znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 376/2014-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť B. Z., Mgr. I. V., P. K., J. K., P. Ľ., N. M., M. A., J. K., J. K., A. K., J. P., A. P., D. K., A. K., Ing. J. M., A. P., P. I., J. K., J. P., Ľ. S., A. K., A. B., A. H., M. K., Z. B., E. B., J. K., J. D., P. K., Ing. A. A., A. D., Z. H., M. H., Z. F., V. H., D. S., A. F., M. R., Z. K., J. K., J. Ľ., P. F., J. P., J. G., M. Ď., V. B., A. C., P. B., P. A., M. G., P. F., Z. B., Z. M., M. A., A. K., A. F., Z. K., A. M., Ing. J. Š., Z. P., Z. K., J. K., S. P., P. D., M. K., S. K., A. Z., P. Š., Z. Š., E. K., A. Z., Z. K., Z. H., A. J., Z. K., J. F., A. P., A. H., Ing. B. J., A. D., A. Ľ., A. B., Z. K., A. G., M. B., Z. K., K. P., B. Š., S. K., J. P., E. B., Ing. P. B., všetci zastúpení advokátskou kanceláriou Bako Jančiar Levrinc – advokáti s. r. o., J. Kozáčeka 13 E, Zvolen, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24 Sp 21/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Z., Mgr. I. V., P. K., J. K., P. Ľ., N. M., M. A., J. K., J. K., A. K., J. P., D. K., A. K., Ing. J. M., A. P., P. I., J. K., J. P., Ľ. S., A. K., A. B., A. H., M. K., Z. B., E. B., J. K., J. D., P. K., Ing. A. A., A. D., Z. H., M. H., Z. F., V. H., D. S., A. F., M. R., Z. K., J. K., J. Ľ., P. F., J. P., J. G., M. Ď., V. B., A. C., P. B., P. A., M. G., P. F., Z. B., Z. M., M. A., A. K., A. F., Z. K., A. M., Ing. J. Š., Z. P., Z. K., J. K., S. P., P. D., M. K., S. K., A. Z., P. Š., Z. Š., E. K., A. Z., Z. K., Z. H., A. J., Z. K., J. F., A. P., A. H., Ing. B. J., A. D., A. Ľ., A. B., Z. K., A. G., M. B., Z. K., K. P., B. Š., S. K., J. P., E. B. a Ing. P. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 27. februára 2014 a poštou 28. februára 2014 doručená sťažnosť B. Z., Mgr. I. V., P. K., J. K., P. Ľ., N. M., M. A., J. K., J. K., A. K., J. P., D. K., A. K., Ing. J. M., A. P., P. I., J. K., J. P., Ľ. S., A. K., A. B., A. H., M. K., Z. B., E. B., J. K., J. D., P. K., Ing. A. A., A. D., Z. H., M. H., Z. F., V. H., D. S., A. F., M. R., Z. K., J. K., J. Ľ., P. F., J. P., J. G., M. Ď., V. B., A. C., P. B., P. A., M. G., P. F., Z. B., Z. M., M. A., A. K., A. F., Z. K., A. M., Ing. J. Š., Z. P., Z. K., J. K., S. P., P. D., M. K., S. K., A. Z., P. Š., Z. Š., E. K., A. Z., Z. K., Z. H., A. J., Z. K., J. F., A. P., A. H., Ing. B. J., A. D., A. Ľ., A. B., Z. K., A. G., M. B., Z. K., K. P., B. Š., S. K., J. P., E. B. a Ing. P. B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 24 Sp 21/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. februára 2014.

Zo sťažnosti a z doplňujúceho podania zo 14. apríla 2014 doručeného ústavnému súdu 17. apríla 2014 vyplýva, že Okresný úrad Z., pozemkový a lesný odbor (ďalej len „okresný úrad“) rozhodol o požiadavke sťažovateľov na navrátenie vlastníctva k pozemkom tak, že sťažovatelia, ktorí uplatnili reštitučný nárok, nespĺňajú zákonné podmienky, keďže predmetné   pozemky   neprešli   do   vlastníctva   štátu   niektorým   zo   spôsobov   taxatívne uvedených v zákone. Proti rozhodnutiu okresného úradu sťažovatelia, zastúpení advokátom, podali opravný prostriedok, v ktorom tvrdili, že napadnutým rozhodnutím boli ukrátení na svojich   procesných   právach   ako   účastníci   konania,   pričom   zároveň   im   bol   odopretý spravodlivý správny proces a zároveň bolo porušené aj ich základné právo vlastniť majetok. Konkrétne namietali, že sa nezohľadnili dedičskoprávne pomery vzniknuté počas konania, a teda   právne   nástupníctvo   po   oprávnených   osobách,   ďalej   bolo   rozhodnuté   na   základe neúplného   spisu,   keďže   tento   preukázateľne   neobsahoval   doručené   podania   a   návrhy účastníkov,   potom   vec   bola   nesprávne   právne   posúdená,   pretože   postačuje   existencia ktoréhokoľvek zo spôsobov nadobudnutia majetku štátom, tiež nie je možné oddeliť proces znárodnenia (zoštátnenia) pozemkov od procesu uzatvárania dohody o vyplatení náhrady za zoštátnené pozemky, a napokon poukázali na existenciu príslušnej judikatúry ústavného súdu. Právny zástupca sťažovateľov navrhol zrušiť rozhodnutie okresného úradu s tým, aby vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 24 Sp 21/2012-170 zo 7. novembra 2013, ktorý sa stal právoplatný 2. januára 2014, bolo zrušené rozhodnutie okresného úradu z 11. júna 2012 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Zároveň bolo rozhodnuté, že okresný úrad je povinný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania na účet právneho zástupcu v sume 761,46 €. Podľa   krajského   súdu   zistenie   skutkového   stavu   je   nedostačujúce   na   posúdenie   veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd porušil ich práva z viacerých pohľadov. Predovšetkým nemožno súhlasiť so záverom krajského súdu,   podľa   ktorého   všeobecným   súdom   neprináleží   posudzovanie   splnenia   podmienok stanovených reštitučným zákonom, lebo túto právomoc majú orgány štátnej správy. Ďalej treba trvať na tom, že nedošlo k vyvlastneniu bez náhrady, ale aj k znárodneniu v rozpore s vtedy platnými predpismi, resp. bez vyplatenia náhrady, pričom nie je možné oddeliť proces   znárodnenia (zoštátnenia) pozemkov od   procesu   uzatvárania dohody   o vyplatení náhrady za zoštátnené pozemky a skutočného vyplatenia tejto náhrady. Rovnako treba trvať aj na tom, že došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, lebo ani rozhodnutie krajského súdu nezohľadňuje dedičskoprávne pomery, ktoré počas konania nastali, a teda nezohľadňuje právne nástupníctvo po oprávnených osobách.

Napokon sťažovatelia namietajú nesprávne právne posúdenie veci v časti priznaných trov konania. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a zaviazal okresný úrad zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania v sume, aká bude vyčíslená v písomnom vyhotovení   rozhodnutia.   Podľa   písomného   vyhotovenia   rozhodnutia   sa   nepovažovalo za správne   vyčíslenie   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   u   každého   jednotlivého sťažovateľa,   a to   vzhľadom   na   osobitosť,   resp.   povahu   správneho   konania.   Nebolo   tiež podľa jeho názoru nevyhnutné zastupovať všetkých sťažovateľov.

Sťažovatelia nepovažujú namietané závery krajského súdu týkajúce sa náhrady trov konania za správne.

Podľa   názoru   krajského   súdu   pri   uplatnení   reštitučného   nároku   nejde   o   typické občianskoprávne   konanie,   v   ktorom   by   sa   konalo   o   individuálnych   právach   viacerých navrhovateľov.   V   skutočnosti   účelom   reštitučného   konania   je   prinavrátenie   vlastníctva k pozemkom, resp. poskytnutie náhrady oprávneným osobám. Ide teda vo svojej podstate o nápravu krivdy spôsobenej totalitným režimom postupmi štátnych orgánov, ktoré neboli v súlade   s   princípmi   demokracie,   právneho   štátu   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd. Krivdy boli spôsobené stratou vlastníckeho práva, a preto cieľom a účelom reštitučných zákonov je prinavrátiť vlastníctvo.

Z   hľadiska   posudzovania   oprávnenosti   uplatneného   reštitučného   nároku   je bezpredmetné, či správny orgán koná o nároku viacerých žiadateľov na základe jedinej žiadosti   (ako   to   je   aj   v   posudzovanom   prípade),   alebo   rozhoduje   o   individuálnych žiadostiach jednotlivých žiadateľov. Vždy je totiž potrebné skúmať zákonné podmienky u každého zo žiadateľov samostatne. Išlo pritom o značný rozsah a obsah úkonov, ktoré bolo   a   ešte   bude   treba   zo   strany   právneho   zástupcu   v   mene jednotlivých   sťažovateľov vykonať.   Preto   výklad,   v   zmysle   ktorého   nebolo   nevyhnutné   zastupovať   všetkých sťažovateľov, je v rozpore s čl. 47 ods. 2 ústavy. Nemožno súhlasiť ani s argumentom, v zmysle ktorého sa posudzuje zákonnosť jedného rozhodnutia správneho orgánu, pričom bez ohľadu na to, koľko účastníkov konania vystupovalo, ide v zásade vždy o rovnakú argumentáciu,   ktorou   sa   napáda   zákonnosť   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Podľa sťažovateľov   nemožno   striktne   oddeliť   konanie   na   správnom   orgáne   od   konania   pred súdom.   Účastníkmi   konania   pred   súdom   sú   všetci   navrhovatelia,   ktorí   boli   účastníkmi konania   pred   správnym   orgánom,   pričom   súd   preskúmava   zákonnosť   rozhodnutia správneho orgánu vo vzťahu ku všetkým navrhovateľom. Preto právny názor, podľa ktorého pre dosiahnutie cieľa sledovaného opravným prostriedkom nebolo nevyhnutné zastupovať všetkých sťažovateľov, je protiústavné. Krajský súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ nepriznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo vzťahu ku každému sťažovateľovi.

Krajský súd nepostupoval v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „advokátska tarifa“), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, hoci boli splnené všetky podmienky.

Nemožno súhlasiť ani s nepriznaním vyčísleného cestovného právnemu zástupcovi sťažovateľov z dôvodu nedoloženia čitateľného osvedčenia o evidencii motorového vozidla tak,   aby   bolo   možné   z   neho   zistiť   rozhodujúce   údaje   pre   výpočet   náhrad,   lebo   faxom zaslané vyčíslenie trov vrátane prílohy (osvedčenia o evidencii motorového vozidla) bolo doplnené aj poštou zaslaným podaním s prílohami.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 24 Sp 21/2012 s tým, aby bol rozsudok zo 7. novembra 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 18 729,98 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 24 Sp 21/2012-170 zo 7. novembra 2013 vyplýva, že ním bolo zrušené rozhodnutie okresného úradu z 11. júna 2012 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Zároveň okresný úrad bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania na účet ich právneho zástupcu v sume 761,46 €. V súvislosti s náhradou trov konania bolo   rozhodnuté   podľa   §   250k   ods.   1   v   spojení   s   §   250l   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku.   Právny   zástupca   sťažovateľov   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 63 413,96 € vrátane dane z pridanej hodnoty. Vychádzal z toho, že zastupoval 104 sťažovateľov,   pričom   podľa   §   13   ods.   2   advokátskej   tarify   znížil   základnú   sadzbu o 50 % (v roku 2012 stanovenú sumou 127,16 € a v roku 2013 stanovenou sumou 130,16 €), keďže ide o zastupovanie viacerých sťažovateľov. Preto výsledná základná sadzba tarifnej odmeny   u   každého   zo   sťažovateľov   predstavuje   za   úkony   v   roku   2012   sumu   63,58   € a v roku 2013 sumu 65,08 €. Krajský súd priznal trovy právneho zastúpenia, vychádzajúc z advokátskej tarify   a zohľadniac účelnosť vynaložených trov v súvislosti   s uplatnením práva.   Nepovažuje   za   správne   vyčíslenie   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   u   každého zo sťažovateľov, a to vzhľadom na osobitosť a povahu správneho konania. V správnom konaní sa preskúmava podaním opravného prostriedku (v konaní podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku) zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom okruh účastníkov   je   definovaný   ustanovením   §   250m   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku. Účastníkmi   sú   teda   tí,   ktorí   nimi   boli   v   konaní   pred   správnym   orgánom.   Nejde   teda o typické   občianskoprávne   konanie,   v   ktorom   by   sa   konalo   o   individuálnych   právach viacerých   navrhovateľov,   pretože   v   danom   prípade   sa   posudzuje   zákonnosť   jedného rozhodnutia správneho orgánu a bez ohľadu na to, koľko účastníkov konania v správnom konaní   vystupovalo,   ide   v   zásade   vždy   o   rovnakú   argumentáciu,   ktorou   sa   napáda zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. Pluralita viacerých sťažovateľov je teda daná len na základe špecifickej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 250m ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku   a   tiež   povahou   reštitučného   konania,   keď   pôvodnými   vlastníkmi nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe boli bývalí urbarialisti a želiari. Krajský súd preto úkony právneho zástupcu nepovažoval za spoločné úkony viacerých sťažovateľov. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby stanovil v zmysle § 11 ods. 4 advokátskej tarify v roku 2012 na sumu 127,16 € a v roku 2013 na sumu 130,16 €. Priznal   aj   náhradu   cestovného   vo   výške   úhrady   cestovného   verejným   dopravným prostriedkom   zo   Zvolena   do   Banskej   Bystrice   a   späť.   Právnym   zástupcom   vyčíslené cestovné   motorovým   vozidlom   nepriznal,   pretože   právny   zástupca   nedoložil   čitateľné osvedčenie o evidencii motorového vozidla tak, aby bolo možné z neho zistiť rozhodujúce údaje pre výpočet náhrady. Nebolo teda možné vyúčtované cestovné verifikovať. Napokon je   podstatné,   že   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   treba   prihliadať   na   účelnosť vynaložených trov. Je potrebné zohľadniť samotný účel procesu, pričom súdne konanie nemôže byť odtrhnuté od svojho skutočného spoločenského poslania a nemôže sa stať iba nástrojom   slúžiacim   na   vytváranie   ľahkého   a   nijako   neodôvodneného   zisku   na   úkor protistrany.   Opak   by   viedol   okrem   iného   k   podpore   zneužitia   práva   na   zastupovanie advokátom.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci,   špecifickosť   právnej   úpravy   správneho súdnictva,   okruh   účastníkov   konania   a   na   reštitučný   zákon   pre   dosiahnutie   cieľa sledovaného   opravným   prostriedkom   smerujúcim   proti   jednému   rozhodnutiu   správneho orgánu   nebolo   nevyhnutné   zastupovať   všetkých   sťažovateľov.   Keďže   ide   o   oprávnené osoby odvodzujúce svoje právo od bývalých urbarialistov a želiarov a navonok právny zástupca akoby konal v jednej právnej veci a za jeden subjekt (pozemkové spoločenstvo), nepovažuje   krajský   súd   za   spravodlivé   ani   za   účelné   priznať   náhradu   trov   konania   za zastupovanie viacerých osôb.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že sťažovatelia napádajú oba výroky rozsudku krajského súdu, teda tak výrok, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie okresného úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ako aj výrok o náhrade trov konania.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti výroku o zrušení rozhodnutia okresného úradu a vrátení veci na ďalšie konanie, sa javí ako rozhodujúca tá okolnosť, že samotní sťažovatelia v podanom opravnom prostriedku žiadali, aby krajský súd rozhodnutie okresného   úradu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Inými   slovami,   vo   vzťahu k tomuto   výroku   treba   považovať   sťažovateľov   za   plne   úspešných,   keďže   rozsudkom krajského súdu bolo opravnému prostriedku bezozvyšku vyhovené.

V   skutočnosti   je   evidentné,   že   sťažnosť   v   tejto   časti   smeruje   vlastne   proti argumentom   krajského   súdu,   ktorými   odôvodnil   zrušenie   rozhodnutia   okresného   úradu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Podľa názoru sťažovateľov totiž rozhodnutie okresného úradu malo byť zrušené z iných dôvodov, resp. aj z iných dôvodov. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že sťažovatelia boli v konaní úspešní a podanou sťažnosťou nijako nespochybňujú (a vzhľadom na svoje stanovisko ani dosť dobre nemôžu spochybňovať) správnosť výroku, podľa ktorého bolo rozhodnutie okresného úradu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   výroku o náhrade trov konania. V tejto časti konania sťažovatelia plne úspešní neboli, pretože im bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia advokátom vo výške takmer stonásobne menšej,   než   akú   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   uplatnili.   Tento   výrazný rozdiel   medzi   požadovanou   a   priznanou   náhradou   trov   konania   spočíva   v   odlišnom posúdení   otázky,   či   za   právne   zastupovanie   sťažovateľov   patrí   odmena   iba   ako   za zastupovanie jednej osoby, alebo ako za zastupovanie každého zo sťažovateľov osobitne.

Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu treba v danej otázke považovať za vyčerpávajúce a dostatočne presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne   neodôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   týmito   závermi   nestotožňujú, nemôže   sama   osebe   bez   ďalšieho   znamenať   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru.

Pokiaľ   sťažovatelia   namietajú   nepriznanie   náhrady   cestovných   výdavkov   pre právneho   zástupcu   motorovým   vozidlom,   treba   uviesť,   že   ústavný   súd   nemá   dôvod pochybovať o ustálení krajského súdu, podľa ktorého doklady, ktoré právny zástupca na preukázanie nároku predložil, neboli dostatočné čitateľné, a teda dostatočne preukazné.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014