znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 377/2012-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť spoločnosti   T.,   Cyprus,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 11/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obdo V 11/2010   p o r u š i l   základné právo spoločnosti T. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Spoločnosti T. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

2. Spoločnosti T. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489,06 € (slovom   štyristoosemdesiatdeväť   eur   a   šesť   centov),   ktoré j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. B. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 377/2012-15 z 20. septembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   T.,   Cyprus   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Obdo V 11/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Najvyšší súd vo svojom stanovisku zo 7. februára spresnil, že uvedená spisová značka „správne má znieť 1 Obdo V 11/2010“; túto skutočnosť ústavný súd v tomto rozhodnutí plne rešpektuje.

2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Sťažovateľ podal dňa 20. 01. 2010 na Najvyšší súd SR dovolanie proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 08. 2009, sp. zn. 2Obo/77/2009, resp. opravnému uzneseniu zo dňa 03. 12. 2009, sp. zn. 2Obo/77/2009. Na základe podaného dovolania začalo dovolacie konanie vedené Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 10 ObdoV11/2010.

Porušovateľ   podľa   informácií   sťažovateľa   doposiaľ   nevykonal   vo   veci   žiadny procesný úkon a to napriek tomu, že od podania dovolania uplynuli viac ako dva roky. Vzhľadom k časovo enormnej stagnácii konania sa sťažovateľ rozhodol využiť svoje právo a v zmysle ust.   §   62   ods.   1   zákona   č.757/2004 Z.   z.   (o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov) podal do podateľne súdu sťažnosť na postup súdu smerujúcu proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V sťažnosti požiadal   predsedu   súdu   o   vykonanie   efektívneho   riadiaceho   zásahu,   ktorý   by   odstránil zbytočné   prieťahy   v   konaní,   a   prispel   k   naplneniu   ust.   §   6   OSP   prikazujúceho   súdu postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými jeho účastníkmi tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. (...) Sťažnosť sťažovateľa ostala bez adekvátnej reakcie. (...)

Sťažovateľ urobil podanie v súlade s ust. § 42 ods. 1 OSP. Toto podanie spĺňa všetky formálne   a   materiálne   podmienky   stanovené   zákonom.   Ako   také   je   urobené   zákonom ustanoveným   spôsobom   a   je   teda   nutné,   aby   porušovateľ   o   podanom   návrhu   konal v občianskom súdnom konaní podľa stanovených procesných predpisov. Návrh na začatie konania   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové   a   formálne   náležitosti   a   preto   má požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru plnú relevanciu. (...)

Tvrdíme, že postupom porušovateľa došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa systematicky zaradeného do katalógu práv na súdnu a inú právnu ochranu. Konkrétne, porušovateľ svojím postupom porušil a sústavne porušuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou absolútnou nečinnosťou spôsobuje   sťažovateľovi   neprimerane   veľké ťažkosti   -   obmedzuje jeho vlastnícke právo, pretože   po   dobu   viac   ako   dva   roky   nie   je   schopný   vyriešiť   pretrvávajúci   stav   právnej neistoty.

Porušovateľ svojím postupom taktiež porušil a sústavne porušuje právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konanie súdu, k dnešnému dňu v trvaní viac ako dva roky, keď procesná strana spolupracuje so súdom, v podanom návrhu označila všetky dôležité skutočnosti a podložila ich relevantnými dôkazmi, pričom doposiaľ nedošlo k rozhodnutiu, nemožno hodnotiť tak, že by garantovalo rozhodnutie o veci v primeranej lehote. V prípade zásahu do základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky poukazujeme na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorých bol vyslovený jednoznačný názor, že bezdôvodná nečinnosť všeobecného súdu v trvaní viac ako dva roky predstavuje porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(...)

Tvrdíme, že pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, Najvyšší súd SR prejednáva spor, ktorý nevykazuje znaky právnej a faktickej zložitosti. Zhromaždený dôkazný materiál, ako aj doterajšia rozhodovacia činnosť súdu by mali byť predpokladmi rýchleho ukončenia konania.   Správanie   sťažovateľa   v   priebehu   doterajšieho   konania   nemohlo   v   žiadnom prípade   spôsobiť   prieťahy.   Naopak   jeho   aktívna   súčinnosť   podporuje   skoré   ukončenie konania.   Posúdenie   tretieho   kritéria   je   spojené   s   vykonaním   dokazovania   v   priebehu konania o ústavnej sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky s využitím všetkých relevantných materiálov, najmä súdneho spisu Najvyššieho súdu SR. (...)

Pre výraznú intenzitu   zásahov do základných práv sťažovateľa,   ako aj dĺžku ich trvania   (tiež   dĺžku   trvania   stavu   právnej   neistoty,   beznádeje   a   nedôvery   v   spravodlivé vyriešenie   veci),   ako   aj   so   zreteľom   na   fakt,   že   porušenie   základných   práv   nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením, pričom Najvyšší súd SR súd nepostupoval a stále nepostupuje v občianskom súdnom konaní podľa ust. § 6 a príp. § 100 ods. 1 OSP tak, aby   ochrana   práv   bola   rýchla   a   účinná,   žiada   sťažovateľ,   aby   mu   bolo   rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky priznané finančné zadosťučinenie vo výške 1.320,- €. Poukazujeme aj na skutočnosť, že viac ako dvojročné obdobie, počas ktorého prebieha občianske súdne konanie znamená pre sťažovateľa výrazné obmedzenie jeho vlastníckych práv. Tvrdíme,   že   výška   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   je   primeraná a spravodlivá.   Vychádza   z   doktríny   prijatej   ústavným   súdom,   podľa   ktorej,   pokiaľ   ide o zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   je   spravodlivé,   ak   sa   na   každý   rok   poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660 €. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukazujeme na doterajšie rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní (...) Márne plynutie času spôsobilo, že ani pozitívne rozhodnutie ústavného súdu nebude môcť kompenzovať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napĺňa sa   tak   jedno   zo   základných   kritérií   rozhodovania   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia (...)

Sťažovateľ   podáva   sťažnosť   ústavnému   súdu   po   tom,   čo   v   občianskom   súdnom konaní   využil   všetky   dostupné   a   účinné   prostriedky   nápravy.   Tieto   však   neviedli   k odstráneniu   prieťahov   a stagnácie   konania.   Doterajšia   nečinnosť   a neefektívna činnosť štátneho   orgánu   spôsobila   sťažovateľovi   ničím   neodôvodniteľné   problémy   v   jeho podnikateľskej   činnosti   a vytvorila   v   sfére   jeho   vlastníckych   práv   stav   dlhotrvajúcej neistoty.   Okrem   toho,   žiadne   prostriedky   nápravy   nemôžu   konvalidovať   časový   aspekt konania. Viac ako dva roky nie je primeranou lehotou na prejedanie jednoduchej veci. Právny prostriedok nápravy upravený ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. (o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov) vzhľadom na celkovú dĺžku konania nemôže zaručiť potrebnú účinnosť. (...)

S poukazom   na vyššie uvedenú   skutkovú   a právnu argumentáciu   a z dôvodu,   že porušovateľ   svojím   postupom   porušil   právo   sťažovateľa   zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky, aby po náležitom zistení skutkového stavu vyhovel sťažnosti a vydal tento nález

1) Základné právo spoločnosti T.(...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 10 ObdoV11/2010 porušené bolo.

2) Najvyššiemu   súdu   SR prikazuje,   aby v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 10ObdoV11/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3) Spoločnosti T.(...) priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.320,- €(...), ktoré je jej Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť spoločnosti T.(...) trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu(...), a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu(...)“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Š. H., v zastúpení JUDr. J. S., predsedom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, listom č. k. KP 4/2012-55 zo 7. februára 2013 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu z 26. februára 2013.

3.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom liste uviedol tieto skutočnosti:„(...)   Predmetom   konania   v   právnej   veci   sťažovateľa   (v   procesnom   postavení žalobcu) na najvyššom súde bolo rozhodovanie o jeho dovolaní o zaplatenie 66.387,84 eur s príslušenstvom zo zmenky, vedenej pôvodne na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.   3Zm/110/2003,   následne   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   ako   súde odvolacom pod sp. zn. 2Obo/77/2009.

Vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní Vám po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti, uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 377/2012-15 z 20. septembra 2012,   ako   aj   s   vecou   súvisiacim   spisom   najvyššieho   súdu,   oznamujeme   nasledovné skutočnosti:

Ako   vyplýva   zo   záznamov   registra   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu, dovolanie sťažovateľa v predmetnej veci bolo tunajšiemu súdu doručené 1. marca 2010 s tým, že vec bola pridelená senátu O - V, ktorý prejednával a rozhodoval všetky dovolania účastníkov   smerujúce   proti   rozhodnutiam   vydaným   senátmi   obchodnoprávneho   kolégia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (§ 10a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Predsedom senátu bol JUDr. J. S., ktorý súčasne ako predseda obchodnoprávneho kolégia vykonával, resp. aj v súčasnosti vykonáva okrem rozhodovacej činnosti aj ďalšie činnosti v súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platným pre ten-ktorý rok, zverené mu podľa § 21 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa čl. 17 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací 25. októbra 2012 uznesením sp. zn. 1ObdoV/11/2010, ktorým dovolanie ako nedôvodné odmietol. V súčasnosti je teda konanie na najvyššom súde skončené, z dôvodu ktorého je návrh sťažovateľa adresovaný ústavnému súdu, aby najvyššiemu súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov, neaktuálny.

K dĺžke konania na najvyššom súde považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť, že senáty najvyššieho súdu, až na zákonné výnimky, vybavujú veci podľa poradia, v akom im boli predložené. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že uplatňovanie práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy musí byť v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy zaručujúcim základné práva (vrátane práva na konanie bez zbytočných prieťahov) všetkým oprávneným osobám bez akéhokoľvek zvýhodňovania. Je faktom, že v rovnakom čase na identickom mieste sa právo na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   zaručuje   mnohým   osobám,   ktoré   sa   v   početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou o odstránenie právnej neistoty. S prihliadnutím na túto okolnosť nikto z účastníkov konania - či už zo žalobcov alebo žalovaných, nemôže oprávnene žiadať, aby sa súd ihneď zaoberal práve jeho vecou, pretože to nie je v jeho fyzických možnostiach.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby ústavný súd uznesením vyslovil, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1ObdoV/11/2010, porušené nebolo.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí. (...)“

3.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol:

«V nadväznosti na doručené vyjadrenie porušovateľa - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   -   považujeme   v   záujme   ochrany   legitímnych   práv   sťažovateľa   za   potrebné predložiť ústavnému súdu nasledovné stanovisko:

1)   Porušovateľ   vo   vyjadrení   priznal,   že   obdobie   dovolacieho   konania   bolo   od 01. 03. 2010 do 25. 10. 2012 poznačené zbytočnými prieťahmi (viac ako dva a pol roka!). Porušovateľ neoznačil žiadne procesné úkony, ktoré by v tomto období vykonával za účelom odstránenia právnej neistoty účastníkov (poskytnutia súdnej ochrany).

2) Porušovateľ sa snaží dokázať, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nebolo porušené tvrdením, že ak sa základné právo porušuje rovnako vo všetkých prípadoch a voči všetkým účastníkom konania, nejde o porušenie tohto práva.   Takéto   tvrdenie   je   nutné   rozhodne   odmietnuť.   Štátny   orgán   poverený   výkonom právomoci   sa   nemôže   zbaviť   zodpovednosti   za   porušovanie   základného   práva   tvrdením o rovnosti v porušovaní.

3) Poukaz porušovateľa na „fyzické možnosti“ taktiež nemôže byť ospravedlnením a takéto argumenty ústavný súd v ustálenej rozhodovacej praxi už dávno odmietol. Keďže označené základné právo sťažovateľa bolo jednoznačne porušené zbytočnými prieťahmi v trvaní dva a pol roka a tento fakt nemôže zvrátiť (porušenie konvalidovať) ani skutočnosť,   že   vec   bola   právoplatne   rozhodnutá   (porušenie   práva   je   nezvratné   a   jeho nápravu je možné dosiahnuť len rozhodnutím ústavného súdu), žiadame, aby ústavný súd rozhodol o sťažnosti podľa predloženého petitu s tým, že na výroku obsahujúcom príkaz porušovateľovi   konať   bez   zbytočných   prieťahov   už   sťažovateľ   vplyvom   vývoja   situácie po podaní sťažnosti, netrvá.

Pre   jednoznačnosť   v   skutkových   okolnostiach,   ktoré   viedli   k   porušeniu   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sťažovateľ netrvá na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.»

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V 11/2010:

Dňa 1. marca 2010 bol najvyššiemu súdu predložený spis, aby rozhodol o opravnom prostriedku – dovolaní sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn.   2   Obo   77/2009   z 27.   augusta   2009   v znení   opravného   uznesenia   sp.   zn. 2 Obo 77/2009 z 3. decembra 2009. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 1 Obdo V 11/2010. Dňa 25. októbra 2012 najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 11/2010 dovolanie sťažovateľky odmietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 11/2010 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   priebeh napadnutého konania nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci. Skutkovú alebo právnu zložitosť preskúmavaného konania inak vo svojom vyjadrení nenamietal ani predseda najvyššieho súdu.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná   správaním sťažovateľky.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   najvyššieho   súdu   v napadnutom konaní   a predovšetkým   konštatuje,   že   zo   súvisiaceho   spisu   najvyššieho   súdu,   ale   ani z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu nevyplýva žiadny efektívny úkon najvyššieho súdu do podania ústavnej sťažnosti (7. februára 2012) v danej veci. Úkony najvyššieho súdu teda v napadnutom konaní minimálne po dobu viac ako poldruha roka nesmerovali k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedenú   nečinnosť najvyššieho   súdu   bez   zákonných   alebo   iných   relevantných   dôvodov   treba   považovať za zbytočné   prieťahy   v konaní.   Obranné   vyjadrenie   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého „predsedom senátu bol JUDr. J. S., ktorý súčasne ako predseda obchodnoprávneho kolégia vykonával, resp. aj v súčasnosti vykonáva okrem rozhodovacej činnosti aj ďalšie činnosti v súlade   s Rozvrhom   práce“,   nebolo možné   právne   akceptovať.   V tejto   súvislosti   treba opakovane zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené základné právo sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Rovnako ústavný súd už opakovane uviedol (pozri napr. I. ÚS   50/01,   I.   ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu a nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Prijatie opatrení vo vzťahu k napadnutému konaniu zo strany najvyššieho súdu uvedené nebolo. Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Nemožno pochybovať o tom, ako to tvrdí predseda najvyššieho súdu (pozri bod I/3.1 tohto nálezu), že „uplatňovanie práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy musí byť v súlade s čl.   12   ods.   2   ústavy“,   avšak   súdy   sa   skutočne   nemôžu   zbaviť   zodpovednosti za porušovanie   základného práva   zaručeného v čl.   48 ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného v čl. 6   ods.   1   dohovoru   tvrdením,   z ktorého   by   mohla   vyplynúť   rovnosť   v porušovaní základných práv „mnohým osobám“.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 25. októbra 2012 bola predmetná vec na najvyššom súde uznesením sp. zn. 1 Obdo V 11/2010 rozhodnutá, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 320 €, najmä „pre výraznú intenzitu zásahov do základných práv sťažovateľa, ako aj dĺžku ich trvania (tiež dĺžku trvania stavu právnej neistoty, beznádeje a nedôvery v spravodlivé vyriešenie veci)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä na to, že po podaní sťažnosti predsedovi najvyššieho súdu sa vo veci v relatívne krátkej lehote rozhodlo, teda táto sťažnosť bola efektívnym   prostriedkom   nápravy,   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   aj   konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto neuznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Z uvedených podstatných dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti z 3. februára   2012   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   z 26.   februára 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,63 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2013 patrí odmena v sume   130,16   €   a režijný   paušál   7,81   €   v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods. 2   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   preto   trovy právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   sumu   407,55   €,   ku ktorej   bolo   treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 81,51 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 489,06 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013