znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 376/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   L.   S.,   P.,   zastúpeného   JUDr.   Š.   K.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava pod sp. zn. PN 4 C 5/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. S. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2006   doručená   sťažnosť   JUDr.   L.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním doručeným   18.   októbra   2006,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PN 4 C 5/00.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania ako odporca   v 4.   rade   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   PN 4 C 5/00,   ktoré   sa   začalo podaním žaloby o vydanie nehnuteľnosti zo 7. septembra 1999.

Sťažovateľ v sťažnosti konštatuje, že „dĺžka konania v tomto prípade nie je závislá od zložitosti právneho sporu vedeného v konaní pred prvostupňovým súdom a nie je ani vyvolaná správaním sťažovateľa“.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy došlo   v dôsledku   zbytočných   prieťahov   v súdnom   konaní,   výsledkom   ktorých   je   to,   že predmetná vec nie je do dnešného dňa právoplatne rozhodnutá.

Vzhľadom na to sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   JUDr.   L.   S.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. PN 4 C 5/00 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava prikazuje Ústavný súd Slovenskej republiky, aby v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Trnava   pod   sp. zn.   PN 4 C 5/00   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   L.   S.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 135 000,- Sk (slovom stotridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   JUDr.   L.   S.   náhradu   trov   právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Š. K...“

Priznanie   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   sťažovateľ pretrvávajúcim stavom právnej neistoty, ktorý „je daný nielen tým, že právna vec, v ktorej je   (...)   účastníkom   konania   nie   je   dodnes   (...)   právoplatne   ukončená“,   ale   aj   tým „že sekundárne dochádza k neistote v jeho majetkových právach“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd vo výzve z 5. októbra 2006 upozornil právneho zástupcu sťažovateľa na skutočnosť, že v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku,   na uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v   znení   neskorších   predpisov   [platného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon o štátnej   správe   súdov“)]   a od   1. apríla 2005   podľa   § 3   ods. 7   a   § 62   a nasl.   zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“).   Súčasne   ho   vyzval,   aby   predložil   dôkaz   o   splnení   predmetnej   povinnosti, t. j. o podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.

Na   uvedenú   výzvu   právny   zástupca   sťažovateľa   odpovedal   podaním   doručeným ústavnému   súdu   18. októbra 2006,   ktorým   oznámil,   že   sťažovateľ „nemôže   potvrdiť či v období pred podaním sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky adresoval sťažnosť aj predstaviteľovi justičnej správy (teda predsedovi) príslušného súdu“. Avšak z dôvodu obozretnosti   po doručení   výzvy   ústavného súdu „vykonal   podanie   sťažnosti   predsedovi Okresného súdu Trnava“, a to aj napriek tomu, ako uvádza v doplnení sťažnosti, „že sa v tomto prípade nejedná o účinný prostriedok ochrany jeho práv“.

V súvislosti so sťažnosťou na prieťahy v konaní (podanou predsedovi príslušného súdu) právny zástupca sťažovateľa poukázal na nasledovné:

„a) z   dikcie   § 64   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a doplnení niektorých zákonov (v nasledujúcom texte len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) vyplýva, že: Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v konaní   alebo   porušené   zásady   dôstojnosti   súdneho konania,   a   odstránenie   zistených nedostatkov.   To   znamená,   že   pri vybavovaní   sťažnosti   sa   zisťuje,   či   už   došlo   k prieťahom   v   konaní,   to znamená,   že   sťažnosťou   na   prieťahy   v   súdnom   konaní   sa samotnému prieťahu v súdnom konaní nepredchádza.

b) Samotné   konštatovanie,   že   k   prieťahu   došlo,   podľa   názoru   sťažovateľa neznamená zabezpečenie ochrany základných práv sťažovateľa, nehovoriac o tom, že má ísť o ochranu základných práv a slobôd, ktoré zákon sťažovateľovi účinne poskytuje.

c) Sťažnosť   na   prieťahy   v   zmysle   zákona   č. 757/2004   Z. z.   je   adresovaná predsedovi súdu, ktorý v tomto prípade - t. j. pri jej vybavovaní - reprezentuje justičnú správu.   Predseda   súdu   nemá   možnosť   prikázať sudcovi   ako   má   konať   a   kedy rozhodnúť,   pretože   takýto   príkaz   by   bol zásahom   do   nezávislosti   súdnej   moci (a z pozície   justičnej   správy   by   sa jednalo   o   zásah   výkonnej   moci   do   súdnej   moci). Navyše sťažnosť nemožno podať preventívne. Rovnako aj v prípade právnej úpravy podľa zákona SNR č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   o voľbách prísediacich   (...)   by nezabezpečoval postup podľa uvedeného zákona účinnú ochranu proti prieťahom v konaní.“

Ďalej   okrem   iného   poukázal   na   to,   že „Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   sťažnosť na prieťahy   adresovaná   predsedovi   príslušného   všeobecného   súdu   nie   je   účinným prostriedkom ochrany základných práv...“.

Právny zástupca sťažovateľa zároveň poukázal na to, že už v minulosti v inej veci podal sťažnosť ústavnému súdu, „pričom aj napriek tomu, že nepreukázal podanie sťažnosti predsedovi všeobecného súdu ešte pred podaním sťažnosti na Ústavný súd“, tento jeho sťažnosť neodmietol a vo veci konal a meritórne rozhodol.

V nadväznosti   na to   vyslovil   názor,   že „... by   podmienenie   ochrany   práv   cestou Ústavného súdu (...) vyžadovaním podania, ktoré nie je spôsobilé poskytnúť účinnú ochranu práv   sťažovateľa,   znamenalo   odklon   od   smerovania   k právnemu   štátu   v materiálnom zmysle“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľa   v   okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať   za   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v konaní   pred orgánom   štátnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   preveril   aj   všetky   sťažovateľove   právoplatne   skončené   konania, v ktorých malo byť podľa jeho tvrdenia napriek nepodaniu sťažnosti orgánu štátnej správy súdov   vo   veci   samej   sťažovateľovi   vyhovené,   a zistil,   že   toto   tvrdenie   sťažovateľa nezodpovedá   skutočnosti.   V oboch   konaniach   vedených   pod   sp. zn.   IV. ÚS 396/04 a sp. zn. II. ÚS 103/06, v ktorých ústavný súd netrval na splnení predmetnej podmienky, išlo o konania, ktoré v čase doručenia sťažnosti trvali viac ako 9 rokov, resp. viac ako 10 rokov. A navyše v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 396/04 ústavný súd v uznesení o prijatí veci na ďalšie konanie č. k. IV. ÚS 396/04-8 z 1. decembra 2004 konštatoval, že od požiadavky   uplatnenia   sťažnosti   na prieťahy   v konaní   na   orgáne   štátnej   správy prvostupňového súdu upustil, a to z dôvodov dovtedajšej dĺžky konania a predmetu sporu [išlo sa o pracovný spor, ktorý je z hľadiska zbytočných prieťahov sporom mimoriadnej citlivosti (prísnejšie posudzovanie zbytočných prieťahov)].

Ústavný súd zastáva okrem toho názor, že (podanie) sťažnosti predsedovi okresného súdu (9. októbra 2006) v krátkom čase po podaní sťažnosti ústavnému súdu (29. septembra 2006) a navyše po výzve ústavného súdu (5. októbra 2006) na jej predloženie sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

Keďže   ústavný   súd   z vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. PN 4 C 5/00 nezistil,   že by sťažovateľ podal   predsedovi   prvostupňového súdu   sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a ani z obsahu sťažnosti,   z jej   príloh   a   z   vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   nevyplýva,   že   by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný   súd   záverom   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2006