znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 379/2010

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. B., D. H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/71/2009 a jeho rozsudkom z 21. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010   podaná   sťažnosť   O.   B.,   D.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Š.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pre namietané porušenie základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci   v jeho   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   pre   namietané   porušenie   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/71/2009 a jeho rozsudkom z 21. septembra 2009.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že 10. marca 2009 bola okresnému súdu doručená žaloba, ktorou   sa   žalobca   domáhal   od   sťažovateľa   zaplatenia   kúpnej   ceny   s   príslušenstvom za dodaný tovar. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 Cb/71/2009-30 z 21. septembra 2009 žalobe vyhovel.

3. Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že okresný súd konal a rozhodol v danej veci bez jeho účasti ustanoviac mu v konaní opatrovníka, čím porušil jeho   základné   práva   označené   v   sťažnosti.   Podľa   sťažovateľa   postupoval   okresný   súd pri ustanovení   opatrovníka   v   konaní iba   formálne.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   aj „OSP“)   umožňuje   súdu   ustanoviť   účastníkovi   konania,   ktorého   pobyt   nie   je   známy, za opatrovníka   osobu   pôsobiacu   v   rodinnom,   pracovnom,   kultúrnom,   prípadne   v   inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke. Súd môže za opatrovníka ustanoviť aj obec, prípadne zamestnanca iného súdu, ako je súd, ktorý prejednáva vec. V danom prípade však okresný súd ustanovil sťažovateľovi za opatrovníka zamestnanca iného súdu bez toho, aby zisťoval rodinné, pracovné či kultúrne prostredie sťažovateľa, ktorý má okrem miesta podnikania aj trvalý pobyt, pričom pracuje prevažne v Košiciach.

4.   Sťažovateľ   taktiež   namieta,   že   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu č. k. 12 Cb/71/2009-30   z   21.   septembra   2009   je   arbitrárne   a   nepreskúmateľné,   pretože z neho   nie   je zrejmé,   aké   dokazovanie   okresný   súd   v   rámci   konania   vykonal   a   akými úvahami sa pri svojom rozhodnutí riadil.

5.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   v   danom   prípade   porušil   svoju   povinnosť postupovať v konaní tak, aby zaistil účastníkovi konania právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti   a   taktiež   porušil   povinnosť   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným právnym poriadkom vysvetliť, na základe čoho dospel k svojmu rozhodnutiu.

6. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore postupom a rozsudkom okresného súdu v označenom konaní, aby zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 12 Cb/71/2009-30 z 21. septembra 2009 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a taktiež, aby priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

8.   Podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

9. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13.   Podľa   §   29   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie písomnosti   v   cudzine   spojené   s   ťažko   prekonateľnými prekážkami,   ktorý   je   postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.

14. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. Podľa § 157 ods. 3 OSP ak je na pojednávaní vyhlásený rozsudok za prítomnosti všetkých   účastníkov   alebo   ich   zástupcov,   ktorí   sa   vzdajú   odvolania,   uvedie   súd v odôvodnení rozsudku iba predmet konania a ustanovenia zákona, podľa ktorých rozhodol.

III.

A.   K   splneniu   zákonných   podmienok   podania   sťažnosti   podľa   §   53   zákona o ústavnom súde

1.   Ústavný   súd   si   v   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti vyžiadal   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   12   Cb/71/2009,   z   ktorého   vyplýva,   že   rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2009 v konaní vedenom pod označenou spisovou značkou nadobudol právoplatnosť 3. novembra 2009, pričom žalobca, ako aj opatrovník ustanovený sťažovateľovi sa vzdali odvolania.

2.   Sťažovateľ   podal   sťažnosť   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podateľni ústavného súdu 1. apríla 2010.

3.   Pri   uplatnení   gramatického   (jazykového)   výkladu   ustanovenia   §   53   zákona o ústavnom   súde   by z uvedených   dôvodov   prichádzalo do   úvahy odmietnutie   sťažnosti pre oneskorenosť   (podanie   sťažnosti   po   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti napádaného rozsudku okresného súdu), ako aj pre zjavnú neopodstatnenosť (nevyčerpanie opravných prostriedkov v zmysle Občianskeho súdneho poriadku).

4.   Ústavný   súd   však   musel   vziať   do   úvahy   osobitné   okolnosti   posudzovaného prípadu.   Podstata   sťažnosti   spočíva   v   námietke   sťažovateľa, že konanie pred   okresným súdom   prebehlo   bez   jeho   vedomia   a účasti,   v   dôsledku   čoho   nemohol   uplatňovať na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov procesné oprávnenia vyplývajúce mu   z ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (vrátane   využitia   riadnych   opravných prostriedkov a následne prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov). Z rovnakých dôvodov nemohol podať sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti napádaného rozsudku okresného súdu z 21. septembra 2009.

5.   Právo   na   ochranu   ústavnosti   poskytované   ústavným   súdom   v   rámci   konania o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   (obdobne   ako   právo   na   súdnu   ochranu   poskytované všeobecnými súdmi) nie je absolútne. V záujme zaistenia plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti, ako aj právnej istoty podlieha podmienkam a obmedzeniam vyplývajúcim zo zákonných   procesných   predpisov   (obdobne   vo   vzťahu   k   právu   na   súdnu   ochranu, napr. III. ÚS 331/04).

6. Je preto povinnosťou fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa uchádza o ústavnú ochranu prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, uplatniť tento právny prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd   v   súlade   s   formálnymi   požiadavkami a v lehotách ustanovených zákonom.

7.   Uvedené   zákonné   pravidlá   alebo   ich   aplikácia   však   nemôžu   sťažovateľovi znemožňovať využitie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ako právneho prostriedku ochrany základných   práv   a   slobôd   v   súlade   s   jeho   podstatou   a   účelom.   Výklad   a   uplatňovanie daných   pravidiel   nemôže   vo   svojich   dôsledkoch   viesť   k   takej   konštrukcii   procesných podmienok,   ktorá   by   z   hľadiska   svojich   účinkov   sťažovateľovi   znemožnila,   aby   ním uplatnený nárok na ochranu ústavnosti bol posúdený v súlade s podstatou a účelom práva na ústavnú ochranu vyplývajúceho z čl. 127 v spojení s čl. 124 ústavy. (Kritériá obdobného charakteru pri posudzovaní podmienok vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy – sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v súvislosti s ochranou práv podľa dohovoru uviedol aj Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku L. P., a. s., proti Slovensku zo 16. júna 2009, ods. 39.)

8. Ústavný súd aj v rámci svojej judikatúry vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa predbežného   prerokovania   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   (napr.   III.   ÚS   186/02 z 28. novembra 2002, III. ÚS 90/03 z 26. marca 2003) vyslovil: „Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá sa pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty.   Aby   uvedené   požiadavky   spĺňala,   môže   začať   plynúť   len   vtedy,   pokiaľ   bolo právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo, táto lehota nemôže začať plynúť.“

9.   V   danom   prípade   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   lehota   na   podanie sťažnosti sťažovateľovi, ktorý nemal vedomosť o prebiehajúcom konaní a ktorému nebolo doručované písomné vyhotovenie rozsudku, začala plynúť dňom, keď mu bolo umožnené oboznámiť   sa   s   obsahom   napádaného   rozhodnutia   okresného   súdu   nahliadnutím do príslušného súdneho spisu.

10.   Vo   vzťahu   ku   generálnej   procesnej   podmienke   vyčerpania   opravných prostriedkov alebo iných dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde reflektoval záujem na účinnej ochrane ústavnosti sám zákonodarca, a to prostredníctvom ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

11.   Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   so   skutočnosťami   týkajúcimi   sa   priebehu   konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 12 Cb/71/2009, ako aj s obsahom rozsudku okresného súdu v tomto konaní z 21. septembra 2009 oboznámil nahliadnutím do súdneho spisu 1. februára 2010. Vzhľadom na to, že rozsudok nadobudol právoplatnosť 3. novembra 2009   doručením   žalobcovi   a   opatrovníkovi   sťažovateľa,   ktorí   sa   bezprostredne   po   jeho vyhlásení   vzdali   práva   odvolania,   ako   aj   s   ohľadom   na   uplynutie   lehoty   na   podanie odvolania v čase, keď sťažovateľovi bolo umožnené nahliadnuť do spisu okresného súdu, sťažovateľ opravné prostriedky podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyčerpať nemohol. V lehote dvoch mesiacov od oboznámenia sa s obsahom rozsudku okresného súdu č. k. 12 Cb/71/2009-30 z 21. septembra 2009 preto podal sťažnosť ústavnému súdu.

12. Vzhľadom na obsah súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 Cb/71/2009, ktorý potvrdzuje sťažovateľove tvrdenia, a s ohľadom na uvedené požiadavky ústavného výkladu a aplikácie ustanovení týkajúcich sa procesných podmienok podania sťažnosti podľa čl. 127 ústavy dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ podal sťažnosť v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z ustanovení § 53 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde.

B.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   postupom okresného súdu v konaní (prerokovaním veci bez vedomia a účasti sťažovateľa)

1. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd postupoval pri ustanovení opatrovníka v konaní iba formálne, keď ustanovil sťažovateľovi za opatrovníka zamestnanca iného súdu bez toho, aby zisťoval rodinné, pracovné či kultúrne prostredie sťažovateľa, ktorý má okrem miesta podnikania aj trvalý pobyt, pričom pracuje prevažne v K.

2. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).

3. Právo na súdnu ochranu, ako už bolo uvedené, nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky jeho výkonu.

4. Všeobecné súdy však majú ústavnú povinnosť vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ako aj iných zákonných procesných predpisov) v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Pri aplikácii a výklade týchto ustanovení musia prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri ochrane práv oboch strán sporového konania vyplývajúcu z ústavou garantovaného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy (ako aj z princípu rovnosti zbraní vyplývajúceho z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).

5. Vychádzajúc z uvedených kritérií a prihliadajúc na obsah spisu okresného súdu týkajúceho   sa   posudzovaného   konania   považoval   ústavný   súd   za   podstatné   zistenia,   že na všetkých listinách a obchodných dokumentoch (týkajúcich sa obchodného vzťahu medzi žalobcom   a   sťažovateľom)   predložených   ako   dôkaz   v   konaní   sťažovateľ   uvádzal   popri svojom obchodnom mene výlučne adresu podnikania D. H., ktorá bola zároveň uvedená vo výpise zo živnostenského registra. Okresný súd vykonal viacero pokusov o doručovanie písomností sťažovateľovi na túto adresu vrátane dožiadania o doručenie prostredníctvom orgánov Policajného zboru, ktorému zároveň uložil v prípade neúspechu doručenia prešetriť pobyt sťažovateľa. Z vykonaného vyšetrenia Obvodného oddelenia Policajného zboru v K. v obci, v ktorej sťažovateľ udával miesto podnikania, vyplynulo, že sťažovateľ sa v obci dlhodobo (viac ako rok) nezdržiava, pričom starosta obce ani obyvatelia, ktorých polícia kontaktovala,   nevedeli   uviesť   presne   miesto   ani   presný   pobyt   sťažovateľa.   Tieto skutočnosti potvrdzujú listiny evidované v spise okresného súdu.

6.   Okresný   súd   vykonal   ďalší   pokus o   zistenie   adresy   a iných   osobných   údajov sťažovateľa, keď od orgánov samosprávy príslušnej obce, v ktorej sťažovateľ udáva miesto podnikania,   žiadal   oznámenie   miesta   trvalého   bydliska   alebo   inej   známej   adresy sťažovateľa, ako aj zistenie, či v obci bývajú blízke osoby sťažovateľa, ktoré by mohli takéto   údaje   okresnému   súdu   poskytnúť.   Výsledok   zisťovania   pobytu   sťažovateľa   bol negatívny. Starosta obce D. H. v oznámení z 22. júla 2009 výslovne uviedol: „O. B. v našej obci nemá ani trvalý ani prechodný pobyt a nemáme známosť, že by sa osoba s takýmto menom u nás zdržiavala.“

7. Za daných okolností ustanovil okresný súd uznesením č. k. 12 Cb/71/2009-25 z 30. júla 2009 sťažovateľovi opatrovníka podľa § 29 ods. 2 OSP.

8.   Ústavný   súd   považuje   postup   okresného   súdu   spočívajúci   v   rozhodnutí o ustanovení   opatrovníka   sťažovateľovi   za   ústavne   súladný.   Okresný   súd   realizoval procesné úkony, ktorých cieľom bolo zaistiť rešpektovanie procesných práv sťažovateľa v dotknutom konaní v dostatočnom a primeranom rozsahu. Okresný súd v posudzovanom prípade v rámci povinnosti vyvažovania navzájom kolidujúcich práv účastníkov konania zachoval   spravodlivú   rovnováhu   medzi   právom   sťažovateľa   (žalovaného   v   konaní) na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na poskytnutie možnosti vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy) a právom žalobcu na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy).

9. Ustanovenie opatrovníka sťažovateľovi (a prerokovanie veci za jeho účasti) malo zákonný základ v ustanovení § 29 ods. 2 OSP a vzhľadom na okolnosti prípadu ho možno považovať za primerané opatrenie, ktoré nebolo prejavom arbitrárnosti v postupe okresného súdu.

10. V tejto súvislosti ústavný súd poníma zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie subjektu právnych vzťahov vo vzťahu k ochrane svojich práv, keď požaduje, aby sledoval svoje subjektívne práva, staral sa o ne a robil také kroky,   v   dôsledku   ktorých   by   nedochádzalo   k   ich   ohrozovaniu   alebo   poškodzovaniu. V danom   prípade   má   ústavný   súd   na   mysli   záujem   sťažovateľa   ako   účastníka obchodnoprávnych vzťahov poskytnúť svojim zmluvným partnerom dostatočné, aktuálne a relevantné údaje, ktoré by dostatočne umožnili jeho identifikáciu a kontaktovanie sa s ním v prípade nejasností či sporu týkajúcich obsahu vzájomných práv a povinností. Rovnako nič nebránilo   sťažovateľovi   poskytnúť   svoje   údaje   o   skutočnom   a   aktuálnom   mieste podnikania, prípadne o zmene týchto údajov príslušným orgánom verejnej moci na úseku živnostenského podnikania pre účely aktualizácie zápisov v živnostenskom registri. Táto povinnosť   (povinnosť   oznámiť   zmenu   miesta   podnikania)   mu   napokon   vyplývala aj z ustanovenia   §   49   zákona   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

11. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

C.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   12   Cb/71/2009-30   z   21.   septembra   2009   (v   dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia)

1. Sťažovateľ   namieta,   že   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu č. k. 12 Cb/71/2009-30   z   21.   septembra   2009   je   arbitrárne   a   nepreskúmateľné,   pretože z neho   nie   je zrejmé,   aké   dokazovanie   okresný   súd   v   rámci   konania   vykonal   a   akými úvahami sa pri svojom rozhodnutí riadil.

2. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

3. Z   obsahu súdneho spisu   týkajúceho sa   konania v sťažovateľovej   právnej   veci vyplýva, že okresný súd na pojednávaní 21. septembra 2009 za účasti právneho zástupcu žalobcu,   ako   aj   opatrovníka   ustanoveného   sťažovateľovi   vykonal   dokazovanie oboznámením   s   listinnými   dôkazmi   nachádzajúcimi   sa   v   súdnom   spise   týkajúcimi   sa obchodného   vzťahu   medzi   žalobcom   a   sťažovateľom,   pričom   sa   k   predmetu   konania a obsahu   vykonaných   dôkazov   vyjadrili   právny   zástupca   sťažovateľa   a   opatrovník ustanovený súdom podľa § 29 ods. 2 OSP.

4. Z obsahu súdneho spisu je taktiež nepochybne zrejmé, že právny zástupca žalobcu a   opatrovník ustanovený sťažovateľovi   (teda   zástupca   sťažovateľa   v   konaní na základe rozhodnutia   súdu)   sa   vzdali   práva   podať   odvolanie,   pričom   Občiansky   súdny   poriadok s touto právnou skutočnosťou spája okrem iného právny následok vyplývajúci z ustanovenia § 157 ods. 3 OSP, podľa ktorého postačí v písomnom vyhotovení rozsudku vyhláseného na pojednávaní za prítomnosti všetkých účastníkov alebo zástupcov, ktorí sa vzdali odvolania, uviesť iba predmet konania a ustanovenia zákona, podľa ktorých súd rozhodol.

5.   Odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   obsahuje   náležitosti   v   súlade s ustanovením § 157 ods. 3 OSP.

6.   Súčasťou   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   garantovaného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na náležité odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, čo vyjadruje aj znenie § 157 ods. 2 OSP (obdobne napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03).

7.   Povaha,   šírka   a   rozsah   odôvodnenia,   ktoré   sú   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach povinné uviesť, však môžu byť variabilné, pričom je potrebné ich posudzovať podľa povahy rozhodnutia a podľa konkrétnych okolností prípadu, ktorého sa príslušné rozhodnutie týka.

8.   Ustanovenie   §   157   ods.   3   OSP   umožňuje   redukovať   obsah   odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu v procesnej situácii, keď účastníci konania alebo ich zástupcovia   v   konaní   po   oboznámení   sa   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu pri vyhlásení   rozsudku   tieto   závery   súdu   akceptujú   do   tej   miery,   že   sa   vzdajú   práva napadnúť ich využitím opravného prostriedku (odvolania).

9.   Za   daných   okolností   nemožno   zostručnenie   odôvodnenia   rozsudku   súdu   iba na uvedenie predmetu konania a ustanovení zákona, podľa ktorých súd rozhodol, tak ako to bolo aj v tomto prípade, považovať za porušenie práva účastníka na spravodlivé súdne konanie.

10.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

11. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010