SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 377/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústav na výkonväzby   a   Ústav   na   výkon   trestu   odňatia   slobody,   zastúpeného   advokátomJUDr. Petrom Jančim, Advokátska kancelária, Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, vo vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 162/2012 a jehorozsudkom z 13. mája 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom podsp. zn. 10 To 33/2014 a jeho uznesením zo 4. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 11/2014 a jeho uznesenímz 9. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústavna výkon   väzby   a   Ústav   na   výkon   trestu   odňatia   slobody (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduPoprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 T 162/2012   a   jehorozsudkom z 13. mája 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 To 33/2014 ajeho uznesením zo 4. decembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 1 Tdo 11/2014 a jeho uznesením z 9. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššiehosúdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «V prípade Okresného súdu Poprad sťažovateľ poukazuje na to, že dňa 13.05.2013 vykonal   okresný   súd   hlavné   pojednávanie   bez   prítomnosti   sťažovateľa   –   obžalovaného, na ktorom pristúpil k záverečným rečiam a vyhlásil odsudzujúci rozsudok. Na uvedené pojednávanie sa sťažovateľ dostavil s desaťminútovým oneskorením, kedy už súd vyhlásil odsudzujúci rozsudok v jeho neprítomnosti, a ktorým ho odsúdil na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov. Tento rozsudok mal charakter zásahu do základných práv sťažovateľa, a teda niesol vyššiu mieru závažnosti.

Sťažovateľ má za to, že okresný súd postupoval nesprávne, nakoľko mal možnosti, ktoré mu poskytuje Tr. por., a to napríklad odročenie hlavného pojednávania a opätovné predvolanie obžalovaného alebo postup v zmysle ust. § 120 ods. 1 Tr. por. a dať ho ako obžalovaného predviesť na hlavné pojednávanie. Súd ani jednu z týchto možností nevyužil a aj   napriek   desaťminútovému   meškaniu   sťažovateľa   z   dôvodu   nepriaznivej   dopravnej situácie rozhodol vo veci odsudzujúcim rozsudkom.

Z uvedeného dôvodu má sťažovateľ za to, že bolo porušené jeho vyššie uvedené základné právo, ktoré mu zaručuje Ústava SR...

V kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že Okresný súd Poprad svojím postupom pri vyhlasovaní rozsudku, teda „iným zásahom“ v zmysle čl. 127 ods.   2   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   zo   dňa   13.05.2013   sp.   zn.   5T/162/2012, a taktiež aj nadväzujúce konania a rozhodnutia na príslušnom krajskom súde a Najvyššom súde Slovenskej republiky porušujú jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 5T/162/2012 a jeho rozsudkom zo dňa 13.05.2013, porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10To/33/2013 a jeho uznesením zo dňa 04.12.2013, porušené boli.

3. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1Tdo/11/2014 a jeho uznesením zo dňa 09.04.2014, porušené boli.

4.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   09.04.2014   sp.   zn. 1Tdo/11/2014, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 04.12.2013 sp. zn. 10To/33/2013, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6.   Rozsudok   Okresného   súdu   Poprad   zo   dňa   13.05.2013   sp.   zn.   5T/162/2012, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

7. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   číslo:

, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, aleboz iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojichpráv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdua jeho uznesením, postupom krajského súdu a jeho uznesením a postupom najvyššieho súdua jeho uznesením.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   článkov   ústavy a dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie   čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu a jeho rozsudkom, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právodomáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu tútoochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala vočinapadnutému postupu okresného súdu a jeho rozsudku, a dospel k záveru, že vzhľadomna princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdumeritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušeniaoznačených   článkov   ústavy   a   dohovoru   postupom   okresného   súdu   a   jeho   rozsudkom,pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu ako odvolaciemu súdu.Krajský   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   sp.   zn.10 To 33/2013 zo 4. decembra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorémupatrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti postupu okresného súdu a jeho rozsudku, pre nedostatok právomoci.Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala ajvoči   napadnutému   postupu   krajského   súdu   a   jeho   uzneseniu,   a   dospel   k   záveru,   ževzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkachporušenia   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   postupom   krajského   súdu   a   jehouznesením.   Sťažovateľ   krajskému   súdu   namieta   vykonanie   verejného   zasadnutia   bezsplnenia zákonných podmienok v jeho neprítomnosti a zároveň neodstránenie pochybeniaokresného súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa vykonal hlavné pojednávanie bez splneniazákonných podmienok v jeho neprítomnosti.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) dovolanie možno podať, akhlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného,hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Preskúmavanie sťažovateľových námietok proti postupu krajského súdu je v zmysledovolacieho   dôvodu   podľa   už   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku   zverenénajvyššiemu   súdu   ako   dovolaciemu   súdu.   Najvyšší   súd   vo   veci   o   podanom   dovolanísťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tdo 11/2014 z 9. apríla 2014. Najvyšší súd akosúd dovolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľa bolodôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu, pre nedostatok právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   článkov   ústavy a dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

V rámci dovolacieho konania pred najvyšším súdom sťažovateľ namietal nezákonnýpriebeh trestného konania vzhľadom na to, že podľa jeho názoru boli hlavné pojednávaniapred okresným súdom vykonané v neprítomnosti sťažovateľa, hoci na to neboli splnenézákonné   podmienky,   a   verejné   zasadnutie   pred   krajským   súdom   bolo   vykonanév neprítomnosti   sťažovateľa,   hoci   na   to   neboli   splnené   zákonné   podmienky.   Rovnakénámietky uplatnil sťažovateľ aj v konaní pred ústavným súdom.

Podľa ustanovenia § 252 ods. 2 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovanéhomôže súd hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že vec možno spoľahlivorozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného a pritom

a) obžaloba bola obžalovanému riadne doručená a obžalovaný bol na pojednávanieriadne a včas predvolaný,

b) obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa o skutku, ktorý je predmetom obžaloby, predorgánom   činným   v   trestnom   konaní   a   boli   dodržané   ustanovenia   o   vyšetrovaní   aleboskrátenom vyšetrovaní a obvinený bol upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiťnávrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania,

c) obžalovaný bol na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnostiupozornený,

d) obhajca obžalovaného, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony aleboktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, vyhlási, že netrvá na osobnom výsluchuobžalovaného.

Podľa   ustanovenia   §   252   ods.   3   Trestného   poriadku   hlavné   pojednávaniev neprítomnosti   obžalovaného   nemožno   konať,   ak   je   vo   väzbe   alebo   vo   výkone   trestuodňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody,ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov. To neplatí, ak obžalovaný výslovne odmietolúčasť na hlavnom pojednávaní alebo výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalov jeho neprítomnosti.

Podľa ustanovenia § 293 ods. 5 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa vykonáv neprítomnosti obvineného aj vtedy, ak mu upovedomenie o verejnom   zasadnutí boloriadne a včas doručené a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jehoprítomnosti alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5.

Podľa   ustanovenia   §   293   ods.   6   Trestného   poriadku   verejné   zasadnutiev neprítomnosti obvineného nemožno konať, ak je obvinený vo väzbe alebo vo výkonetrestu odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatiaslobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov.

Podľa   ustanovenia   §   293   ods.   8   Trestného   poriadku   ak   obvinený   hodnovernýmspôsobom ospravedlní svoju neúčasť na verejnom zasadnutí a súčasne písomne požiada súd,aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti, súd odročí verejné zasadnutiea určí deň, čas a miesto ďalšieho verejného zasadnutia.

V   odôvodnení   namietaného   uznesenia   najvyšší   súd   konštatoval: „Z obsahu relevantných častí spisového materiálu vyplýva, že dňa 12. marca 2013 obvinený osobne prevzal upovedomenie o termíne hlavného pojednávania, pričom sa na hlavné pojednávanie dňa 13. mája 2013 nedostavil a svoju neúčasť nijako neospravedlnil. Samosudkyňa podľa § 252 ods. 2 Tr. por. vykonala hlavné pojednávanie v neprítomnosti obvineného. Rozsudok Okresného   súdu   Poprad   obvinený   napadol   odvolaním,   pričom   verejné   zasadnutie odvolacieho súdu dňa 13. novembra 2013 bolo z dôvodu ospravedlnenia sa obvineného odročené na deň 4. decembra 2013...

Dňa 3. decembra 2013 bola do podateľne krajského súdu osobne podaná kópia potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti znejúca na meno ⬛⬛⬛⬛ opatrená pečiatkou   všeobecného   lekára   pre   dospelých ⬛⬛⬛⬛ v   Poprade ⬛⬛⬛⬛.

Upovedomenie   o   termíne   verejného   zasadnutia   krajského   súdu   obvinený   osobne prevzal dňa 19. novembra 2013...

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí Krajského súdu v Prešove zo dňa 4. decembra 2013 je zrejmé, že obvinený sa na verejné zasadnutie odvolacieho súdu nedostavil. Pretože obvinený nepožiadal súd o ospravedlnenie svojej neúčasti a z predloženého lekárskeho potvrdenia nevyplývalo, že by nebol spôsobilý sa na verejné zasadnutie súdu dostaviť, súd rozhodol, že verejné zasadnutie vykoná v jeho neprítomnosti.

Nie   je   možné   akceptovať   argumentáciu   dovolateľa,   že   práva   obvineného   boli porušené   vykonaním   hlavného   pojednávania   okresného   súdu   a   následne   aj   verejného zasadnutia krajského súdu v jeho neprítomnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva stanovisko,   že   obvinený   nebol   riadne   a   včas   ospravedlnený.   Z   vyššie   uvedeného chronologicky usporiadaného prehľadu je zrejmé, že obvinený svoju neúčasť na verejnom zasadnutí   krajského   súdu   hodnoverným   spôsobom   neospravedlnil   a   žiadnym   spôsobom nedal najavo odvolaciemu súdu, že má záujem sa verejného zasadnutia zúčastniť.

Pokiaľ sa týka predloženého lekárskeho potvrdenia, je nesprávny postup obvineného, ktorý   už   samotným   podaním   ospravedlnenia   koná   s   predpokladom,   že   súd   jeho neprítomnosť   bude   automaticky   akceptovať.   Ospravedlnenie   jeho   neúčasti   môže   byť relevantné,   iba   ak   obdrží   spätnú   informáciu   zo   strany   súdu,   že   jeho   žiadosť o ospravedlnenie bola akceptovaná.

Treba   zdôrazniť,   že   potvrdenie   bolo   predložené   súdu   iba   deň   pred   termínom verejného zasadnutia, nebolo z neho zrejmé, aké zdravotné problémy má obvinený (či sú takého   charakteru,   že   mu   bránia   v   osobnej   účasti)   a   nebolo   doložené   písomným ospravedlnením obvineného. Samotné podanie kópie potvrdenia o práceneschopnosti nie je možné považovať za hodnoverné ospravedlnenie neprítomnosti obvineného.

Z   vyššie   uvedeného prehľadu vykonávania   jednotlivých   úkonov   v rámci súdneho konania   pri   prejednávaní   prečinu   obvineného ⬛⬛⬛⬛ je   teda   nepochybné,   že v postupe   konajúcich   súdov   nie   je   možné   vidieť   žiadne   porušenie   zákonných   záruk spravodlivého procesu. Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania postupovali v rozpore s vyššie   citovanými   zákonnými   ustanoveniami.   Postup   konajúcich   súdov   bol   v   súlade s pravidlami spravodlivého procesu.“

Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ani postup, ktorý mu predchádzal, nie jepodľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľv sťažnosti neuviedol takú argumentáciu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššiehosúdu alebo k jeho postupu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnostinapadnutého rozhodnutia z ústavného hľadiska. Vyhodnotenie postupu okresného súdu akrajského súdu najvyšším súdom ako postupu zákonného plne korešponduje so zákonnouúpravou obsiahnutou v už uvedených ustanoveniach Trestného poriadku.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím, resp.svojím postupom, sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť a skutočnosť, že jeho názor sas právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatiezáveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia,   resp.postupu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015