znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 378/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   B.,   zastúpeného   A.   s.   r.   o.,   v   mene   ktorej   koná konateľka   JUDr. E.   P.,   advokátka,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bardejov z 28. novembra 2012, ktorým bola pripustená zmena žaloby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 52/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2013   doručená   sťažnosť   J.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vyhláseným   na   pojednávaní 29. novembra 2012, ktorým bola v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 52/2008 pripustená zmena   žaloby.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   23.   apríla   2013   sťažovateľ   svoju sťažnosť doplnil.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynul tento skutkový stav, z ktorého bude vychádzať aj   ústavný   súd   [§   55   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]:

2.1   Sťažovateľ   je   žalovaným   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 1 C 52/2008,   v   ktorom   sa   žalobcovia   pôvodne   domáhali   určenia,   že   sú   vlastníkmi nehnuteľností v k. ú. B., a to pozemkov – parciel registra C č. 140/1 a 140/2 zapísaných liste vlastníctva č. 29.

2.2 Podaním doručeným okresnému súdu 23. novembra 2012 žalobcovia zmenili svoju   žalobu   a   domáhali   sa   tohto   rozsudkového   výroku: «Súd   určuje,   že   vlastníci,   ich právny (správne má byť „právni“, pozn.) následníci a užívatelia rodinného domu s. č. 43 postaveného na parcele CKN 134... a parcely CKN 135... zapísané na LV 220 kat. úz. B. majú   právo   prechodu   peši   a   motorovým   vozidlom   po   parcelách   parcelné   číslo   CKN 140/1..., CKN 140/2..., tak ako sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. 29 kat. úz. B.» a žiadali okresný súd, aby túto zmenu žaloby pripustil. S tým sťažovateľ nesúhlasil.

2.3 Na pojednávaní konanom 29. novembra 2012 okresný súd zmenenú žalobu, ktorá bola   sťažovateľovi   už   predtým   doručená   písomne,   oboznámil   a   rovnako   oboznámil   aj stanovisko sťažovateľa. Podľa zápisnice o pojednávaní potom žalobcovia k svojej zmenenej žalobe predniesli toto: «Žiadame, aby súd určil, že máme právo prechodu cez nehnuteľnosť 140/1 a 140/2, lebo tieto parcely stále slúžili na prechod. Za týmto účelom navrhujeme vypočuť   svedkov...   Aby   bolo   možné   presne   určiť   kade   môžeme   chodiť   navrhujeme   súd (zrejme „súdu“, pozn.), aby určil geodeta – znalca, ktorý nech vypracuje GO plán, kde bude prechod   nakreslený   a   podľa   tohto   nákresu   budeme   presne   vedieť,   kadiaľ   môžeme prechádzať.»

Po   následnom   prednese   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   okresný   súd   vyhlásil uznesenie, ktorého výrok je v zápisnici o pojednávaní zapísaný takto: „Súd pripúšťa zmenu žalobného návrhu v tomto znení:

Súd určuje, že vlastníci, ich právni následníci a užívatelia rodinného domu súp. č. 43, postaveného na parcele CKN 134... a parcely CKN 135..., zapísané na LV č. 220, k. ú. B. majú právo prechodu peši a motorovým vozidlom po parcelách CKN 140/1..., CKN 140/2..., tak ako sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. 29, k. ú. B. v rozsahu, v akom bude znalcom toto právo vyznačené na GO pláne.“

V zápisnici o pojednávaní nie je zapísané žiadne odôvodnenie tohto uznesenia ani nie je zaznamenané, že by odôvodnenie bolo dané ústne, keďže po texte výroku nasleduje v zápisnici o pojednávaní len tento zápis: „Bolo dané poučenie o opravnom prostriedku.“

Po vyhlásení uznesenia právna zástupkyňa sťažovateľa upozornila okresný súd, že zmena žalobného návrhu, ktorú uznesením pripustil, je podľa nej v rozpore so zmenou žaloby uvedenou v písomnom podaní žalobcov.

2.4   Podnet   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   uvedenému uzneseniu bol prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Prešove odložený 14. marca 2013, keď prokurátorka nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania.

3.   Proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   smeruje   včas   podaná   sťažnosť sťažovateľa, ktorú zakladá na čl. 127 ústavy a v ktorej tvrdí, že týmto uznesením bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.1   Okresný   súd   podľa   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   rozhodol   nad   rámec návrhu   žalobcu,   t.   j.   viac   než   tento   žiadal.   V   dôsledku   toho   v   podstate   okresný   súd o zmenenom návrhu žalobcov v znení, v akom mu bol doručený 23. novembra 2012, vôbec nerozhodol.   Pripustenie zmeny žalobného návrhu podľa   sťažovateľa   odporuje aj zásade hospodárnosti konania vyjadrenej v ustanovení § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže k zmene žalobného návrhu došlo po piatich rokoch od začatia konania, počas ktorých sa stále konalo o žalobe o určenie vlastníckeho práva, a „výsledky doterajšieho dokazovania budú zmarené v tom zmysle, že pripustením zmeny návrhu sa bude konať o úplne odlišných skutočnostiach s úplne odlišnou právnou kvalifikáciou než doteraz“ (s poukazom na R 45/1996), ba navyše žiadne dôkazy pôvodného konania nebude možné použiť. Podľa sťažovateľa žalobcovia nemôžu osvedčiť naliehavý právny záujem na zmenenej žalobe, ktorá má navyše aj rozdielny okruh účastníkov. Žalobcovia si ešte pred začatím   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   1   C   52/2008   pre   seba   okrem   iného   vymohli predbežné   opatrenie,   ktorým   bolo   sťažovateľovi   uložené   trpieť   prechod   cez   označené nehnuteľnosti žalobcami a žalobcom bolo uložené podať do jedného mesiaca žalobu o právo prechodu. Žalobcovia tak už vtedy vedeli, akú žalobu majú podať, rovnako ako vedeli, že vlastníkom zaťažených nehnuteľností je sťažovateľ.

Podľa sťažovateľa „vyššie uvedeným postupom súdu bola sťažovateľovi v konečnom dôsledku a evidentne kvôli nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odňatá reálna možnosť konať pred súdom so žalobcami v 1. až 4. rade v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia. Rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a vychádza   z   nesprávneho   skutkového   zistenia,   ktoré   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní.   Pochybením   súdu   prvého   stupňa   je   skutočnosť,   že   sťažovateľovi   bolo odmietnuté právo na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces.“. Sťažovateľ rovnako namietal, že „sú právne a skutkové závery, o ktoré Okresný súd v Bardejove oprel svoje rozhodnutie, keď pripustil zmenu žaloby, zjavne neodôvodnené a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   pričom   má   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľa“, pretože

- vychádza zo zjavne jednostranného a neobjektívneho hodnotenia dôkazov,

-   sa   opiera   o   právne   názory,   ktoré   sú   v   zjavnom   rozpore   s   platnými   právnymi normami,

- v postupe Okresného súdu v Bardejove došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie“.

3.2 Vo veci samej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd J. K. postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 52/2008 a uznesením Okresného súdu v Bardejove č. k. 1 C 52/2008 zo dňa 29. 11. 2012 boli porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu v Bardejove č. k. 1 C 52/2008 zo dňa 29. 11. 2012 o pripustení   zmeny   žalobného   návrhu   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €...

4. J. K. priznáva náhradu trov konania...“

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde uvedenú   sťažnosť predbežne   prerokoval,   pričom   ju   skúmal   z   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

5. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu došlo k zásahu do jeho základného práva na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu.

5.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému orgánu   majúcemu   právomoc   na   prerokovanie   danej   veci).   Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného znenia ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť, ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   v prípade   občianskeho   súdneho konania najmä Občiansky súdny poriadok. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd môže zasiahnuť do skutkových alebo právnych záverov všeobecného súdu zásadne len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

5.2   Ustanovenie   §   95   ods.   1   OSP   dáva   navrhovateľovi   (žalobcovi)   právo,   aby so súhlasom súdu zmenil svoj návrh. Odsek 2 tohto paragrafu potom uvádza ako dôvody, kvôli ktorým súd zmenu nepripustí, nepoužiteľnosť doterajšej procesnej matérie (v starších textoch „procesnej látky“) alebo nepríslušnosť súdu na konanie o zmenenom návrhu. Ani jeden z citovaných odsekov nedáva v procese zmeny návrhu akékoľvek právo odporcovi (žalovanému). Žalovaný tak nemá – ako to je v prípade späťvzatia návrhu podľa § 96 OSP – právo nesúhlasiť so zmenou návrhu.

Táto zákonná úprava je odôvodnená povahou tohto procesného úkonu. Žalobca ako dominus   litis totiž   vymedzuje   predmet   konania   svojou   žalobnou   naráciou   (opisom rozhodujúcich   skutočností)   a   žalobným   návrhom   (petitom).   Zmenou   žalobného   návrhu podľa § 95 OSP žalobca prejavuje svoju vôľu, aby sa predmetom konania stal buď iný petit, alebo skutkový stav vymedzený inými rozhodujúcimi skutočnosťami. Je nepochybné, že žalobca by mohol túto vôľu procesne prejaviť aj vo forme novej žaloby (§ 79 OSP), ktorou by začal nové konanie. Rovnako je zrejmé, že konajúci súd by mohol ihneď po podaní tejto druhej   žaloby   obe   konania   spojiť   (§   112   ods.   1   OSP).   Ani   na   jeden   z   týchto   úkonov (podanie žaloby ani spojenie vecí) pritom zákon nevyžaduje súhlas žalovaného. Za týchto okolností   potom   postup   pri   zmene   návrhu   podľa   §   95   OSP   predstavuje   v   podstate kombináciu oboch týchto procesných úkonov do jedného. Odhliadnuc od prvej alternatívy § 95 ods. 2 OSP otázka, či možno pripustiť zmenu návrhu, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov (doterajšej procesnej matérie) a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového   postupu;   preto   táto   úvaha   patrí   len   súdu   rozhodujúcemu   o   návrhu   na pripustenie zmeny žaloby (zhodne R 52/2012).

5.3   Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   podľa   názoru   ústavného   súdu   žalovanému nesvedčí žiadne právo, ktoré by v súvislosti s rozhodovaním o pripustení zmeny žaloby uplatňoval a o ktorom by mal súd rozhodovať. Už z doslovného znenia čl. 46 ods. 1 ústavy je však zrejmé, že predpokladom práva na súdnu ochranu je existencia práva, ktoré by mohol žalovaný uplatniť a o ktorom by súd mal rozhodnúť. Ak ale žalovaný v súvislosti s rozhodovaním   o   prípustnosti   zmeny   žaloby   nemá   (procesné)   právo,   ktoré   by   mohol uplatňovať, ani uznesenie súdu, ktorým pripustil alebo nepripustil zmenu žaloby, nemôže zasahovať do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

6. Úvahy ústavného súdu uvedené v bodoch   5.2 a 5.3 sa primerane vzťahujú aj na sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto ustanovenie totiž v prvom rade nezaručuje právo na prístup k súdu v každej veci a o každej otázke, ale len v prípadoch trestných obvinení a občianskych práv a záväzkov. Výkladu pojmu „občianske právo alebo záväzok“ (angl. „civil rights and obligations“, fr. „droits et obligations de caractère civil“) je predmetom rozsiahlej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“, porov. prehľad u Kmeca, J., v diele Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 591 a nasl.), pričom medzi   tieto   práva   nepochybne patrí   i   nárok   na určenie   vlastníckeho   práva   alebo práva prechodu   cez   pozemok.   Konanie pred okresným súdom   vo veci   samej   tak   nepochybne spadá pod rozsah ochrany čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prerokúvanej veci však predmetom konania nie je rozhodnutie súdu vo veci samej, ale procesné rozhodnutie. Toto procesné právo na rozhodnutie súdu o návrhu na prerušenie konania   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   „občianske   právo   alebo záväzok“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto stanovisko taktiež zodpovedá judikatúre ESĽP týkajúcej sa podobných incidenčných otázok [porov. napríklad Indrová a Indra proti Slovensku, sťažnosť č. 46845/99, rozhodnutie o prijateľnosti z 11. mája 2004, bod 1 písm. e) podbod iii), vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o námietke zaujatosti, Šupín proti Slovensku, sťažnosť č. 44312/05, rozhodnutie o prijateľnosti z 22. novembra 2011, ods. 12, vo vzťahu k rozhodovaniu   o návrhu na obnovu konania]. Toto rozhodnutie nemá ani také účinky na ďalšie konanie, že by bránilo uplatneniu procesných práv sťažovateľa v ďalších štádiách konania, preto toto rozhodnutie nemôže mať ani sprostredkovaný vplyv na občianske práva a záväzky sťažovateľa, o ktorých sa má rozhodovať vo veci samej. Za týchto okolností ústavný súd uzatvára, že ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno aplikovať na samotné rozhodovanie o návrhu na pripustenie alebo nepripustenie zmeny žaloby v zmysle § 95 OSP.

7. Napadnuté uznesenie okresného súdu z 29. novembra 2012 však podľa názoru ústavného súdu ani inak nezasahuje do práv sťažovateľa.

7.1 Pripustenie zmeny žaloby nijakým spôsobom neprejudikuje vzťah vykonaného dokazovania   k   zmenenej   žalobe   ani   nemôže   mať   za   následok   vylúčenie   účastníkov z uplatňovania   ich   procesných   práv   v   konaní   o   zmenenom   návrhu.   To   znamená,   že z pripustenia zmeny návrhu nemožno vyvodzovať, že by výsledky doterajšieho konania bez ďalšieho opodstatňovali zmenenú žalobu tak, že by jej súd musel bez ďalšieho vyhovieť. Aj v konaní o zmenenom návrhu zostáva zachované právo sťažovateľa navrhovať dôkazy (§ 120   ods.   1   OSP)   a   vyjadrovať   sa   k   veci,   teda   všetky   práva,   ktoré   ústava   zaručuje účastníkovi   konania   v   čl.   48   ods.   2.   Bude   úlohou   okresného   súdu   v   ďalšom   konaní zabezpečiť   efektívnu   realizáciu   týchto   práv   sťažovateľa,   napríklad   formou   zopakovania dôkazu (§ 122 ods. 3 OSP), ak je predpoklad, že pri zmenenej žalobe by vnímanie dôkazu alebo aspekty, na ktoré by sa   pri   jeho vykonávaní kládol   dôraz,   by mohli byť odlišné v porovnaní s tým, keď sa daný dôkaz vykonával pôvodne.

7.2 Podstatnú časť sťažnosti tvoria poukazy sťažovateľa na to, že zmenu žaloby okresný súd pripustil po piatich rokoch od začatia konania, ktoré sa doteraz viedlo o určenie vlastníckeho práva, nie práva prechodu žalobcov. Týmito námietkami však sťažovateľ sčasti smeruje v podstate proti hodnoteniu hospodárnosti zmeny žaloby, ktoré, ako ústavný súd už uviedol, patrí len konajúcemu súdu (pozri odsek 5.3). Z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy – ktorého porušenie však sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal – pripustenie zmeny žaloby nepredstavuje   pre   okresný   súd   nový   začiatok   pre   posudzovanie   jeho   postupu   v   konaní a nepredstavuje ani dôvod na to, aby sa konanie pripustením zmeny žaloby posudzovalo miernejšie len preto, že vtedajší žalobný návrh bol iný. Naopak, bude úlohou okresného súdu posudzovať plynulosť a efektívnosť svojho konania od začatia konania (teda od roku 2008) z hľadiska aktuálneho (zmeneného) žalobného petitu a postupovať tak, aby ani pri takomto hodnotení nebolo jeho konanie poznačené zbytočnými prieťahmi.

Podobne treba podľa názoru ústavného súdu pristupovať aj k otázke náhrady trov konania v prípade úspechu žalobcov a účelnosť nimi vynaložených trov v období od začatia konania až do zmeny žaloby (29. novembra 2012) posudzovať výlučne z hľadiska nového (zmeneného) žalobného návrhu. Postup podľa § 95 OSP totiž nesmie slúžiť žalobcovi ako cesta, ktorou sa mu umožní vyhnúť sa procesnej zodpovednosti za spôsobené trovy konania tým,   že   pri   vidine   pravdepodobnosti   neúspechu   zmení   svoju   žalobu   a   tým   celé predchádzajúce konania (a trovy vynaložené inými účastníkmi) vyjde navnivoč; naopak, je úlohou   súdov,   pokiaľ   aj   zmenu   žaloby   pripustia,   na   takýto   prístup   brať   ohľad   pri rozhodovaní o trovách konania (aj štátu, napríklad za svedočné svedkov, ktorých nebolo treba   vypočuť),   napríklad   aplikáciou   zásady   separácie   trov   upravenej   v   §   147   ods.   1 v spojení s § 148 ods. 1 OSP. Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že oneskorenou zmenou žaloby vyšli niektoré jeho trovy konania navnivoč, pretože by ich pri včasnej zmene žaloby nebolo vôbec potrebné vynaložiť, nič mu nebráni uplatniť svoje nároky na náhradu týchto trov voči žalobcom bez ohľadu na výsledok konania podľa ustanovenia § 147 ods. 1 OSP už teraz. Rozhodovanie o takomto nároku bude potom nepochybne spadať pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a bude úlohou okresného súdu poskytnúť sťažovateľovi náležitú súdnu ochranu.

7.3 Poslednú veľkú skupinu námietok sťažovateľa tvoria námietky proti nesúladu výroku uznesenia, ktorým bola pripustená zmena žaloby, s textom novonavrhnutého petitu v podaní žalobcov z 22. novembra 2012.

Predovšetkým   je   potrebné   konštatovať,   že   dôvody   takéhoto   odchýlenia   nie   sú zo žalobcom predložených listín zrejmé. Napadnuté uznesenie nebolo potrebné vyhotoviť a doručiť písomne, keďže bolo vyhlásené a odvolanie proti nemu nie je prípustné [porov. § 168 ods. 2 a contrario v spojení s § 202 ods. 3 písm. f) OSP], takže postačilo jeho vyhlásenie   s   odôvodnením   (§   156   ods.   1   v   spojení   s   §   167   ods.   2   OSP).   V   zápisnici o pojednávaní   nie   je   zachytené   žiadne   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   (čo   inak zodpovedá ustanoveniu § 40 ods. 1 OSP), no nie je v nej výslovne zaznamenané ani to, či bolo   uznesenie   aspoň   odôvodnené   ústne.   Sťažovateľ   však   vo   svojej   sťažnosti   samotné neodôvodnenie   (v   zmysle   nedostatku   formálne   písomne   zachyteného   odôvodnenia) nenamieta,   naopak,   jeho   námietky   smerujú   proti   meritu   veci.   Z   uvedeného   dôvodu a vzhľadom   na   výsledok   prerokovania   sťažnosti   nepovažoval   ústavný   súd   za   potrebné vykonávať dokazovanie na to, či a aké odôvodnenie bolo vyhlásené.

Čo sa týka samotnej námietky nesúladu (a tým prekročenia petitu), je predovšetkým potrebné zaoberať sa významom uznesenia o pripustení zmeny žaloby pre ďalšie konanie. Z ustanovenia   §   95   ods.   1   OSP   je   zrejmé,   že   „zmena   žaloby“   je   procesným   úkonom (prejavom vôle) žalobcu. Úloha súdu pri zmene žaloby sa obmedzuje len na súhlas alebo nesúhlas (pripustenie alebo nepripustenie) s takou zmenou (v tomto zmysle je zmätočné a dispozičnej zásade nie zodpovedajúce Števčekovo vyjadrenie, že súd „návrh na začatie konania   uznesením   zmení“,   pozri   In:   Števček,   M.,   Ficová,   S.   a   kol.   Občiansky   súdny poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 247). Je pravdou, že súdna prax si najmä v záujme prehľadnosti   a   určitosti   vypomáha tým,   že v   uznesení,   ktorým   zmenu   žaloby pripúšťa, spravidla reprodukuje celý nový (zmenený) žalobný návrh. Proti takému postupu podľa názoru ústavného súdu nemožno mať z ústavného hľadiska žiadne námietky, rovnako ako by ich nebolo možné mať proti prípadnému výroku „Súd pripúšťa zmenu návrhu podľa č. l...“. S reprodukciou zmeneného žalobného návrhu vo výroku uznesenia, ktorým bola zmena pripustená, však žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nespája žiadne osobitné následky.   Zo   žiadneho   ustanovenia tak   nevyplýva, že by sa   zmenený žalobný návrh (petit) pri súhlase súdu so zmenou odpútal (osamostatnil) od príslušného procesného úkonu (prejavu vôle) žalobcu a nanovo sa substantivizoval (zhmotnil) vo výroku uznesenia pripúšťajúceho zmenu. Naopak, konajúci súd aj naďalej zostáva viazaný (§ 153 ods. 2 OSP) len   zmeneným   návrhom   v   takej   podobe,   ako   ho   procesne   predniesol   žalobca   svojím procesným úkonom (prejavom vôle) označeným ako „zmena žaloby“, nie v tej podobe, v akej ho súd (podľa okolností nesprávne alebo mylne) reprodukoval v uznesení, ktorým zmenu   návrhu   pripustil,   a   len   podľa   prv   uvedeného   je   súd   povinný   aj   rozhodovať. Prekročenie návrhu žalobcu (teda rozhodnutie ultra petitum) môže žalovaný podľa názoru ústavného súdu namietať v odvolaní proti tomuto rozsudku prinajmenej ako inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b) OSP]. Posúdiť túto odvolaciu námietku v takom prípade patrí odvolaciemu súdu, ktorý taktiež nie je viazaný (podľa   okolností   nesprávnou)   reprodukciou   zmeneného   petitu   v   uznesení,   ktorým prvostupňový   súd   zmenu   pripustil,   ale   len   obsahom   príslušných   procesných   úkonov žalobcu.

Len   kvôli   poriadku   ústavný   súd   podotýka,   že   v   tu   prerokúvanej   veci   sa z predložených listín javí, že okresný súd považoval za zmenu žaloby tak podanie žalobcov z   22.   novembra   2012,   ako   aj   ich   následné   doplňujúce   vyjadrenie   prednesené   na   úvod pojednávania   29.   novembra   2012,   v   ktorom   žalobcovia   žiadali   vyhotovenie   znaleckého posudku (pozri prvý odsek bodu 2.3 tohto odôvodnenia). Či je to skutočne tak a či je tento postup okresného súdu správny, bude sťažovateľ podľa už uvedeného môcť jednoznačne nechať preskúmať odvolacím súdom a bude to môcť koniec koncov namietať i v ďalšom konaní pred okresným súdom, ktorý sa bude musieť s obsahom zmeneného petitu vyrovnať v meritórnom rozhodnutí. Rovnako sa budú musieť okresný súd a prípadne i odvolací súd vyrovnať s otázkou, či v žalobe o určenie, že žalobcovia majú právo prechodu cez celý pozemok, nie je ako minus obsiahnutý aj návrh, že majú právo prechodu   len cez časť pozemku vymedzenú geometrickým plánom. V takom prípade by tak rozsudok priznávajúci právo prechodu len po takto vymedzenej časti pozemku (a vo zvyšku žalobu zamietajúci) bol rozsudkom intra, nie ultra petitum, a to aj bez toho, aby takáto obmedzujúca požiadavka (na vymedzenie časti pozemku, po ktorej možno prechádzať, geometrickým plánom) bola v petite návrhu výslovne uplatnená.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký   návrh   (taká   sťažnosť),   ktorým   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva označeného   sťažovateľom,   pretože   nie   je   daná   jeho   vzájomná   súvislosť   s   napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného   súdu z   29.   novembra   2012,   ktorým   bola pripustená   zmena žaloby   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 52/2008, už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými   sťažovateľom,   resp.   že   ním   tvrdené   vady   nezasahujú   do   ústavnej   sféry, na ochranu   ktorej   je   ústavný   súd   povolaný.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti dospel preto k záveru, že ju treba odmietnuť, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.

9. Odmietnutím je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania, ktoré sú viazané na jej prijatie na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013