znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 377/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., zastúpenej advokátom Mgr. V. P., H., vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako   aj   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Michalovce   pod   sp.   zn. 18 Cb 53/2009 a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 Cob 88/2012, ako aj čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Okresným   úradom   Michalovce, katastrálnym odborom pod sp. zn. Z-224/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 53/2009 a Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cob 88/2012, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom Okresným úradom Michalovce, katastrálnym odborom (ďalej len „kataster“) pod sp. zn. Z-224/05. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   z   5.   decembra   2008   podanou okresnému súdu voči žalovaným L., š. p. (ďalej len „žalovaný“), domáhala náhrady škody, resp.   ušlého   zisku   za   vyťaženú   drevnú   hmotu   na   pozemkoch   v jej   podielovom spoluvlastníctve, a to vo výške 82 278,43 € s prísl. Platobným rozkazom okresného súdu sp. zn. 12 Rob 73/2008 z 24. februára 2009 bolo žalobe vyhovené, avšak na základe odporu podaného   žalovaným   sa   v   konaní   pokračovalo.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 18 Cb 53/2009 z 24. februára 2012 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 88/2012-450 z 31. októbra 2013, ktorý sa stal právoplatným 10. januára 2014, bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

V   rozpore   s   tvrdením   krajského   súdu   predmetom   žaloby   nie   je   zaplatenie požadovanej sumy 82 278,43   € z titulu vydania   bezdôvodného obohatenia vzniknutého žalovanému tým, že neoprávnene vyťažil drevnú hmotu na parcelách v spoluvlastníctve sťažovateľky v rokoch 2002 až 2007, ale v skutočnosti ide o obchodno-právny vzťah medzi právnickými osobami, ktorého hlavným predmetom je podnikanie na lesných pozemkoch, a preto nárok bol uplatnený v zmysle Obchodného zákonníka, a to ako náhrada škody – ušlého zisku. Okresný súd vec prekvalifikoval na občianskoprávny vzťah, a to zrejme preto, aby sa mohol zaoberať zmluvou z 27. novembra 2007, podľa ktorej malo vlastnícke právo k lesným pozemkom   prejsť   na sťažovateľku   z J. K.   (ďalej   len „oprávnená osoba“) ako reštituentky. Okresný súd potom dospel k názoru, že táto zmluva čo do prevodu práva na náhradu škody voči povinnej osobe je neurčitá, a preto neplatná v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho   zákonníka.   Nárok   na   náhradu   škody   voči   povinnej   osobe   je samostatným nárokom, ktorý si uplatnila oprávnená osoba ako právna predchodkyňa sťažovateľky. Podľa textu   zmluvy   v   súvislosti   s   týmto   samostatným   nárokom   bol   použitý   výraz   „včetne“ (správne malo byť vrátane, pozn.), a to vo vzťahu k prvej časti zmluvy, na základe ktorej boli   jej   predmetom   predovšetkým   všetky   vlastnícke   práva   priznané   oprávnenej   osobe rozhodnutím   Okresného   úradu   Michalovce,   odboru   pozemkového,   poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „okresný úrad“) sp. zn. 2003/00157/DZI z 25. februára 2003, ktoré sa stalo právoplatné 13. decembra 2004. Účastníkom zmluvy preto muselo byť jasné, čo sa myslí pod škodou voči povinnej osobe.

Žalovaný,   ktorý   má   povinnosť   fyzicky   odovzdať   lesné   pozemky   vlastníkovi,   tak dosiaľ neurobil. Svojvoľne hospodári na cudzom majetku a berie z neho úžitky na úkor spoluvlastníkov.   Všeobecné   súdy   zhodne skonštatovali, že na katastri   prebieha   od roku 2005   konanie   pod   sp.   zn.   Z-224/05   o   záznam   vlastníckeho   práva   oprávnenej   osoby na základe   právoplatného   reštitučného   rozhodnutia   a   stav   je   taký,   že   kataster   požiadal o predloženie   identifikácie   parciel,   keďže   v   právoplatnom   reštitučnom   rozhodnutí   sú nehnuteľnosti označené iba pozemnoknižnými údajmi. Hoci oprávnená osoba identifikáciu predložila ešte v októbri 2007 (prípisom datovaným 6. augusta 2007), k vykonaniu záznamu nedošlo.   Preto   sťažovateľka   pristúpila   k   zabezpečeniu   záznamu   na   základe   notárskeho osvedčenia   z   11.   apríla   2008.   Za   takýto   stav   nesie   zodpovednosť   kataster,   a   nie sťažovateľka.

Kataster, okresný súd a krajský súd svojím   postupom a rozhodovaním vo svojej podstate nerešpektovali nadobudnutie vlastníckeho práva na základe záznamových listín, a to ani na základe reštitučného rozhodnutia, ale ani notárskeho osvedčenia. Právny záver, podľa ktorého sťažovateľka nemá aktívnu vecnú legitimáciu, a že zmluva z 27. novembra 2007 je neplatná pre dôvody, ktoré v skutočnosti neexistujú, treba považovať za zásah do označených práv.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20 a čl.   48   ods.   2   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 18 Cb 53/2009 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 88/2012, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom katastrom pod sp. zn. Z-224/05 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu č. k. 3 Cob 88/2012-450 z 31. októbra 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žiada tiež prikázať katastru, aby vo veci konal,   lebo   svojou   nečinnosťou   porušil   práva   sťažovateľky.   Domáha   sa   aj   priznania primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   rozsahu   100   000   €   voči   všeobecným   súdom a 50 000 € voči katastru. Napokon žiada priznať náhradu trov konania vo výške 284,08 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Sp 9/03-18 z 25. novembra 2003 vyplýva, že ním bolo potvrdené rozhodnutie okresného úradu sp. zn. 2003/00157/DZI z 25. februára 2003, a to na základe návrhu na preskúmanie rozhodnutia podaného žalovaným.

Zo   zmluvy „o   prevode   práv   k   nehnuteľnostiam   z   rozhodnutí   štátnych   orgánov (nepomenovaná zmluva) - § 51 Občianskeho zákonníka“ uzatvorenej medzi oprávnenou osobu ako prevodkyňou a sťažovateľkou ako nadobúdateľkou vyplýva, že jej predmetom sú všetky   vlastnícke   práva   priznané   oprávnenej   osobe   reštitučným   rozhodnutím,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   13.   decembra   2004,   ďalej   práva   na   náhrady   za   nevydané nehnuteľnosti, „včetne“ náhrady škody voči povinnej osobe. Ďalej je predmetom prevodu aj reštitučný nárok na vrátenie vlastníctva uplatnený oprávnenou osobou 1. júna 2004 vrátane náhrad za nevydaný majetok a všetkých práv s tým spojených.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 18 Cb 58/2009-412 z 24. februára 2012 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o zaplatenie sumy 82 278,43 € s prísl. Podľa názoru   okresného   súdu   pri   prevode   vlastníckeho   práva   platí   zásada,   že   vkladom vlastníckeho   práva   do   katastra   vstupuje   nový   vlastník   do   všetkých   práv   a   povinností pôvodného vlastníka, nevstupuje však do práv pôvodného vlastníka pred podaním návrhu na vklad,   lebo nie je právnym nástupcom   predávajúceho.   V danom   prípade   predmetom prevodu popri prevode vlastníctva nehnuteľnosti bol inter alia aj prevod práva na náhradu škody voči povinnej osobe. Tento prevod treba považovať za prevod pohľadávky, ku ktorej dochádza   v   zmysle   ustanovenia   §   524   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka   postúpením pohľadávky.   Postúpením   pohľadávky   je   taká   zmena   subjektov   záväzkového   právneho vzťahu, keď na základe zmluvy medzi doterajším veriteľom – postupcom a treťou osobou – postupníkom postúpi doterajší veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo bezodplatne. Zmluva o postúpení pohľadávky musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky patrí aj identifikácia postúpenej pohľadávky. Označenie každej pohľadávky musí zahŕňať riadne označenie dlžníka a postupcu a popis pohľadávky čo do jej výšky, ako aj čo do skutočností, na ktorých je založená. Postupovaná pohľadávka v súlade s názorom súdnej praxe musí byť označená   dostatočne   určito,   teda   tak,   aby   nebola   zameniteľná   s   inou   pohľadávkou. Zo zmluvy z 27. novembra 2007 je zrejmé, že právo na náhradu škody voči povinnej osobe sa odvíja od reštitučného rozhodnutia okresného úradu z 25. februára 2003. Ustanovenie zmluvy   o   práve   na   náhradu   škody   voči   povinnej   osobe   treba   považovať   síce za zrozumiteľné, nie však za určité. Ani výkladom totiž nemožno zistiť, o aké konkrétne právo na náhradu škody voči povinnej osobe ide, za aké obdobie, v akej výške a z akého právneho dôvodu. Zmluvná formulácia je iba všeobecného charakteru a pripúšťa rôznorodý výklad, nie je teda možné dostatočným spôsobom identifikovať pohľadávku, ktorá mala byť predmetom   postúpenia.   Tým   je   zároveň   daný   nedostatok   aktívnej   vecnej   legitimácie sťažovateľky.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 88/2012-450 z 31. októbra 2013, ktorý sa stal právoplatný 10. januára 2014, vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 18 Cb 53/2009-412 z 24. februára 2012. Podľa názoru krajského súdu je potrebné stotožniť sa   s   rozsudkom   okresného   súdu   a   jeho   odôvodnením   v   celom   rozsahu   (§   219   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). V súvislosti s odvolacími námietkami treba uviesť, že ani podľa   názoru   krajského   súdu   nie   je   sťažovateľka   nositeľkou   práv   z   právneho   vzťahu, z ktorého nárok uplatňuje, a to preto, lebo prevod práva na náhradu škody voči povinnej osobe   je   vzhľadom   na   neurčitosť   použitej   formulácie   neplatný.   Tvrdenie   sťažovateľky o tom, že prevod práva na náhradu škody bol predmetom zmluvy, že sťažovateľka vstúpila do všetkých práv oprávnenej osoby ako právnej predchodkyne, a preto bolo nadbytočné uzatvárať separátnu zmluvu o postúpení pohľadávky, ako aj to, že zo samotného správania účastníkov zmluvy po jej uzavretí niet najmenších pochybností o tom, že sťažovateľka začala náhradu škody súdne vymáhať, treba považovať za právne bezvýznamné. Navyše absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné spätne zhojiť dodatočným schválením či odstránením   vady   prejavu   vôle.   V   prípade   právneho   úkonu,   pre   ktorý   je pod   sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma, musí byť určitosť a zrozumiteľnosť prejavu vôle daná   obsahom   listiny,   a   teda   musí   byť   poznateľná   z   textu.   Určitosť   a   zrozumiteľnosť písomného   prejavu   je   objektívna   kategória   a   takýto   prejav   vôle   by   nemal   vzbudzovať dôvodné pochybnosti ani medzi účastníkmi právneho vzťahu, ale ani u osôb nezúčastnených na zmluvnom vzťahu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 18 Cb 53/2009 pre porušenie čl. 20 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ako aj proti konaniu vedenému katastrom pod sp. zn. Z-224/05 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 Cb 53/2009-412 z 24. februára 2012 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu mal krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania.   Tým   je   zároveň   vylúčená   v   tomto   rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka využila právo podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

V podstate rovnaké závery platia aj vo vzťahu ku konaniu vedenému katastrom pod sp. zn. Z-224/05 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka vidí porušenie označeného práva v tom, že kataster nevykonal záznam vlastníckeho práva do katastra v zmysle reštitučného rozhodnutia okresného úradu, hoci požadovaná identifikácia parciel bola katastru predložená. Namieta teda nečinnosť katastra v súvislosti s konaním o zápis vlastníckeho práva záznamom.

Podľa   §   250t   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   fyzická   alebo právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že právomoc poskytnúť ochranu označenému právu   sťažovateľky   má   v   danej   fáze   miestne   príslušný   krajský   súd   v   rámci   správneho súdnictva. Tým je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 88/2012 pre porušenie čl. 20 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Argumentáciu   všeobecných   súdov   považuje   ústavný   súd   za   dostačujúcu   a   plne presvedčivú.   Táto sa   v žiadnom prípade nejaví ako arbitrárna či   zjavne neodôvodnená. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   so   závermi   všeobecných   súdov   nesúhlasí,   nezakladá   sama osebe porušenie označených práv.

Na   základe   zisteného   skutkového   stavu   možno   z   pohľadu   ústavného   súdu konštatovať, že hoci oprávnená osoba nadobudla rozhodnutím okresného úradu v spojení s rozsudkom krajského súdu vlastnícke právo k reštituovaným lesným pozemkom, nebolo možné   bez   ďalšieho   právoplatné   rozhodnutie   záznamom   zapísať   do   katastra,   keďže nehnuteľnosti boli v rozhodnutí označené iba pozemnoknižnými údajmi, nie teda aj ich identifikáciou podľa aktuálneho stavu v katastri. Toto pochybenie ide jednoznačne na vrub okresného   úradu,   ktorý   bol   povinný   správne   (v   súlade   s   katastrálnym   stavom)   označiť reštitúciou vydávané nehnuteľnosti. V uvedenom smere však ani oprávnená osoba dôsledne nebránila svoje práva, pretože inak by musela podať návrh na preskúmanie rozhodnutia okresného úradu (ako riadny opravný prostriedok). Takýto opravný prostriedok však podal iba žalovaný, ktorý, samozrejme, nedostatok identifikácie nehnuteľností nevytýkal, keďže toto pochybenie bolo v podstate v jeho prospech. Krajský súd sa preto v rozsudku č. k. 2 Sp 9/03-18 z 25. novembra 2003 touto otázkou ani nezaoberal.

Za vzniknutého stavu bolo možné dosiahnuť záznam do katastra iba dodatočným predložením identifikácie parciel, k čomu aj došlo, no napriek tomu sa záznam vlastníckeho práva oprávnenej osoby v katastri neuskutočnil.

Vzniknutú situáciu sa sťažovateľka pokúšala riešiť uzavretím zmluvy o prevode práv k   nehnuteľnostiam   z 27.   novembra 2007,   ako aj notárskym   osvedčením   o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním sp. zn. N 51/2008 z 11. apríla 2008. Takto chcela dosiahnuť jednak vykonanie záznamu vlastníckeho práva vo svoj prospech, ale tiež prevod nároku oprávnenej osoby na náhradu škody voči žalovanému na seba.

Keďže predmetom žaloby o zaplatenie sumy 82 278,43 € bola peňažná náhrada za užívanie spoluvlastníckeho podielu sťažovateľky žalovaným, ktorá sa týkala obdobia od roku 2002 do roku 2007, otázka, či sťažovateľka nadobudla alebo nenadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, sa nejaví pre posúdenie veci ako relevantná. Sťažovateľka mohla vlastnícke právo nadobudnúť alebo zmluvou z 27. novembra 2007 (po jej vklade do katastra nehnuteľností),   alebo   vydržaním   na   základe   notárskeho   osvedčenia   z   11.   apríla   2008. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemôžu byť pochybnosti o tom, že v čase, za ktorý finančnú náhradu požadovala, vlastníčkou nehnuteľností ani podľa svojho vlastného tvrdenia ešte nebola. Nehnuteľnosti totiž vtedy podľa jej tvrdenia vlastnila oprávnená osoba.

Za podstatné treba považovať, že aj podľa právneho názoru samotnej sťažovateľky jej   aktívna   legitimácia   vymáhať   pohľadávku   oprávnenej   osoby   na   náhradu   škody   proti žalovanému sa opiera o zmluvu z 27. novembra 2007, a to o tú jej časť, podľa ktorej malo dôjsť k prevodu práv na sťažovateľku aj čo do náhrady škody voči povinnej osobe.

Úvahy okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa neurčitosti tej časti zmluvy, ktorú   treba   považovať   za   postúpenie   pohľadávky   na   náhradu   škody,   sú   dostatočné a presvedčivé.   Keďže   zmluvný   text   nedefinuje   presne   pohľadávku,   ktorá   mala   byť postúpená sťažovateľke, obstojí záver o neplatnosti tejto časti zmluvy pre neurčitosť jej obsahu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014