znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 377/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   A.,   V.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   I.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   prokurátora   Úradu   Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010, ako aj jeho žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010 doručená sťažnosť B. A., V., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   prokurátora   Úradu   Špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   prokuratúry   (ďalej   len   „špeciálna prokuratúra“) č. k. VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010.

Sťažovateľ súčasne žiadal, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ustanovený právny zástupca z radov advokátov z dôvodu jeho nepriaznivých majetkových pomerov.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, oddelenia vyšetrovania, odboru Východ K. (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: PPZ-6/BOK-V-2008 z 13. apríla 2006 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Uznesením z 18. januára   2010   vyšetrovateľ   prerušil   trestné   stíhanie   obvineného   sťažovateľa   z   dôvodu potreby vypočutia svedka, ktorý sa zdržiaval na neznámom mieste.

Proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   o   prerušení   trestného   stíhania   z   18.   januára   2010 podal 10.   februára   2010   sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol   prokurátor   špeciálnej prokuratúry   uznesením   č.   k.   VII/2   Gv   86/08-59   z   20.   mája   2010   tak,   že   sťažnosť obvineného sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Následne 3. júna 2010 podal sťažovateľ generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) návrh podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorým sa domáhal zrušenia uznesenia prokurátora špeciálnej prokuratúry z 20. mája 2010 z dôvodu jeho tvrdenia o nezákonnosti predmetného uznesenia,   pretože   podľa   neho   malo   byť   týmto   rozhodnutím   prokurátora   špeciálnej prokuratúry porušené jeho právo na obhajobu, keďže od februára 2010 nebol zastúpený obhajcom aj napriek tomu, že bol stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, ktorý je prípadom nutnej   obhajoby.   Podanie   sťažovateľa   z   3.   júna   2010   bolo   špeciálnym   prokurátorom kvalifikované ako podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia podriadeného prokurátora špeciálnej prokuratúry, a nie ako návrh podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom   o   spôsobe   vybavenia   tohto   podnetu   špeciálnym   prokurátorom   bol   sťažovateľ upovedomený   listom   č. k.   VII/2   Gv   86/08-65   z   28.   júla   2010,   a   to   v   tom   zmysle,   že špeciálny prokurátor nezistil žiadne pochybenie prokurátora špeciálnej prokuratúry, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s tým, že sťažovateľ nemôže tvrdiť nezákonnosť tohto rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu   o prerušení   trestného   stíhania,   iba   z   dôvodu,   že   v   čase   medzi   rozhodnutím o prerušení   trestného   stíhania   a   rozhodovaním   o   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu vyšetrovateľa o prerušení trestného stíhania stratil obhajcu, pretože samotná táto skutočnosť nemôže mať bez ďalšieho za následok aj nezákonnosť prerušenia trestného stíhania v čase, keď sťažovateľ ešte obhajcu mal.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že aj napriek skutočnosti, že je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a súčasne je pre tento zločin stíhaný v čase, keď   je   pre   iný   skutok   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   a   teda   v   jeho   prípade   ide nepochybne o prípad nutnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, aj napriek   tomu   už   od   februára   2010   nie   je   zastúpený   obhajcom,   pretože   sťažovateľom zvolenému   obhajcovi   JUDr.   S.,   ktorý   ho   v   tejto   trestnej   veci   zastupoval, „Slovenská advokátska   komora   pozastavila   výkon   advokácie   od   08.   02.   2010“ a   od   tej   doby vyšetrovateľ nevyzval sťažovateľa, aby si zvolil nového obhajcu a ani mu nový obhajca nebol ustanovený.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Dňa   02.   08.   2010   mi   bolo   doručené   „Preskúmanie   postupu   prokurátora   – upovedomenie“ z 28. 07. 2010 zástupcu Špeciálneho prokurátora sp. zn. VI/2 Gv 86/08–65, obsahom ktorého je vysvetľujúca argumentácia, že nedošlo k porušeniu práva na obhajobu a   prokurátor   postupoval   zákonne,   pretože   vyšetrovateľ   vydal   uznesenie   o   prerušení trestného stíhania ešte 18. 01. 2010 teda v čase, keď ešte JUDr. S. mojim obhajcom bol, a uznesenie   o   prerušení   tr.   stíhania   je   ihneď   vykonateľné,   číže   sa   nevykonávajú   žiadne procesné úkony.

Zástupca ŠP je zrejme toho názoru, že momentom vydania uznesenia o prerušení tr. stíhania už obvinený nepotrebuje obhajcu napriek zneniu § 37 ods. 1 písm. a) písm. c) TrP. Rozhodne nesúhlasím s týmto právnym názorom.   Dovolím si tvrdiť,   že právo na obhajobu je jedno z najzákladnejších práv obvineného v trestnom konaní. Do práva obhajcu je zahrnuté aj právo obhajovať sa osobne, alebo prostredníctvom obhajcu.

Byť zastúpený obhajcom v každom štádiu trestného konania je zvlášť nevyhnutné, keď   je   obvinený   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody.   Nemenej   významnou   okolnosťou   je význam veci, teda o čo v spore ide. V danej veci som stíhaný za zločin vraždy, kde je možné udeliť doživotný trest odňatia slobody.

Úvaha zástupcu ŠP o tom, že vydaním uznesenia o prerušení tr. stíhania sa vo veci už v podstate nič nedeje, je irelevantné, pretože aj obhajca má právo podať sťažnosť proti uzneseniu,   môže   predložiť   dôkazy   resp.   listiny,   vzniesť   námietky   zaujatosti   proti vyšetrovateľovi resp. prokurátorovi, a napokon – môže zabezpečiť prítomnosť svedka na výsluch, a mnohé ďalšie postupy. Práva na obhajobu sú konkrétne a účinné, a nie teoretické a iluzórne.»

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   B.   A.   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky rozhodnutím prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 2010 sp. zn. VII/2 Gv 86/08-59 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 86/08-59 zo dňa 20. mája 2010 a prikazuje vo veci znovu konať a rozhodnúť.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd teda môže rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti, preto v danej   veci   rozhodoval   iba   o   porušení   sťažovateľom   označeného   základného práva zaručeného   v   čl.   50   ods.   3   ústavy,   k   porušeniu   ktorého   malo   v   zmysle   petitu sťažnosti dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2   Gv   86/08-59   z   20.   mája   2010.   Tvrdenia   o   porušení   sťažovateľom   označeného základného   práva   aj   závermi   špeciálneho   prokurátora   vyjadrenými   v   liste   č. k. VII/2 Gv 86/08-65 z 28. júla 2010, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu, treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

V súvislosti s listom špeciálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 86/08-65 z 28. júla 2010, ktorým   bol   sťažovateľ   upovedomený   o   záveroch   špeciálneho   prokurátora   z   prešetrenia zákonnosti   postupu   jemu   podriadeného   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry,   ústavný   súd však   okrem   iného   iba   pripomína,   že   aj   v   prípade,   keby   sťažovateľ   v   petite   sťažnosti namietal aj tieto závery špeciálneho prokurátora, bolo by potrebné jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú, pretože podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, pričom podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov mal sťažovateľ možnosť domáhať sa prešetrenia spôsobu vybavenia svojho podnetu špeciálnym prokurátorom prostredníctvom opakovaného podnetu   (§   34   ods.   1),   ktorý   by   vybavil   generálny   prokurátor,   ako   pre   tento   prípad prokurátor nadriadený špeciálnemu prokurátorovi [§ 54 ods. 2 písm. a)].

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   teda   preskúmanie   možného   porušenia základného práva sťažovateľa na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľ   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napáda   uznesenie   prokurátora špeciálnej   prokuratúry   č.   k.   VII/2   Gv   86/08-59   z   20.   mája   2010,   pričom   podľa   príloh sťažnosti   o   tomto   uznesení   musel   mať sťažovateľ   vedomosť   už   31.   mája 2010,   keďže v tento deň spísal proti uvedenému uzneseniu prokurátora špeciálnej prokuratúry podanie označené ako „návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku“. Navyše, podľa zistenia ústavného súdu bolo napádané uznesenie prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010 sťažovateľovi doručené 26. mája 2010.

Od   26.   mája   2010,   keď   bolo   napádané   uznesenie   doručené   sťažovateľovi,   do 5. augusta   2010,   keď   sťažovateľ   podal   svoju   sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu   na poštovú   prepravu, nepochybne uplynula dvojmesačná   lehota podľa   § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   ústavný   súd   podotýka,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na obhajobu v ešte neskončenom trestnom konaní, ktoré sa nachádza iba v štádiu prípravného konania, takže má stále možnosť využiť ešte aj iné právne prostriedky na účinnú ochranu svojich práv.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného   rozhodnutia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o tejto   časti   sťažnosti nerozhodoval.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho významu,   aby   ústavný   súd   rozhodoval   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010