znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 376/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛,,zastúpených   advokátkou   JUDr.   Vierou   Strakovou,   Kpt.   Nálepku   5,   Prešov,   vo   vecinamietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   8   Co   56/2013z 26. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, (spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušeniezákladného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 56/2013 z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplynulo,   že   Okresný   súd   Prešov   (ďalej   len„okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom sp. zn. 28 C 334/2008 z 12. októbra2011   v spojení   s opravným   uznesením   z 22.   januára   2013   zamietol   návrh   sťažovateľov,ktorým sa domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností „parcely o výmere 1440 m2 zastavané plochy, parcely ⬛⬛⬛⬛ o výmere 44 m2zastavané plochy a nádvoria, parcely ⬛⬛⬛⬛ o výmere 12 m2 zastavané plochy a nádvoria,   parcely ⬛⬛⬛⬛ o výmere   52   m2 zastavané   plochy   a nádvoria“v katastrálnom území, na základe predloženého geometrického plánu z 21. februára 2011, overeného 8. marca 2011 Správou katastra Prešov pod ⬛⬛⬛⬛.Na základe vykonaného dokazovania sa súd prvého stupňa stotožnil s obranou odporcuv 1. rade,   ktorý   poukazoval   na   vydržanie   predmetných   nehnuteľností   svojím   právnympredchodcom, ako aj samotným odporcom v 1. rade, a dospel k záveru, že odporca v 1. radepredmetné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere, jeho držba je oprávnená a preukázaná,preto vlastníctvo odporcu v 1. rade je nespochybniteľné.

Na základe sťažovateľmi podaného odvolania krajský súd napadnutým rozsudkompotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   v podstate   namietajú   nesprávne   právne   posúdenie   vecikrajským súdom v napadnutom rozsudku, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie uvádzajú: „Otec odporcu v 1. rade ⬛⬛⬛⬛ nadobudol na základe kúpnej zmluvy pozemok parcela (v súčasnosti rozdelený na nové parcely, vrátane parcely ) od Urbárskej   spoločnosti   pozemkové   spoločenstvo   Obce...   registrovanou   pod zo dňa 15.07.1998 Okresným úradom v Prešove, katastrálny odbor.

Otec ⬛⬛⬛⬛ následne kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa 02.05.2001   previedol   predmetnú   parcelu na   svojho   syna (odporcu v 1. rade)....

Uznesením Okresného súdu Prešov ⬛⬛⬛⬛ po nebohom... bola schválená dohoda dedičov a nehnuteľností v katastrálnom území, okrem iného zapísané vo vložke ⬛⬛⬛⬛ v 1/2 nadobudli dedičia zo zákona tak, že sťažovateľ v 1. rade ⬛⬛⬛⬛ nadobudol aj mpč. zapísanú vo vložke, kat. úz.... v spoluvlastníckom podiele 1/12.

Sťažovateľ teda mal titul, ktorý Občiansky zákonník uznáva ako zákonný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Týmto titulom je dedenie, ktoré je zaručené aj Ústavou SR. Sťažovateľ v 1 rade bol aj zapísaný na, kat. úz. - pozemok parcela Orná pôda o výmere 3455 m2 v spoluvlastníckom podiele 1/12 k celku.... Parcela pozemok a následne parcela Zastavané plochy a nádvoria o výmere 19184 m2 bola vytvorená z pôvodnej mpč., kat. úz.. Túto skutočnosť akceptoval tak Okresný súd Prešov ako aj Krajský súd v Prešove. Žalobu však zamietli z dôvodu úspešne vznesenej námietky vydržania odporcom v 1. rade.

Krajský súd v Prešove... rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že odporca v 1. rade   preukázal   oprávnenosť   svojej   držby,   aj   keď   na   základe   neplatného   právneho úkonu. Súd totiž považoval za pochybné nadobudnutie vlastníctva družstvom v r. 1984... Od družstva nehnuteľnosť následne nadobudla Urbárska spoločnosť Obce a od nej kúpnou zmluvou ⬛⬛⬛⬛ ako právny predchodca odporcu v 1. rade.

Súd považoval nadobudnutie vlastníctva družstvom v r. 1984 za pochybné a následné prevody za absolútne neplatné, aj napriek tomu mal tak súd prvého stupňa ako aj súd odvolací za to, že odporca v 1. rade predmetné nehnuteľnosti riadne a poctivo vydržal spolu so započítaním doby jeho právneho predchodcu....

Právny   predchodca   odporcu   v   1.   rade...   vedel   s   ohľadom   na   všetky   okolnosti prípadu, že družstvo nikdy nebolo vlastníkom pozemkov vložených do družstva. Vlastníctvo ostalo zachované tým čo do družstva vložili svoje nehnuteľnosti... Družstvo teda nemohlo disponovať s pozemkami nakoľko nebolo ich vlastníkom.

Na základe Dohody o vydaní majetkových podielov ku dňu 31.07.1993 uzavretou medzi PD ⬛⬛⬛⬛... a oprávnenými osobami za Obec... je zrejme, že predmetom vydania bol len živý inventár (zvieratá) a nie nehnuteľnosti.

V rozsudkoch sa uvádza, že po revolúcii sa hospodársky dvor transformoval na urbársku   spoločnosť   -   k   tomu   chceme   uviesť,   že   toto   vyjadrenie   je   nepravdivé   pretože poľnohospodárske družstvo nebolo transformované ale likvidované...

Na   základe   podania   zo   dňa   08.12.1994   označeným   ako   Návrh   na   záznam vlastníckeho práva do katastra bola na, kat. úz. zapísaná Urbárska spoločnosť, pozemkové spoločenstvo Obce, ⬛⬛⬛⬛. V návrhu je uvedená Dohoda o vydaní majetkových podieloch kou dňu 31.07.1993, v ktorej sa však neuvádzajú žiadne nehnuteľností, ale len živý inventár... Ako titul nadobudnutia je však na pri Urbárskej spoločnosti Obce už uvedená Žiadosť - 5920/94... Návrh na záznam však vtedy ani teraz platné a účinné katastrálne predpisy nepoznali a Žiadosť sama o sebe nemôže byť titulom nadobudnutia vlastníckeho práva.

Nadobudnutie   vlastníctva   Urbárskou   spoločnosťou   Obce je   v   rozpore so zákonom   nakoľko   právny   predchodca   (PD ⬛⬛⬛⬛ )   nebol   vlastníkom pozemkov, ale len živého inventára poľnohospodárskych stavieb (sklad živočíšnej výroby, mostová váha, vrátnica, ovčín).

Návrh na záznam vlastníctva na základe vyššie uvedeného zákona bol v rozpore s vtedy platnými a účinnými katastrálnymi predpismi. Všetky tieto skutočnosti boli známe právnemu   predchodcovi   odporcu   v   1.   rade,   ktorý   práve   vzhľadom   na   všetky   okolnosti konkrétneho prípadu nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu vec vlastnícky patrí, t. j. nenakladal s vecou ako s vlastnou a jeho držba nebola oprávnená.

Dobromyseľný, keď už, tak mohol byť až odporca v 1. rade ⬛⬛⬛⬛ - vklad kúpnej zmluvy, kde vystupoval ako kupujúci bol povolený dňa 02.05.2001. Až od tohto dátumu bolo potrebné počítať vydržaciu dobu, ktorá však neuplynula z dôvodu, že žalobca podal žalobu na súd dňa 18.11.2008. Súd prvého stupňa aj súd odvolací počítali vydržaciu dobu od. 15.07.1998, keď bol povolený vklad na právneho predchodcu odporcu v 1. rade ⬛⬛⬛⬛, avšak v tom čase ešte nebola vyplatená celá kúpna cena

ako kupujúcim, ktorá bola dojednaná v splátkach (splátkový kalendár na tri roky a   až   po   vyplatení   poslednej   splátky   v   r.   2000   sa   právny   predchodca   stal   vlastníkom hospodárskeho   dvora...   Súdy   mali   dobromyseľnosť   počítať   až   od   okamihu   vyplatenia poslednej   splátky   aj   keď   vklad   do   KN   bol   povolený   15.07.1998.   Pre   určenie dobromyseľnosti nie je vkladové konanie rozhodujúce. Až do zaplatenia poslednej splátky musel mať právny predchodca odporcu v 1. rade dôvodné pochybnosti, že je vlastníkom hospodárskeho   dvora...   Od   r.   2000   tiež   by   neuplynula   vydržacia   dobu   a   preto   by k vydržaniu nemohlo dôjsť...

Súd   prvého   stupňa   aj   súd   odvolací   prakticky   riešili   stret   (kolíziu)   dvoch subjektívnych   práv   resp.   kolíziu   právnych   titulov   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k spornej   nehnuteľnosti.   Sťažovateľovi   svedčí   titul   dedenia   a   to,   že   bol   ako   podielový spoluvlastník v 1/12 zapísaný na ⬛⬛⬛⬛. Odporca na druhej strane podľa všeobecných   súdov   preukázal   oprávnenú   držbu   a   svedčí   mu   titul   vydržania   (aj   keď neplatný)...

Súdy dali prednosť námietke odporcu ohľadne vydržania, aj keď je sporný moment uchopenia držby...

Dobrá viera sa musí   vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo....

V prípade stretu práva a povinnosti pravého vlastníka veci a oprávneného držiteľa veci má jednoznačne prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktoré je navyše chránené Ústavou SR (Čl. 20) a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Neoprávnené   vydržanie   je   zásahom   do   vlastníckeho   práva   doterajšieho vlastníka/kov.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/56/2013 zo dňa 26.02.2014 došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1.   Ústavy   SR a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/56/2013 zo dňa 26.02.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie,

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia podľa 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 455/2004 Z. z... 276,40 - EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 56/2013 z 26. februára 2014, ktorýmkrajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby sťažovateľov.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že vykladá a aplikuje čl. 20 ústavytak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00)i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Pretoaj v tomto prípade ústavný súd námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy posudzoval spoločne.

Podľa ESĽP môže byť majetkom, resp. vlastníctvom v zmysle uvedených článkov lenexistujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z 23. 11. 1983, séria A, č. 70, s.23,   bod   48, III.   ÚS   60/04)   alebo   majetkové   hodnoty   vrátane   pohľadávok,   o ktorýchsťažovateľ   môže   tvrdiť,   že   má   aspoň   legitímnu   nádej,   že   budú   zhmotnené,   resp.konkretizované (rozsudok Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko z 29. 11. 1991, sériaA, č. 222, s. 23, bod 51 a rozsudok Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgickoz 20. novembra 1995, séria A, č. 332, bod 31). Európsky súd pre ľudské práva zastávastanovisko, že majetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník môže uplatniť nespornýnárok, pričom vlastnícke právo nezahŕňa právo na nadobudnutie majetku.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svojmajetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúryvyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovenépriamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušeniepopri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy(I. ÚS 23/01). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokoluskúma   okrem   iného   i dodržiavanie   procesných   pravidiel   príslušnými   orgánmi   [napr.v rozsudku z 21. 5. 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherentprocedural requirements“ (základných procesných požiadavkách) označeného ustanovenia].Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnych   garanciíprocesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Ústavný   súd,   poukazujúc   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   zdôrazňuje,   ževo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolomožné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovatelia predovšetkým namietajú nesprávne právne posúdenie veci odvolacímsúdom   v napadnutom   rozsudku,   v ktorom   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožnils dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa a s jeho právnym posúdením veci a na základe tohorozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovatelia spochybňujú najmä záver konajúcichsúdov o nadobudnutí vlastníckeho práva odporcom   v 1. rade vydržaním, a to z dôvodunesplnenia zákonnej podmienky dobromyseľnosti držby odporcu v 1. rade a jeho právnehopredchodcu počas zákonom ustanovenej doby.

Ústavný   súd   zdôrazňuje   svoju   stabilnú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodneniarozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane(II. ÚS 78/05),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z hľadiska   predmetu   konaniatvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   lenna skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s odôvodnením rozsudku súdu prvéhostupňa ústavný súd považoval za potrebné najskôr citovať relevantnú časť odôvodneniarozsudku okresného súdu z 12. októbra 2011, v ktorom súd prvého stupňa svoj právny názorodôvodnil takto:

„... Na základe vykonaného dokazovania a správy z katastra dospel súd k záveru, že vlastníctvo   k   pôvodným   parcelám   bolo   zapísané   na   družstvo   v   roku   1984,   aj   keď   sa nepodarilo zistiť, na základe akého právneho úkonu to bolo. Súd však vychádzal z toho, že ak kupoval parcely, ktoré sú predmetom tohto konania otec navrhovateľa kúpnou zmluvou v roku 1998, pričom vklad bol k tejto zmluve povolený 15.7.1998, vychádzal kupujúci - právny   predchodca   odporcu   v   1.   rade   z   právneho   stavu,   ktorý   sa   vtedy   v   katastri nehnuteľnosti   preukázateľne   nachádzal,   kde   vlastníkom   predmetných   nehnuteľnosti   bola Urbárska spoločnosť, pozemkové spoločenstvo obce. To aj previedlo predmetné parcely na ⬛⬛⬛⬛. Ten následne kúpnou zmluvou medzi ním a jeho synom previedol v roku 2001 predmetné nehnuteľnosti na odporcu v 1. rade, vklad bol povolený 2.5.2001.   Súd   mal   preukázané   aj   to,   že   za   celé   obdobie   až   do   podania   žaloby   nikto vlastníctvo odporcu v 1. rade, ako aj jeho právneho predchodcu, ako aj jeho právneho predchodcu - urbárskej spoločnosti nenamietal, nebolo namietané ani vlastníctvo družstva. Dokonca predloženou kúpnou zmluvou z marca 1997, ktorej vklad bol povolený 9.5.1997, urbárska   spoločnosť   previedla   časť   pôvodnej   parcely a   to   parcelu na samotného   navrhovateľa.   Ten   túto   nehnuteľnosť   kúpil   a   pri   tejto   kúpnej   zmluve nespochybňoval vlastníctvo urbárskej spoločnosti k týmto parcelám.

Vydržanie   je   osobitný   spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   pri   splnení predpokladov, ktorým musí byť spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená a nepretržitá   počas   zákonom   stanovenej   doby.   Oprávnenosť   držby   musí   spĺňať   faktické ovládanie veci, vôľu nakladať s vecou alebo právom ako so svojim a dobrá viera, že vec alebo vykonávanie práva patria držiteľovi. Skutočnosť, či držiteľ je dobromyseľný alebo nedobromyseľný   treba   vždy   objektívne   hodnotiť   z   hľadiska   osobného   presvedčenia samotného držiteľa.

Odporca v 1. rade bol po celý čas dobromyseľný a v dobrej viere s tým, že predmetné nehnuteľnosti mu patria. Ich vlastníkom sa stal na základe kúpnej zmluvy so svojim otcom a ten na základe kúpnej zmluvy s urbárskou spoločnosťou, ktorá bola zapísaná v katastri nehnuteľnosti ako vlastníčka predmetných nehnuteľnosti a správa katastra povolila k týmto kúpnym zmluvám vklad. Ak teda pre právneho predchodcu odporcu bol povolený vklad 15.7.1998, najneskôr od tejto doby je nutné počítať zákonom stanovenú 10-ročnú vydržaciu lehotu,   ktorá   uplynula   16.7.2008.   Súd   má   teda   za   to,   že   odporca   v   1.   rade,   ktorý   je vlastníkom predmetných nehnuteľností nadobudol tieto nehnuteľnosti v dobrej viere, jeho držba je oprávnená, preukázaná a s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd má za to, že jeho vlastníctvo je nespochybniteľné, preto návrh zamietol.

Súd musí zdôrazniť aj ďalšie okolnosti, ktoré potvrdzujú dobromyseľnosť odporcu v 1. rade a to najmä tú skutočnosť, že samotný navrhovateľ v 1. rade uzavrel s urbárskou spoločnosťou ako vlastníkom nehnuteľnosti zmluvu o prevode vlastníckeho práva v roku 1997, ktorá sa týkala parcely a tak podľa názoru súdu samotné konanie navrhovateľa len potvrdzuje dobromyseľnosť odporcu v 1. rade, pretože sám navrhovateľ akceptoval urbársku spoločnosť ako vlastníka predmetných parciel, ktoré boli vyčlenené z pôvodnej parcely, ktorej je spoluvlastníkom.

Súd   považuje   zápis   vlastníckeho   práva   na   družstvo   v   roku   1984   za   pochybné a nepreukázateľné, a to aj s poukazom na správy z katastra. Následne prevody vlastníckeho práva považuje súd za absolútne neplatné. Absolútne neplatnou sa javí v tomto aj zmluva medzi   urbárskym   spoločenstvom   a   otcom   odporcu   v   1.   rade.   Aj   napriek   tomu   však na základe vyššie uvedených argumentov má súd za to, že odporca v 1. rade predmetné nehnuteľnosti riadne vydržal a teda je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania.“

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, poukazujúc na správnosť dôvodov prvostupňovéhorozhodnutia, pričom na zdôraznenie jeho správnosti doplnil:

«Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia prijal jednoznačný záver, že považuje zápis vlastníckeho práva na družstvo v roku 1984 za pochybný a nepreukázateľný, a to aj   s poukazom na správy z katastra a z tohto   dôvodu prevody vlastníckeho práva považuje za absolútne neplatné.

Za   tohto   stavu   odvolacie   námietky   týkajúce   sa   doplnenia   dokazovania,   či vyhodnotenia dôkazov vo vzťahu k jednotlivým zápisom odvolací súd nepovažuje v tejto veci za   právne   významné.   Napokon   záver   súdu   prvého   stupňa   sa   neodlišuje   od   záveru odvolateľov uvedeným v podanom odvolaní, že „z nesprávnych zápisov vlastníckeho práva v katastri došlo k tomu, že vlastnícke právo navrhovateľov bolo zapísané na niekoho, kto vôbec nemohol byť jeho vlastníkom“.

Zostáva teda posúdiť námietky, či žalovaný v 1. rade a jeho právny predchodca boli alebo neboli ako držitelia dobromyseľní.

Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto   presvedčenie   držiteľa   je   opodstatnené.   Okolnosťami,   ktoré   môžu   svedčiť   pre   záver o existencii   dobrej   viery,   sú   spravidla   skutočnosti   týkajúce   sa   právneho   dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titul uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby, napr. existencia zmluva, ktorá je pre určitú vadu neplatná). Držiteľ sa môže oprávnenej držby ujať aj na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Vždy však pôjde o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí (pre porovnanie rozsudok NS SR 2 Cdo 201/2005).

Na   jednej   strane   súd   prvého   stupňa   čo   sa   týka   dobromyseľnosti   právneho predchodcu žalovaného v 1. rade v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že tento pri kúpe sporných nehnuteľnosti vychádzal z právneho stavu, ktorý sa vtedy v katastri nehnuteľnosti preukázateľne   nachádzal,   keď   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   bola   urbárska spoločnosť   Pozemkové   spoločenstvo   obce a čo   sa   týka   dobromyseľnosti žalovaného v 1. rade tento pri kúpe vychádzal z vlastníctva svojho otca rovnako zapísaného v katastri nehnuteľnosti.

Na   druhej   strane,   žalobcovia   poukazujú   na   to,   že   sporné   nehnuteľnosti   nikdy nepatrili družstvu, nie sú vykúpené od vlastníkov a pozemky neboli predmetom likvidácie družstva. O tom mali mať tak právny predchodca žalovaného v 1. rade, ako aj žalovaný v 1. rade vedomosť a z tohto dôvodu nemôžu byť dobromyseľní.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   uvedeným   námietkam   žalobcov   by   bolo   možné prisvedčiť za stavu, ak by právny predchodca žalovaného v 1. rade sporné nehnuteľnosti odkúpil   od   družstva.   Ak   však   tieto   nehnuteľnosti   odkupoval   od   ďalšieho   „vlastníka“ zapísaného v katastri nehnuteľnosti - urbárskej spoločnosti Pozemkové spoločenstvo obce, na spochybnenie dobrej viery právneho predchodcu žalovaného v 1. rade len samotný poukaz na to, že ani jeden z členov družstva nepreviedol svoj majetok na družstvo a že o tom vedela celá dedina nepostačuje.

Žalobcovia   v odvolaní   zvýraznili,   že   po   tom   čo   sporné   pozemky   zapísali do vlastníctva JRD ⬛⬛⬛⬛ následne na základe neurčitej dohody o vydaní majetkových podielov a návrhu na záznam vlastníckeho práva bolo vlastníctvo prevedené na   pozemkové   spoločenstvo,   no   ďalej   neuviedli,   ako   táto   konkrétna   okolnosť   môže spochybniť dobrú vieru právneho predchodcu žalovaného v 1. rade.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (nadväzujúceho na dôvodyrozhodnutia   súdu   prvého   stupňa)   krajský   súd   dostatočne   uviedol   dôvody,   pre   ktoréodvolaniu sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu nevyhovel a rozsudok súdu prvéhostupňa ako vecne správny potvrdil. Krajský súd obdobne ako súd prvého stupňa na základevykonaného dokazovania dospel k záveru, že aj napriek tomu, že odporca v 1. rade, resp.jeho   právny   predchodca,   sa   ujali   držby   sporných   nehnuteľností   na   základe   absolútneneplatného právneho úkonu, odporca v 1. rade tieto po splnení zákonných podmienok riadnevydržal,   a teda   je   ich   nespochybniteľným   vlastníkom.   Krajský   súd   sa   v odôvodnenínapadnutého   rozsudku   zároveň   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľov,   ktorá   malaspochybniť   dobromyseľnosť   držby   odporcu   v 1.   rade   a jeho   právneho   predchodcu.   Tiežobjasnil, prečo nepovažoval za relevantné odvolacie námietky sťažovateľov týkajúce sanávrhov na doplnenie dokazovania, resp. vyhodnotenie dôkazov vo vzťahu k zápisom právk sporným nehnuteľnostiam. Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdupri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   a   záveru   vo   veci   sťažovateľov   nemožnopovažovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   saso skutkovým   hodnotením   a následne   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie   právneho   názorukrajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti   s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry bymohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bolsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   jezdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavneakceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty či zmyslu. K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochranyústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovýmia právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,ktoré   sú z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01,I. ÚS 203/03).

Keďže   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   jedostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,v dôsledku   čoho   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkomkrajského   súdu   a sťažovateľmi   namietaným   porušením   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavya podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažnosť sťažovateľov pri jej predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Čo sa týka námietky sťažovateľov, že konajúce súdy mali pri určení začiatku plynutiavydržacej doby zohľadniť skutočnosť, že kúpna cena bola dojednaná v splátkach, a teda určiťzačiatok plynutia vydržacej doby od zaplatenia poslednej splátky (nie od povolenia vkladuvlastníckeho práva), ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku sťažovatelia neuplatniliv konaní pred všeobecnými súdmi, ale po prvýkrát až v konaní o ústavnej sťažnosti.

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súduk všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmimusí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s týmspojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní predústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní predvšeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III. ÚS 135/03,III. ÚS 201/04). Keďže sťažovatelia ochranu svojich práv nerealizovali v plnom rozsahuv konaní pred všeobecnými súdmi, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, prichádzalodo   úvahy   odmietnutie   sťažnosti   v časti   uvedenej   námietky   aj   z dôvodu   nedostatkuprávomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľovv nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015