znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 379/08-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   októbra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej Ing. D. Č., a Mgr. M. Č., M., oboch právne zastúpených advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky „nekonaním   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci podnetu na podanie mimoriadneho opravného prostriedku... proti Uzneseniu VOP v P. zo dňa 2. 7. 2007, č. k. Opn 119/07“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   D.,   a.   s.,   M.,   a   Mgr.   M.   Č.   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2008 doručená a 31. marca 2008 doplnená sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., a Mgr. M. Č., M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci podnetu na podanie mimoriadneho opravného prostriedku... proti Uzneseniu VOP v P. zo dňa 2. 7. 2007, č. k. Opn 119/07“.

Sťažovatelia   vo svojej   sťažnosti   okrem   iného uviedli: «Sťažnosť   podávame   proti spôsobu vybavenia podnetu z 6. 7. 2007 - reklamačné konanie doručené 25. 1. 2008 sp. zn.: IV/Pz74/07 z 16. 1. 2007.

Sťažovatelia podali k porušovateľovi mimoriadny opravný prostriedok „Podnet na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní v zmysle §§ 363-367 Tr. por.“ Nakoľko   nám   sťažovateľ   nepotvrdil   príjem   podania,   následne   sme   brojili   listami o jeho stave.... Záhadou sa stalo, že porušovateľ (podľa jeho vyjadrení) nedostal naše podanie a to aj napriek preukázaniu podacieho lístka. Porušovateľ ho neakceptoval, lebo nemohli zistiť o aký podnet sa jednalo, a preto sme ním boli vyzvaní opätovne o zaslanie dokladu potvrdzujúceho jeho prevzatie porušovateľom. To sme podali osobne v podateľni porušovateľa 20. 12. 2007 a následne po oznámení výsledku reklamačného konania sme bezodkladne   zaslali   porušovateľovi   výsledok   reklamačného   konania,   v   ktorom   je deklarované explicitne, kedy zásielka bola porušovateľovi dodaná a kto ju prevzal. Následne nám porušovateľ po viacerých svojich fabuláciách uznal..., že náš podnet bol prijatý GP SR, ale odstúpený na vybavenie Hlavnej vojenskej prokuratúre.

Takéto konanie zo strany porušovateľa je obchádzanie zákona. Postup orgánu štátu je obchádzanie zákona, inak povedané odporuje zákonu, ktoré spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav stane z hľadiska pozitívneho práva   nenapadnuteľným.   Konanie   in   fraudem   legis   predstavuje   postup,   kedy   sa   niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci....

Ak iný orgán koná vo veci uplatnenia práva v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné chovanie súdov a   iných   orgánov   SR.   Článkom   46   ústavy   sa   priznáva   aj   určitá   kvalita   konania,   inak povedané, spravodlivý proces. (napr. II. ÚS 71/97, IV.ÚS 260/07).

Dňa 9. 8. 2007 porušovateľ obdržal podnet na mimoriadny opravný prostriedok, ktorý prevzal splnomocnenec PS 2947/07.

V zmysle § 33 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z. z. Prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa ods. 2 § 33 v lehote podľa ods. 1 upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Keďže   v   žiadnom   prípade   zo   strany   GP   SR   a   ani   následne   HVP,   ktorej   podľa vyjadrenia   prokurátorky   JUDr.   Ľ.   Ch.   bola   odstúpená   vec   podnet   na   ďalšie   konanie a nedošlo v zákonnej lehote k oznámeniu o spôsobe vybavenia podnetu a ani o predĺžení lehoty na jeho vybavenie, preto sťažovateľom nezostalo nič iné len podať túto sťažnosť pre porušenie   práv.   Vznášam   konkrétne   relevantné   námietky   spočívajúce   v   uvedení   týchto skutočnosti svedčiacich o porušení práv a slobôd, nečinnosťou konkrétneho orgánu štátnej moci....

Ide o zjavnú opodstatnenosť sťažnosti, lebo namietanou nečinnosťou orgánu štátu došlo k porušeniu základného práva, ktoré označili sťažovatelia a to vo vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   -   nekonaním   orgánu   štátu   a   základným   pravom domáhať sa svojho práva na inom orgáne a prejednania veci bez zbytočných prieťahov, porušenie ktorého namietame....

Právo   každého   žiadať   prokurátora   o   preskúmanie   podnetu,   postupu   alebo rozhodnutia orgánov z hľadiska dodržiavania zákonnosti nie je výslovne ústavou upravené základné   právo.   Paragraf   31-36   Zák.   o   prokuratúre   č.   153/2001   Z.   z.   priznáva   právo každému   a   upravuje   ako   postup   osoby   pri   jeho   uplatňovaní,   tak   i   k   nemu   sa   viažuce povinnosti prokuratúry. K porušeniu ústavou zaručeného práva na inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a prerokovania veci bez zbytočných prieťahov čl. 48 ods.2 došlo. Nebol dodržaný postup   upravený   v   §§   31-36   cit.   zák.   Lehota   na   vybavenie   podnetu   nebola   postupne predlžovaná v zmysle § 33 ods. (2) a sťažovateľ v žiadnom prípade nebol o nej informovaný.... Právny zástupca sťažovateľov si uplatňuje trovy právneho zastúpenia v zmysle Vyhl. č. 655/2004 Z. z. paragrafu 11 ods. (2) za dva hlavné úkony v zmysle, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 18 (3) a podľa § 15-17 hotové výdavky (režijný paušál)....»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovatelia   -   po   doplnení   svojej   sťažnosti   - navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo D. a. s., M. a Mgr. M. Č. podľa čl. 46 ods. (1) a čl. 48 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   zrušenie   rozhodnutia v prípravnom konaní, podávateľov D. a. s. M. a Mgr. M. Č. obaja zast.: JUDr. M. K. – advokátom proti Uzneseniu VOP v P. zo dňa 2. 7. 2007, č. k. Opn 119/07 porušené bolo.

2. JUDr. M. K priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7.938,- Sk..., ktoré je   KP   v   Košiciach   povinná   vyplatiť   právnemu   zástupcovi   JUDr.   M.   K.,   Advokátska kancelária, M., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľky, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že „nekonaním   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci podnetu na podanie mimoriadneho opravného prostriedku...   proti   Uzneseniu   VOP   v P.   zo   dňa   2.   7.   2007,   č.   k.   Opn   119/07“ došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov „podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

1.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   „nekonaním   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci podnetu na podanie mimoriadneho opravného prostriedku“, ústavný súd konštatuje, že zo skutočností uvedených v sťažnosti a okolností, za   ktorých   malo   dôjsť   k porušeniu   práva   podľa   označeného   článku   ústavy,   nemožno vyvodiť,   že   by   namietaný   postup „na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku“ v danom   prípade   mohol   ukončiť   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   mali nachádzať   v súvislosti   s namietaným   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že základným účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (napr.   I.   ÚS   100/03).   Základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   teda   možno   porušiť   iba   v konaní,   ktorého výsledkom   môže   byť   rozhodnutie   štátneho   orgánu   o právach   a povinnostiach   jeho účastníkov,   pretože   len   také   rozhodnutie   môže   ukončiť   stav   právnej   neistoty   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (III.   ÚS   62/01,   II. ÚS 20/02).   Výsledkom konania generálnej prokuratúry v danom prípade nemohlo byť rozhodovanie „o právach a povinnostiach jeho účastníkov“ už ani z toho dôvodu, že v danom prípade išlo o využitie mimoriadneho opravného prostriedku sťažovateľmi, pričom ich právna istota bola nastolená už právoplatným uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry v P. sp. zn. Opn 119/07 z 2. júla 2007. Okrem toho z listu generálnej prokuratúry sp. zn. IV/Pz 74/07-31 zo 16. januára 2008   vyplýva,   že „...   bolo   zistené,   že   uvedený   podnet   bol   síce   adresovaný   Generálnej prokuratúre   SR,   ale   nakoľko   Ste   ním   namietal   vybavenie   veci   Vojenskou   obvodovou prokuratúrou v P., bol tento z dôvodu príslušnosti doručovaný priamo Hlavnej vojenskej prokuratúre“.   Inak   povedané,   generálna   prokuratúra   ani   nebola   príslušná   rozhodovať o predmetnom podnete sťažovateľov.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu v predmetnom konaní po prípadnom   prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie bez ďalšieho kvalifikoval ako porušenie   základného   práva   sťažovateľov   garantovaného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva (o súdnu ochranu v danom prípade ani nešlo), reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a keďže sťažovatelia, ktorí sú už v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpení   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedli   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení   nimi   označeného práva, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008