znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 376/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. O., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 S 154/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžo 243/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011 faxom a 26. júla 2011 poštou doručená sťažnosť Š. O., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaniach   vedených   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 S 154/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžo 243/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. júla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) sp. zn. SLV-8/PK-2009 z 1. júla 2009 bol zamietnutý rozklad sťažovateľa proti personálnemu rozkazu ministra č. 571 z 2. decembra 2008, ktorým bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) na tom skutkovom základe, že 30. septembra 2008 počas výkonu eskorty obvineného od 8.20 h po príchode do budovy   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   ako   veliteľ   hliadky   spoločne s členom   hliadky   nerešpektovali   pokyn   sudkyne   a   neizolovali   obvineného   v   eskortnej miestnosti v čase, keď sudkyňa už rozhodla o jeho vzatí do väzby, o čom mali byť obidvaja členovia   hliadky   upovedomení,   umožnili   obvinenému   voľne   sa   pohybovať   na   chodbe budovy   súdu   bez   priložených   pút,   nezamedzili   v   prístupe   k   eskortovanej   osobe   iným osobám   a   umožnili   obvinenému   dorozumievať   sa   najmenej   s   jednou   osobou,   ktorá   je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.

Sťažovateľ 31. júla 2009 podal krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra. Odôvodnil ju tým, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu. Tvrdil tiež, že rozhodnutím bola porušená zásada materiálnej rovnosti. Konkrétne namietal, že personálny rozkaz mu bol doručený po lehote ustanovenej v § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe, ale taktiež aj to, že nebolo preukázané, že by došlo k porušeniu služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a tak, aby ponechanie   v   služobnom   pomere   bolo   na   ujmu   dôležitých   záujmov štátnej   služby. Vytýkal tiež porušenie zásady materiálnej rovnosti, ako aj nedostatočné dokazovanie.

V súvislosti s námietkou oneskoreného doručenia personálneho rozkazu poukázal na úradný záznam z 30. septembra 2009, ktorým sa vyjadril priamemu nadriadenému. V ten deň sa o skutku dozvedel okrem priameho nadriadeného aj prvý zástupca riaditeľa, teda nadriadený   služobný   funkcionár   oprávnený   proti   policajtovi   prijať   personálne   alebo disciplinárne   opatrenia.   Personálny   rozkaz   o   prepustení   sťažovateľa   bol   doručený 2. decembra 2008, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 192 ods.   5   zákona   o   štátnej   službe.   Krajský   súd   sa   s   touto   námietkou   vysporiadal   tak,   že vychádzal z názoru, podľa ktorého právomoc prepustiť policajta zo služobného pomeru má iba   minister,   a   preto   dvojmesačná   zákonná   lehota   musí   byť   počítaná   odvtedy,   ako nadriadený   (teda   minister)   zistil   dôvod   prepustenia.   Najvyšší   súd   sa   s   námietkou vysporiadal tak, že určil okamih zistenia dôvodu prepustenia doručením sťažnosti Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) namietajúcej porušenie služobných povinností.   K   doručeniu   došlo   2.   októbra   2008.   Nijako   však   nevysvetlil,   prečo   práve uvedený časový moment má byť rozhodujúci.

Na použitie zákonného ustanovenia, podľa ktorého sa policajt prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, neboli splnené podmienky, keďže sťažovateľ svojím konaním neporušil žiadne ustanovenie zákona.   Skutočnosť,   prečo   obvineného   neizoloval   v   eskortnej   miestnosti   a   prečo   mu nenasadil   putá,   odôvodnil.   Poprel,   že   by   umožnil   obvinenému   sa   s   niekým   rozprávať. Orgány   verejnej   správy   neuviedli,   v   čom   videli   zvlášť   hrubé   porušenie   prísahy   či povinnosti, a nezdôvodnili ani to, prečo by malo byť ponechanie sťažovateľa v službe na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa názoru krajského súdu nebolo v právomoci sťažovateľa posudzovať, či eskortovaná osoba môže byť bez pút, či je pokojná a či ju treba uviesť do eskortnej miestnosti, keďže túto skutočnosť posúdila sudkyňa ako kompetentná osoba, pričom jej pokyn mal sťažovateľ bez ďalšieho splniť. Pritom z úradného záznamu vyplýva,   že   sudkyňa   sa   vyslovila   v   tom   zmysle,   že „ak   chceme,   môžeme   obvineného umiestniť   do   eskortnej   miestnosti...“. To   znamená,   že   sudkyňa   nedala   pokyn,   ale   len ponúkla možnosť zotrvať v eskortnej miestnosti. Aj keby však dala takýto pokyn, nemal by žiadne právne dôsledky, keďže sudca nie je nadriadeným príslušníka Policajného zboru a nemá právo určovať, akým spôsobom má príslušník Policajného zboru vykonávať svoje úlohy. Sudca taktiež nemá právomoc rozhodovať o tom, či obvinenému majú byť nasadené putá, a to dokonca mimo miestnosti, v ktorej rozhoduje. Je totiž vo výlučnej kompetencii príslušníka Policajného zboru rozhodnúť, či donucovací prostriedok použije, a ak áno, aký.

Najvyšší súd poukázal na to, že bolo vecou povolenej voľnej úvahy orgánov verejnej správy vyhodnotiť, či došlo k hrubému narušeniu povinností alebo prísahy a či ponechanie sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa názoru   najvyššieho   súdu   tieto   podmienky   boli   splnené,   lebo   konanie   sťažovateľa   bolo v hrubom rozpore so služobnou prísahou, s ustanovením § 48 ods. 3 písm. a), g) a h) zákona o štátnej službe a nariadením ministra č. 49/1993 o eskortovaní osôb. Nevysvetľuje však, prečo by malo byť uvedené porušenie povinností spojené s tou najprísnejšou sankciou. Právny   názor   najvyššieho   súdu   týkajúci   sa   rozhodovania   na   základe   voľnej   úvahy   je nesprávny, pretože ustanovenie § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe nedáva na výber   z   viacerých   možností,   ale   jednoznačne   určuje   podmienky   prepustenia   policajta zo služobného pomeru.

K nedostatočnému zisteniu skutkového stavu došlo z dôvodu, že neboli vypočutí svedkovia navrhnutí sťažovateľom. Boli vypočutí jedine svedkovia svedčiaci v neprospech sťažovateľa. Naopak, osoby priamo prítomné pri skutku (obvinený, jeho obhajca a údajná cudzia   osoba,   ktorá   mala   s   obvineným   komunikovať)   vypočuté   neboli.   Konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého správny orgán nepochybil, keď týchto svedkov nevypočul, nemá právne opodstatnenie.

K   porušeniu   rovnosti   v   právach   podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   došlo   tým,   že   hoci prešetrovanie veci sa týkalo štyroch policajtov, iba traja z nich (vrátane sťažovateľa) boli prepustení, ale veliteľovi eskorty, ktorý mal najväčšiu zodpovednosť, nebolo uložené žiadne disciplinárne   opatrenie.   Podľa   krajského   súdu   nebol   skúmaný   postup   a   rozhodnutie správneho   orgánu   voči   veliteľovi   eskorty,   a   preto   nebolo   možné   ani   zistiť,   že   by   sa rozdielne postupovalo v skutkovo zhodnom prípade. Podľa názoru sťažovateľa sa súd mal a mohol oboznámiť s vecou veliteľa eskorty a pokiaľ tak neurobil, porušil tým označené práva.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 3 S 154/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžo 243/2010 s tým, aby boli rozsudky krajského súdu zo 17. augusta 2010 a najvyššieho súdu z 28. apríla 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania vo výške 314,18 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 243/2010 z 28. apríla 2011 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 154/2009-52 zo 17. augusta 2010. Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   krajský   súd   sa   v   dostatočnom   rozsahu   vysporiadal so všetkými   relevantnými   námietkami   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   sa   v   celom   rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu. Služobný pomer policajta vznikajúci mocenským   aktom   služobného   funkcionára   (rozhodnutím   o   prijatí)   je   svojou   povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak súkromnoprávnym a v ktorom majú účastníci rovné postavenie. Služobný pomer sa od pomeru pracovnoprávneho výrazne odlišuje   aj   spôsobmi   svojho   skončenia,   pretože   služobný   pomer   policajta   sa   tiež   končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta zo služobného pomeru so zákonom ustanovených   dôvodov,   ktoré   vydáva   minister.   Pokiaľ   ide   o   namietané   nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe,   z obsahu   spisu   je   preukázané,   že   dôvod   prepustenia   sťažovateľa   zo   služobného pomeru jeho nadriadený zistil najskôr 2. októbra 2010, keď Krajské riaditeľstvo Policajného zboru   v Nitre   prijalo   sťažnosť   krajskej   prokuratúry   namietajúcej   porušenie   služobných povinností v danom prípade. Personálny rozkaz vydal minister 2. decembra 2008 a ten istý deň o 18.15 h ho sťažovateľ aj prevzal. Došlo k tomu v zákonom ustanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade pojmu „nadriadený“ v ustanovení § 192 ods. 5 zákona o štátnej   službe.   Minister   posúdil   intenzitu   porušenia   služobnej   prísahy   a   služobnej povinnosti sťažovateľa v súlade so zákonom na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí. Krajskému súdu a najvyššiemu súdu prislúcha v zmysle ustanovenia § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   skúmať,   či   také   rozhodnutie nevybočilo   z   medzí a hľadísk   ustanovených   zákonom,   aké podklady   pre   svoje   rozhodnutie   k   tomu   správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umožnil vec správne rozhodnúť, a či tieto zistenia   nie   sú   s   podkladmi   v   logickom   rozpore.   Podstatou   sporu   bolo   posúdenie,   či správanie   sťažovateľa   naplnilo   svojou   intenzitou   znaky   zvlášť   závažného   porušenia služobnej prísahy alebo povinnosti a či jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Sťažovateľom navrhnutých svedkov (obvineného a osobu,   s   ktorou   obvinený   komunikoval)   nemožno   považovať   za   nestranné   osoby, v dôsledku čoho správny orgán nepochybil, keď ich nevypočul. Bolo nesporne preukázané, že sťažovateľ počas výkonu eskorty umožnil obvinenému voľne sa pohybovať po chodbe budovy   okresného   súdu,   pričom   nezamedzil   iným   osobám   v   prístupe   k   obvinenému a umožnil   mu   dorozumievať   sa   najmenej   s   jednou   osobou   podozrivou   zo   spáchania viacerých trestných činov. Uvedené konanie sťažovateľa je v hrubom rozpore so služobnou prísahou (§ 17 ods. 1 zákona o štátnej službe) a je tiež porušením čl. 28 ods. 1 písm. d) nariadenia ministra č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám a v dorozumievaní sa s nimi, ako aj ustanovenia § 48 ods. 3 písm. a), g) a h) zákona o štátnej službe, podľa ktorého je policajt povinný plniť svedomito úlohy uložené mu právnymi predpismi vrátane rozkazov, nariadení, príkazov a pokynov nadriadených. Obrana sťažovateľa, podľa ktorej obvinený   bol   v   útekovej   väzbe,   nemôže   zvrátiť   rozhodnutie.   Naopak,   podľa   výpovedí svedkov,   sťažovateľ   svojím   ľahkovážnym   konaním   založil   aj   kolúzny   dôvod   väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľovo konanie malo vysoko negatívny vplyv na ostatných   policajtov   a   zamestnancov,   ako   aj   na   verejnú   mienku,   čo   má   za   následok poškodzovanie polície v očiach verejnosti a narušovanie dôvery vrátane ohrozenia výsledku vyšetrovania   v   iných   trestných   veciach.   Išlo   preto   o   zvlášť hrubé   porušenie   povinnosti spojené so skutočnosťou, že ponechanie sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa odlišného zaobchádzania s veliteľom eskorty treba uviesť, že konanie vedené proti tomuto vo veci jeho prepustenia zo služby bolo rozhodnutím z 27. novembra 2008 zastavené, keďže sa nezistilo   porušenie   služobnej   prísahy   a   služobnej   povinnosti   zvlášť   hrubým   spôsobom, pričom   jeho   ponechanie   v   službe   nebolo   na   ujmu   dôležitých   záujmov   štátnej   služby. Na rozdiel od veci vedenej proti veliteľovi eskorty, v sťažovateľovej veci bolo preukázané naplnenie skutkovej podstaty § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   podľa   dátumovej   pečiatky   doručený   právnemu zástupcovi sťažovateľa 23. mája 2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 S 154/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči krajskému súdu mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Sžo   243/2010.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   dostatočným a presvedčivým spôsobom reaguje na odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré sú v podstate totožné   so   sťažnostnými   námietkami.   V   žiadnom   prípade   nemožno   preto   považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet preto ani príčiny   na   to,   aby   ústavný   súd   do   záverov   najvyššieho   súdu   zasiahol.   Skutočnosť,   že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Z pohľadu ústavného súdu možno dodať, že najpodstatnejšiu námietku sťažovateľa, podľa ktorej služobnú prísahu a služobné povinnosti neporušil, vyvrátil najvyšší súd tým, že poukázal na porušenie čl. 28 ods. 1 písm. d) nariadenia ministra č. 49/1993 o eskortovaní osôb,   podľa   ktorého   je   eskortujúci   policajt   povinný   zamedziť   iným   osobám   v   prístupe k eskortovaným   osobám   a   v   dorozumievaní   s   nimi,   pričom   zo   skutkového   hľadiska považoval komunikáciu medzi eskortovaným obvineným a ďalšou osobou za preukázanú.

V súvislosti s námietkou oneskoreného doručenia personálneho rozkazu najvyšší súd poukázal   na   to,   že   ani   v   prípade   eventuálneho   „mäkkšieho“   posúdenia   momentu,   keď kompetentný nadriadený zistí porušenie povinností, by nebol personálny rozkaz doručený po uplynutí zákonnej lehoty.

Pokiaľ sťažovateľ namietal pochybenie krajského súdu v tom, že sa neoboznámil s dôvodmi, pre ktoré nebol disciplinárne postihnutý veliteľ eskorty, najvyšší súd si príslušný spis   zadovážil   a   v   odôvodnení   rozsudku   skonštatoval   relevantné   skutočnosti   z   neho vyplývajúce.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011