znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 378/06-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   21.   decembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti I., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   pod   sp. zn. 3 Co 106/04 zo 16. februára 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   I.   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   3 Co 106/04   zo 16. februára 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 106/04 zo 16. februára 2006 z r u š u j e   a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti I. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Spoločnosti   I. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti I. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2006 doručená sťažnosť I., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupmi   a   rozsudkami   Okresného   súdu Bratislava V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z   2. marca 2004   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 C 19/04   a postupu   a rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) zo 16. februára 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 106/04.

Ústavný súd prijal uznesením sp. zn. II. ÚS 378/06 z 9. novembra 2006 na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu pod sp. zn. 3 Co 106/04   zo 16.   februára   2006.   Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie   označených   základných   práv   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   19/04 z 2. marca   2004,   ústavný   súd   odmietol   pre   nedostatok   právomoci,   pretože   proti   tomuto rozhodnutiu mala sťažovateľka možnosť podať odvolanie, ktorú aj využila.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, pretože krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti z 22. novembra 2006 aj sťažovateľka v podaní z 21. novembra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví porušenie čl. 20 ods. 1 druhej vety a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu pod sp. zn. 3 Co 106/04 zo 16. februára 2006 s tým, aby bol označený rozsudok zrušený a vec vrátená krajskému súdu   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   sa   sťažovateľka   domáhala   priznania   finančného zadosťučinenia v sume 2 000 000 Sk a úhrady trov právneho zastúpenia v sume 6 990 Sk.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou 30. decembra 2003 okresnému súdu   sa   sťažovateľka   domáhala   uloženia   povinnosti   žalovanej   Všeobecnej   zdravotnej poisťovni   (ďalej   len   „žalovaná“),   zaplatiť   jej   2 257 463,37 Sk   z dôvodu   poplatku z omeškania a nahradiť trovy konania. Spornou bola skutočnosť, či za omeškanie spadajúce do obdobia po 1. júni 2003 má sťažovateľka (navrhovateľka) právo požadovať poplatok z omeškania 0,04 % denne, ktorú určila podľa občianskoprávnych predpisov ako denný podiel z dvojnásobku ročnej diskontnej sadzby. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 19/04 z 2.   marca   2004   rozhodol   tak,   že   zaviazal   žalovanú   zaplatiť   sťažovateľke   sumu 1 026 056,60 Sk.   Vo   zvyšku   bola   žaloba   zamietnutá.   Žiadnemu   z účastníkov   nebolo priznané   právo   na   náhradu   trov   konania.   Z rozsudku   vyplýva,   že   okresný   súd   priznal sťažovateľke poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy do 1. júna 2003 a od uvedeného dňa len vo výške 0,01 % denne.

V odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   sa   okrem   iného   uvádza:   „Právny   vzťah, ktorý medzi postupcami a odporcom vznikol pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti, posúdil   súd   ako   vzťah   občiansko-právny.   Podľa   §   28   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   bola Všeobecná   zdravotná   poisťovňa   zriadená   ako   verejnoprávna   inštitúcia   na   vykonávanie zdravotného poistenia. Riešený spor vznikol v súvislosti s plnením úloh odporcu v oblasti zdravotného poistenia, v ktorej oblasti však odporca nevykonáva podnikateľskú činnosť. V zmysle   §   2   ods.   1   Obchodného   zákonníka   sa   podnikaním   rozumie   sústavná   činnosť vykonávaná   samostatne   podnikateľom   vo   vlastnom   mene   a   na   vlastnú   zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Odporca síce túto činnosť vykonáva samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale nie za účelom dosiahnutia zisku. I keď je odporca verejnoprávna   inštitúcia,   zdravotnú   starostlivosť   priamo   neposkytuje   a   vo   vzťahoch s lekárňami nezabezpečuje verejné potreby, ani nerealizuje vlastnú prevádzku. Preto ani podľa § 261 ods. 2 Obch. zák. sa jeho vzťah s lekárňami nemôže spravovať Obchodným zákonníkom.

Pre občianskoprávne vzťahy je Občiansky zákonník všeobecným predpisom, ktorým sa jeho účastníci spravujú len vtedy, ak špeciálny právny predpis neustanovuje inak. Pre úpravu vzájomných vzťahov medzi zdravotnou poisťovňou a poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti   je   špeciálnym   predpisom   zákon   č.   273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortnej, odvetvovej, podnikovej a občianskej zdravotnej poisťovne. Podľa   § 38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   v   znení   platnom   do   31.   5.   2003, o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortnej,   odvetvovej,   podnikovej   a   občianskej zdravotnej   poisťovne   (ďalej   len   zákon),   pri   nedodržaní   lehoty   splatnosti   môže   uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu.

S účinnosťou od 1. 6. 2003 bolo toto ustanovenie zákonom č. 138/2003 Z. z. zmenené tak, že sadzba poplatku z omeškania bola znížená na 0,01 % denne.

Nárok navrhovateľa požadovať poplatok z omeškania vzniká za každý deň omeškania samostatne, preto sa omeškanie musí posudzovať podľa znenia zákona platného v tom čase, kedy omeškanie vzniklo a nie podľa toho, kedy bola splatná faktúra.

Proti   citovanému   rozsudku   okresného   súdu   v časti,   v ktorej   okresný   súd   návrh zamietol, podala sťažovateľka odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok súdu   prvého   stupňa   zmenil   a zaviazal   žalovanú   na zaplatenie   2 239 076,80 Sk   a trov konania.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   3 Co 106/04 zo 16. februára 2006, ktorým prvostupňový rozsudok v napadnutej časti potvrdil a trovy odvolacieho   konania   sťažovateľke   nepriznal.   V odôvodnení   potvrdzujúceho   rozsudku krajský súd poukazuje okrem iného na to, že:

„Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom uverejneným v Zbierke zákonov dňa 15. 7. 2004 pod č. 396/04 rozhodol, že ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je v súlade s článkom 20 ods. 1 a článkom 13 ods. 3, 4 Ústavy   Slovenskej   republiky.   Dňom   vyhlásenia   nálezu   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky   stratilo   toto   ustanovenie   účinnosť   a   keď   Národná   rada   Slovenskej   republiky neuviedla   toto   ustanovenie   zákona   do   súladu   s   Ústavou   Slovenskej   republiky,   stratilo po šiestich mesiacoch od vyhlásenia nálezu platnosť. Platnosť právnej normy určuje dobu, po ktorú je právna norma súčasťou platného právneho systému štátu. Účinnosť právnej normy znamená, že z nej pre jej adresátov vznikajú práva a povinnosti a stáva sa záväznou, možno ju aplikovať na ňou upravené právne vzťahy. Preto pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky   rozhodol   o   nesúlade   citovaného   ustanovenia   s   Ústavou   Slovenskej   republiky a o tom, že stratilo účinnosť dňom vyhlásenia z Zbierke zákonov (t. j. dňa 15. 7. 2004), nemožno ho aplikovať na upravené právne vzťahy a keď Národná rada Slovenskej republiky ho neuviedla do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stratilo svoju platnosť dňa 15. 1. 2005, čo má ten dôsledok, že nie je už súčasťou platného právneho systému nášho štátu. Zo spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa vo veci konal a rozhodol pred citovaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odporca s plnením do omeškania dostal sa tak v období, ktoré trvalo do 31. 5. 2003 ako aj v období po 1. 6. 2003.

Súd prvého stupňa preto správne rozhodol, keď pri posudzovaní nároku na poplatok z omeškania vychádzal zo znenia ustanovenia § 38 ods. 4 zákona platného v čase vzniku nároku. Dôvod na uplatnenie sankcie vo výške 0,1 % aj za obdobie po 1. 6. 2003 nie je na mieste s poukazom na to,   že v danom prípade ide o dennú peňažnú sankciu a túto   je potrebné posudzovať podľa znenia zákona účinného v čase jeho vzniku.“

Podľa názoru sťažovateľky boli napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Právna argumentácia sťažovateľky na podporu tvrdenia o porušení jej základných práv sa opiera o nález ústavného súdu zo 17. mája 2004 publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“)   pod   č. 396/2004   Z. z.   (sp. zn.   PL. ÚS 38/03)   a s   ním   súvisiacu   nesprávnu aplikáciu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   vyjadril   podpredseda   krajského   súdu   podaním   z 22.   novembra   2006, v ktorom   okrem   iného   uviedol,   že ako   orgán   štátnej   správy   krajského   súdu   sa   nemôže vyjadrovať   alebo   hodnotiť   procesnoprávny   postup   senátov,   či   sudcov   v konkrétnych veciach.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl. 20   ods. 1   druhej   vety   ústavy   má   vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stratou   účinnosti,   prípadne   platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené   (§ 41a   zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale   zákonodarca   umožnil   v záujme   uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych   predpisov,   ktoré   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   označil   ústavný   súd za nesúladné s ústavou.

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke   zákonov   právoplatne   skončené,   t. j.   krajský   súd   bol   povinný   v čase,   keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   16.   februára   2006,   t. j.   v čase po uverejnení   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája   2004   v Zbierke zákonov. Navyše v čase, keď krajský súd vo veci rozhodoval, stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   273/1994   Z.   z.“)   v znení   podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná   uviesť   protiústavné   znenie   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   do   súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný   pri   rozhodovaní   aplikovať   znenie   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde,   text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

3.   Ústavný súd   na odôvodnenie   svojho   záveru   považuje za potrebné uviesť,   že v danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v čase rozhodovania krajského súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania   nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona   č. 273/1994   Z. z.   v neplatnom   znení,   t. j.   nemohol   potvrdiť   nárok   sťažovateľky na poplatok z omeškania vo výške 0,01% z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý jej priznal v označenom prvostupňovom rozsudku okresný súd za obdobie od 1. júna 2003, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok uplatnený sťažovateľkou vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex tunc (nie ex   nunc),   t. j.   bolo   anulované   od   počiatku.   Inými   slovami   na   toto   ustanovenie   zákona č. 273/1994   Z. z.   sa   hľadí,   akoby   nikdy   nebolo   platné,   a teda   nikdy   nebolo   súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   potrebné   zodpovedať otázku, aké znenie a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania, t. j. podľa akého znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, konkrétne z jeho vyššie citovaného textu za bodkočiarkou. Z tohto textu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď   ustanovoval   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,1 %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania.

V záujme   odstránenia   akýchkoľvek   pochybností   o interpretácii   textu   § 41a   ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   už   v rozhodnutí   II. ÚS 72/06   uviedol   svoj   názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   na   základe   rozhodnutia   (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa   ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu   by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov, a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj rozsudok č. k. 3 Co 106/04-46 zo 16. februára 2006 o také znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994   Z. z.,   ktoré   v čase   jeho   rozhodovania   nebolo   ani   platné,   ani   účinné,   t. j. rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom,   a preto   týmto   rozsudkom   porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym názorom ústavného súdu. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety   ústavy,   nevyhovel,   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Záver ústavného súdu o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce   stanovisko   k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu vyslovených   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39   zo   17.   mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého predmetom je určenie výšky poplatku z omeškania podľa zákona č. 273/1994 Z. z.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ktoré   bolo   porušené   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 106/04 z 16. februára 2006, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie 2 000 000 Sk. V nadväznosti na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie   považoval   ústavný   súd   poskytnutie   ochrany   porušenia   základných   práv   týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   P.   J.   v konaní pred   ústavným   súdom. Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Celkovo predstavuje náhrada trov právneho zastúpenia sumu 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. decembra 2006