znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 378/2012-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   MUDr.   K.   B.,   B.,   a J.   P.,   B., zastúpených   advokátkou Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 210/07 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 210/07   p o r u š i l základné právo MUDr. K. B. a J. P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. MUDr.   K.   B.   a J.   P.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každému   z nich v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. MUDr. K. B. a J. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 404,37 € (slovom   štyristoštyri   eur   a   tridsaťsedem   centov),   ktorú   j e   Okresný   súd   Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokátky   Mgr. M.   B.,   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 378/2012-13 z 20. septembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   MUDr.   K.   B.   a J.   P.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 C 210/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Sťažovateľka v 1. rade od 1. roku svojho života (od roku 1964) žije v byte č. 10, 1. kategórie, nachádzajúcom sa na 2. poschodí bytového   domu   so   súpisným   číslom   142   na ul.(...)   katastrálne   územie   S.,   ktorého nájomníčkou sa   stala   po   smrti   svojej   matky dňa 29. 6.   1995.   Sťažovatelia sa   v zmysle ustanovenia § 704 Občianskeho zákonníka stali spoločnými nájomcami bytu uzatvorením manželstva   dňa   4.   5.   1996.   Byt   v tomto   čase   užívajú   spolu   so   svojimi   dvoma   synmi navštevujúcimi strednú školu.

Sťažovatelia   dňa   7.   7.   1997   ako   nájomníci   predmetného   bytu   požiadali   H.   B.   v zmysle   ustanovenia   §   29a   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov spolu s ďalšími nájomníkmi (spolu viac ako 50 % obyvateľov domu) o odkúpenie užívaného   bytu   do   svojho   vlastníctva.   K   odpredaju   predmetného   bytu   v zmysle   vyššie uvedeného ustanovenia nedošlo z dôvodu vedenia súdneho sporu medzi H. B. a C. z., ktoré sa týkalo aj predmetného bytu.

Dňa 19. 07. 2002 uzatvorilo H. B. s C. z., Dohodu o vydaní veci č. 24 88 0942 02 00, na základe ktorej H. B. vydalo okrem iného pod bodom 1.8 aj bytový dom, v ktorom sa nachádza byt, o ktorého prevod sťažovatelia požiadali. Účastníci v dohode uviedli, že ju uzatvorili podľa § 4 zákona č. 282/1993 Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (ďalej len „Dohoda o vydaní veci“).

Pod vplyvom uvedených okolností boli sťažovatelia nútení podať na Okresnom súde Bratislava   I   dňa   28.   12.   2007   návrh   na   začatie   konania   proti   odporcom   1/   H.   B.(...), a 2/ C. z.(...), o určenie neplatnosti Dohody o vydaní veci.

Podľa názoru sťažovateľov Dohoda o vydaní veci je v časti vydania nehnuteľnosti, v ktorej   sa   nachádza   nimi   užívaný   byt,   neplatná,   nakoľko   neboli   naplnené   zákonné podmienky na jej vydanie dané ustanovením § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám   a   náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov, a to zákona č. 97/2002 Z. z. Podľa názoru sťažovateľov podmienky uvedené v ustanovení § 4 ods. 2 písm. e) spomínaného zákona mali byť naplnené kumulatívne, čo odôvodňovali jednak gramatickým výkladom (aj preto neskôr účastníci tento spor označovali ako spor o spojku „a“), svoju argumentáciu opierali aj o legislatívne pravidlá tvorby zákonov zakotvených v uznesení národnej rady SR č. 19/1997 Z. z., ako aj o proces prípravy novely zákona, ktorou sa mení zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám   a   náboženským spoločnostiam, uverejnený v zbierke zákonov pod č. 97/2002 Z. z., a to najmä o stanovisko Gestorského   výboru,   ktorým   bol   výbor   NR   SR   pre   kultúru   a   médiá,   predneseného v spoločnej správe výborov Národnej rady SR č. 1182a zo dňa 3. 12. 2001.

Z uvedeného vyplýva, že súd mal v konaní v podstate posúdiť iba jedinú otázku, či bola Dohoda o vydaní veci uzatvorená v súlade s ustanovením § 4 ods. 2 písm. e) zákona č.   282/1993   Z.   z.   o   zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám a náboženským   spoločnostiam   v   znení   neskorších   predpisov,   zjednodušene   povedané, k vyriešeniu   podstaty   sporu   súd   potreboval   posúdiť   iba   jedno   zákonné   ustanovenie a správnosť či nesprávnosť jeho použitia na posudzovanú dohodu. (...)

Dňa 28. 9. 2011 podali sťažovatelia u predsedníčky okresného súdu sťažnosť, ktorou sa   v   zmysle   ustanovení   §   62   a   nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   domáhali   odstránenia zbytočných prieťahov na strane súdu.

Dňa 18. 10. 2011 vybavila predsedníčka okresného súdu sťažnosť sťažovateľov ako odôvodnenú,   pričom   prisľúbila   vykonanie   opatrení,   ktoré   by   smerovali   k   odstráneniu vzniknutých prieťahov a prispeli k efektívnejšiemu prejednaniu predmetnej sporovej veci. Podaním zo dňa 21. 11. 2011 sťažovatelia v snahe efektívneho vedenia sporového konania   24C/210/2007   a   priblíženia   k   právoplatnému   rozhodnutiu   súdu   poukázali na možnosť   predbežného   posúdenia   otázky   platnosti   výpovede   z   nájmu,   pre   ktorú   bolo samotné konanie 24C/210/2007 prerušené. Sťažovatelia okrem skutočností odôvodňujúcich možnosť posúdenia platnosti výpovede z nájmu poukázali aj na rozhodovaciu prax toho istého súdu v skutkovo totožnej veci, v rámci ktorej súd uviedol, že predmetnú otázku je možné   posúdiť   ako   otázku   predbežnú.   V   závere   podania   sťažovatelia   poukázali   aj na zbytočné prieťahy, ktoré boli konštatované predsedníčkou súdu v jej vybavení sťažnosti zo dňa 18. 10. 2011.

Napriek prísľubu predsedníčky okresného súdu o zabezpečení prostriedkov nápravy, ako aj napriek poukázaniu na doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdu v skutkovo totožných veciach, súd do dnešného dňa nevykonal žiaden relevantný úkon. (...)

Od   podania   návrhu   až   doteraz   súd   vo   veci   s   výnimkou   rozhodnutia   o   návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   a   rozhodnutia   o   zmene   návrhu,   meritórne   nekonal, navzdory tomu, že sám konštatoval existenciu prieťahov vo veci.

Vo veci nebol vykonaný žiaden podstatný procesný úkon smerujúci aspoň k začatiu riešenia súdneho sporu, čo je vzhľadom na dĺžku konania - 51 mesiacov- ako i vzhľadom k tomu, že súdne konanie prebieha na súde prvého stupňa, podstatná nečinnosť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 142/03), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva sa za kritéria posudzovania, či došlo   k   porušeniu   práva   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   práva na prejednanie veci v primeranej lehote, považujú:

1. Dĺžka konania o subjektívnom práve Konanie   vo   veci   trvá   už   51   mesiacov,   napriek   tomu   dosiaľ   nebolo   právoplatne ukončené,   súd   počas   takej   dlhej   doby   v   konaní   neuskutočnil   ani   jedno   pojednávanie. Napriek tomu, že občianske súdne konanie nie je žiadnym spôsobom časovo ohraničené, považujeme dobu konania v trvaní 4 rokov a 3 mesiacov za neprimerane dlhú vzhľadom na tú skutočnosť, že v predmetnej veci súd s výnimkou rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   a   značne   oneskoreného   pripustenia   zmeny   návrhu sťažovateľov v podstate nekonal.

Súd   svojím   nekonaním   umožnil   odporcom   uskutočňovať   kroky   smerujúce k „odstráneniu“ naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na podaní návrhu tak, že im dal výpoveď z nájmu a napádal ich nájomné práva; sťažovatelia svoj naliehavý právny záujem   na   podaní   žaloby   totiž   odôvodňovali   od   svojich   nájomných   práv   k   bytu nachádzajúceho   sa   v   nehnuteľnosti,   vydanie   ktorej   napádali,   ako   aj   svojím   právom na nadobudnutie bytu do osobného vlastníctva. Ak by stratili svoje nájomné práva, stratili by aj naliehavý právny záujem na takto podanom návrhu.

Už   dnes   je   v   podstate   zrejmé,   že   sťažovatelia   sa   (najmä)   z   dôvodu   prieťahov v súdnom konaní k prejednaniu svojho návrhu ani nedopracujú, a to vzhľadom na novú právnu úpravu možnosti podania výpovede z nájmu obsiahnutú v zákone č. 260/2011 Z. z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorej žalovaný v 3. rade do 31. marca 2012 dá sťažovateľom výpoveď z nájmu   bez   uvedenia   akéhokoľvek   dôvodu.   Uvedená   nová   právna   úprava   zasahuje   do práva   legitímnej   nádeje   sťažovateľov   nadobudnúť   v   budúcnosti   nimi   užívaný   byt   do vlastníctva   v zmysle   ustanovenia   §   29a   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   v   prípade   určenia neplatnosti napadnutej Dohody o vydaní veci zo dňa 19. 07. 2002. Ukončením nájomného vzťahu   zo strany   žalovaného   v   3.   rade   adresovanému   sťažovateľom,   sa   otázka   nárokov sťažovateľov   na   odkúpenie   nimi   užívaného   bytu   v   zmysle   ustanovenia   §29a   zákona č. 182/1993 Z. z. znemožní. K tomuto stavu výraznej právnej neistoty sťažovateľov v značnej miere prispel Okresný súd Bratislava I, ktorý napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo 51 mesiacov vo veci v podstate ani nezačal meritórne konať.

Z uvedených dôvodov je v tomto konaní možné konštatovať, že pomalá spravodlivosť je   spravodlivosť   odmietnutá,   o   to   viac,   že   čas,   za   ktorý   sa   vo   veci   rozhodne,   zohráva v prípade sťažovateľov (riešenie bytovej otázky) významnú úlohu.

2. Zložitosť veci Konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 24C 210/2007 nie je možné označiť za právne ani skutkovo zložitú vec.

Súd   by   po   posúdení   naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľov,   ktorý   je   podľa názoru   sťažovateľov   jednoznačne   daný   tým,   že   v   prípade   určenia   neplatnosti   Dohody o vydaní   veci   by   mali   nárok   na   odkúpenie   užívaného   bytu   do   osobného   vlastníctva, posudzoval v podstate iba správnosť či nesprávnosť aplikácie jedného jediného zákonného ustanovenia, a to § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 282/1993 Z. z. na Dohodu o vydaní veci. Ak by sa ustálil, že dohoda alebo jej časť bola uzatvorená v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2   písm.   i)   zákona   č.   282/1993   Z.   z.   následne   by   posudzoval   platnosť   prevodu vlastníckeho práva uskutočneného medzi žalovaným v 1. rade a v 2. rade, čo sťažovatelia nepovažujú za otázku, ktorá by prispievala k zložitosti veci. Keďže súd v rámci svojho 51 mesačného „postupu“ vo veci v podstate nekonal, nemožno hovoriť o tom, že by prípadná zložitosť veci spôsobila prieťahy v konaní. Na dôvažok, ako inak je možné dopracovať sa k ujasneniu právnej situácie ako tak, že sa vo veci koná, bohužiaľ súd vo veci po celú dobu nekoná.

3. Správanie účastníkov Sťažovatelia   ako   navrhovatelia   a   účastníci   súdneho   konania   24C/210/2007 vystupovali v tomto konaní aktívne a riadne si plnili svoje procesné povinnosti, ktoré im Občiansky   súdny   poriadok   ukladá.   Sťažovatelia   taktiež   svojou   sťažnosťou   zo   dňa 28. 09. 2011   upozornili   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní.   Samotná   sťažnosť   bola predsedníčkou súdu vybavená ako opodstatnená.

Keďže   vo   veci   po   dobu   51   mesiacov   nebolo   nariadené   ani   jedno   pojednávanie, nemohli sa sťažovatelia na žiadnom ani zúčastniť.

4. Spôsob, akým súd o veci rozhodoval

Konanie   vedenom na   Okresnom   súde Bratislava I.   pod sp.   zn.   24C/210/2007   sa s výnimkou   rozhodnutia   o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia a rozhodnutia o pripustení zmeny návrhu sťažovateľov vyznačuje v celom jeho priebehu rozsiahlymi   časovými   odstupmi   medzi   jednotlivými   úkonmi,   ako   aj   neexistenciou relevantných   procesných úkonov zo strany   súdu,   ktoré   by   mohli odstrániť stav právnej neistoty. Od podania žalobného návrhu dňa 28. 12. 2007 do dnešného dňa, s výnimkou dvoch procesných rozhodnutí súdu, boli na Okresnom súde Bratislava I v predmetnej veci uskutočňované   iba   administratívne   úkony   v   podobe   výzvy   adresovanej   odporcom na podanie vyjadrenia k návrhu sťažovateľov, pripustenie ďalšieho účastníka do konania, výzvy na zaplatenie súdneho poplatku a prijímanie vyjadrení účastníkov konania vo veci. Po celú dobu konania Okresný súd Bratislava I neuskutočnil ani jedno pojednávanie, ktoré by mohlo prispieť k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci.

Aj vzhľadom na takmer výlučnú existenciu procesných úkonov súdu administratívnej povahy je obtiažne určiť časové úseky zbytočných prieťahov v konaní bez toho, aby tieto zbytočné prieťahy neboli stotožnené s celým súdnym konaním. (...)

Máme   za   to,   že   postup   súdu   bol   aj   v   rozpore   so   závermi   ústavného   súdu konštatovanými napríklad v náleze zo dňa 20. septembra 2000, sp. zn. I. ÚS 21/2000 podľa ktorého ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa musí vykladať a   uplatňovať   v   súlade   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   (čl.   152   ods.   4).   Zo   žiadneho ustanovenia   Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť,   že prerušením   konania   jeho účastník   stráca   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia §109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Postup   Okresného   súdu   nielenže   neodstránil   právnu   neistotu   sťažovateľov,   ale právne naopak, s prihliadnutím na novoprijatú úpravu vypovedania niektorých nájomných vzťahov, túto právnu neistotu sťažovateľov výrazne prehĺbil. (...)

V predmetnom konaní dosiaľ nebolo vynesené právoplatné rozhodnutie, preto stav porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neustále trvá. (...) V zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy a § 56 ods. 4 zákona o Ústavnom súde navrhujeme, aby   súd   priznal   sťažovateľom   voči   orgánu,   ktorý   porušil   ich   základné   právo,   nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7000 EUR pre každého sťažovateľa. Máme za to, že v tomto prípade deklarovanie porušenia práva nemožno považovať za dostatočné a to aj vzhľadom na psychickú záťaž, ktorú musia sťažovatelia v prípade ohrozenia ich zákonných nárokov na odkúpenie bytu nachádzajúcom sa v nehnuteľnostiach, ktorých sa sporové konanie týka. Prieťahy v konaní sa už nedajú odstrániť a teda porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote je nenapraviteľné. (...)

Nemajetkovú ujmu vidia sťažovatelia v psychickej ujme im spôsobenej v dôsledku dlhotrvajúceho konania, s ktorým nie je spätá ani právna a ani skutková zložitosť veci. Neprimerane   dlhým   konaním   sa   sťažovatelia   dostali   do   situácie,   že   nielenže   nedošlo k odstráneniu ich právnej neistoty, ale aj vďaka liknavému prístupu súdu sa ich právna neistota zväčšila možnosťou vypovedania nájmu bytu na základe zákona č. 260/2011 Z. z., ktorá   sa   dotkne   ich   naliehavého   právneho   záujmu.   Naplnenie   ich   práva   na   odkúpenie užívaného bytu do vlastníctva je tak v podstate nereálne. Ak by aj reálne bolo, vlečúce konanie sa podpísalo na zhoršení technického stavu bytového domu, ktorého sa predmetné konanie týkalo, sťažovatelia by tak po využití možnosti odkúpiť byt do vlastníctva museli vynaložiť značné finančné prostriedky na zlepšenie jeho technického stavu.

Sťažovatelia sú v tomto čase z dôvodu neefektívnemu postupu súdu a pod tlakom novej právnej úpravy zákonom č. 260/2011 Z. z. zatláčaní do mimosúdneho urovnania, ktoré   vedie   k   zníženiu   hodnoty   majetku,   ktorý   by   v   zmysle   legitímnej   nádeje   mohli nadobudnúť, ak by súd vo veci riadne konal.

Otázka   „strechy   nad   hlavou“   je   pre   každého   človeka   veľmi   dôležitá,   hlavne   ak vychováva deti. Neistota v tejto základnej otázke, smútok z toho, že rodina bude (v tomto čase už s istotou) nútená opustiť svoj domov, v ktorom sťažovateľka v 1. rade od malička vyrastala, v ktorom sťažovatelia prežili celé svoje manželstvo a v ktorom vychovávajú aj svoje 2 deti,   spôsobujú sťažovateľom značnú ujmu.   Sťažovateľ v 2.   rade ujmu závažne pocítil aj na svojom zdraví. Z dôvodu pomalého vedenia súdnych sporov na Okresnom súde Bratislava I. v súvislosti s ich bytovou otázkou sa dostal do ťažkých depresií a je nútený podstupovať medikamentóznu liečbu.

Viera v efektívne a spravodlivé súdne konanie sa pre sťažovateľov stala mýtickým pojmom. Sťažovatelia na základe pasívneho prístupu súdu k nimi začatej veci už v značnej miere pochybujú o spravodlivej a promptnej ingerencii štátu, ako nestranného rozhodcu v spore jeho obyvateľov. Sťažovatelia majú pocit obrovskej frustrácie, nebolo im umožnené ani len to, aby „svojmu sudcovi tvárou v tvár“ predniesli svoj nárok a vysvetlili svoju situáciu.

Z   uvedených   dôvodov   sťažovatelia   považujú   výšku   finančného   zadosťučinenia   za dôvodnú v plnej výške. (...)

Na základe uvedených skutočností navrhujeme, aby Ústavný súd vyniesol nasledovný nález základné   právo   sťažovateľov   K.   B.(...)   a J.   P.(...)   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy(...)   a   právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) bolo postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 24C/210/2007 porušené.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľke   K.   B.(...)   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 7 000 EUR(...), ktoré je jej Okresný súd Bratislava I povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   J.   P.(...)   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 7 000 EUR(...), ktoré je mu Okresný súd Bratislava I povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť K. B.(...) a J. P.(...), trovy právneho zastúpenia vo výške 269,60 EUR (dva úkony právnej pomoci - príprava a prevzatie veci, podanie   sťažnosti   á   127,17   EUR   a   režijný   paušál   á   7,63   EUR)   na účet   právneho zástupcu(...)»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr   3722/2012 z 10. októbra 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 30. októbra 2012.

2.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) netrvám na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti MUDr. K. B. a Ing. J. P. a súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.(...), ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...) Nakoľko ako predsedníčke Okresného súdu Bratislava I mi neprináleží posudzovať zákonnosť zvoleného postupu súdu a povahu jednotlivých jeho úkonov, ako ani usmerňovať zákonného   sudcu,   akým   spôsobom   má   v   súdnom   konaní   postupovať,   posudzovala   som postup súdu a jednotlivé jeho úkony iba z hľadiska ich plynulosti. S poukazom na jednotlivé vyššie   uvedené   úkony   súdu   musím   však   konštatovať,   že   konanie   v   predmetnej   veci   je poznačené prieťahmi.   Vykonaným   šetrením som   zistila,   že k vzniku   prieťahov v konaní zo strany súdu došlo z objektívnych dôvodov, a to najmä z dôvodu nadmernej zaťaženosti sudcov   občianskoprávneho   úseku   Okresného   súdu   Bratislava   I   a   vysokého   počtu pridelených vecí súdneho oddelenia 24C. V danom prípade sa nejednalo o vec s osobitnou ani výnimočnou rýchlosťou konania a predmetná vec bola konajúcim súdom vybavovaná podľa svojho poradia. Subjektívne zavinenie zákonnej sudkyne, vyššieho súdneho úradníka, prípadne iných zamestnancov súdu v tomto prípade zistené nebolo.

Prípadnú existenciu prieťahov v konaní spôsobených účastníkmi konania si dovolím ponechať na zvážení ústavného súdu. Musím však poukázať i na viaceré procesné návrhy navrhovateľov, o ktorých bolo potrebné konajúcim súdom rozhodnúť, skutočnosť, že títo zmenili v priebehu konania zvoleného právneho zástupcu, na to, že navrhovatelia nevyužili možnosť podať odvolanie voči uzneseniu zo dňa 24. 3. 2011 č. k. 24C 210/2007-107, ktorým súd rozhodol o prerušení konania ako i to, že žalobný návrh zobrali navrhovatelia späť bez akéhokoľvek odôvodnenia.

Na záver si dovoľujem Ústavný súd Slovenskej republiky požiadať, aby v prípade, ak dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa, ktorej bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, svojím konaním vznik prieťahov v konaní nezavinila.

Zároveň   si   dovoľujem   požiadať   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody,   pre ktoré   k prieťahom   v konaní došlo,   a   aby   sťažovateľom nepriznal   finančné zadosťučinenie v plnej výške. (...)“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zaujala toto stanovisko:

«(...) K výzve ústavného súdu na podanie oznámenia, či sťažovatelia trvajú na tom, aby sa v predmetnej veci uskutočnilo ústne pojednávanie oznamujú sťažovatelia Ústavnému súdu Slovenskej   republiky,   že netrvajú na tom,   aby   sa v predmetnej veci   konalo ústne pojednávanie.

(...) Predsedníčka Okresného súdu Bratislava I JUDr. A. K. v predmetnom vyjadrení zo dňa 10. 10. 2012 uviedla všetky procesné úkony súdu, ako aj účastníkov konania, ktoré boli v priebehu konania 24C/210/2007 vo veci uskutočnené. V rámci uvedeného vyjadrenia predsedníčka   okresného   súdu   konštatovala   existenciu   zbytočných   prieťahov,   pričom v súvislosti s ich existenciou v konaní 24C/210/2007 zároveň poukázala na:

- nadmernú   zaťaženosť   sudcov   občianskoprávneho   úseku   Okresného   súdu Bratislava I a vysokého počtu pridelených vecí súdneho oddelenia 24C,

- viaceré procesné návrhy sťažovateľov, o ktorých bolo potrebné v priebehu konania rozhodnúť,

- zmenu právneho zástupcu sťažovateľov v priebehu konania.

- nepodanie   odvolania   sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   dňa 24. 3. 2011 sp. zn. 24C/210/2007-107, ktorým súd rozhodol o prerušení konania,

- späťvzatie žalobného návrhu sťažovateľmi. K   namietaným   objektívnym   dôvodom   v   podobe   nadmernej   zaťaženosti   sudcov občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I a vysokého počtu pridelených vecí súdneho   oddelenia   24   C   sťažovatelia   uvádzajú,   že   otázky   množstva   vecí,   personálne a organizačné   problémy   súdu   nie   sú   podstatné   pre   posúdenie   toho,   či   došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní. Zodpovedanie týchto otázok a ich objasnenie môže pomôcť iba pri hľadaní príčin prieťahov v rámci súdu. (...) K predsedníčkou okresného súdu   namietaným   objektívnym   dôvodom   vzniku   zbytočných   prieťahov   v   konaní 24C/210/2007 je potrebné poukázať na to, že „právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznáva oprávneným osobám širšiu právnu ochranu ako len pred úmyselným alebo   nedbanlivostným   správaním   sudcu   konajúcim   vo   veci.   Aj   v   prípade   neexistencie subjektívnych   príčin   na   strane   súdu   a   sudcu   môže   dôjsť   k   porušeniu   ústavného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.“   (...).   Existencia   objektívnych   dôvodov na strane súdu alebo sudcu preto nemôže vylúčiť konštatovanie, že pri prejednaní veci došlo k porušeniu   práv   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote garantovaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Slovenská republika podobne ako aj iné štáty ratifikáciou Dohovoru prevzala na seba záväzok organizovať svoj právny systém tak, aby bol zabezpečený jeho súlad s požiadavkami článku 6 ods. 1 Dohovoru, na základe čoho nesie objektívnu zodpovednosť za dodržiavanie, respektíve porušovanie práv garantovaných v   tomto   Dohovore   (obdobne   Rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci Zimmerrnarm a Steiner, séria A, č.66, str. 12, odsek 29).

K namietaným procesným návrhom sťažovateľov, o ktorých bolo potrebné v priebehu konania rozhodnúť sťažovatelia uvádzajú, že vykonávaním jednotlivých procesných úkonov využívali   sťažovatelia   iba   svoje   práva   v   zmysle   ustanovenia   §   95   a   nasl.   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), pričom tieto procesné úkony boli v priebehu konania dostatočne odôvodnené a neboli spôsobilé vyvolať neprimerané predĺženie dĺžky konania. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo vybavení sťažnosti č. Spr.: 2278/2011 zo dňa 18. 10. 2011   nijako   nenamietala   negatívny   vplyv   procesných   úkonov   sťažovateľov na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/210/2007, ale naopak v predmetnom   vybavení   sťažnosti   sama   predsedníčka   okresného   súdu   poukázala na konkrétne   prieťahy   okresného   súdu   v   rámci   jednotlivých   procesných   otázkach.   Až vo vyjadrení zo dňa 10. 10. 2012 bolo sťažovateľom zo strany okresného súdu prvýkrát vyčítaná ich procesná aktivita. Táto kritika však nie je namieste, nakoľko všetky podania navrhovateľov vychádzali z vývoja skutkového stavu v priebehu vedenia konania. V súpise procesných   úkonov   konania   24C/210/2007   obsiahnutého   vo   vyjadrení   predsedníčky Okresného   súdu   Bratislava   1   zo   dna   10.   10.   2012   sa   uvádzajú   tieto   procesné   úkony sťažovateľov:   návrh   sťažovateľov   na   zmenu   žalobného   návrhu   a   návrh   na   pripustenie ďalšieho účastníka do konania zo dňa 19. 3. 2008, návrh na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 26. 3. 2008, podanie zo dňa 21. 11. 2011 a späťvzatie žalobného návrhu zo dňa 27. 4. 2012. Návrhom zo dňa 19. 3. 2008 sťažovatelia reagovali na zmenu skutkového stavu, ku ktorému v priebehu vedenia konania došlo, keď odporca v 2/ rade kúpnou zmluvou previedol   nehnuteľnosti,   ktorých   sa   sporové   konanie   týkalo,   na   spoločnosť   L.   s. r. o. Sťažovatelia preto boli nútení požiadať o pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, ako aj rozšíriť svoj pôvodný návrh v súvislosti so zásadou nemo plus iuris aj na kúpnu zmluvu, na základe   ktorej   došlo   k   prevodu   predmetných   nehnuteľností.   S   uvedeným   skutkovým vývojom súviselo aj podanie návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 26.   3.   2008,   v   rámci   ktorého   sa   sťažovatelia   pokúsili   zamedziť   ďalším   prevodom predmetných   nehnuteľností,   ako   aj   vytváraniu   tiarch   na   predmetných   nehnuteľnostiach, na základe čoho by sa opakovane mohol skutkový stav veci skomplikovať. V podaní zo dňa 21. 11. 2011 sťažovatelia poukázali na možnosť predbežného posúdenia otázky, pre ktorú bolo   konanie   24C/210/2007   prerušené,   teda   predbežného   posúdenia   otázky   platnosti výpovede   zo   spoločného   nájmu   manželov.   Občiansky   súdny   poriadok   dnes   spája s rozhodnutím o zmene návrhu lehotu maximálne 60 dní (§ 95 ods. 3 OSP) a s vydaním rozhodnutia o predbežnom opatrení lehotu 30 dní (§ 75 ods. 4 OSP). Napriek uvedeným lehotám okresný súd rozhodol o návrhu na zmenu - doplnenie zo dňa 19. 3. 2008 až dňa 23. 6. 2010 (teda po 27 mesiacoch; dnes by sa jednalo o 13-násobné prekročenie zákonom stanovenej lehoty) a o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 26. 3. 2008 až uznesením zo dňa 10. 6. 2008 (teda po 81 dňoch, čo bolo takmer trojnásobné prekročenie zákonnej lehoty). O podaní sťažovateľov zo dňa 21. 11. 2011 okresný súd nerozhodol, keď v predmetnej veci napriek možnosti predbežného posúdenia otázky výpovede zo spoločného nájmu manželov nepokračoval (teda sa podaním sťažovateľov v rámci prejednávania veci 24C/210/2007 ani riadne nezaoberal, preto toto podanie nemohlo byť spôsobilé predĺžiť samotnú   dĺžku   konania).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   podania   sťažovateľov   v   zmysle predpokladaných zákonných lehôt neboli spôsobilé predĺžiť dĺžku konania na dobu 4 rokov a 6 mesiacov, ale naopak predĺženie doby konania spôsobil neefektívny procesný postup Okresného súdu Bratislava I. Preto námietky procesnej aktivity sťažovateľov v kontexte vzniku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   24C/210/2007   je   možné   považovať   za neopodstatnené.

K namietanej zmene právneho zástupcu sťažovateľov v priebehu vedenia konania 24C/210/2007   sťažovatelia   uvádzajú,   že   táto   zmena   v   prípade   vedenia   predmetného sporového konania nemohla prispieť k vzniku zbytočných prieťahov v konaní. V prípade prvej zmeny právneho zástupcu sa nový právny zástupca sťažovateľov v podaní zo dňa 19. 3. 2008 pridržal doterajších vyjadrení sťažovateľov prednesených pôvodným právnym zástupcom,   pričom   v   rámci   doplnenia   pôvodného   návrhu   reagoval   iba   na   ďalší   vývoj skutkového   stavu,   ktorý   v   priebehu   konania   nastal.   V   prípade   druhej   zmeny   právneho zastúpenia, respektíve prevzatia právneho zastúpenia (dňa 7. 5. 2008 bolo okresnému súdu doručené   vypovedanie   plnej   moci   udelené   právnemu   zástupcovi,   z   čoho   vyplýva,   že sťažovatelia neboli v spore právne zastúpení od predmetného vypovedania plnej moci až do dňa 3. 2. 2012, kedy ich právne zastúpenie vo veci prevzala A., s. r. o.) sa nový právny zástupca neodklonil od doteraz prednesených tvrdení sťažovateľov v konaní. Je potrebné poukázať   aj   na   to,   že   v zmysle   platnej   právnej   úpravy   na   zmenu   právneho   zastúpenia v občianskoprávnom konaní nie je potrebné vydávať osobitné rozhodnutie súdu, ktorým by súd povoľoval takúto zmenu (súd príjme iba plnomocenstvo na zastupovanie - vykoná iba jednoduchý administratívny úkon). Navyše vo veci sa neuskutočnilo v čase zmeny právneho zastúpenia, ako ani v priebehu celého konania, žiadne pojednávanie, ktoré by muselo byť z dôvodu nového prevzatia právneho zastúpenia odročené na iný termín. Podobne, ako to bolo   aj   v   prípade   procesnej   aktivity   sťažovateľov,   ani   zmena   právneho   zastúpenia sťažovateľov   nebola   do   podania   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   zo   dňa 10. 10. 2012   sťažovateľom   zo   strany   okresného   súdu   vyčítaná,   a   to   ani   vo   vybavení sťažnosti na prieťahy zo dňa 18. 10. 2011. Na základe uvedeného preto s ohľadom na neefektívny   procesný   postup   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   nie   je   možné   vznik zbytočných prieťahov v konaní pričítať zmene právneho zastúpenia sťažovateľov v tomto konaní.

K namietanej absencii odvolania sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu zo dňa   24. 3. 2011   sp.   zn.   24C/210/2007-107,   ktorým   súd   rozhodol   o   prerušení   konania sťažovatelia   uvádzajú,   že   aj   napriek   nepodaniu   odvolania   sťažovateľov   Okresný   súd Bratislava   I   mal   v   čase   vydania   uznesenia   o   prerušení   konania   objektívnu   vedomosť o skutočnostiach, ktoré odôvodňovali predbežné posúdenie otázky výpovede zo spoločného nájmu manželov (sťažovateľov), zodpovedaním ktorej mohol okresný súd zabezpečiť výkon ďalších   procesných   úkonov,   na   základe   ktorých   by   sa   priblížil   k   náležitému   zisteniu skutkového stavu a tým aj k rozhodnutiu v merite veci. Okresnému súdu Bratislava 1 totiž už v čase rozhodovania o prerušení konania muselo byť známe:

- znenie § 135 ods. 2 OSP, podľa ktorého otázky (okrem tých, ktoré sú uvedené v § 135 ods. 1 OSP), o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám,

- fakultatívna povaha prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP: pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet,

- existencia   dokladov   preukazujúcich   neplatnosť   výpovede   zo   spoločného   nájmu manželov (nájomná zmluva, na základe ktorej užívala sťažovateľka v 1. rade predmetný byt od   31. 08. 1995,   oznámenie   o   uzavretí   manželstva   so   sťažovateľom   v   2.   rade   zo   dňa 4. 5. 1996,.   výpovedi   z   nájmu   doručenej   iba   sťažovateľovi   v   2.   rade   dňa   03.   09.   2011 a potvrdenia S. B. o účasti sťažovateľky v 1. rade v období od 16. 08. 2010 do 4. 9. 2010 na tréningovom tábore S. B. v Gradaci - Chorvátsko),

- ustálená judikatúra všeobecných súdov v otázke neplatného skončenia spoločného nájmu   manželov   pre   nenaplnenie   podmienok   doručenia   výpovede   z   nájmu   potvrdená rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo 137/2003. (...)

Okresný   súd   Bratislava   I   vydaním   uznesenia   sp.   zn.   24C/210/2007-107   zo   dňa 24. 3. 2011, ktorým predmetné konanie prerušil až do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej   na   tamojšom   súde   pod   sp.   zn.   16C/217/2010,   postupoval   vo   veci   striktne formalisticky bez bližšieho skúmania možnosti vykonania iných vhodných opatrení v podobe predbežného   posúdenia   výpovede   zo   spoločného   nájmu   sťažovateľov.   Okresný   súd Bratislava I neprehodnotil svoje rozhodnutie o prerušení konania ani po tom, čo došlo k prijatiu   zákona   č.   260/2011   Z.   z.   o   ukončení   a   spôsobe   usporiadania   niektorých nájomných   vzťahov   k   bytom   a   o   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 18/1996   Z.   z.   o   cenách   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorým   došlo   k   ohrozeniu procesného postavenia sťažovateľov v predmetnom konaní. Práve prijatím vyššie uvedenej právnej   úpravy   došlo k zvýšeniu právnej neistoty sťažovateľov v podobe   ohrozenia ich bytovej otázky (od ktorej bolo rozhodnutie v predmetnej vecí priamo závislé), na základe čoho sa potvrdila potreba osobitnej rýchlosti konania. Na uvedenú skutočnosť okresný súd neprihliadol   ani   po   podaní   sťažovateľov   zo   dňa   21.   11.   2011,   na   základe   ktorého sťažovatelia poukázali na možnosť predbežného posúdenia otázky, pre ktorú okresný súd konanie   prerušil.   Okresný   súd   Bratislava   I   týmto   postupom   nielenže   neznížil   právnu neistotu   sťažovateľov,   pre   ktorú   sa   títo   na   neho   obrátili,   ale   naopak   právnu   neistotu sťažovateľov svojim pasívnym prístupom iba prehĺbil.

K   namietanému   späťvzatiu   žalobného   návrhu   sťažovateľmi   zo   dňa   27.   4.   2012 sťažovatelia   potrebujú   poukázať   na   celkový   kontext   konania   24C/210/2007   vedeného na Okresnom   súde   Bratislava   I,   v   rámci   ktorého   sťažovatelia   vzali   svoj   žalobný   návrh zo dňa 28. 12. 2007 späť. Nakoľko si sťažovatelia ešte v roku 1997 ako dlhoroční nájomníci uplatnili   svoje   právo   v   zmysle   §   29a   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov,   malo   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I   vo   veci 24C/210/2007 (v ktorej sa rozhoduje o neplatnosti dohody o vydaní veci - bytového domu) zásadný význam pre bytovú otázku sťažovateľov. Už v podanej ústavnej sťažnosti zo dňa 2. 4. 2012   sťažovatelia   poukázali   na   to,   že   neprimerane   dlho   vlečúce   sa   konanie 24C/210/2007 malo značné negatívne dôsledky na sťažovateľov. V priebehu dlhoročného vedenia   sporu,   došlo   k   podstatnému   zhoršeniu   technického   stavu   bytového   domu   (aj v prípade   úspechu   v   konaní   by   sťažovatelia   museli   vynaložiť   omnoho   vyššie   náklady na rekonštrukciu bytu, ako aj spoločných priestorov, ako to bolo na začiatku vedenia tohto sporového konania), k zvýšeniu právnej neistoty sťažovateľov prijatím zákona č. 260/2011 Z. z., k zhoršeniu zdravotného stavu sťažovateľa v 2. rade, ktorý v dôsledku ťažkých depresií súvisiacich s hrozbou straty strechy nad hlavou sa musel podrobiť medikamentóznej liečbe. Tak ako už sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti poznamenali, uvedené nepriaznivé dôsledky dlhotrvajúceho súdneho sporu ich primäli k tomu, aby sa stali účastníkmi jednaní o   mimosúdnom   urovnaní,   ktoré   viedlo   k   zníženiu   hodnoty   majetku,   ktoré   by   v   zmysle legitímnej nádeje mohli nadobudnúť, ak by súd riadne konal. Nakoľko však v súvislosti s neefektívnym prístupom okresného súdu, ako aj v dôsledku novoprijatej zákonnej úpravy ohrozujúcej ich aktívnu legitimáciu (zákon č. 260/2011 Z. z.) boli sťažovatelia vystavení riziku,   že   stresové   situácie   vyvolané   prehlbujúcou   sa   právnou   neistotou   z   dlhoročného sporového konania zdravotne neunesú, pristúpili ku konečnému mimosúdnemu urovnaniu, ktorého jednou z podmienok bolo aj späťvzatie žalobného návrhu zo dňa 28. 12. 2007. Preto okresným súdom namietaný procesný postup sťažovateľov v podobe späťvzatia, bol iba   logickým   výsledkom   zbytočných   prieťahov   v   konaní   24C/210/2007,   ako   aj   vyššie uvedenej novej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 260/2011 Z. z.

V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva je možné konania týkajúce   sa   pracovnoprávnych   sporov,   ako   aj sporov   zo   sociálneho zabezpečenia   (teda konania   v   podstatnej   miere   zasahujúce   do   životných   potrieb   fyzických   osôb),   zaradiť ku konaniam,   ktoré   vyžadujú   od   štátnych   orgánov   vyvinúť   osobitnú   rýchlosť   pri prejednávaní   uvedených   sporových vecí.   Konania,   od   ktorých   je priamo   závislá   bytová otázka osôb sú svojou povahou podobné vyššie uvedeným konaniam, nakoľko podobne ako je to vo vyššie uvedených sporoch aj v sporoch týkajúcich sa bytovej otázky osôb dochádza k zásahu do základných životných potrieb fyzických osôb. Vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/210/2007, od výsledku ktorej bolo priamo závislé riešenie bytovej otázky sťažovateľov, mal preto okresný súd postupovať v rámci osobitnej rýchlosti, ktorú   si   toto   súdne   konanie   vyžadovalo.   Práve   neefektívnym   postupom   okresného   súdu popierajúcim osobitosť tohto konania z pohľadu životných potrieb sťažovateľov a ich detí boli sťažovatelia rovnako ako aj ich rodinní príslušníci po celú dobu konania vystavení značným   stresovým   situáciám,   ktoré   po   prijatí   novej   zákonnej   úpravy   umožňujúcej vypovedanie nájmu bez uvedenia dôvodu prepuklo až do nepredstaviteľne ťaživej situácie. Navyše je nutné pri posudzovaní porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   vziať   do   úvahy   aj   povahu   samotného   rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorý predmetný spor ukončil až na žiadosť všetkých strán v intenciách ich spoločnej mimosúdnej dohody, teda bez samotnej ingerencie súdu, ktorý ako legálny garant spravodlivosti mal povinnosť strany sporu rozsúdiť, a to v primeranej lehote, ktorej dĺžka konania 4 rokov a 6 mesiacov nezodpovedá. Preto na základe uvedených skutočností majú sťažovatelia za to, že nimi uplatnené nároky v ústavnej sťažnosti, aj vzhľadom na to, že uvedené nepriaznivé následky už nemožno nijak inak napraviť, sú nárokmi odôvodnenými.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 24 C 210/07:

Dňa 28. decembra 2007 sťažovatelia podali na okresnom súde proti H. B. (ďalej len „odporca   v   1.   rade“)   a C.   z.   (ďalej   len   „odporca   v 2. rade“)   žalobný   návrh   na   určenie neplatnosti   dohody   o   vydaní   veci   (č.   24   88   0942   02   00   uzatvorenú   medzi   odporcom v 1. rade a odporcom v 2. rade dňa 19. júla 2002).

Dňa 18. februára 2008 okresný súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k žalobnému návrhu, a právneho zástupcu sťažovateľov vyzval na zaslanie originálu plnej moci. Dňa   19.   marca   2008   sťažovatelia   podali   návrh   na   pristúpenie   nového   účastníka do konania na strane odporcov a zároveň požiadali o zmenu žalobného návrhu.

Dňa 26. marca 2008 sťažovatelia podali návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 31. marca 2008 sa odporca v 1. rade vyjadril k žalobnému návrhu. Dňa 10. apríla 2008 sa odporca v 2. rade vyjadril k žalobnému návrhu.Dňa 14.   apríla   2008   okresný   súd   uznesením   pripustil,   aby   do   konania   na strane odporcu pristúpil nový účastník, a to obchodná spoločnosť L., s. r. o. (ďalej len „odporca v 3. rade“).

Dňa 7. mája 2008 bolo okresnému súdu doručené oznámenie o vypovedaní plnej moci udelenej sťažovateľmi ich právnemu zástupcovi.

Dňa 10. júna 2008 okresný súd uznesením zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia proti odporcovi v 3. rade.

Dňa 12. augusta 2008 okresný súd vyzval odporcu v 2. rade a jeho právneho zástupcu na predloženie originálu plnej moci na zastupovanie v danom konaní.

Dňa 3. septembra 2008 odporca v 2. rade doručil súdu žiadanú plnú moc. Dňa 9. februára 2009 okresný súd vyzval sťažovateľov, aby zaplatili súdny poplatok za podanie návrhu.

Dňa 26. februára 2009 sťažovatelia uhradili uvedený súdny poplatok.

Dňa 23. júna 2010 okresný súd uznesením rozhodol o pripustení zmeny žalobného návrhu, ktorú navrhli sťažovatelia 19. marca 2009.

Dňa 30. decembra 2010 odporca v 3. rade podal návrh na prerušenie konania, keďže jeho   výsledok   záleží   od   výsledku   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 16 C 217/2010 a sp. zn. 11 C 217/2010.

Dňa 24. marca 2011 okresný súd rozhodol o prerušení konania do právoplatného skončenia   konaní   vedených   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   24   C   210/07   a sp.   zn. 16 C 217/2010. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 12. mája 2011. Dňa 25. marca 2011 sťažovatelia podali návrh na pripustenie zmeny návrhu, ktorá spočívala v rozšírení predmetu ich nárokov.

Dňa 17. mája 2011 a 7. septembra 2011 okresný súd zisťoval stav konaní sp. zn. 24 C 210/07 a sp. zn. 16 C 217/2010.

Dňa   28.   septembra   2011   sťažovatelia   podali   sťažnosť   adresovanú   predsedníčke okresného súdu, ktorou sa domáhali odstránenia zbytočných prieťahov.

Dňa   18.   októbra   2011   predsedníčka   okresného   súdu   vybavila   sťažnosť   ako odôvodnenú.

Dňa   27.   apríla   2012   sťažovatelia   zobrali   svoj   žalobný   návrh   späť   z   dôvodu mimosúdnej dohody s odporcami.

Dňa 4. júna 2012 okresný súd uznesením č. k. 24 C 210/07-123 predmetné konanie zastavil v dôsledku späťvzatia návrhu sťažovateľmi.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 210/07 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon, ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia neprispeli svojím správaním k prieťahom   v konaní,   aktívne   sa   dožadovali   pokračovania   v konaní   a taktiež   podali kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažovatelia síce doplňovali a upresňovali svoj   žalobný návrh,   pretože   sa   v priebehu   napadnutého   konania zmenili   pomery,   avšak využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi (napr. podľa Občianskeho súdneho   poriadku)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3.1 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   opakovane   krátkodobo,   ale   aj   dlhodobo nečinný,   a to   konkrétne   od   3. septembra   2008   do   9.   februára   2009   (päť   mesiacov), od 26. februára 2009 do 23. júna 2010 (štyri mesiace) a od 23. júna 2010 do 24. marca 2011 (deväť   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná, pretože počas minimálne poldruha roka okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné,   pretože   k uvedenej   nečinnosti,   a teda k prieťahom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   sťažovateľov,   ale predovšetkým v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Obranu predsedníčky okresného súdu, že „k vzniku prieťahov v konaní zo strany súdu došlo z objektívnych dôvodov, a to najmä z dôvodu nadmernej zaťaženosti sudcov občianskoprávneho úseku“ a taktiež, že „zákonná sudkyňa,   ktorej   bola   vec   pridelená   na   konanie   a   rozhodnutie,   svojím   konaním   vznik prieťahov v konaní nezavinila“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno prihliadnuť na skutočnosti   označované   ako objektívne   vo   vyjadrení   predsedníčky   súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na objektívne možnosti príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

3.2 Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom, ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v uvedenom uznesení, nemôžu   sa   v prerušovanom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (mutatis   mutandis   II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Ústavný súd poznamenáva, že na obdobie, počas ktorého bolo napadnuté konanie právoplatne   prerušené   (teda   od   12.   mája   2011),   nemohol   prihliadnuť   ako   na   obdobie zbytočných prieťahov v konaní, pretože dôvodnosť prerušenia napadnutého konania mohol ústavný   súd   v zmysle   princípu   subsidiarity   preskúmať   iba   v rámci   podanej   ústavnej sťažnosti, k čomu však zo strany sťažovateľov nedošlo.  

Avšak vzhľadom na dôvody uvedené v bode III/3.1 tohto rozhodnutia ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 4. júna 2012 okresný súd uznesením rozhodol o zastavení konania, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému vo výške   7 000   €,   ktoré   odôvodňovali   najmä   tým,   že „v   tomto   prípade   deklarovanie porušenia práva nemožno považovať za dostatočné a to aj vzhľadom na psychickú záťaž, ktorú musia sťažovatelia v prípade ohrozenia ich zákonných nárokov na odkúpenie bytu nachádzajúcom sa v nehnuteľnostiach, ktorých sa sporové konanie týka. (...) Neprimerane dlhým konaním sa sťažovatelia dostali do situácie, že nielenže nedošlo k odstráneniu ich právnej neistoty, ale aj vďaka liknavému prístupu súdu sa ich právna neistota zväčšila možnosťou vypovedania nájmu bytu na základe zákona č. 260/2011 Z. z., ktorá sa dotkne ich naliehavého právneho záujmu.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä aj na právoplatné zastavenie napadnutého konania v dôsledku späťvzatia žaloby sťažovateľmi považuje za primerané vo výške 1 500 € každému sťažovateľovi.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 28. marca 2012, podanie sťažnosti z 28.   marca   2012   a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu z 30. októbra   2012).   Za   tri   úkony   vykonané   v roku   2012   patrí   odmena   v sume   trikrát po 127,16   €   a režijný   paušál dvakrát po 7,63   €,   a   preto   trovy   právneho zastúpenia   pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 404,37 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 202,18 €. Spolu s režijným paušálom teda jednému sťažovateľovi prislúcha v danom prípade odmena v sume 202,18 €. V prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátkou celkovú sumu 404,37   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľmi rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013