znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 378/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 4 Er 1327/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2011 doručená   sťažnosť   JUDr.   E.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 4 Er 1327/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. augusta 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   21.   decembra   2009   bolo   sťažovateľke   doručené upovedomenie   o   začatí   exekúcie   na   vymoženie   pohľadávky   oprávneného   vo   výške 608,24 €, ako aj trov konania v sume 16,50 €. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podala sťažovateľka 22. decembra 2009 námietky a žiadala exekúciu zastaviť z dôvodu, že svoju platobnú   povinnosť   uloženú   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   14   Ccu   14/2003 z 13. októbra   2005   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 16 Co 244/2007 z 21. januára 2008 si riadne a včas splnila, a to s prihliadnutím na svoje majetkové a osobné pomery (sťažovateľka je nemajetná, ako samostatne zárobkovo činná osoba   –   advokátka   je   v   dlhodobej   finančnej   strate,   jej   výdavky   prevyšujú   príjmy). Povinnosť   splnila   tak,   že   doporučeným   listom   z   8.   februára   2008   zaslala   právnemu zástupcovi oprávneného dve zmluvy o postúpení pohľadávok (patriacich povinnej voči jej dlžníkom), ktorými postúpila oprávnenému svoje pohľadávky v hodnote celkom 40 468 Sk. Ďalším   doporučeným   listom   z   29.   marca   2008   postúpila   ďalšie   svoje   pohľadávky oprávnenému. Poukázala na to, že postúpením pohľadávok si ako dlžníčka splnila svoj dlh voči oprávnenému podľa ustanovenia § 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to vzhľadom na jej nemajetnosť jediným možným spôsobom. Žiadala preto exekučné konanie zastaviť podľa   §   57   ods.   1   písm.   f)   a g)   Exekučného   poriadku.   Zdôraznila   tiež,   že   postúpené pohľadávky   právny   zástupca   oprávneného   aj   začal   vymáhať   u   dlžníkov   sťažovateľky. Uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 1327/2009-58 z 5. augusta 2010 vydaným vyšším súdnym   úradníkom   boli   námietky   zamietnuté.   Proti   uzneseniu   podala   sťažovateľka odvolanie. Novým uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 1327/2009-73 zo 7. júla 2011 vydaným   sudkyňou   boli   námietky   opätovne   zamietnuté.   Uznesenie   bolo   sťažovateľke doručené 1. augusta 2011.

Sťažovateľka namieta absolútne chybný výklad a aplikáciu ustanovenia § 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň došlo k nedostatočnému a neúplnému zisteniu skutkového stavu   a   k   ignorovaniu   dôkazného   návrhu   sťažovateľky   uvedeného   v   jej   odvolaní   proti uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka.   Chybný   výklad   ustanovenia   §   561   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   spočíva   v   tom,   že   toto   ustanovenie   nevyžaduje,   aby   medzi dlžníkom a veriteľom došlo k dohode o alternatívnom plnení, a preto okresný súd mylne poukazuje na to, že exekučný titul neobsahoval alternatívny výrok, ktorý by sťažovateľke ako   povinnej   dával   možnosť   voľby   plnenia.   Ide   o   zásadné   nepochopenie   uvedeného ustanovenia. Niet pochybností, že medzi sťažovateľkou ako dlžníčkou a oprávneným ako veriteľom nedošlo, pokiaľ ide o spôsob voľby plnenia záväzku, k žiadnej dohode. Preto platí bežný gramatický výklad § 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak možno záväzok splniť viacerými spôsobmi, má právo voľby dlžník, ak nebolo dohodnuté inak. Od vykonanej   voľby   nemožno   odstúpiť.   Nevyžaduje   sa   teda,   aby   exekučný   titul   musel obsahovať alternatívny výrok, podľa ktorého by sťažovateľka ako dlžníčka mala možnosť voľby plnenia, a rovnako sa nevyžaduje ani dohoda medzi sťažovateľkou a oprávneným, ktorá by alternatívnu voľbu splnenia dlhu pripúšťala. Okresný súd neprávom požadoval od sťažovateľky najprv preukázanie, že zmluvy o postúpení pohľadávok boli podpísané tak oprávneným, ako aj sťažovateľkou, a neskôr ešte aj, aby exekučný titul obsahoval tzv. alternatívny výrok umožňujúci dlžníkovi možnosť voľby plnenia. Došlo aj k nepochopeniu skutkového stavu, a to okolnosti, že sťažovateľka nemala inú možnosť, ako splniť svoj dlh, a to   v   dôsledku   svojej   nemajetnosti.   Okresný   súd   sa   mal   zaoberať   aj   komplexným zisťovaním skutkového stavu, keďže oprávnený sa dlhodobo k námietkam sťažovateľky nevyjadroval a už od roku 2009 nekomunikuje so súdom. Najmä sa mal oprávnený vyjadriť, či je pravdou, že jeho právny zástupca začal pohľadávky postúpené sťažovateľkou vymáhať od dlžníkov sťažovateľky. Totiž ani oprávnený, ale ani jeho právny zástupca nikdy zmluvy o   postúpení   pohľadávok   neodmietli,   sťažovateľke   ich   nevrátili   a   podľa   informácií sťažovateľky právny zástupca oprávneného ich začal vymáhať u dlžníka sťažovateľky. Bolo tiež potrebné trvať na vysvetlení, že pokiaľ oprávnený zmluvy o postúpení pohľadávok nepodpísal, prečo tak neurobil, keď podľa § 566 Občianskeho zákonníka bol ako veriteľ povinný prijať aj čiastočné plnenie. Rovnako oprávnený nevysvetlil, prečo sťažovateľke nevydal na jej požiadanie ako dlžníčke písomné potvrdenie o tom, že dlh bol úplne alebo čiastočne splnený. V rámci povinnosti riadne a úplne zistiť skutkový stav mal okresný súd vyžiadať vyjadrenia dlžníkov sťažovateľky k tomu, či si oprávnený u nich uplatnil nárok na zaplatenie   postúpených   pohľadávok,   resp.   akú   sumu   plnenia   prípadne   oprávnenému poskytli. Okresný súd na uvedené námietky sťažovateľky nijako nereagoval.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 1327/2009 s tým, aby bolo uznesenie zo 7. júla 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   vo   výške 261,82 €.

Sťažovateľka napokon žiada, aby do rozhodnutia vo veci samej ústavný súd povolil odklad vykonateľnosti uznesenia okresného súdu č. k. 4 Er 1327/2009-73 zo 7. júla 2011.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 4 Er 1327/2009-73 zo 7. júla 2011 vyplýva, že ním boli zamietnuté námietky sťažovateľky tak proti exekúcii, ako aj proti jej trovám. Podľa názoru okresného súdu ustanovenie § 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje taký záväzkový právny vzťah, pri ktorom je daná možnosť voľby (výberu) plnenia, teda ide o alternatívny záväzkový vzťah. Povinnosť z takéhoto záväzkového vzťahu sa nevzťahuje na viac rôznych spôsobov plnenia, ale na jeden z možných spôsobov plnenia. To znamená, že   dlžník   má   plniť   len   jedným   z   niekoľkých   stanovených   spôsobov   plnenia,   čím   celý záväzok zanikne. Spôsob plnenia je tak určený dvoma právnymi úkonmi, a to zmluvou a voľbou   z   niekoľkých   na   výber   daných   predmetov   plnenia.   Prvým   právnym   úkonom (zmluvou) si účastníci záväzkového právneho vzťahu môžu dohodnúť splnenie záväzku viacerými možnými spôsobmi. Určenie jedného z niekoľkých na výber daných plnení sa nazýva koncentrácia. Ak dohoda účastníkov nestanovuje, kto je oprávnený vykonať voľbu, má   právo   voľby   dlžník.   Sťažovateľka   jednoznačne   nepreukázala,   že   medzi   ňou a oprávneným   došlo   k   dohode   o   alternatívnom   plnení,   teda   o   možnosti   plniť   iným spôsobom, než na aký je zaviazaná exekučným titulom. Až keby k takej dohode došlo, mohla by si ako dlžníčka vybrať jeden z dohodnutých spôsobov plnenia, pokiaľ by dohoda účastníkov túto otázku neupravovala inak. Výnimočne záväzok zaniká aj vtedy, keď sa plní niečo iné, než je dohodnuté, resp. určené rozhodnutím. Ide o tzv. zámenu, pričom typickým prípadom zámeny na základe dohody medzi dlžníkom a veriteľom je iné plnenie namiesto dlhovaného plnenia (datio in solutum), to znamená, že dlžník ponúka na splnenie dlhu niečo iné, než bolo určené, a veriteľ to plnenie prijíma. Takúto dohodu možno uzavrieť na základe § 51 Občianskeho zákonníka. Od uvedeného prípadu treba odlíšiť prípad, keď sa dá niečo na splnenie (datio solutionis causa). Ide o prípad, keď dlžník na základe dohody s veriteľom poskytne určitú vec, prípadne postúpi pohľadávku na ten účel, aby veriteľ jej speňažením alebo   inou   realizáciou   uspokojil   svoju   pohľadávku   voči   dlžníkovi.   K   zániku   záväzku dochádza   v   takom   prípade   okamihom,   keď   veriteľ   speňažením   alebo   inou   realizáciou uspokojil pohľadávku. V oboch prípadoch   je podstatnou náležitosťou   riadneho splnenia dlhu dohoda medzi oprávneným veriteľom a povinným dlžníkom. V danom prípade bola sťažovateľke   exekučným   titulom   uložená   povinnosť   zaplatiť   oprávnenému   trovy odvolacieho konania v sume 608,25   €   (18 324   Sk).   Predmet,   čas a aj miesto   splnenia uloženej povinnosti je tu dostatočne určitý. Ide o úhradu finančných prostriedkov do 3 dní na účet právneho zástupcu oprávneného. Nejde pritom o alternatívny výrok, podľa ktorého by   mala   sťažovateľka   možnosť   voľby   plnenia.   Keďže   oprávnený   neprijal   iné   plnenie ponúkané   sťažovateľkou,   nedošlo   k   zániku   jeho   dlhu   splnením.   Preto   boli   námietky sťažovateľky proti exekúcii ako nedôvodné zamietnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie okresného súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo v danom prípade nemohlo dôjsť k uspokojeniu vymáhanej   pohľadávky   oprávneného.   Preto   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať uznesenie okresného súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci okresným   súdom   nekorešponduje   s   posúdením   sťažovateľky,   sama   osebe   porušenie označených práv nezakladá.

Z pohľadu ústavného súdu možno uviesť, že sťažovateľka bola v zmysle exekučného titulu   povinná   poskytnúť   oprávnenému   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   presne   určenú peňažnú sumu vyjadrenú v slovenských korunách. Táto jej platobná povinnosť sa 1. januára 2009 ex lege konvertovala na príslušnú sumu v eurách v zmysle tzv. konverzného kurzu. Exekučný titul preto neumožňoval sťažovateľke na základe jej jednostranného rozhodnutia plniť oprávnenému niečo iné. Nanajvýš by bolo možné pripustiť, aby sťažovateľka svoj dlh splnila v inej voľne zmeniteľnej mene, ktorej aktuálna kurzová hodnota by zodpovedala výške dlhu sťažovateľky vyplývajúcej z exekučného titulu.

Pokiaľ   by   mal   byť   dlh   sťažovateľky   voči   oprávnenému   splnený   inak   ako poskytnutím   príslušnej   čiastky   v   eurách   či   inej   konvertibilnej   mene,   potom   by   si   to vyžadovalo   súhlas   oprávneného,   ktorého   existenciu   však   sťažovateľka   nepreukázala. Samotná   okolnosť,   že   sa   oprávnený   prípadne   pokúšal   pohľadávky   postúpené   mu sťažovateľkou od jej dlžníkov vymáhať, neznamená bez ďalšieho jeho súhlas s takýmto iným   spôsobom   splnenia   jeho   pohľadávky.   Mohlo   ísť   o   pokus   zistiť,   či   sú   vôbec pohľadávky   sťažovateľky   reálne   vymožiteľné.   Totiž   len   vymožením   pohľadávky   by oprávnený získal obnos, ktorý by bolo možné započítať v prospech sťažovateľky na úhradu pohľadávky oprávneného.

Treba   napokon   poznamenať,   že   argumentácia   sťažovateľky   je   do   určitej   miery protirečivá.

Je   síce   pravdou,   že   pohľadávky   z   účtovno-ekonomického   a   daňového   hľadiska predstavujú majetok, avšak to ešte neznamená, že ich možno používať ako univerzálny platobný prostriedok, teda ako peniaze. Sťažovateľka napriek tomu na jednej strane tvrdí, že svoj dlh voči oprávnenému postúpením pohľadávok vyrovnala v celosti, no zároveň sama uvádza, že oprávnenému postúpila pohľadávky v hodnote podstatne prevyšujúcej výšku pohľadávky. Je si teda plne vedomá skutočnosti, že ňou postúpená pohľadávka bude môcť plniť funkciu úhrady jej dlhu iba vtedy a v tom rozsahu, keď a v akom rozsahu ju oprávnený od dlžníka vymôže. V opačnom   prípade   by totiž platilo, že sťažovateľke nič nebránilo pohľadávky vymôcť a z ich výťažku oprávneného uspokojiť presne v súlade s exekučným titulom.

Inak povedané, sťažovateľka na jednej strane považuje postúpenie svojej pohľadávky za splnenie peňažného dlhu voči oprávnenému, no na druhej strane (a v priamom rozpore s tým)   samú   seba   opakovane označuje   za   nemajetnú, hoci   vlastní   pohľadávky,   ktorými podľa vlastného presvedčenia je schopná uhradiť svoj peňažný dlh.  

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011