znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 379/09-126

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 19. októbra 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   právne   zastúpenej   advokátom   JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžz 1/2008 nezákonne získanými dôkazmi, nevykonaním navrhnutých dôkazov, ústnym zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov a rozdielom medzi ústnym a písomným zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti spoločnosti R., a. s., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 379/09-21   z 12.   novembra   2009   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti   R.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   právne   zastúpenej   advokátom   JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžz 1/2008 nezákonne získanými dôkazmi, nevykonaním navrhnutých dôkazov, ústnym zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov a rozdielom medzi ústnym a písomným zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov.

2.   Zo   sťažnosti   (v   rozsahu,   v akom   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie)   vyplýva,   že sťažovateľka 27. júna 2008 podala najvyššiemu súdu žalobu podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd v konaní uskutočnil dve pojednávania, a to 22. februára 2009 a 18. júna 2009. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 3 Sžz 1/2008-160 z 18. júna 2009 bola žaloba zamietnutá. Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 13. júla 2009.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   na   prvom   pojednávaní   konanom   22.   februára   2009 najvyšší súd naznačil, že sa zaoberá možnosťou odmietnutia žaloby z dôvodu nesplnenia procesných   podmienok   na podanie   žaloby, ale samotné   procesné   podmienky   neskúmal. Tejto činnosti sa venoval až na druhom pojednávaní 18. júna 2009. Skúmanie splnenia procesných podmienok zabralo viac ako polovicu celého času, počas ktorého trvalo druhé pojednávanie. V druhej časti tohto pojednávania sa podľa sťažovateľky najvyšší súd začal odrazu náhliť ukončiť spor v merite veci a svoj neočakávaný postup odôvodnil potrebou „rýchle skončiť vec“.

Podstata   sporu   sa   týkala udelenia poverenia na výkon   dohľadu, ktoré podľa   § 6 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“) môže udeliť výlučne oprávnený   vedúci   zamestnanec   útvaru   dohľadu   nad   finančným   trhom,   ktorým   je v súčasnosti   viceguvernér   Národnej   banky   Slovenska   (ďalej   len   „národná   banka“) Ing. M. B.   (ďalej   len   „viceguvernér“).   Sťažovateľka   ako   žalobkyňa   v   konaní predložila najvyššiemu súdu znalecký posudok, ktorým preukazovala, že poverenie nepodpísal, a preto ani   neudelil   oprávnený   viceguvernér,   ale   neznáma   tretia   osoba.   Znalecký   posudok vyhotovila   znalkyňa   zapísaná   v   zozname   znalcov   v   Českej   republike.   Sťažovateľka   na prvom pojednávaní navrhla najvyššiemu súdu, aby tento predložený znalecký posudok, ak ho neuzná za   znalecký   posudok,   akceptoval aspoň   ako listinný dôkaz, lebo z prejavov najvyššieho súdu bola zrejmá nevôľa s predloženým dôkazom nakladať ako s dôkazom. Sťažovateľka 24. apríla 2009 navrhla najvyššiemu súdu, aby ustanovil znalca. Najvyšší súd sa   návrhom   nezaoberal   až   do   pojednávania   18.   júna   2009,   keď   návrh   odmietol s odôvodnením,   že   pre   účely   zabezpečenia   rýchlosti   konania musí   o   žalobe rozhodnúť. Najvyšší   súd   na   pojednávaní   18.   júna   2009   odmietol   návrh   sťažovateľky   na   vypočutie znalkyne   z   Českej   republiky   a   ňou   vyhotovenému   posudku   nepriznal   ani   relevanciu listinného dôkazu. Vypočul ako svedkov viceguvernéra a jemu podriadeného pracovníka národnej banky Ing. J. F., ktorých ako svedkov navrhla žalovaná národná banka. Najvyšší súd svedkov nezbavil povinnej mlčanlivosti, ktorú im ukladá zákon. Umožnil právnemu zástupcovi   sťažovateľky,   aby   viceguvernérovi   položil   iba   prvú   z   pripravených   otázok. Druhú   otázku   predloženú   právnym   zástupcom   sťažovateľky   si   predseda   senátu   nechal siahodlho   objasňovať.   Predseda   senátu   podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľky   kládol doplňujúce   otázky,   ktoré   by   sa   aj   medzi   džentlmenmi   nedali   výstižne   pomenovať   bez použitia prívlastku „idiotské“, aby ťahal čas, vytváral svedkovi čo najdlhšiu príležitosť na úvahu, čo odpovie. Po tomto „extempore“ viceguvernéra vôbec nepožiadal o odpoveď. V podstate rovnaký postup uplatnil pri výsluchu Ing. F. Už samotný postup, pri ktorom sa súd   v   prítomnosti   svedka „nechá   oboznámiť“ s   otázkou   určenou   svedkovi,   veľakrát vysvetliť a znovu zopakovať, je postupom narúšajúcim uplatnenie práva na spravodlivý proces,   lebo   porušuje   zásadu   rovnosti   zbraní,   vytvára   pre   svedka   časový   priestor   na premyslenie aj vymyslenie odpovede. Právny zástupca sťažovateľky v záverečnej reči iba uviedol: „Ďakujem za spravodlivý proces. Viac k tomuto konaniu nemožno dodať.“ Právny zástupca   sťažovateľky   vyjadril   ďalej   názor,   že   záverečnú   reč   s   ironickým   podtónom najvyšší súd do zápisnice o pojednávaní účelovo upravil tak, že do záznamu sa nedostala druhá veta prednesu, čím sa zmenilo vyznenie prejavu z negatívneho postoja k činnosti súdu za prejav uznania. Ide o názorný príklad manipulácie, ktorú najvyšší súd uplatňoval pri vedení ústneho pojednávania. Sťažovateľka ako dôkaz o tomto svojom tvrdení o porušovaní základného   práva   na spravodlivý   proces   postupom   najvyššieho   súdu   navrhuje výpoveď svojich zamestnancov prítomných na celom ústnom pojednávaní, a to JUDr. J. Š. a Mgr. M. H.   Ustanovenie   §   55   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) takýto postup umožňuje.

Sťažovateľka namieta, že došlo k viacnásobnému porušovaniu jej základného práva na   súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Stalo   sa   tak   procesnými úkonmi najvyššieho súdu, ktoré tento vykonal, ako aj úkonmi, ktoré zanedbal.

Hoci   Občiansky   súdny   poriadok   na   rozdiel   od   Trestného   poriadku   výslovne neustanovil podmienku umožňujúcu použiť v konaní výlučne dôkaz zadovážený zákonom ustanoveným postupom, tento rozdiel v právnej úprave neznamená, že orgán verejnej moci, ktorý   vedie   konanie   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   môže   rozhodnúť   pomocou dôkazu   získaného   spôsobom   odporujúcim   zákonu.   Súčasťou   spravodlivého   procesu zaručeného ústavou je jedine taký postup súdu, pri ktorom súd prizná právny význam iba dôkazom získaným v súlade so zákonom. V okolnostiach prípadu jedného z porušení práv sťažovateľky sa   najvyšší súd dopustil tak, že ako dôkazný prostriedok využil svedecké výpovede,   ktoré   nezískal   zákonným   spôsobom.   Najvyšší   súd   za   dôkaz   uznal   výpovede viceguvernéra   a   Ing.   F.,   ktorí   však   majú   zákonom   ustanovenú   povinnosť   mlčanlivosti. Najvyšší súd týchto svedkov vypočul bez toho, aby svedkovia boli zákonom ustanoveným postupom oslobodení od povinnej mlčanlivosti. V tejto súvislosti by zdanlivo mohlo byť predmetom sporu, či svedkovia v súvislosti so sporom o pôvodnosť podpisu viceguvernéra vypovedali   o   otázke   podliehajúcej   úprave   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 566/1992   Zb.   o   Národnej   banke   Slovenska   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o národnej banke“) alebo či vypovedali o otázke týkajúcej sa výkonu bankového dohľadu   podľa   zákona   o   dohľade,   avšak   z   hľadiska   označeného   základného   práva sťažovateľky, ktorého porušenie namieta, ide o potenciálny spor bez právnej relevancie na konanie o sťažnosti, lebo oba pramene práva ustanovili svedkom povinnosť mlčanlivosti. Podľa § 41 prvej, druhej a tretej vety zákona o národnej banke „Členovia bankovej rady a ostatní zamestnanci Národnej banky Slovenska a prizvané osoby sú povinní zachovávať mlčanlivosť v služobných veciach. Táto povinnosť trvá aj po skončení pracovnoprávneho vzťahu alebo iného obdobného vzťahu. Z dôvodov verejného záujmu môže zbaviť tejto povinnosti členov bankovej rady banková rada a ostatných zamestnancov Národnej banky Slovenska a prizvané osoby guvernér.“. Podľa § 2 ods. 5 prvej vety zákona o dohľade „Členovia Bankovej rady Národnej banky Slovenska, osoby poverené výkonom dohľadu a ďalší   zamestnanci   Národnej   banky   Slovenska   sú   povinní   zachovávať   mlčanlivosť o informáciách   získaných   pri   dohľade   nad   dohliadanými   subjektmi,   vrátane   protokolov o vykonanom dohľade a spisov o konaniach pred Národnou bankou Slovenska; na túto povinnosť   mlčanlivosti   a   zbavenie   povinnosti   mlčanlivosti   sa   vzťahujú   ustanovenia osobitného   zákona,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.“.   Najvyšší   súd   v   konaní sp.   zn. 3 Sžz 1/2008 sa od citovaných ustanovení zákona o národnej banke a zákona o dohľade o povinnej   mlčanlivosti   zamestnancov   národnej   banky   odchýlil   úplne,   lebo   ich   vôbec neuplatnil. Tým poprel účel a význam týchto ustanovení zákona, a tak splnil klasifikačné kritérium arbitrárnosti ustanovené v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Ďalšie   porušenie   práva   sťažovateľka   namieta   postupom   najvyššieho   súdu spočívajúcim v odmietnutí vykonania výsluchu svedkov navrhnutých sťažovateľkou, ako aj odmietnutím   ďalších   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľkou   z   dôvodu,   aby „súd   dodržal rýchlosť   konania   dôležitú   pre   zachovanie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“. Najvyšší súd sa v okolnostiach prípadu nesprával ako nestranný súd. Sťažovateľke nevytvoril rovnocenné príležitosti na uplatnenie práv, ktoré jej priznal právny poriadok. Najvyšší súd sťažovateľku voči protistrane v konaní znevýhodnil. Súd nemôže   upustiť   od   vykonania   dôkazov   navrhnutých   jednou   stranou   konania   v   záujme rýchlosti   rozhodovania   o   predloženom   spore.   Súd   má   rad   prostriedkov   na   dosiahnutie včasného a spravodlivého rozhodnutia o merite sporu. Napríklad určuje, či pojednávanie preruší, a na ako dlho ho odročí. V odročení pojednávania sú rezervy rýchlosti konania. Súd,   ktorý   nevyužije   zákonom   ustanovené   prostriedky   na   rozhodnutie   o   merite   veci v primeranej lehote, nemôže konanie „urýchliť“ tak, že upustí od toho, aby účastníkom konania umožnil uplatniť a využiť výsady základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na   spravodlivé   súdne   konanie.   Práve   to   sa   stalo   v   okolnostiach   prípadu.   Najvyšší   súd vykonal pojednávanie 22. februára 2009. Pojednávanie malo značne chaotický priebeh, čo sťažovateľka preukazuje kópiou prepisu zvukového záznamu z tohto pojednávania. Potom 18. júna 2009 vykonal ďalšie pojednávanie, na ktorom siahodlho ustaľoval, či sú splnené procesné podmienky na konanie o predloženej žalobe. Na tomto pojednávaní vykonal aj dubiózne vedený výsluch svedkov národnej banky. Namiesto toho, aby v konaní pokračoval výsluchom svedkov sťažovateľky, odrazu zistil, že od ďalšieho dokazovania musí upustiť, aby   neporušil   základné   právo   národnej   banky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Najvyšší   súd   túto   okolnosť,   ktorú   uviedol   na   druhom   pojednávaní,   nahradil v písomnom vyhotovení rozsudku dôveryhodne znejúcou argumentáciou, podľa ktorej „Súd zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania ustanovením súdneho znalca za účelom preskúmania pravosti podpisu Ing. M. B.... na poverení zo dňa 14. 3. 2008 a vyžiadaním podpisových vzorov Ing.   M.   B.   evidovaných na   NBS,   pretože žalobca neuviedol   žiadne relevantné   tvrdenia,   z   ktorých   by   vyplývalo,   že   pre   identifikované   subjektívne   alebo objektívne prekážky (napr.   zahraničná pracovná cesta)   Ing. M.   B.   predmetné poverenie nepodpísal.   Z   rozhodovacej   činnosti   je   súdu   známe,   že   zisťovanie   pravosti   podpisu znaleckým   skúmaním   ručného   písma   sa   vždy   uskutočňuje   s   určitou   mierou pravdepodobnosti.“. V skutočnosti najvyšší súd na pojednávaní neuplatnil toto odôvodnenie svojho   nezáujmu   o   sťažovateľkou   navrhnuté   dôkazy,   ale   odvolal   sa   na   naliehavosť ukončenia konania kvôli plynutiu času. Práve túto skutočnosť by mali dosvedčiť navrhovaní svedkovia   JUDr.   Š.   a   Mgr.   H.   Logické   vysvetlenie   tohto   rozporu   medzi   odôvodnením uplatneným najvyšším súdom na pojednávaní a odôvodnením uvedeným v rozsudku je, že najvyšší súd na ústnom pojednávaní uviedol „prvé, čo mu slina na jazyk priniesla“, lebo chcel,   mal   vôľu,   rozhodnúť   v   prospech   národnej   banky,   pričom   následne   si   uvedomil právnu nezmyselnosť svojho vyjadrenia, a tak ho nahradil iným, ktoré je zosúladené tak s platnou právnou úpravou, ako aj s judikatúrou.

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   v   okolnostiach   prípadu   najvyšší   súd   postupoval svojvoľne, keď na pojednávaní uviedol jeden dôvod na nevykonanie navrhnutých dôkazov, avšak do odôvodnenia rozsudku uviedol iný dôvod. Svojvôľa najvyššieho súdu spočíva v tom,   že   zámenou   dôvodov   manipuloval   s   právnou   opodstatnenosťou   tej   časti   svojho postupu,   ktorým   uplatnil   zákon.   Súd   je   viazaný   vlastným   právnym   názorom,   ktorým odôvodní   svoj   postup v   konaní a bez uplatnenia zákonom   priznaných   práv účastníkom konania   nemôže   ľubovoľne   a   kedykoľvek   neskôr   nahradiť   svoju   interpretáciu   platnej právnej úpravy inou, napríklad preto, že si dodatočne uvedomil chybu, nepresvedčivosť, nedôveryhodnosť alebo nezákonnosť úvahy, ktorou odôvodnil svoje rozhodnutie. Ak súd nerešpektuje vlastnú viazanosť právnym názorom, ktorý v konaní vyslovil, potom ide nielen o arbitrárne správanie súdu, ale aj o správanie, ktoré závažným spôsobom porušuje základné právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Účastník   konania   môže   aj   hypoteticky   v   konaní reagovať uplatnením svojho procesného práva jedine v rozsahu prejavov, ktoré súd urobil výslovne   (nahlas).   Účastník   konania   nemá   v   konaní   pred   súdom   možnosť   špekulovať o svojich procesných právach a možnostiach ich uplatnenia podľa toho, ako súd potenciálne môže   po   skončení   konania   upraviť   svoje   názory   na   interpretáciu   a   aplikáciu   právnych noriem, ktoré použil, či ktoré by dokonca mohol použiť. V okolnostiach prípadu najvyšší súd   konal   arbitrárne,   lebo   poprel   účel   právnej   ochrany   zaručenej   účastníkovi   konania ustanoveniami čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Indície naznačujú, že najvyšší súd sa dopustil svojvôle úmyselne. Každý všeobecný súd pri uplatnení svojej právomoci rozhoduje o rozdielnych hmotných právach, ale vždy podľa toho istého procesného práva. To vylučuje možnosť   ospravedlnenia   postupu   najvyššieho   súdu   neznalosťou   alebo   nedostatočnou znalosťou Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžz 1/2008 s tým, aby bol rozsudok   z   18.   júna   2009   zrušený.   Požaduje   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 €.

3. Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 27. januára 2010 doručeného ústavnému súdu 8. februára 2010 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť a vysloviť, že označené práva sťažovateľky neboli porušené.

Podľa   predsedníčky   najvyššieho   súdu   ide   o emotívne   a sofistikovaným   spôsobom vykonštruovanú   sťažnosť,   v ktorej   sa   zmiešavajú   fakty   s emotívnym   hodnotením procesného   postupu   najvyššieho   súdu   sťažovateľkou.   Keďže   sťažovateľka   nenašla dostatočný skutkový podklad v zápisnici o pojednávaní, ktorá bola diktovaná priamo na pojednávaní   (a   proti   ktorej   pri   jej   diktovaní   nevzniesla   námietky   na   jej   doplnenie, pozmenenie   alebo   opravu),   hľadá   skutkový   podklad   pre   použité   právne   konštrukcie v neautorizovanom   zvukovom   zázname,   ktorý   si   vyhotovila   a ktorého   pravosť   nemôže najvyšší súd potvrdiť.

Skutočnosť, že skúmaniu procesných podmienok venoval najvyšší súd viac času, bola spôsobená tým, že žaloba sťažovateľky sa dá označiť za precedens v oblasti správneho súdnictva.   Sťažovateľka   označila   za   nezákonný   výkon   dohľadu   nad   finančným   trhom národnou bankou na základe skutočnosti, že si v zahraničí nechala vyhotoviť listinný dôkaz označený   ako   znalecký   posudok,   ktorým   spochybnila   pravosť   podpisu   viceguvernéra oprávneného na vydanie poverenia na vykonanie dohľadu u sťažovateľky. Na základe toho sťažovateľka   následne   odmietla   poskytovať   súčinnosť   pri   výkone   bankového   dohľadu namieste a fakticky ho zastavila až do právoplatného skončenia súdneho konania, v ktorom sa malo zistiť, či podpis na poverení patrí oprávnenej osobe. Sťažovateľka týmto predložila najvyššiemu   súdu   teóriu,   podľa   ktorej   poverenie   na   výkon   dohľadu   nepodpísal viceguvernér,   ale   neznáma   tretia   osoba.   Sťažovateľka   týmto   spochybnila   základy fungovania inštitúcie zodpovednej za funkčnosť dohľadu nad finančným trhom. Najvyšší súd hodnotil tento prípad ako precedens, pretože môže mať široký dopad na výkon celej verejnej správy, ktorá realizuje svoje funkcie a právomoc vydávaním písomných poverení a rozhodnutí   obsahujúcich   podpisy   oprávnených   osôb,   ktoré   opatrenia   nariadili. Sťažovateľka   názorne   demonštrovala,   ako   je   možné   pomerne   jednoduchým   spôsobom (na základe „súkromného znaleckého posudku“ vyhotoveného v zahraničí bez súčinnosti a vedomia   orgánu   verejnej   správy   o znaleckom   skúmaní   pravosti   podpisu   orgánu) spochybniť a zastaviť realizovanie úloh orgánov verejnej správy. Týmto spôsobom možno spochybniť   nielen   pravosť   podpisu   viceguvernéra   národnej   banky,   ale   aj   ministrov v ktoromkoľvek prípade a fakticky zastaviť a spochybniť ich procesný postup v akokoľvek závažnej veci až do právoplatného skončenia súdneho konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a vytvoriť tak stav právnej neistoty pri výkone právomoci štátneho   orgánu.   Je   samozrejmé,   že   v týchto   prípadoch   je   dĺžka   súdneho   konania   na prospech žalobcovi, ktorý má snahu podávať dôkazné návrhy, i keď žiadnym relevantným dôkazom   neosvedčil,   že   došlo   k nezákonnému   zásahu   a že   sa   nachádza   v protiprávnom stave, ktorý má všeobecný súd rozhodnutím vo veci odstrániť. Vzhľadom na precedenčný charakter prípadu najvyšší súd bral do úvahy aj skutočnosť, že z jeho procesného postupu a meritórneho   rozhodnutia   bude   možné   aj   v budúcnosti   vyvodzovať   obdobné   závery a dovolávať   sa   tohto   postupu   v obdobných   prípadoch   týkajúcich   sa   aj   iných   orgánov verejnej správy.

Najvyšší   súd už pred   nariadením   pojednávania na 18.   jún 2009   mal k dispozícii uznesenie Okresnej prokuratúry K. č. k. 1 Pv 748/08-20 z 30. apríla 2009, v odôvodnení ktorého sa konštatuje, že nedošlo k vyhotoveniu nepravého poverenia, ktoré malo vyvolať dojem,   že   bolo   vydané   príslušným   orgánom   predpísaným   spôsobom.   Je   zrejmé,   že poverenie národnej banky zo 14. marca 2008 je poverením vydaným v súlade so zákonom. Najvyšší súd napriek tomu v súlade s čl. 152 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozhodol, že vykoná dôkazy, ktoré mal na pojednávaní 18. júna 2009 k dispozícii. Sťažovateľku pritom vyzval   na   pojednávaní   konanom   22.   februára   2008,   aby   predložila   všetky   dôkazné prostriedky,   ktoré   žiada   posúdiť   ako   spôsobilé   na   preukázanie   tvrdených   skutočností. V súvislosti   s rozsahom   dokazovania   v trestnom   konaní   a správnom   súdnictve   treba poukázať na to, že rozsah dokazovania v trestnom konaní je širší a podrobnejší. Konanie o ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   je   súčasťou   správneho súdnictva. Ide o súdny prieskum zákonnosti, v rámci ktorého súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie rozhodnutia (v danom prípade nezákonného zásahu) v zmysle § 250v ods. 8 v spojení s § 250i ods. 1 druhou vetou Občianskeho súdneho poriadku. Znalecký posudok predložený sťažovateľkou nebolo možné vyhodnotiť ako znalecký posudok,   pretože   nebol   vypracovaný   znalcom   ustanoveným   v súdnom   konaní   v zmysle § 127 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd ho preto hodnotil ako listinný dôkaz. Závažnejšie však boli jeho obsahové vady (znalkyňa nekontaktovala viceguvernéra pre   účel   predloženia   porovnávacieho   materiálu   a viceguvernér   ani   neautorizoval porovnávací   materiál,   ktorý   sťažovateľka   predložila   znalkyni).   Porovnávací   materiál použitý pri znaleckom skúmaní nebol súčasťou znaleckého posudku. Preto bolo potrebné posudok   hodnotiť   ako   nepreskúmateľný.   Navyše   znalkyňa   posudok   nepodávala   pod sankciou trestného stíhania.

Najvyšší súd v rámci prípravy pojednávania dospel k záveru, že priamym dôkazom vo veci, či viceguvernér predmetné poverenie na výkon dohľadu podpísal, je jeho svedecká výpoveď. Ako svedok bol riadne poučený a mal možnosť výpoveď odoprieť, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo blízkej osobe. Po riadnom poučení vypovedal jednoznačne, nevyhýbavo a potvrdil, že podpis na poverení pre výkon dohľadu, ktoré   mu   bolo   predložené   na   nahliadnutie,   je   jeho   vlastný.   Viceguvernér   vypovedal zrozumiteľne,   bez   zjavnej   nervozity   a s vedomím   následkov   nepravdivej   svedeckej výpovede.

Ing. F. ako svedok po oboznámení s predmetom výsluchu a po poučení o význame svedeckej   výpovede   uviedol,   že   predmetné   poverenie   osobne   priniesol   spolu   s ďalším svedkom   vicegurnérovi   na   podpis.   Videl   na   vlastné   oči,   ako   viceguvernér   poverenie podpísal.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sa   povinnosť   mlčanlivosti   svedka   na   okolnosti pravosti jeho podpisu na poverení na výkon dohľadu nevzťahuje, pretože ide o formálnu náležitosť poverenia ako verejnej listiny, ktorá náležitosť materiálne, ale ani formálne nemá povahu informácie, na ktorú sa mlčanlivosť vzťahuje (§ 41 zákona o národnej banke, resp. § 2 ods.   5 zákona o dohľade). Poverenie na vykonanie bankového dohľadu   je verejnou listinou, ktorá nebola klasifikovaná ako utajovaná skutočnosť. Išlo o preskúmanie formálnej náležitosti verejnej listiny.

Za situácie, keď priamymi dôkazmi (výpoveďami svedkov) bola potvrdená pravosť podpisu   na   verejnej   listine,   vznikla   pre   najvyšší   súd   otázka,   či   kvalita   navrhovaných dôkazov zo strany sťažovateľky je aspoň potenciálne spôsobilá zvrátiť dôkaznú   situáciu v konaní. Z rozhodovacej činnosti bola najvyššiemu súdu známa skutočnosť, že zisťovanie pravosti podpisu znaleckým skúmaním sa deje vždy s určitou mierou pravdepodobnosti, keďže podpis osoby je ovplyvňovaný jej momentálnym psychickým stavom a v priebehu času sa mení. Sudcom bolo z vlastnej skúsenosti zrejmé, že bankový úradník v banke vyzve držiteľa účtu, aby sa podpísal opätovne, pretože má problém porovnať podpisový vzor. Podpis osoby nie je nemenným znakom, tak ako odtlačok pečiatky. Vzhľadom na dôkaznú situáciu   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   ide   o účelové   predlžovanie   súdneho   konania vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   počas   jeho   priebehu   fakticky   znemožnila   vykonávať národnej banke dohľad nad finančným trhom. Správne súdnictvo musí chrániť oprávnené záujmy   fyzických   a právnických   osôb   pred   zásahmi   do   ich   práv.   Nesmie   však   byť vykonávané   tým   spôsobom,   aby   znemožňovalo,   paralyzovalo   a blokovalo   plnenie základných funkcií orgánov verejnej správy v prípade neosvedčených tvrdení. Sťažovateľka neosvedčila dostatočným spôsobom, že došlo k nezákonnému zásahu. Preto najvyšší súd žalobu zamietol.

Najvyšší súd nezamietol návrhy sťažovateľky na doplnenie ňou označených dôkazov z dôvodu zachovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale ich zamietol z dôvodu jednoznačnej dôkaznej situácie vo veci tvrdeného nezákonného zásahu. Existencia nezákonného zásahu nebola ani po vykonanom dokazovaní osvedčená (nieto preukázaná). Súd   teda   nemal   aký   protiprávny   stav   svojím   rozhodnutím   odstraňovať.   Existencia nezákonného   zásahu   musí   byť   aspoň   osvedčená,   ak   nie   preukázaná,   aby   súd   mohol rozsudkom tento stav odstrániť. V prípade konania o ochrane pred nezákonným zásahom ide o odstránenie protiprávneho stavu zapríčineného orgánom verejnej správy, v ktorom sa osoba   nachádza.   Sťažovateľka   neosvedčila,   že   by   sa   v takom   protiprávnom   stave nachádzala.

Najvyšší   súd   odmieta   tvrdenia   sťažovateľky,   podľa   ktorých   boli   jeho   procesný postup   a rozsudok   svojvoľné   a došlo   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   podľa ústavy a dohovoru.

Napokon   nie   je   zrejmé,   ktoré   časti   nahraného   priebehu   pojednávania   považuje sťažovateľka   za   podstatné   a sporné.   Ak   ich   za   také   považovala,   mala   žiadať   o ich zaprotokolovanie   na   pojednávaní,   a nie   dodatočne   ich   vyhľadávať   v neautorizovanom zvukovom zázname. Najvyšší súd nezistil zjavné obsahové rozpory medzi protokoláciou do zápisnice a sťažovateľkou predloženým neautorizovaným prepisom zvukového záznamu.

4. Z repliky sťažovateľky z 20. februára 2010 doručenej ústavnému súdu 25. februára 2010 (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že sťažovateľka s argumentáciou najvyššieho súdu nesúhlasí.

Podľa   sťažovateľky   nie   je   pravdou,   že   najvyšší   súd   návrhy   sťažovateľky   na doplnenie dokazovania nezamietol z dôvodu zachovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale pre jednoznačnú dôkaznú situáciu. V skutočnosti totiž ako dôvod zamietnutia dôkazných návrhov predseda senátu najvyššieho súdu na ústnom pojednávaní uviedol   práve   svoju   viazanosť   rešpektovaním   základného   práva   národnej   banky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Následné vysvetlenie iným dôvodom však nemôže zrušiť právnu relevanciu vyjadrenia sudcu na ústnom pojednávaní, lebo práve toto vyjadrenie,   a nie   neskoršie   dôveryhodnejšie   odôvodnenie,   objasnilo   stav   mysle   sudcu v okamihu   rozhodovania.   K tomuto   stavu   mysle   patrilo   sudcovo   presvedčenie,   že odmietnutie navrhnutých dôkazov bude legitímne, ak ho spojí s ochranou základného práva národnej banky.

Nie je tiež pravdou podľa sťažovateľky, že viceguvernér vypovedal ako svedok „bez zjavnej nervozity“. Viceguvernér totiž v skutočnosti bol na ústnom pojednávaní očividne nervózny, čo nemuselo byť iba prejavom úcty k autorite najvyššieho orgánu súdnej moci, ale aj dôsledkom obavy z prípadnej trestnej zodpovednosti za krivú výpoveď. Problémy viceguvernéra   so   zvládnutím   nervozity   pri   otázkach   kladených   právnym   zástupcom sťažovateľky za neho prekonával predseda senátu najvyššieho súdu takým spôsobom, že si nechal otázku zopakovať, potom sa zbližoval s jej obsahom, a až keď sa podstatne zvýšila pravdepodobnosť, že viceguvernér bude spôsobilý na otázku odpovedať, položil predseda senátu túto otázku viceguvernérovi. Toto správanie predsedu senátu najvyššieho súdu nie je zlučiteľné s požiadavkou nestrannosti sudcu.

Sťažovateľke ani na um nezišlo dávať niektorým okolnostiam skutkového stavu tú interpretáciu, s ktorou ich spojil najvyšší súd vo svojom vyjadrení. Na základe predloženia tejto interpretácie ústavnému súdu však sťažovateľka zistila, že najvyšší súd porušil jej základné   práva   aj   inak,   ako   to   pôvodne   namietla.   Z tohto   dôvodu   rozširuje   svoju argumentáciu o ďalšie porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Najvyšší   súd   vo   vyjadrení   zdôraznil   precedenčný   význam   konania   o žalobe sťažovateľky, pričom precedenčný význam spojil s otázkou, ako sa má správať súd, aby účastník konania uplatnením svojich práv nemaril uplatnenie právomoci orgánu verejnej moci. Sťažovateľka vyjadruje pochybnosť o súlade naznačeného postoja najvyššieho súdu z hľadiska jeho zlučiteľnosti s rešpektovaním základného práva na nestranný súd, avšak v súvislosti   s vymedzením   precedenčného   rozsahu   sporu   pokladá   za   právne   významné upozorniť,   že   základom   precedenčnej   orientácie   sporu   bola   pôvodne   otázka   o právnej relevancii podpisu na verejnej listine v závislosti od totožnosti osoby, ktorá podpis udelila, a nie otázka, na ktorú sa podľa svojho vysvetlenia zameral najvyšší súd. Najvyšší súd si správne   uvedomil,   že „Týmto   spôsobom   možno   spochybniť   nielen   pravosť   podpisu viceguvernéra Národnej banky Slovenska, ale aj ministra vnútra, ministra obrany, ministra zahraničných vecí alebo ministra financií v ktoromkoľvek prípade“. Čím viac ministrov a ministerstiev   by   mohlo   byť   dotknutých   falšovaním   podpisov   na   verejnej   listine,   tým závažnejšia je nielen pre najvyšší súd relevantná otázka o vytváraní „stavu právnej neistoty pri výkone právomoci štátneho orgánu“ uplatňovaním práv účastníkom konania, ale tým závažnejšia   je aj pre   najvyšší   súd   irelevantná otázka   o pravosti   podpisu   fyzickej   osoby z titulu funkcie udeľujúcej podpis na verejnú listinu. Najvyšší súd svoj jednostranný postoj vysvetlil tak, že „Vzhľadom na precedensný charakter prípadu najvyšší súd bral do úvahy skutočnosť, že z jeho procesného postupu i meritórneho rozhodnutia možno i v budúcnosti vyvodzovať a dovolávať sa postupu v obdobných prípadoch týkajúcich sa i iných orgánov verejnej správy.“. Toto vyjadrenie najvyššieho súdu už vôbec nevysvetľuje, prečo poskytol ochranu postupom orgánov verejnej správy bez toho, aby sa sústredil na ochranu verejného záujmu,   aby   verejné   listiny   vystavil   jedine   ten   subjekt   práva,   ktorému   zákon   udelil právomoc predmetnú verejnú listinu podpísať. V okolnostiach prípadu vzniklo podozrenie, že   podpis   na   verejnej   listine   neudelila   osoba   oprávnená   podpísať   verejnú   listinu,   ale neznáma   tretia   osoba.   Indíciou   o tejto   možnosti   ako   faktu   boli   dva   druhy   podpisov viceguvernéra   ako   oprávnenej   osoby,   a to   skrátený   málo   čitateľný   podpis   a neskrátený čitateľný podpis. Národná banka existenciu na prvý pohľad podstatne rozdielnych podpisov viceguvernéra   vysvetlila   vo   vyjadrení   predloženom   najvyššiemu   súdu   tak,   že   sa viceguvernér pri podpisovaní kľúčových dokumentov určených pre sťažovateľku cielene rozhodol namiesto svojho skráteného podpisu používať svoj čitateľný neskrátený podpis, a to vzhľadom na skutočnosť, že pri výkone dohľadu nad sťažovateľkou nastali komplikácie z jej strany. Sťažovateľka v tejto súvislosti v konaní pred najvyšším súdom uviedla, že svoju námietku,   ktorú   národná   banka   považovala   za   komplikácie   z jej   strany,   uplatnila   o dva mesiace a dva   dni   neskôr   ako viceguvernér   podpísal   poverenie čitateľným   neskráteným podpisom celým menom a priezviskom. Preto pre použitie tohto podpisu neboli v danom čase racionálne dôvody. Sťažovateľka na neautentickosť podpisu viceguvernéra upozornila oveľa   neskôr,   ako   sa   viceguvernér   podpísal   atypickým   spôsobom.   Najvyšší   súd   túto okolnosť vôbec nevzal do úvahy, pričom vo svojom vyjadrení postavil udalosť na hlavu, keď uviedol, že z rozhodovacej činnosti je mu známa skutočnosť, že zisťovanie pravosti podpisu   znaleckým   skúmaním   sa   deje   vždy   s určitou   mierou   pravdepodobnosti,   keďže podpis je ovplyvňovaný momentálnym psychickým stavom a nemožno ho považovať za nemenný   znak   tak   ako   odtlačok   pečiatky.   Všeobecné   poznatky   známe   z rozhodovacej činnosti nemôže súd nadradiť nad konkrétne zistenia vo veci, o ktorej rozhoduje. Ak tak urobí   a výsledkom   uplatneného   postupu   je   nepriznanie   právneho   účinku   dôkazu predloženému účastníkom konania, nespráva sa ako nestranný súd a koná v nesúlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd priznal právnu relevanciu skutočnosti známej z rozhodovacej činnosti a rozdiely v type podpisov vysvetlil   na   jej   základe,   hoci   sťažovateľka   preukázala, že   národnou   bankou   poskytnuté odôvodnenie pre očividný rozdiel v podpisoch nemôže byť pravdivé.

5. Ústavný súd doručil sťažnosť sťažovateľky, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a ďalšie písomné podania sťažovateľky a najvyššieho súdu aj národnej banke s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach. Postupoval tak preto, lebo súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje   o jeho   právach   a povinnostiach.   Z toho   vyplýva,   že   každý   má   právo   byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len v medziach príslušných zákonov,   pričom   však   v súlade   s čl. 152   ods.   4   ústavy   musí   byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd (I. ÚS 5/02). Z uvedeného vyplýva, že hoci národná banka   nie   je   podľa   zákona   o ústavnom   súde   účastníkom   konania   podľa   čl.   127   ústavy a nemôže byť ani v postavení vedľajšieho účastníka, prednostným aplikovaním čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy je potrebné zabezpečiť, aby jej základné právo nebolo porušené. Inak mohlo dôjsť k zrušeniu rozsudku najvyššieho súdu (tak ako to požadovala   sťažovateľka),   a tým   k obnoveniu   právoplatne   skončeného   konania   na najvyššom súde bez toho, aby o tom národná banka vôbec vedela, resp. sa k tomu mohla vyjadriť.

Z vyjadrenia národnej banky z 9. apríla 2010 doručeného ústavnému súdu 16. apríla 2010 (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že so sťažnosťou nesúhlasí. Vzhľadom na to, že sťažovateľka s mimoriadnou razanciou zverejnila záležitosť s údajným falšovaním podpisov viceguvernéra, celá záležitosť stratila význam služobného tajomstva,   resp.   význam   služobnej   veci   podliehajúcej   povinnosti   mlčanlivosti   a stala   sa takpovediac predmetom verejného tajomstva. Práve v dôsledku postupu sťažovateľky už nebolo možné na ňou zverejnenú záležitosť naďalej adekvátne aplikovať ustanovenie § 41 zákona o národnej banke, resp. ustanovenie § 2 ods. 5 zákona o dohľade. Okrem toho ani národná   banka,   ale   ani   sťažovateľka   na   pojednávaní   najvyššieho   súdu   18. júna   2009 neuplatnili   žiadnu   námietku   prekážky   povinnosti   mlčanlivosti   v súvislosti   s vykonaním dokazovania výsluchom viceguvernéra a Ing. F. ako svedkov.

V prípade, že sa ústavný súd rozhodne vykonávať dokazovanie výsluchom svedkov Š. a H., potom by bolo vhodné, aby vypočul ako svedkyňu aj zamestnankyňu národnej banky P., ktorá tiež bola prítomná na pojednávaní konanom 18. júna 2009.

Najvyšší súd návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania zamietol preto, lebo podľa jeho názoru by toto nemohlo viesť k podstatnej zmene, či dokonca zvráteniu dôkaznej situácie zistenej vykonanými dôkazmi a navrhované doplnenie dokazovania by viedlo iba k neefektívnemu predlžovaniu súdneho konania.

6. Z repliky sťažovateľky na vyjadrenie národnej banky z 22. apríla 2010 doručenej ústavnému súdu 29. apríla 2010 (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie) predovšetkým vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky nemožno národnú banku považovať za účastníčku konania, ale ani za vedľajšiu účastníčku, keďže znenie príslušných ustanovení zákona o ústavnom   súde   ani jedno,   ale ani druhé   neumožňuje. Zákon   o ústavnom   súde neumožnil dotvoriť účastníkov konania o sťažnosti „primeraným použitím“ Občianskeho súdneho   poriadku   alebo   Trestného   poriadku   tak,   aby   sa   ďalší   subjekt   stal   vedľajším účastníkom tohto typu konania. Sťažovateľka dôrazne odmieta taký postup ústavného súdu, ktorým by v nesúlade s čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde „primerane uplatnil“ § 93 Občianskeho súdneho   poriadku   v prospech   vstupu   národnej   banky   do   konania   v postavení   vedľajšej účastníčky.   Preto   vyjadrenie   národnej   banky   možno   kvalifikovať   ako   úkon   uplatnenia slobody prejavu, názor na konanie, ktorý však v súlade s platným právnym poriadkom nie je spôsobilý vyvolať právny účinok pre konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Sťažovateľka   ku skutkovým   tvrdeniam   národnej   banky   poznamenáva,   že   nemá dôvod odpovedať na jednotlivé tvrdenia rovnako nedôstojne, ako to neraz urobila národná banka vo svojich vyjadreniach. Namiesto toho pripomína, že k sťažnosti pripojila dôkazy a že ústavný súd má možnosť oboznámiť sa so skutkovým stavom priamo nahliadnutím do spisu najvyššieho súdu.

7.   Ústavný   súd   nariadil   vo   veci   pojednávanie   na   9.   júl   2010.   Po   otvorení   tohto pojednávania právny zástupca sťažovateľky vzniesol námietku predpojatosti proti členovi senátu   Sergejovi   Kohutovi,   avšak   príslušný–III.   senát   ústavného   súdu   uznesením   č.   k. III. ÚS 314/2010-7 rozhodol, že sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Sergej Kohut nie   je   vylúčený   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   pod sp. zn. II. ÚS 379/09, teda v predmetnej veci.  

8.   Ústavný   súd   vec   prerokoval   na   ústnom   pojednávaní   19.   októbra   2010.   Tak sťažovateľka,   ako   aj   najvyšší   súd   a národná   banka   zotrvali   na   svojich   už   uvedených stanoviskách.

II.

9. Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Sžz 1/2008-160 z 18. júna 2009 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti národnej banke o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, pričom sa sťažovateľke náhrada trov konania nepriznala. Pravosť   podpisu   viceguvernéra   na   poverení   č.   j.   ODO   3548/2008   zo   14.   marca   2008 sťažovateľka spochybnila na základe záverov znalkyne z odboru kriminalistiky, expertízy ručného písma PhDr. V. M., Česká republika (ďalej len „znalkyňa“), u ktorej si objednala znaleckú   expertízu   na   zistenie   pravosti   podpisu   viceguvernéra   na   poverení   porovnaním s jeho podpismi na iných písomnostiach, ktoré sťažovateľka dostala v rámci písomného styku. Najvyšší súd vykonal podľa § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dôkaz listinou–uvedeným znaleckým posudkom–a zistil, že podľa záveru z tejto listiny sporné podpisy   na   písomnostiach   označených   č.   1   až   5/717   nie   sú   pravé   spontánne   podpisy viceguvernéra, to znamená také, ktoré bežne používa. Najvyšší súd vykonal podľa § 126 Občianskeho súdneho poriadku dokazovanie výsluchom viceguvernéra ako svedka, ktorý bol   poučený   o   význame   svedeckej   výpovede,   o   svojich   právach   a   povinnostiach a o trestných   následkoch   krivej   výpovede.   Viceguvernérovi   bol   predložený   originál poverenia zo 14. marca 2008, na ktorom sa nachádzajú i originálne podpisy p. Š. a p. F. o jeho prevzatí za sťažovateľku. Viceguvernér uviedol, že „toto je dokument, ktorý som podpísal, toto je môj vlastnoručný podpis“. Svedok Ing. F. (pracovník národnej banky) uviedol, že poverenie osobne priniesol spoločne s JUDr. P. K. viceguvernérovi na podpis. Svedok videl, ako viceguvernér podpísal poverenie. Po vykonaní týchto dôkazov pristúpil senát k vyhodnoteniu dokazovania. Na jednej strane existuje poverenie národnej banky zo 14. marca 2008, ktoré je verejnou listinou v zmysle § 134 Občianskeho súdneho poriadku (čo potvrdzuje aj sťažovateľka na strane 4 žaloby). Podľa § 134 Občianskeho súdneho poriadku   listiny   vydané   súdmi   Slovenskej   republiky   alebo   inými   štátnymi   orgánmi v medziach   ich   právomoci,   ako   aj   listiny,   ktoré   sú   osobitnými   predpismi   vyhlásené   za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Už zo samotnej povahy predmetného poverenia ako verejnej listiny vyplýva, že potvrdzuje, že ide o nariadenie národnej banky. Najvyšší súd tvrdený zásah vyhodnotil tak, že sťažovateľka nespochybňovala pravdivosť obsahu, ale pravosť verejnej listiny, pretože označila za vadnú jednu   z   podstatných   formálnych   náležitostí   poverenia   (podpis   oprávneného   vedúceho zamestnanca útvaru dohľadu nad finančným trhom, ktorý v mene národnej banky udelil toto poverenie) vyžadovaných v ustanovení § 6 zákona o dohľade. Pravosť verejnej listiny je kumulatívne   tvorená   jej   podstatnými   zákonnými   náležitosťami   ustanovenými verejnoprávnymi   predpismi.   Napriek   tomu,   že   dikcia   ustanovenia   §   134   Občianskeho súdneho poriadku nie je jednoznačná v tom, či je možné v občianskom súdnom konaní dokazovať i pravosť verejnej listiny a v rámci nej i pravosť podpisu oprávnenej osoby (dikcia ustanovenia smeruje iba k dokazovaniu pravdivosti), najvyšší súd v zmysle čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy dospel k názoru, že i pravosť verejnej listiny môže byť predmetom dokazovania. Preto, pokiaľ nie je dokázaný opak, vychádza sa z toho, že podpis na verejnej listine urobila oprávnená osoba, ktorej meno je pri podpise uvedené. V danom prípade je na poverení pri podpise označený viceguvernér, preto už zo samotnej povahy verejnej listiny, z jej pravosti vyplýva, že ide o vlastný podpis oprávnenej osoby. Tieto účinky   verejnej   listiny   možno   prirovnať   k právnym   účinkom   legalizácie   podľa   §   58 Notárskeho   poriadku.   Najvyšší   súd   preto   považuje   osvedčovanie   pravosti   podpisu   na poverení ako verejnej listine za nadbytočné. Sťažovateľkou predložený znalecký posudok nebol   vypracovný   znalcom   ustanoveným   v súdnom   konaní   v   zmysle   §   127   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   preto   ho   hodnotil   iba   ako   listinný   dôkaz   (stanovisko) predložený jedným z účastníkov konania. Nespornou skutočnosťou bolo, že znalkyňa nie je zapísaná v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o obsah posudku, vyplýva z neho, že znalkyňa bola objednávkou z 2. júna 2008 poverená   vypracovaním   posudku.   Posudok   bol   vyhotovený   9.   júna   2008   a   doručený sťažovateľke 16. júna 2008. Podľa výpovede viceguvernéra ho znalkyňa nekontaktovala z dôvodu predloženia porovnávacieho materiálu. Ďalej bolo zistené, že posudok neobsahuje porovnávací materiál a prílohy na preskúmanie znaleckého posudku v zmysle § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   znalcoch“).   Preto   posudok, vzhľadom na spôsob, akým sa znalkyňa dopracovala k záveru, bolo treba hodnotiť ako nepreskúmateľný. Celková skladba znaleckého posudku musí umožniť preskúmanie jeho obsahu a overenie odôvodnenosti postupov (§ 17 ods. 6 zákona o znalcoch). Treba preto konštatovať,   že posudok   nevyvrátil   účinky   pravosti   podpisu   viceguvernéra na poverení. Vzhľadom na závažnosť tvrdených záverov znaleckého posudku senát rozhodol, že vykoná dôkaz   výsluchom   osoby,   ktorej   svedčí   domnienka   pravosti   podpisu,   teda   výsluchom viceguvernéra. Viceguvernér ako svedok potvrdil pravosť podpisu na poverení s tým, že ide o   jeho   vlastný   podpis.   Túto   skutočnosť   potvrdil   aj   svedok   Ing.   F.   (pracovník   národnej banky), ktorý bol osobne prítomný pri podpise poverenia. Svedkovia boli riadne poučení o význame svedeckej výpovede a o trestných následkoch krivej výpovede. Za tejto dôkaznej situácie, keď pravosť verejnej listiny bola potvrdená i svedeckou výpoveďou osoby, ktorá ako oprávnená verejnú listinu podpísala, a svedeckou výpoveďou ďalšej osoby, najvyšší súd upustil   od   ďalšieho dokazovania   v   konaní. Zamietol   návrhy   sťažovateľky   na doplnenie dokazovania   ustanovením   súdneho   znalca   pre   účely   preskúmania   pravosti   podpisu viceguvernéra   a vyžiadaním   podpisových   vzorov   viceguvernéra   evidovaných   v   národnej banke, pretože sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, že pre identifikované subjektívne alebo objektívne prekážky (napr. zahraničná pracovná cesta)   viceguvernér   predmetné   poverenie   nepodpísal.   Z   rozhodovacej   činnosti   je najvyššiemu súdu známe, že zisťovanie pravosti podpisu znaleckým skúmaním ručného písma sa vždy uskutočňuje s určitou mierou pravdepodobnosti. Bolo treba prihliadnuť aj na skutočnosť, že vykonávanie dokazovania v správnom súdnictve je obmedzené na dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, keďže správne súdnictvo je založené na prieskume zákonnosti identifikovaného skutkového a právneho stavu. V konaní nebolo preukázané, že by poverenie národnej banky (ktoré nie je rozhodnutím) bolo nezákonné, a preto žalobu sťažovateľky zamietol.

10. Zo zápisnice o pojednávaní najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz 1/2008 z 18. júna 2009 vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Predseda senátu oboznámil originál znaleckého posudku znalkyne z 9. júna 2008, pričom okrem iného konštatoval, že v posudku nie sú zažurnalizované originálne listiny porovnávacieho materiálu, ktoré boli použité pri znaleckom skúmaní.

Ako svedok bol vypočutý viceguvernér, ktorý po overení totožnosti, oboznámení s predmetom výsluchu a poučení podľa § 126 Občianskeho súdneho poriadku na otázku predsedu   senátu   uviedol,   že   znalkyňa   ho   nekontaktovala   pre   účel   predloženia porovnávacieho materiálu k vyhotoveniu znaleckého posudku. Po nahliadnutí do originálu poverenia zo 14. marca 2008 uviedol: „Toto je dokument, ktorý som podpísal, toto je môj vlastnoručný podpis.“ Potom predseda senátu umožnil právnemu zástupcovi sťažovateľky klásť   viceguvernérovi   otázky.   Na   otázku   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   podľa   čoho spoznal uvedený podpis ako svoj vlastný, viceguvernér uviedol: „Poznám si ho, pretože si svoj podpis pamätám a pamätám si aj okolnosti.“

Bol vypočutý svedok Ing. F., ktorý po overení totožnosti, oboznámení s predmetom výsluchu   a   poučení   podľa   §   126   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   uviedol,   že predmetné poverenie osobne priniesol spolu s JUDr. P. K. viceguvernérovi na podpis. Videl na vlastné oči, ako viceguvernér poverenie podpísal. Predseda senátu predložil svedkovi na nahliadnutie originál poverenia, na čo svedok uviedol: „Je to on.“ Na otázku právneho zástupcu sťažovateľky, či je vo vzťahu pracovnoprávnej podriadenosti k viceguvernérovi, uviedol,   že   je   vedúcim   oddelenia,   jeho   nadriadeným   je   riaditeľ   odboru   a   nadriadeným riaditeľa   odboru   je   viceguvernér.   Po   ďalších   otázkach   právneho   zástupcu   sťažovateľky (ktoré svedok zodpovedal) a jednej otázke povereného pracovníka národnej banky (na ktorú svedok nedostal možnosť odpovedať) predseda senátu výsluch svedka prerušil a po porade senátu bolo rozhodnuté, že sa jeho výsluch ukončil. Senát súčasne tiež rozhodol o upustení od výsluchu ďalšieho svedka JUDr. P. K.

V ďalšom právny zástupca sťažovateľky navrhol, aby najvyšší súd ustanovil súdneho znalca na účely preskúmania pravosti podpisu viceguvernéra na poverení zo 14. marca 2008 a   vyžiadal   z   národnej   banky   evidované   podpisové   vzory   viceguvernéra.   Navrhol   tiež predvolať znalkyňu a vypočuť ju.

Na   to   bolo   pojednávanie   prerušené   z dôvodu   porady   senátu   a   po   porade   bolo vyhlásené uznesenie, ktorým sa návrhy na doplnenie dokazovania zamietli.

Na   výzvu   predsedu   senátu   právny   zástupca   sťažovateľky   v   rámci   záverečného prednesu uviedol: „Ďakujem za spravodlivý proces.“

Po   vyhlásení   rozsudku,   podľa   ktorého   bol   návrh   zamietnutý,   predseda   senátu rozsudok odôvodnil a dal poučenie, že odvolanie proti nemu nie je prípustné.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom,   ktorý   rozhodne   o jeho o občianskych právach alebo záväzkoch.

K námietke nezákonne získaných dôkazov

Sťažovateľka   zdôrazňuje, že najvyšší   súd   vypočutím   viceguvernéra   a Ing.   F.   ako svedkov bez toho, aby boli predtým zbavení zákonom uloženej povinnosti mlčanlivosti, použil v konaní také dôkazy, ktoré neboli zadovážené zákonom ustanoveným postupom.

Podľa   najvyššieho   súdu   povinnosť   mlčanlivosti   svedka   sa   na   okolnosti   pravosti podpisu   na   poverení   na   výkon   dohľadu   nevzťahuje,   pretože   ide   o formálnu   náležitosť poverenia ako verejnej   listiny, ktorá   nemá povahu informácie,   na ktorú   sa   mlčanlivosť vzťahuje.

Národná   banka   je   toho   názoru,   že   zverejnením   informácií   o veci   zo   strany sťažovateľky sa stala povinnosť mlčanlivosti svedkov neaktuálnou.

Podľa § 41 prvej, druhej a tretej vety zákona o národnej banke členovia bankovej rady   a   ostatní   zamestnanci   národnej   banky   a   prizvané   osoby   sú   povinní   zachovávať mlčanlivosť v služobných veciach. Táto povinnosť trvá aj po skončení pracovnoprávneho vzťahu alebo iného obdobného vzťahu. Z dôvodov verejného záujmu môže zbaviť tejto povinnosti členov bankovej rady banková rada a ostatných zamestnancov národnej banky a prizvané osoby guvernér.

Podľa   §   2   ods.   5   prvej   vety   zákona   o dohľade   členovia   bankovej   rady   národnej banky, osoby poverené výkonom dohľadu a ďalší zamestnanci národnej banky sú povinní zachovávať mlčanlivosť o informáciách získaných pri dohľade nad dohliadanými subjektmi vrátane protokolov o vykonanom dohľade a spisov o konaniach pred národnou bankou; na túto povinnosť mlčanlivosti a zbavenie povinnosti mlčanlivosti sa vzťahujú ustanovenia osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 124 Občianskeho súdneho poriadku dokazovanie treba vykonávať tak, aby sa   zachovala   povinnosť   mlčanlivosti   o   utajovaných   skutočnostiach   chránených   podľa osobitných   zákonov   a   iná   zákonom   ustanovená   alebo   štátom   uznaná   povinnosť mlčanlivosti. V týchto prípadoch možno vykonávať výsluch len vtedy, ak vyslúchaného oslobodil od povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme má túto povinnosť. To platí primerane i tam, kde sa vykonáva dôkaz inak ako výsluchom.

Podľa § 126 ods.   1 tretej a štvrtej   vety Občianskeho súdneho poriadku výpoveď môže odoprieť len vtedy, keby ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám; o dôvodnosti odopretia výpovede rozhoduje súd. Výpoveď môže odoprieť aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou ústne alebo písomne pod podmienkou zachovať mlčanlivosť.

Podľa § 126 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku ďalej treba poučiť svedka   o význame   svedeckej   výpovede,   o jeho   právach   a povinnostiach   a o trestných následkoch krivej výpovede.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   najprv   po   skutkovej   stránke   konštatovať,   že viceguvernér a Ing. F. boli vypočutí ako svedkovia potom, ako boli poučení podľa § 126 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, ako aj o práve odoprieť výpoveď za podmienok ustanovených zákonom. Neboli poučení podľa § 124 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nevypovedať v prípade, ak sa na nich vzťahuje zákonom uložená povinnosť mlčanlivosti. Ani vypočutí svedkovia, ale ani účastníci konania nenamietali, že by v danom prípade boli svedkovia viazaní povinnosťou mlčanlivosti uloženou im zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl. 6 ods.   1   dohovoru   je aj vykonávanie dôkazov s cieľom ustálenia skutkových okolností súdenej veci, ktoré sú pre jej právne posúdenie podstatné a sú medzi účastníkmi konania sporné.

Z ustanovenia   §   126   ods.   1   tretej   a štvrtej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku vyplýva právo svedka odoprieť svedeckú výpoveď za splnenia stanovených podmienok. V konečnom   dôsledku   je   vecou   slobodného   rozhodnutia   svedka,   či   právo   odoprieť vypovedať využije, alebo aj napriek tomu bude vypovedať.

Naproti tomu z ustanovenia § 124 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva povinnosť svedka   nevypovedať   (odoprieť   svedeckú   výpoveď),   ale   zároveň   aj   zákaz   pre   súd,   aby takéhoto svedka vypočul. V tomto prípade teda svedok nemá možnosť rozhodnúť sa, či bude,   alebo   nebude   vypovedať.   Konečnú   zodpovednosť   za   zachovanie   povinnosti mlčanlivosti nesie súd, a to aj v prípade, ak účastníci konania, ale ani svedkovia sa povinnej mlčanlivosti nedovolávajú.

Proces vykonávania dokazovania ako súčasť základného práva na súdnu ochranu je ustanoveniami   §   124   a   §   126   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   do   určitej   miery limitovaný,   lebo   tieto   ustanovenia   bránia   súdu   v možnosti   vykonať   niektoré   svedecké výsluchy ako dôkazy, aj keby mohli byť pre správne rozhodnutie vo veci podstatné. Toto obmedzenie vykonávania niektorých dôkazov je dané vo verejnom záujme, ktorý sa ocitá v kolízii so základným právom na súdnu ochranu. Obe hodnoty musia byť rešpektované, avšak v zásade má prednosť základné právo na súdnu ochranu, čo   znamená, že rozsah povinnej mlčanlivosti treba vykladať skôr reštriktívne.

Aplikujúc už uvedené právne závery na daný prípad možno uviesť, že najvyšší súd v rozpore s ustanovením § 126 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku nepoučil svedkov   o ich   povinnosti   nevypovedať   podľa   §   124   Občianskeho   súdneho   poriadku. Sťažovateľka však toto pochybenie najvyššieho súdu nevytýka, namieta totiž iba samotnú skutočnosť,   že   sa   výsluchy   vykonali   bez   toho,   aby   boli   svedkovia   zbavení   povinnosti mlčanlivosti.

Podľa § 41 zákona o národnej banke sú členovia bankovej rady a ostatní zamestnanci národnej banky a prizvané osoby povinní zachovávať mlčanlivosť v služobných veciach. Podobne podľa § 2 ods. 5 zákona o dohľade sú členovia bankovej rady, osoby poverené výkonom   dohľadu   a ďalší   zamestnanci   národnej   banky povinní   zachovávať mlčanlivosť o informáciách   získaných   pri   dohľade   nad   dohliadanými   subjektmi,   vrátane   protokolov a spisov,   pričom   na   túto   povinnosť   mlčanlivosti   a zbavenie   povinnosti   mlčanlivosti   sa vzťahujú ustanovenia osobitného zákona, teda zákon o národnej banke.

Zákon o dohľade je v skúmanej otázke v pomere špeciality voči zákonu o národnej banke   ako   generálnej   úprave.   Znamená   to,   že   povinnosťou   mlčanlivosti   v služobných veciach (§ 41 zákona o národnej banke) treba pri vykonávaní dohľadu rozumieť povinnosť mlčanlivosti o informáciách získaných pri dohľade vrátane protokolov a spisov (§ 2 ods. 5 zákona o dohľade).

Je nepochybné, že osoba vykonávajúca v mene národnej banky dohľad podľa zákona o dohľade môže získavať informácie v rámci dohľadu len potom, ako už bol príkaz na vykonanie   dohľadu   vydaný   a dohľad   sa   začal   uskutočňovať.   Okolnosti   týkajúce   sa podpísania príkazu predchádzajú výkonu dohľadu, a preto nemôžu byť predmetom povinnej mlčanlivosti.

Možno urobiť záver, že najvyšší súd svedeckými výsluchmi viceguvernéra a Ing. F. neporušil ustanovenie § 124 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanoveniami § 41 zákona o národnej banke a § 2 ods. 5 zákona o dohľade. Námietka sťažovateľky je preto nedôvodná.

K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov

Sťažovateľka   žiadala, aby   najvyšší   súd   doplnil   dokazovanie výsluchom   znalkyne z Českej   republiky,   zadovážením   podpisových   vzorov   viceguvernéra   a ustanovením písmoznalca na skúmanie pravosti sporného podpisu viceguvernéra. Najvyšší súd všetky tieto   dôkazné   návrhy   zamietol,   a to   podľa   ústneho   zdôvodnenia   predsedu   senátu   kvôli zachovaniu práva na konanie bez zbytočných prieťahov a podľa písomného zdôvodnenia uvedeného v rozsudku z 18. júna 2009 preto, lebo sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné tvrdenia,   z ktorých   by   vyplývalo,   že   pre   identifikované   subjektívne   alebo   objektívne prekážky (napr. zahraničnú pracovnú cestu) viceguvernér predmetné poverenie nepodpísal, ako aj preto, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že zisťovanie pravosti podpisu znaleckým   skúmaním   ručného   písma   sa   vždy   uskutočňuje   s určitou   mierou pravdepodobnosti. Najvyšší súd týmto znemožnil právo sťažovateľky navrhnúť takú sumu dôkazov,   ktorá   stačí   na   preukázanie   právne   relevantnej   skutočnosti,   ktorú   tvrdí,   keďže navrhnuté dôkazy odmietol vykonať. Hoci súd má zákonom priznané právo úvahy o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. ako vykonané dôkazy vyhodnotí, neznamená to, že má právo svojvôle pri výbere dôkazov a ich hodnotení. Aj tu totiž vzhľadom na čl. 152 ods. 4 ústavy musí nastoliť spravodlivú rovnováhu pri znášaní dôkazného bremena oboma spor vedúci účastníkmi. Dôkazné bremeno znášala sťažovateľka, ktorá aj navrhla dôkazy na preukázanie   svojej   argumentácie.   Národnej   banke   stačilo   vyčkávať,   či   sťažovateľka dôkazné   bremeno   unesie.   Najvyšší   súd   vykonal   dôkazy   navrhnuté   národnou   bankou a následne sťažovateľke neumožnil preukázať prípadnú nepravdivosť vyjadrení svedkov.

Podľa najvyššieho súdu za situácie, keď priamymi dôkazmi (výpoveďami svedkov) bola potvrdená pravosť podpisu na verejnej listine, vznikla otázka, či kvalita navrhovaných dôkazov zo strany sťažovateľky je aspoň potenciálne spôsobilá zvrátiť dôkaznú situáciu. Z rozhodovacej činnosti bola najvyššiemu súdu známa skutočnosť, že zisťovanie pravosti podpisu   znaleckým   skúmaním   sa   deje   vždy   s určitou   mierou   pravdepodobnosti,   keďže podpis   osoby   je   ovplyvňovaný   jej   momentálnym   psychickým   stavom,   ktorý   sa   mení. Najvyšší súd dospel k záveru, že ide o účelové predlžovanie súdneho konania vzhľadom na to, že sťažovateľka počas jeho priebehu fakticky znemožnila národnej banke vykonávanie dohľadu.

Národná banka vyjadrila v podstate rovnaký názor ako najvyšší súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd považuje zdôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v danom smere za dostatočné   a presvedčivé.   V žiadnom   prípade   ho   nevníma   ako   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd pri hodnotení vykonaných dôkazov oprávnene zdôrazňuje, že znalecký   posudok   z Českej   republiky   ako   listinný   dôkaz   nebol   dostatočne   presvedčivý z dôvodov,   ktoré podrobne analyzoval. Za situácie,   keď samotný viceguvernér (pravosť podpisu ktorého sťažovateľka spochybňovala) vyvrátil tvrdenie sťažovateľky (podobne ako Ing.   F.,   ktorý   bol   pri   podpise   osobne   prítomný),   pričom   sťažovateľka   netvrdila a nepreukazovala   žiadne   objektívne   skutočnosti   znemožňujúce   viceguvernérovi   listinu podpísať,   najvyšší   súd   nevidel   dôvod   vykonávať   ďalšie   písmoznalecké   dokazovanie pravosti podpisu viceguvernéra, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že písmoznalecké skúmanie ručného písma vedie spravidla k záverom pohybujúcim sa v medziach väčšej či menšej pravdepodobnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje za potrebné do záverov najvyššieho súdu   z ústavnoprávneho   hľadiska   zasahovať.   Najvyšší   súd   totiž   neprekročil   medze uváženia,   ktoré   mal   k dispozícii   pri   rozhodovaní   o tom,   ktoré   z navrhnutých   dôkazov vykoná.

K námietkam   ústneho   zdôvodnenia   nevykonania   navrhnutých   dôkazov   a rozdielu medzi ústnym a písomným zdôvodnením nevykonania navrhnutých dôkazov

Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   odmietol   vykonať   ňou   navrhnuté   dôkazy uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 18. júna 2009, ktoré predseda senátu ústne odôvodnil s poukazom na súdne konanie bez zbytočných prieťahov. Naproti tomu podľa písomného odôvodnenia uvedeného v rozsudku z 18. júna 2009 dôvodom na nevykonanie navrhnutých dôkazov boli iné skutočnosti. Podľa názoru sťažovateľky porušením jej práv je jednak obsah ústneho odôvodnenia, ako aj svojvoľná zmena týchto dôvodov v písomnom vyhotovení rozsudku. Na dôkaz toho, ako znelo ústne odôvodnenie, žiada, aby ústavný súd vypočul svedkov Š. a H., ktorí mali byť na pojednávaní osobne prítomní.

Podľa   najvyššieho   súdu   návrhy   sťažovateľky   na   doplnenie   dokazovania   neboli zamietnuté z dôvodu zachovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale pre jednoznačnosť dôkaznej situácie týkajúcej sa tvrdeného nezákonného zásahu.

Národná   banka   uvádza,   že   dôvodom   zamietnutia   dôkazných   návrhov   boli   tie skutočnosti, ktoré sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Navrhuje v tejto súvislosti výsluch svedkyne P.

Ústavný   súd   poukazuje predovšetkým   na právnu   úpravu   problematiky   záväznosti uznesení vydaných všeobecnými súdmi v občianskom súdnom konaní.

Podľa § 170 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil, ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené.

Podľa § 170 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, nie je však súd viazaný.

Uznesenie o zamietnutí návrhov sťažovateľky na doplnenie dokazovania, ktoré bolo najvyšším súdom vyhlásené na pojednávaní 18. júna 2009, treba považovať za uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania. Vzhľadom na to nešlo o uznesenie, ktorým by bol najvyšší súd viazaný. Inými slovami, aj napriek vyhlásenému uzneseniu bol najvyšší súd oprávnený svoj postoj zmeniť a navrhnuté dôkazy (resp. niektoré z nich) predsa vykonať. Argumentom   a maiori   ad   minus   možno   vyvodiť,   že   ak   všeobecný   súd   nie   je   viazaný výrokom uznesenia upravujúceho vedenie konania, potom ešte menej môže byť viazaný jeho ústnym odôvodnením.

Podľa   názoru   ústavného súdu   vzhľadom   na existujúcu   právnu   úpravu   záväznosti uznesení upravujúcich vedenie konania v Občianskom súdnom poriadku spravidla nemá otázka kvality odôvodnenia takýchto uznesení a rovnako ani otázka záväznosti ich ústneho odôvodnenia ústavnoprávnu intenzitu, a to aj napriek tomu, že rozdielne ústne a písomné odôvodnenie takýchto uznesení je nežiaduce.

Obe námietky sú v zmysle už uvedeného nedôvodné. Výsluch svedkov Š. a H., ale aj svedkyne P. na potvrdenie znenia ústneho odôvodnenia uznesenia z 18. júna 2009 by bol preto nadbytočný.

Sťažovateľka v replike na vyjadrenie najvyššieho súdu uplatnila aj novú námietku porušenia   označených   práv   vychádzajúcu   z úvah   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu uvedených v jej vyjadrení z 27. januára 2010, podľa ktorých žaloba sťažovateľky mala mať precedenčný význam v súvislosti s otázkou, ako sa má správať súd, aby účastník konania uplatnením svojich práv nemaril uplatnenie právomoci orgánu verejnej moci. Sťažovateľka v tejto súvislosti vyjadruje pochybnosť o správnosti naznačeného postoja najvyššieho súdu z hľadiska jeho zlučiteľnosti s rešpektovaním základného práva na nestranný súd.

Ústavný súd nepovažuje za potrebné meritórne sa zaoberať touto námietkou. Okrem skutočnosti, že predmet konania bol záväzne vymedzený uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS   379/09-21 z 12. novembra 2009,   ako podstatné sa   javí, že predmetom   skúmania ústavného súdu je postup a rozsudok senátu najvyššieho súdu, a nie argumenty uplatňované podpredsedníčkou najvyššieho súdu v jej vyjadrení podanom v mene najvyššieho súdu ako účastníka konania vedeného ústavným súdom.

Napokon   treba   uviesť,   že   v konaní   pred   ústavným   súdom   navrhla   sťažovateľka vykonať aj dokazovanie prehraním zvukových záznamov z pojednávaní najvyššieho súdu konaných 22. februára 2009 a 18. júna 2009. Tieto zvukové záznamy si dala sťažovateľka počas pojednávaní vyhotoviť sama. Ústavnému súdu predložila aj prepisy týchto zvukových záznamov.

Ústavný súd nevykonal dokazovanie prehraním zvukových záznamov.

V súvislosti so zvukovým záznamom z pojednávania konaného 22. februára 2009 treba uviesť, že všetky sťažovateľkou namietané porušenia jej práv sa mali podľa obsahu sťažnosti udiať na druhom pojednávaní, teda 18. júna 2009. Preto bolo treba navrhnutý dôkaz považovať za irelevantný.

Pokiaľ ide o zvukový záznam z pojednávania konaného 18. júna 2009, mali sa ním preukazovať tie tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorých predseda senátu najvyššieho súdu nedal do zápisnice o pojednávaní všetko, čo podľa názoru sťažovateľky tam malo byť, resp. tvrdenia   sťažovateľky   o   spôsobe   vedenia   výsluchu   svedkov   zo   strany   predsedu   senátu najvyššieho súdu. Obe uvedené námietky sťažovateľky boli ústavným súdom odmietnuté ako neprípustné v rámci predbežného prerokovania sťažnosti uznesením ústavného súdu č. k.   II.   ÚS   379/09-21   z 12. novembra   2009.   Preto   ani   nebolo   potrebné   vykonávať akékoľvek dokazovanie v súvislosti s týmito námietkami.

Z uvedených   dôvodov ústavný súd rozhodol   tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010