znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 378/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho práv garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 14 ods. 3 písm. c)   a d)   Medzinárodného   paktu   a občianskych   a politických   právach   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 8/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2014 doručená sťažnosť R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv   garantovaných   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2,   čl.   48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“),   čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   čl.   14   ods.   3   písm.   c)   a d) Medzinárodného paktu a občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 T 8/2005 (ďalej aj „namietaný postup“).

2. V úvode svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 6. apríla 2011 podal v trestnej veci vedenej pred krajským súdom pod sp. zn. 8 T 8/2005 dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ako   súdu   odvolacieho;   ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 To 24/2007 z 27. februára 2008. Ďalej uviedol, že 20. septembra 2011 mu bola doručená výzva krajského súdu z 30. augusta 2011 na zvolenie si advokáta. Sťažovateľ následne 22. septembra 2011 oznámil krajskému súdu svoju nemajetnosť a požiadal o ustanovenie advokáta.

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že 5. augusta 2013 podal o. i. sťažnosť zo 4. augusta 2013 na prieťahy v konaní pred krajským súdom Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“),   pričom   sťažnosť   bola   ministerstvom   postúpená krajskému   súdu.   Sťažovateľ   v sťažnosti   na   prieťahy   podľa   jeho   vyjadrenia   uviedol,   že krajský súd neodoslal podané dovolanie na najvyšší súd, v dôsledku čoho nie je o jeho dovolaní   rozhodnuté   a   dochádza   k prieťahom   v konaní   o podanom   dovolaní.   Dňa 5. septembra 2013 bola sťažovateľovi doručená odpoveď predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 172/2013 z 2. septembra 2013 na sťažovateľom podanú sťažnosť na prieťahy. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že podľa predsedu krajského súdu bolo zo spisu zistené, že predseda senátu prvého stupňa odstraňoval chyby dovolania, a to aj prostredníctvom výzvy z 30. augusta 2011 na zvolenie si advokáta, a následne 10. apríla 2012 žiadal Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov o informácie týkajúce sa pracovného   zaradenia   sťažovateľa   a rozúčtovanie   pracovnej   odmeny.   Zároveň   žiadal Mestský   úrad   v M.   a iné   orgány   verejnej   správy   o podanie   informácií   o majetkových pomeroch sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa sa však predseda krajského súdu vo svojej odpovedi nevyjadril k prieťahom v konaní.

4.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   23.   októbra   2013   mu   bolo   doručené   opatrenie krajského súdu č. k. 8 T 8/2005-789-790 zo 17. októbra 2013, ktorým krajský súd ustanovil sťažovateľovi   obhajcu,   advokáta   JUDr.   Vladimíra   Habiňáka.   Dňa   18.   novembra   2013 sťažovateľ   prostredníctvom   ustanoveného   advokáta   doplnil   svoje   dovolanie   a odstránil nedostatky podania.

5. Podľa sťažovateľa uvedeným postupom krajského súdu, ktorý nepredložil spis na rozhodnutie   o dovolaní,   došlo   k neodôvodneným   prieťahom   v konaní,   keďže   ku   dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o jeho dovolaní rozhodnuté. Sťažovateľ sa podľa jeho vyjadrenia nachádza v právnej neistote, keďže bol odsúdený na trest odňatia slobody na   doživotie   s tým,   že   jeho   podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody na doživotie   nie   je   prípustné.   Podľa   sťažovateľa   spravodlivosť,   ktorá   sa   vykonáva oneskorene,   ohrozuje   právo   na   súdnu   ochranu,   čím   sa   zároveň   ohrozuje   účinnosť a dôveryhodnosť   justície.   V súvislosti   s jemu   uloženým   trestom   odňatia   slobody   na doživotie s tým, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie nie   je prípustné,   sťažovateľ   poukázal   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (ďalej len „ESĽP“) a vyslovil názor o nesúlade uloženia uvedeného trestu s dohovorom.

6. Podľa sťažovateľa pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť. V súvislosti s prieťahmi   v súdnom   konaní   odkazuje   na   bohatú   judikatúru   ESĽP.   Sťažovateľ   ďalej namietal,   že   krajský   súd   nerozhodol   včas   ani   o jeho   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu,   a to   napriek   tomu,   že   poukázal   na   svoju   nemajetnosť.   Krajský   súd   rozhodol opatrením č. k. 8 T 8/2005-789-790 zo 17. októbra 2013, ktorým ustanovil sťažovateľovi advokáta,   čím   podľa   sťažovateľa   došlo   k svojvoľnej   nečinnosti   a obštrukcii   v trvaní 30 mesiacov, a teda došlo k zbytočnému prieťahu.

7. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na uznesenie krajského súdu č. k. 8 T 8/2012-728 zo 17. januára 2011, ktorým mu krajský súd uložil povinnosť uhradiť štátu trovy spojené s právnym zastúpením.

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že krajský súd vo veci sp. zn.   8   T   8/2005   o návrhu   na   dovolanie   porušil   svojou   nečinnosťou   a obštrukčným konaním jeho práva garantované čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru, ako aj čl. 14 ods. 3 písm. c) a d) paktu, aby priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 150 € a prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

11. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľ brojí proti   porušovaniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní o návrhu na dovolanie vo veci vedenej pod sp. zn. 8 T 8/2005 podanom cestou krajského súdu, čím malo zároveň dôjsť k porušeniu jeho práv garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru, ako aj čl. 14 ods. 3 písm. c) a d) paktu.

12.   Pre   možnosť   ústavného   súdu   zaujať   stanovisko   k potenciálnemu   porušeniu uvedených   práv   sťažovateľa   je   potrebné   ustáliť,   či   došlo   v postupe   krajského   súdu k zbytočným prieťahom, resp. či sťažnosť vzhľadom na stav konania pred všeobecnými súdmi nie je neopodstatnená.

13. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu“ (II.   ÚS   26/95).   Základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.

14. Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 3.   marca   2014   odmietol   sťažovateľom   podané   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho (najvyššieho)   súdu   sp.   zn.   1   To   24/2007   z 27.   februára   2008   (rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 T 8/2005 z 13. júla 2007).

15. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 3. marca 2014 vyplýva, že   sťažovateľ   podal   23.   apríla   2008   prostredníctvom   svojho   obhajcu   JUDr.   Jána   Kicu dovolanie   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   24/2007   z 27.   februára   2008. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 6/2008 z 2. marca 2009 odmietol.   Proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   24/2007   z 27.   februára   2008 sťažovateľ   podal   na   krajskom   súde   18.   novembra   2013   opätovne   dovolanie,   a to prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Vladimíra Habiňáka. Ako už ústavný súd v predchádzajúcom bode uviedol, najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 3. marca 2014 odmietol sťažovateľom podané opätovné dovolanie.

16.   Sťažovateľ   podal   svoju   sťažnosť   (datovanú   13.   marca   2014)   adresovanú ústavnému   súdu   na   poštovú   prepravu   13.   marca   2014.   Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu doručená 14. marca 2014. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu   bolo   o sťažovateľom   podanom   (opätovnom)   dovolaní   už   rozhodnuté   (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 3. marca 2014) a rovnako bolo rozhodnuté o jeho žiadosti o ustanovenie obhajcu (ustanovený mu bol advokát JUDr. Vladimír Habiňák), čo napokon   potvrdil   sám   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   keď   uviedol,   že   JUDr.   Vladimír Habiňák mu bol na účely podania dovolania ustanovený ako advokát opatrením krajského súdu č. k. 8 T 8/2005-789-790 zo 17. októbra 2013.

17. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa v predmetnej veci domáha ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a z toho sťažovateľom odvodzujúcej ochrany ďalších práv) v čase, keď v označenom konaní a namietanom postupe krajského súdu namietané porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov už trvať nemôže, a teda bola odstránená jeho právna neistota, ústavný súd odmietol sťažovateľovu sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014