znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 377/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti PhMr. O. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 24/05-22 zo 17. mája 2005 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 214/05-43 z 12. januára 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   PhMr.   O.   B.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   1   Cob   214/05-43 z 12. januára 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 214/05-43 z 12. januára 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   PhMr.   O.   B., p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   6   888   Sk   (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosemtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr. A.   G.,   T.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 377/06-9 z 9. novembra 2006 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   PhMr.   O.   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   T.,   v tej   časti,   v ktorej   namietala porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. Cob 214/05-43 z 12. januára 2006.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   prvostupňový   súd   -   Okresný   súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) a odvolací súd – krajský súd rozhodol o návrhu sťažovateľky,   ktorá   sa   domáhala   zaplatenia   istiny   36 890,82   Sk   z   dôvodu   poplatku z omeškania v sadzbe 0,1 % denne z omeškania s úhradou faktúr, ktoré boli vyúčtované S. (ďalej   len   „žalovaná“)   za   vydané   lieky   a zdravotnícke   pomôcky   pre   jej   poistencov na základe   platných   lekárskych   predpisov   a poukazov.   Pri   uplatnení   svojho   nároku sťažovateľka   vychádzala   z   §   38   ods.   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   právnych   predpisov   (ďalej   len „zákon č. 273/1994 Z. z.“), ktorý ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % za každý deň omeškania.   Žalovaná   s návrhom   sťažovateľky   nesúhlasila   a poukázala   na   to, že k omeškaniu s platbou faktúr došlo po 1. júni 2003, preto má sťažovateľka nárok len na poplatok z omeškania 0,01 % denne podľa zákona č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 277/1994   Z.   z.   o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“).

Sťažovateľka   naproti   tomu   poukázala   na   nález   ústavného   súdu   č.   396/2004 zo 17. mája 2004, kde ústavný súd okrem iného rozhodol, že ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č.   273/1994   Z.   z.   nie   je v súlade   s čl.   20   ods.   1   druhou   vetou   v spojení   s článkom   13 ods. 3 a 4 ústavy.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka ďalej uviedla: „V súvislosti s namietaním nesúladu § 38 ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z. s článkom 20 ods. 1 a 4 v spojení s článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy sa Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   (PL.   ÚS   37/97)   stotožnil   so   záverom,   že   existuje príčinná súvislosť medzi § 38 ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z. a možným nesúladom s čl. 20 ods. 1 v spojení s článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy.

Sťažovateľka poukázala v oboch konaniach, že toto novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z. stratilo účinnosť dňom 15. 7. 2004, kedy bolo uverejnené rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   v Zbierke   zákonov.   Čiže   v čase   podania   návrhu sťažovateľky na súd dňa 29. 12. 2004 doručené súdu 30. 12. 2004 toto ustanovenie nebolo účinné a v čase vynesenia rozhodnutí obidvoch súdov už nebolo ani platné.

Sťažovateľka   v   oboch konaniach   poukázala,   že   pokiaľ   ide   o použitie   poplatku z omeškania   vo   výške   0,01%   za   každý   deň   omeškania,   v tejto   veci   Ústavný   súd   vyššie uvedeným   ústavným   nálezom   už   vykonal   ústavne   súladný   výklad   a preto   nie   je   možné na zistený stav veci použiť inú ako ústavne súladne interpretovanú platnú a účinnú právnu normu.

Obidva súdy vo svojom rozhodnutí však vychádzali z právnej normy, ktorá nebola v súlade   s Ústavou   tak   ako   to   vyplýva   z nálezu   Ústavného   súdu   s článkom   20   ods.   1 v spojení s článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy.

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   rozdielnou   –   diferencovanou   právnou   úpravou poplatku z omeškania bol narušený princíp právnej istoty a rovnosti keď po 1. 6. 2003 až do 21. 12. 2004 si zdravotné poisťovne uplatňovali voči svojim dlžníkom v zmysle zákona č. 273/94 Z. z. poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania alebo 0,2% za každý deň omeškania. Zdravotnícke zariadenia od 1. 6. 2003 si však mohli uplatniť voči svojim   dlžníkom,   predovšetkým   voči   zdravotným   poisťovniam   poplatok   z omeškania   len vo výške 0,01% za každý deň omeškania.

Sťažovateľka pred prvostupňovým aj odvolacím súdom zdôrazňovala, že podľa § 41a ods. 1, 2, 3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov,   právny   predpis   jeho   časti   alebo   niektoré   jeho   ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov. Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu podľa článku 125 ods. 3 Ústavy, je viazaný právnym   názorom   vysloveným   v Náleze   Ústavného   súdu.   Stratou   účinnosti,   prípadne platnosti právnych predpisov na základe Nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených.

Ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Pri posúdení vyššie uvedených právnych predpisov, keďže sa tu jednalo len o zmenu ustanovenia § 38 ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z. – zákonom č. 138/2003 Z. z. platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou. Preto si sťažovateľka uplatňovala poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania voči žalobkyni – zdravotnej poisťovni tak   ako   to   upravovala   právna   úprava   pred   novelizáciou   zákona   273/94   Z.   z.   zákonom č. 138/2003 Z. z. – teda vo výške 0,1 % za každý deň omeškania.

I napriek   tejto   argumentácii,   poukázaním   na Nález   Ústavného   súdu   č.   396/2004 zo dňa 17. 5. 2004, na zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, rozhodol súd tak, že sťažovateľke za obdobie po 1. 6. 2003, keď sa žalovaný dostal do omeškania s platením faktúr, priznal poplatok z omeškania vo výške   0,01   %   za   každý   deň   omeškania   podľa   §   38   ods.   4   zákona   138/2003   Z.   z. a to v čase keď tento paragraf v zmysle vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu už nebol účinný a bol v rozpore s Ústavou. Dôvody, pre ktoré tak Okresný súd rozhodol a Krajský súd   jeho   rozhodnutie   potvrdil,   sú   v odôvodnení   oboch   rozsudkov,   ktoré   sťažovateľka prikladá k tejto sťažnosti.

Sťažovateľka je toho názoru, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, keď sa v jej veci nerozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá by mala základ v platnom právnom poriadku SR,   ale rozhodlo sa podľa právnej normy o ktorej sa Ústavný súd vyslovil, že je v rozpore s článkom 20 ods. 1 a 4 v spojení s článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy v zmysle Nálezu Ústavného súdu č. 396/2004 Z. z. zo dňa 17. 5. 2004. Obidve tieto rozhodnutia boli vydané v čase, keď táto právna norma nebola účinná ani platná a nebola súčasťou právneho poriadku SR.

K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná a účinná právna norma.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 24/05-22 zo dňa 17. 5. 2005 a rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. 1 Cob 214/05-43 zo dňa 12. 1. 2006 (doručený sťažovateľke 3. 3. 2006) vychádzajú z neplatnej a neúčinnej právnej normy a na zistený stav právnej   veci   nebola   použitá   ústavne   súladne   interpretovaná   platná   a účinná   právna norma.“

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 24/05-22 zo dňa 17. 5. 2005 a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   1   Cob   214/05-43   zo   dňa   12.   1.   2006 (doručený sťažovateľke 3. 3. 2006) bolo porušené základné právo PhMr. O. B., B. (...) na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 24/05-22 zo dňa 17. 5. 2005 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 214/05-43 zo dňa 12. 1. 2006 a vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania vo výške 1 850,- Sk vrátane   19   %   DPH   vo   výške   351,50   Sk   spolu   vo   výške   2   201,50   Sk,   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky   a podpredsedu   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a podpredsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril   k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a podpredseda   krajského   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.Podpredseda krajského súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 7. decembra 2006 uviedol:

„Dňa   20.   11.   2006   som   uvedenú   sťažnosť   postúpil   na   vyjadrenie   predsedníčke senátu. Predsedníčka senátu sa k sťažnosti vyjadrila listom 28. 11. 2006 (...)“.

Predsedníčka senátu vo svojom vyjadrení uviedla:„ Sťažovateľka si svoje právo, dané jej ustanovením § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov,   t.   j.   právo   na   poplatok   z omeškania   za   oneskorenú úhradu   4   faktúr,   ktorými   žalovanému   vyúčtovala   poskytnutie   liekov   a zdravotníckych pomôcok   poistencom   žalovaného,   uplatnila   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   žalobou, doručenou   tomuto   súdu   dňa   03.   01.   2005   v sume   36   890,82,-   Sk   a to   v sadzbe   0,1   % z oneskorene uhradených súm za každý deň omeškania. Medzi takto uplatneným nárokom boli faktúry, ktoré boli splatné po 01. 06. 2003, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z. až do Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 17. 05. 2004, publikovaného v Zbierke zákonov SR dňa 15. 07. 2004, kedy bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zavedený   zákonom   č.   138/2003   s Ústavou   Slovenskej   republiky.   Súd   prvého   stupňa vychádzajúc   z ustanovenia   článku   125   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodol rozsudkom zo dňa 17. 05. 2005 pod č. k. 23 Cb 24/2005-22 vo veci tak, že žalobe vyhovel len v sume 3 689,08,- Sk, vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti a proti výroku o trovách konania podala odvolanie sťažovateľka. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutej časti, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   i konajúci   senát   odvolacieho   súdu   pri   svojom rozhodovaní   bral   zreteľ   na   článok   125   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj na ustanovenie § 41a ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   a dospel k rovnakým právnym záverom, a to takým,   že v čase od nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003   Z.   z.   až   do   uverejnenia   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky, prináležalo sťažovateľovi právo na poplatok z omeškania v sadzbe 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania bez ohľadu na to, kedy si toto právo uplatnil, teda či až po zverejnení Nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov SR. Túto svoju úvahu oprel   aj   o tú   skutočnosť   (aj   keď   vo   svojom   rozhodnutí   neuviedol),   že   právo   žalobcu na účtovanie   poplatku   z omeškania   vzniklo   už   prvým   dňom   omeškania   so   zaplatením jednotlivých   faktúr,   kedy   v súdnom   konaní   sa   mohol   domáhať   svojho   práva   nielen na zaplatenie istiny spočívajúcej vo vyúčtovaní hodnoty liekov a zdravotníckych pomôcok poistencom žalovaného, ale aj poplatku z omeškania, kedy bola zákonom č. 138/2003 Z. z. ustanovená sadzba tohto poplatku vo výške 0,01% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Naviac boli sme názoru, že účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR majú účinky ex nunc, teda až po ich publikácii v Zbierke zákonov SR, ale nie spätne, teda ex tunc. Tento náš právny   názor   vychádza   aj   z článku   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   proklamuje právnosť štátu Slovenskej republiky a z judikatúry Ústavného súdu SR, z ktorých rovnako vyplýva, že princípom právnej istoty musí byť dôvera v účinný a platný právny predpis. V tejto   súvislosti   poukazuje   predsedníčka   senátu   i na   nejednotnosť   rozhodovania v obdobných   veciach   jednotlivými   senátmi   ústavného   súdu,   čo   vyústilo   do   vydania uznesenia   zo   dňa   11.   10.   2006,   č.   k.   Plz.   ÚS   1/06-4,   z ktorého   je   zrejmé,   že   nálezom Ústavného   súdu   SR   č.   k.   PL   38/03-89   nastávajú   jeho   účinky   pre   všetkých   účastníkov konania ex tunc.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   ich   uviesť do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   právoplatné   rozhodnutia   vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   jeho   nálezov   vydaných   v konaní   o súlade   právnych   predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neodeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného   v čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy.   Princíp   ochrany   a zachovania   ústavnosti sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch:   jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (II. ÚS 72/06, IV. ÚS 29/06, mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené   (§   41a   zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale   zákonodarca   umožnil   v záujme   uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych   predpisov,   ktoré   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   označil   ústavný   súd za nesúladné s ústavou.

V danom   prípade   sťažovateľka   (po   prijatí   sťažnosti)   namieta   rozsudok   krajského súdu   vydaný   v konaní,   ktoré   ešte   nebolo   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov právoplatne skončené, t. j. krajský súd bol povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   pričom   pre   ústavne   akceptovateľné   rozhodnutie   krajského   súdu   bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka   pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádza   z právneho   názoru,   podľa ktorého novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktorým bola s účinnosťou od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania 0,01 % za každý deň omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004 a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie zákona č. 273/1994 Z. z. pred touto zmenou, a teda krajský súd pochybil, keď aplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné ani platné.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 214/05-43 z 12. januára 2006 potvrdil rozsudok okresného súdu   č.   k.   23   Cb 24/05-22   zo 17.   mája 2005   v napadnutej   časti   odvolaním, ktorým   okresný   súd   žalovanej   uložil   zaplatiť   sťažovateľke   3   689,   08   Sk,   t.   j.   potvrdil rozsudok v časti, v ktorej súd prvého stupňa priznal sťažovateľke za omeškanie s úhradou faktúr po 15. júli 2004 poplatok z omeškania v sadzbe len 0,01 % za každý deň omeškania, a to v čase, keď § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bol v dôsledku nálezu ústavného súdu účinný.

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 12. januára 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše v čase, keď krajský súd vo veci rozhodoval, stratil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej   vety   ústavy   nielen   účinnosť,   ale   aj   platnosť,   pretože   dňom   15.   januára   2005 márne uplynula   lehota   podľa   čl.   125   ods.   3   druhej   vety   ústavy,   v rámci   ktorej   bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný   pri   rozhodovaní   aplikovať   znenie   §   41a   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   text za bodkočiarkou, podľa   ktorého „ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku okresný súd, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho uplynutia   lehoty   podľa   čl.   125   ods.   3   tretej   vety   ústavy   stratil   §   38   ods.   4   zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex   tunc,   t.   j.   bolo   anulované   od   počiatku.   Inými   slovami   na   toto   ustanovenie   zákona č. 273/1994   Z.   z.   sa   hľadí   akoby   nikdy   nebolo   platné,   a teda   nikdy   nebolo   súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Z   §   41a   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   v danom   prípade   po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností o interpretácii textu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 uviedol svoj názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   na   základe   rozhodnutia   (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente,   podľa   ktorého   samotné   obnovenie   platnosti   skoršieho   právneho   predpisu by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným   orgánom   verejnej   moci   v individuálnych   veciach,   ktoré   neboli   ešte   právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na   základe   toho   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   v danom   prípade rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom,   keď   založil   svoj   rozsudok č. k. 1 Cob 214/05-43 z 12. januára 2006 na takom znení § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.,   ktoré   v čase   jeho   rozhodovania   nebolo   ani   platné   ani   účinné,   a preto   rozsudkom č. k. 1 Cob 214/05-43 z 12.   januára 2006   porušil   základné právo sťažovateľky   na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu č. k. PLz. ÚS 1/06-4 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-89 zo 17. mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého   predmetom   je   určenie poplatku z omeškania.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktoré   bolo   u   sťažovateľky   porušené   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 3 Co   z 2.   marca   2006,   bolo   potrebné   tento   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť   na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. A. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a §14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk. Na základe uvedeného možno teda úhradu trov konania sťažovateľky vyčísliť ako súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   podanie ústavnému súdu) a DPH (2x 2730 Sk + 2x164 Sk + 1100 Sk) a spolu činí 6 888 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007