znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 377/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 261/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. B., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 261/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. júla 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia   odchodného   v sume   7   577,18   €   s   prísl.   a   príspevku   za   službu   po   259,81   € mesačne od 1. apríla 1997 do konca marca 2000 s prísl. Sťažovateľ tento nárok odvodzoval od nárokov súvisiacich so skončením služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a dožadoval sa ho od Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. (ďalej len „žalovaný“). Rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 61/2000-266 z 25. októbra 2006 bola jeho žaloba zamietnutá ako nedôvodná. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 226/2007 z 29. apríla 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi jednak 16 930,29 € s prísl., ale aj 9 636,12 € s prísl. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie. Uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 271/2009-373 z 20. apríla 2011 boli rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené a konanie bolo zastavené s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky,   odboru   sociálneho   zabezpečenia, sekcii   personálnej   a   sociálnej   činnosti   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“).   Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 2. júna 2011.

Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutiami súdov nižších stupňov došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, pretože sa meritórne rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Žalovaný v podanom dovolaní okrem iného namietal posúdenie veci podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože práva   a   povinnosti   policajta   v   služobnom   pomere   sa   zakladajú,   menia   a   zanikajú rozhodnutím (rozkazom). Personálny rozkaz nadriadeného nie je jeho právnym úkonom, ale individuálnym   právnym   aktom,   u   ktorého   nemôže   všeobecný   súd   v   sporovom   konaní vysloviť   jeho   neplatnosť,   prípadne   určiť   povinnosť   na   zaplatenie.   Krajský   súd   priznal sťažovateľovi nároky, o ktorých rozhoduje iný orgán (v prípade odchodného nadriadený uvoľňujúci   zo   služobného   pomeru   a   v   prípade   príspevku   za   službu   orgán   sociálneho zabezpečenia   ministerstva   vnútra).   V   danom   prípade   sa   riešila   otázka,   či   sťažovateľovi vznikol nárok na odchodné pri skončení služobného pomeru podľa § 117, resp. na príspevok za službu podľa § 119 zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o služobnom pomere“), pričom ako predbežná otázka sa riešil spôsob skončenia služobného pomeru sťažovateľa u žalovaného. Vecné posúdenie týchto otázok z hľadiska hmotného práva v sebe aj bez výslovného vyjadrenia zahŕňa tiež záver okresného súdu a krajského súdu o tom, že uvedená vec patrí do ich právomoci. Tento záver však nie je správny. Pre posúdenie povahy právneho vzťahu účastníkov z hľadiska právomoci súdu na prerokovanie   a   rozhodnutie   o   nároku,   ktorý   sťažovateľ   vyvodzuje   z tohto   právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda povaha práv a povinností účastníkov, ktoré tvoria obsah tohto právneho vzťahu, a toto kritérium je určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v ustanovení § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v § 7. V odseku 1 tohto ustanovenia sa určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prerokovávajú a rozhodujú veci (nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych   vzťahov.   Takto   ohraničený   súbor   sa   týka   vzťahov   súkromného   práva, ktoré   sa   spravujú   princípmi   právnej   rovnosti   a   autonómie   vôle   účastníkov,   keďže charakteristickým   znakom   občianskoprávnych   vzťahov   je   predovšetkým   rovnaké (rovnocenné) postavenie ich subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov právneho vzťahu nemôže   jednostranným   úkonom   založiť   povinnosť   druhého   účastníka   a   nemôže   ani autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého subjektu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súdy v občianskom súdnom konaní prerokovávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú na súkromnom práve, avšak vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1 druhá veta pred   bodkočiarkou   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Na   rozdiel   od   toho   verejnoprávne vzťahy,   ako   vzťahy   upravené   normami   verejného   práva,   sú   založené   na   princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je typické,   že   jeden   zo   subjektov   (orgán   verejnej   moci)   ukladá   jednostranne   druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle   podriadeného   účastníka.   Pokiaľ   ide   o   charakter   služobného   pomeru   príslušníka Policajného   zboru   tak,   ako   bol   v   čase   rozhodovania   o   skončení   služobného   pomeru sťažovateľa   upravený   zákonom   o   služobnom   pomere,   treba   ho   považovať   za   inštitút verejného práva. Je to tak preto, že vzniká mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu trvania služobného pomeru sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý naopak   je   pomerom   súkromnoprávnym,   v   ktorom   účastníci   majú   rovnaké   postavenie. V preskúmavanej veci okresný súd a krajský súd nevyriešili otázku danosti právomoci súdu na   jej   prerokovanie   a   rozhodnutie   správne.   Za   podstatnú   skutočnosť,   z   ktorej   vyvodili právomoc súdu, vzali právnu kvalifikáciu nároku uvedenú sťažovateľom v jeho žalobe (t. j. že   ide   o   občianskoprávny,   resp.   pracovnoprávny   vzťah)   namiesto   toho,   aby   vychádzali z vlastného posúdenia právneho vzťahu podľa obsahu žaloby. Pre vyriešenie otázky, či daná vec   patrí   do   právomoci   súdu,   je   nutné   predovšetkým   zistiť,   z   akého   právneho   vzťahu sťažovateľ vyvodzuje ním uplatnené nároky. Samotný nárok ako predmet súdneho konania je   vo   všeobecnosti   charakterizovaný   opísaním   skutkových   okolností,   ktorými   žalobca odôvodňuje svoj nárok, a žalobným petitom. Podriadenie zistených skutkových okolností pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“). Ak súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení, ktoré umožňujú uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť   pod   viac   hmotnoprávnych   noriem,   je   jeho   povinnosťou   podľa   príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez ohľadu na to, či je v návrhu uvedený právny dôvod požadovaného plnenia. Napokon žalobca nie je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke. Rozhodujúcim je teda obsahové hľadisko, t. j. povaha práv a povinností účastníkov, ktoré tvoria obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   svoje   nároky vyvodzuje   zo   skončenia   služobného   pomeru   policajta   uvoľnením   podľa   §   109   zákona o služobnom pomere personálnym rozkazom zo 7. marca 1997, a to dňom 31. marec 1997. Služobný   pomer   sťažovateľa,   z   ktorého   tento   vyvodzuje   svoje   nároky,   je   vzťahom verejnoprávnym upraveným osobitným zákonom o služobnom pomere, v ktorom účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom   práve   (§   7   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku),   a uplatnené nároky   na odchodné   a   na   príplatok   za   službu   sú   upravené   priamo   v   osobitnom   zákone a vo vykonávacom   výnose   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   publikovanom v čiastke   86/1991   Vestníka   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   pod   číslom   86. Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného právneho vzťahu dospel najvyšší súd k záveru, že okresný súd a krajský súd prerokovali a rozhodli vec, ktorá nepatrí do právomoci súdu. Keďže na rozhodovanie o vyplatení odchodného a príplatku za službu po   skončení   služobného   pomeru   policajta   nie   je   daná   právomoc   súdu   v   zmysle   §   7 Občianskeho súdneho poriadku, konanie pred okresným súdom i pred krajským súdom bolo postihnuté vadou, pre ktorú bolo potrebné tieto rozsudky zrušiť a konanie zastaviť [§ 241 ods.   2   písm.   a)   v   spojení   s   §   237   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku]. Po právoplatnosti   uznesenia   vec bude   postúpená na ďalšie   konanie ministerstvu   vnútra, do právomoci ktorého vec patrí (§ 243b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   tým,   že   prerokovanie   jeho   nároku   nepatrí   do   pôsobnosti všeobecných   súdov.   Je   pravdou,   že   postavenie   sťažovateľa   ako   príslušníka   Policajného zboru   sa   riadilo   úpravou   spadajúcou   pod   predpisy   správneho   práva.   To   však   neplatí o nárokoch, ktoré mu ako fyzickej osobe a občanovi na základe tohto pomeru majú plynúť. Uvedené treba vykladať v súlade s § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého aj majetkové vzťahy medzi fyzickými osobami a štátom sú občianskoprávnymi vzťahmi.

V   týchto   vzťahoch   nevystupuje   štát   v   nadriadenom   postavení.   Má   rovnocenné postavenie s fyzickou osobou. V prípade, že neuhradil nárok, na ktorý má osoba právo, dostáva sa voči tejto osobe do postavenia klasického dlžníka. Táto osoba má právo súdnou cestou si nárok vymáhať. Nárok bývalého príslušníka Policajného zboru od štátu je teda nárokom súkromnoprávnym, a tak musí spadať pod kategóriu sporov uvedených v § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Pri   uplatňovaní nároku   občianskoprávnej   povahy musia   všeobecné   súdy   riešiť   aj otázky,   ktoré   majú   charakter   predbežných   otázok.   Ich   vyriešenie   je   nevyhnutné   na rozhodnutie   vo   veci.   Okruh   predbežných   otázok,   ktorých   posúdenie   má   v   právomoci vykonať všeobecný súd, je ustanovený v § 135 Občianskeho súdneho poriadku všeobecným vymedzením a negatívnym výpočtom uvedeným v odseku 1. Podľa tohto ustanovenia súd môže otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, posúdiť sám. Nemôže tak vyriešiť otázku súladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcim sa základných ľudských práv   a   slobôd,   rozhodnutím   príslušných   orgánov   o   tom,   že   bol   spáchaný   trestný   čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania. Porovnajúc predmet sporu a okruhy   vymedzené   v   §   135   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   zrejmé,   že posudzované otázky sa týkali nárokov zo skončenia služobného pomeru. Nezasahovali teda do okruhov vymedzených v § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a všeobecné súdy si preto mohli o nich urobiť úsudok samy. Pokiaľ by mali aj iný názor podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, mali konanie prerušiť, a nie zastaviť. Na základe týchto   skutočností   je   zrejmé,   že   všeobecný   súd   môže   posudzovať   aj   predbežné   otázky zasahujúce   do   právnych   odvetví   verejného   práva   (v   danom   prípade   správneho   práva), pokiaľ rozhoduje o občianskoprávnom nároku fyzickej osoby proti druhej strane, a to bez ohľadu na to, či je druhou stranou v konaní štát alebo iná fyzická či právnická osoba. Názor najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   okresný   súd   a   krajský   súd   neboli   oprávnené   riešiť skončenie   služobného   pomeru   sťažovateľa,   je   teda   nesprávny   a   v   rozpore   s   účinným právnym   poriadkom.   Najvyšší   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s   otázkou,   prečo   v   danom prípade   konanie   zastavil   a   nepostúpil   vec   podľa   §   104   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku inej autorite, ktorá by podľa jeho názoru mala byť príslušná na toto konanie. Takýto postup je v rozpore s § 169 ods. 1 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku. Odôvodnenie uznesenia preto nie je dostatočné. Najvyšší súd vydal totiž rozhodnutie, ktoré nie je v časti týkajúcej sa dôvodov nepostúpenia veci vôbec odôvodnené, a preto sa javí ako zjavne arbitrárne. Tým, že najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, porušil čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd a ani krajský súd sa námietkou nedostatku právomoci nezaoberali a prvýkrát sa ňou zaoberal až najvyšší súd, ktorý však rozhodol bez toho, aby dal možnosť účastníkom vyjadriť sa k námietke buď na pojednávaní, alebo písomne mimo neho.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo 261/2009 s tým, aby bolo uznesenie z 20. apríla 2011 zrušené. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   najvyššieho   súdu   dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nie je v prerokovávanej veci daná právomoc všeobecných súdov. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd   do   týchto   záverov   zasiahol.   Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   najvyšším   súdom nekorešponduje   s   posúdením   sťažovateľa,   sama   osebe   porušenie   označených   práv nezakladá.

Navyše,   z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   o   uplatnených   peňažných nárokoch sťažovateľa sa bude rozhodovať v rámci správneho konania na to príslušnými orgánmi verejnej správy, pričom sťažovateľ v prípade nespokojnosti s ich rozhodnutiami bude   mať možnosť   dovolať sa   súdnej   ochrany   v   zmysle čl.   46   ods.   2   ústavy   v   rámci správneho   súdnictva   postupom   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho poriadku.

Treba súhlasiť s najvyšším súdom aj v tom, že všeobecné súdy neboli oprávnené nezávisle posudzovať, akým spôsobom došlo ku skončeniu služobného pomeru sťažovateľa, teda či sa tak stalo postupom podľa § 109 alebo podľa § 110 zákona o služobnom pomere. Táto   otázka   bola   totiž   vyriešená   v   správnom   konaní.   Z   ustanovenia   §   135   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   otázky,   o   ktorých   patrí   rozhodnúť   inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. O skončení služobného pomeru sťažovateľa, a tým aj o spôsobe ukončenia služobného pomeru už bolo v správnom konaní rozhodnuté, a preto bolo povinnosťou všeobecných súdov z toho vychádzať.

Sťažovateľ   pravdepodobne   iba   nedopatrením   tvrdí   a   namieta,   že   najvyšší   súd v rozpore   s   ustanovením   §   104   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   nerozhodol o postúpení   veci   príslušnému   orgánu   potom,   ako   konanie   pre   nedostatok   právomoci zastavil,   a   ani   nijako   nezdôvodnil,   prečo   o   postúpení   veci   nerozhodol.   V   skutočnosti najvyšší súd vo výroku uznesenia výslovne uviedol, že vec bude postúpená ministerstvu vnútra, a tento svoj výrok aj dostatočným spôsobom odôvodnil.

V rozpore so skutočnosťou je aj tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd vraj neumožnil účastníkom konania v rámci dovolacieho konania zaujať stanovisko k otázke právomoci všeobecných súdov konať vo veci, a to buď na pojednávaní, alebo mimo neho písomne. V skutočnosti totiž dovolanie žalovaného, v ktorom sa z obsahového hľadiska právomoc všeobecných súdov nepochybne namietala, bolo sťažovateľovi doručené a ten sa k dovolaniu aj vyjadril. Mal teda možnosť sa k otázke právomoci v dovolacom konaní vysloviť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011