstaranie niektorých dôkazov prostredníctvom štátnych orgánov.Dňa 28. októbra 2010 bol doplnený návrh na začatie konania o zvýšenie výživného a do spisu bol doložený listinný dôkaz.

Dňa 29. novembra 2010 príslušný daňový úrad reagoval na výzvu okresného súdu.Dňa 7. decembra 2010 sa otec sťažovateľa písomne vyjadril k návrhu na zvýšenie výživného.

Dňa 10. decembra 2010 daňový úrad zaslal súdu daňové priznania otca sťažovateľa.Dňa 13. decembra 2010 kolízny opatrovník zaslal okresnému súdu svoju správu.Dňa 17. februára 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o podanej námietke zaujatosti.

Dňa 23. februára 2011 krajský súd uznesením č. k. 8 NcC 7/2011-64 rozhodol tak, že sudkyňa   Mgr.   G.   P.   nie   je vylúčená   z   prerokovávania   a rozhodovania   vo   veci   vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 21 P 161/2010.

Dňa 1. marca 2011 bol spis vrátený okresnému súdu.   Dňa 4. novembra 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. december 2011. Dňa   8.   novembra   2011   okresný   súd   doplnil   dokazovanie   zistením   príjmu   matky a otca maloletého sťažovateľa.

Dňa 30. novembra 2011 matka sťažovateľa doručila súdu vyjadrenie k podaniu otca, aktualizáciu osobných pomerov matky a maloletého sťažovateľa a návrh na zabezpečenie dôkazov. Zároveň matka sťažovateľa opätovne doručila súdu námietku zaujatosti zákonnej sudkyne v napadnutom konaní, pričom uviedla, že po oboznámení sa s obsahom spisu sa rozhodla   podať   námietku   zaujatosti   opakovane,   trvala   na   dôvodoch   svojej   námietky z 21. júla 2010 a bola toho názoru, že spôsob, akým zákonná sudkyňa pripravuje už viac ako šestnásť mesiacov pojednávanie, je naplnením jej tvrdenia o zaujatosti sudkyne Mgr. G. P. pre jej pomer k veci v praxi a je prejavom jej subjektívnej zaujatosti v objektívnej rovine. Nestotožnila sa s názorom krajského súdu a bola toho názoru, že ďalší postup súdu vo   veci   je dôkazom   toho,   že krajský   súd   sa   mýlil. Vzhľadom   na opakovanú námietku zaujatosti bolo pojednávanie nariadené na 13. december 2011 odročené na neurčito.Dňa 10. januára 2012 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o opakovane podanej námietke zaujatosti.

Dňa 2. februára 2012 krajský súd uznesením č. k. 1 NcC 1/2012-154 vrátil vec súdu prvého stupňa ako bezdôvodne predloženú. V uznesení okrem iného uviedol, že matka sťažovateľa opäť vzniesla námietku zaujatosti z tých istých dôvodov,   o ktorých už raz krajský   súd   rozhodol,   pričom   ju   doplnila   iba   o   okolnosti   týkajúce   sa   výlučne   postupu zákonnej   sudkyne   pri   príprave   pojednávania,   pre   ktoré   sa   podľa   §   15a   ods.   4   a   5 Občianskeho   súdneho   poriadku   nepredkladá   nadriadenému   súdu.   Neboli   preto   splnené podmienky na rozhodovanie o námietke zaujatosti.

Dňa 8. februára 2012 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 9. februára 2012 bolo uvedené uznesenie krajského súdu doručené účastníkom konania.

Dňa   6.   marca   2012   matka   sťažovateľa   doručila   súdu   dovolanie   proti   uzneseniu krajského   súdu   č.   k.   1   NcC   1/2012-154,   pričom   sa   domáhala   toho,   aby   dovolací   súd, rozhodol, že sudkyňa okresného súdu Mgr. G. P. a sudkyne krajského súdu JUDr. D. S. a JUDr.   M.   H.   boli   vylúčené   z   prerokovávania   a rozhodovania   právnej   veci   zvýšenia výživného na maloletého sťažovateľa.

Dňa 12. marca 2012 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o predmetnom dovolaní.

Dňa   31.   mája   2012   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   100/2012   konanie o dovolaní   zastavil,   pretože „na   prejednanie   dovolania   podaného   matkou   maloletého Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky chýba funkčná príslušnosť“.

Dňa 26. júna 2012 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 3. júla 2012 bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 100/2012 doručené účastníkom konania.

Dňa 4. októbra 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. november 2012 a bolo   opakovane   nariadené   doplnenie   dokazovania   zisťovaním   príjmov   otca   a matky sťažovateľa.

Dňa 28. novembra 2012 bolo pojednávanie odročené z dôvodu ochorenia zákonnej sudkyne na 29. január 2013.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 161/2010 dochádza k porušovaniu základného práva   sťažovateľa (ktorý   v priebehu   napadnutého   konania   nadobudol   plnoletosť) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods.   2   listiny,   ako   aj   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru. Ústavný súd pripomína, že predmet tohto konania bol vymedzený uznesením č. k. II. ÚS 379/2012-7 o prijatí veci na ďalšie konanie, a pokiaľ sťažovateľ namieta aj meritórne a iné aspekty práva na spravodlivé súdne konanie než právo na konanie bez zbytočných prieťahov vo vymedzenom období (napr. rovnosť pred súdom), tieto námietky jednoducho nie sú predmetom tohto konania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o ústavných   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je uplatnenie nárokov súvisiacich   z výživným (pôvodne)   maloletého   sťažovateľa, t.   j. vec, ktorej povaha (spor o nároky, ktoré sú zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   tiež pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa, v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu,   resp.   na   ťarchu   jeho   zákonnej   zástupkyne,   pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   období   k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ síce – prostredníctvom svojho zástupcu – využil viaceré možnosti podľa Občianskeho súdneho poriadku (doplňujúce spresnenia žalobného návrhu, námietky   predpojatosti,   dovolanie),   avšak   využitie   možností   daných   navrhovateľom procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Samozrejme, zákonná zástupkyňa sťažovateľa si za takýchto okolností musela uvedomiť, že dôjde k predĺženiu predmetného   konania,   pričom   na   neúspešné   uplatnenie   týchto   právnych   prostriedkov ústavný súd nemohol neprihliadnuť aj pri určení primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   neefektívne   činný,   napr.   námietka predpojatosti sťažovateľa z 22. júla 2010 proti zákonnej sudkyni bola nadriadenému súdu predložená 17. februára 2011 (šesť mesiacov), alebo absolútne nečinný, a to konkrétne od 1. marca 2011 do 4. novembra 2011 (osem mesiacov) a od 3. júla 2012 do 4. októbra 2012 (tri mesiace). Uvedená nečinnosť alebo neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac ako poldruha roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobie nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho aspektu   netolerovateľné,   pretože   k uvedenej   nečinnosti,   a teda   k prieťahom   nedošlo v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   sťažovateľa,   ale   predovšetkým   v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Ústavný súd pritom už opakovane uviedol, že ústava v čl. 48 ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na uvedený výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhol priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € aj preto, že „v čase podania nového návrhu na zvýšenie výživného bol sťažovateľ vo veku 16 rokov a navštevoval 1. ročník gymnázia. V súčasnosti má fakticky pred sebou záverečný rok štúdia a súd opäť stále nerozhodol“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nie   je dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   a   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na význam rozhodnutia pre sťažovateľa považuje za primerané vo výške 2 500 €.  

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti zo 16. júna 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 3. decembra 2012). Za tri úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume trikrát po 127,16 € a režijný paušál trikrát po 7,63 € v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 404,37 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013