SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 375/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.27 Em 1/2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 1/2015 (ďalej aj „napadnutékonanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 29 C 231/2010zo 14. marca 2014 rozhodol vo veci určenia otcovstva a úpravy výkonu rodičovských práva povinností k mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛. Týmto rozsudkom okresný súdupravil aj styk otca – sťažovateľa s maloletým, ktorý sa mal uskutočňovať v určenýchčasoch.
Predmetný rozsudok okresného súdu potvrdil v konaní o odvolaní Krajský súdv Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 CoP 17/2014 z 27. novembra 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 29 C/231/2010-873 zo dňa 14. 3. 2014 sťažovateľ, v súlade s týmto rozsudkom, sa ustanovil 17. 1. 2015 do miesta bydliska matky maloletého dieťaťa − povinnej, aby si mal. dieťa vyzdvihol v čase určenom pre začiatok styku.
Od uvedeného dátumu sa sťažovateľ v každý deň určený pre jeho styk s jeho maloletým synom ⬛⬛⬛⬛ (každú sobotu) ustanoví v čase určenom pre začiatok styku na miesto určené pre prevzatie maloletého dieťaťa od matky maloletého dieťaťa (vchod do bytového domu, v ktorom býva matka maloletého dieťaťa) a dožaduje sa, aby mu ho matka v súlade s vykonateľným rozhodnutím súdu odovzdala.
Matka maloletého dieťaťa sa ustanoví na určené miesto s maloletým dieťaťom v náručí a napriek výzvam sťažovateľa, aby mu ho odovzdala, odmieta odovzdať maloleté dieťa sťažovateľovi, či už do jeho náručia alebo jeho zložením z vlastného náručia na zem. Pokusy sťažovateľa prevziať dieťa od matky sú zakaždým neúspešné.
Ak sťažovateľ chytí dieťa do rúk a snaží sa ho prevziať do svojho náručia, matka zovrie dieťa ešte silnejšie a sťažovateľ ho bez toho, aby použil fyzické násilie nemôže vytrhnúť z jej náručia.“
Sťažovateľ podal 28. januára 2015 okresnému súdu návrh na výkon rozhodnutia,ktorým sa domáhal, aby tento nariadil výkon rozsudku okresného súdu zo 14. marca 2014.Vo svojom návrhu sťažovateľ poukázal na to, že návrh na výkon rozhodnutia – predbežnéhoopatrenia podal už 15. apríla 2014. Do zániku predbežného opatrenia – do 23. januára 2015,kedy bolo právoplatne skončené konanie vo veci samej, „súd nepostupoval dostatočne efektívne na to, aby zabezpečil výkon rozhodnutia o úprave jeho styku s maloletým dieťaťom.
Sťažovateľ dal do pozornosti súdu, že v konaní vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C/231/2010 bolo nariadené znalecké dokazovanie z odboru psychológie, pričom z výsledkov tohto dokazovania vyplynulo, že matka maloletého dieťaťa negatívne ovplyvňuje maloleté dieťa voči sťažovateľovi a nie je vnútorne presvedčená o správnosti toho, aby mal syn kontakt a vzťah s otcom − sťažovateľom.“.
Sťažovateľ po podaní návrhu na výkon rozhodnutia doručil okresnému súdu podania,v ktorých postupne oznámil, že matka zmarila realizáciu styku s maloletým31. januára 2015, 7. februára 2015 a 14. februára 2015.
Dňa 24. februára 2015 podal sťažovateľ predsedovi okresného súdu sťažnosťna prieťahy v konaní, na ktorú odpovedal predseda okresného súdu prípisomz 25. marca 2015, v ktorom vyhodnotil jeho sťažnosť ako nedôvodnú. V prípise poukázalna to, že okresný súd výzvou z 3. marca 2015 vyzval matku na vyjadrenie k návrhusťažovateľa a na rešpektovanie súdneho rozhodnutia. V ten istý deň si okresný súd vyžiadalvyjadrenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove (ďalej len „úrad práce“). Sťažovateľ následne doručil okresnému súdu svoje podania, v ktorých oznámil,že matka zmarila realizáciu styku s maloletým aj 21. februára 2015, 28. februára 2015,7. marca 2015, 14. marca 2015 a 21. marca 2015.
„Podaním zo dňa 1. 4. 2015 sťažovateľ oznámil súdu, že aj po výzve súdu zo dňa 3. 3. 2015 matka zmarila v každom dni určenom na styk jeho styk s maloletým dieťaťom. Poukázal na vyjadrenie z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa 23. 3. 2015, v ktorom kolízny opatrovník uviedol, že matka napriek opakovanému vysvetleniu o tom, že je povinná dodržiavať rozhodnutie o úprave styku, sa vyjadrovala, že potrebuje pred otcom chrániť, že otec sa nevie o syna postarať.
Podaním zo dňa 9. 4. 2015 sťažovateľ opätovne požiadal súd, aby vo veci konal, pričom poukázal tak na skutočnosť, že matka v každom dni určenom pre jeho styk s maloletým dieťaťom tento styk zmarila, ako aj na to, že tak z dokazovania vykonaného vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C/231/2010, ako aj z vyjadrenia matky pred zamestnancami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove vyplýva, že matka mu nemieni umožniť styk s maloletým synom, naopak, nie je presvedčená o tom, že by dieťa malo mať vzťah s otcom - sťažovateľom, a že je presvedčená o tom, že má syna pred sťažovateľom chrániť.
Podaním zo dňa 15. 4. 2015 sťažovateľ opätovne poukázal na to, že matka naďalej marí jeho styk s maloletým dieťaťom a predložil na potvrdenie týchto skutočností, ako aj na vyvrátenie tvrdení matky, uvedených v jej písomnom vyjadrení, o jeho údajnom agresívnom správaní v prítomnosti hliadky PZ, listinné dôkazy − služobné záznamy a úradné záznamy vyhotovené príslušníkmi zasahujúcich policajných hliadok.
Sťažovateľ opätovne zdôraznil, že povinná neupustila od marenia styku jeho a maloletého dieťaťa ani po pohovore vykonanom na ÚpSVaR Prešov a opätovne žiadal nariadenie výkonu rozhodnutia.
Okresný súd Prešov doteraz nenariadil výkon rozhodnutia a sťažovateľovi nie sú známe žiadne úkony, ktoré by súd v predmetnej veci okrem výzvy zo dňa 3. 3. 2015 voči matke maloletého dieťaťa vykonal.“
Sťažovateľ v sťažnosti cituje relevantné ustanovenia ústavy, dohovoru, Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Následnepoukazuje na to, že matka maloletého zmarila od 17. januára 2015 realizáciu styku 14-krát,t. j. zmarila každý styk, ktorý sa mal v tomto období realizovať. Na túto skutočnosťupozorňoval sťažovateľ okresný súd vo svojich podaniach a žiadal, aby okresný súd v jehoveci konal. Okresný súd vykonal prvý úkon až po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní.
Následne sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza:„Sťažovateľ poukázal na opakované závery vyplývajúce zo znaleckého dokazovania vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C/231/2010, z ktorého vyplynulo, že matka udržiava nezdravú závislosť maloletého dieťaťa na sebe, pričom takéto pôsobenie matky predstavuje vážne riziko separačno úzkostnej poruchy u maloletého dieťaťa do budúcna.
Súdu teda bolo známe z vlastnej činnosti, ako aj z podaní sťažovateľa, aké je pôsobenie matky a jej postoj voči stretávaniu maloletého dieťaťa so sťažovateľom. V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za významné, že vo veci starostlivosti o maloletého bolo Okresným súdom Prešov, rozsudkom sp. zn. 36 P/38/2013 zo dňa 29. 5. 2013 uložené výchovné opatrenie k maloletému dieťaťu matke a sťažovateľovi − podrobenie sa odbornému poradenstvu s cieľom zlepšenia schopnosti rodičov komunikovať o výchove dieťaťa a naučiť sa akceptovať úlohu druhého rodiča vo výchove.
Vzhľadom na skutočnosť, že výchovné opatrenie, nariadené Okresným súdom Prešov, sa realizovalo spoločnými stretnutiami matky, maloletého dieťaťa a sťažovateľa v priestoroch občianskeho združenia, umožnilo toto výchovné opatrenie nadviazať sťažovateľovi kontakt s jeho synom.
Vzhľadom na to, že toto výchovné opatrenie sa realizovalo vo forme stretnutí sťažovateľa so synom a matkou, ku ktorým dochádzalo pravidelne v týždňových intervaloch a vzhľadom na nariadené predbežné opatrenie o úprave styku, podľa ktorého bol sťažovateľ oprávnený stretávať sa so synom dva krát v týždni v priestoroch označeného občianskeho združenia, a aj napriek opakovaným pokusom matky nezúčastňovať sa so synom stretnutí v rámci výchovného opatrenia a neúčasťou na styku so sťažovateľom, ktorú zdôvodňovala údajnými, zvyčajne nepreukázanými, zdravotnými dôvodmi na strane maloletého dieťaťa a vo viacerých prípadoch sa týchto stretnutí nezúčastnila bez vysvetlenia, sťažovateľ nadviazal so svojim synom kontakt, tento ho začal vnímať ako známu osobu a bol ochotný komunikovať s ním, ako aj tráviť čas so sťažovateľom bez prítomnosti matky.
Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku vo veci starostlivosti o maloletého, ktorého súčasťou je aj výrok o styku sťažovateľa so synom, zaniklo predbežné opatrenie o úprave styku a matka už nebola povinná priviesť maloleté dieťa na styk s otcom – sťažovateľom, do priestorov občianskeho združenia.
Realizátor výchovného opatrenia – občianske združenie, oznámil vo februári 2015 otcovi, že v realizácii výchovného opatrenia nebude ďalej pokračovať až do ďalšieho rozhodnutia súdu.
Z uvedeného vyplýva, že od 23. 12. 2014 nemá sťažovateľ umožnený žiaden styk s maloletým dieťaťom, a to ani na základe výroku právoplatného rozsudku o jeho styku s maloletým, ani nie je v kontakte so synom v rámci realizácie výchovného opatrenia.“
Sťažovateľ sa od januára 2015 snaží o styk s maloletým, a to aj v súčinnostis realizátorom výchovného opatrenia – občianskym združením – avšak bezúspešne.
Sťažovateľ v sťažnosti považuje za relevantné, že vývoj maloletého má svoje„výrazné osobitosti“. Poukazuje pritom na závery znaleckých posudkov z júna 2012a z novembra 2013. V čase prvého vyšetrenia znalcom mal dva roky a tri mesiacea „matka znalcovi uviedla, že jeho psychomotorický vývin je v norme, pričom v uvedenom čase dieťa hovorilo len základné slová.
Dieťa už v tom čase pôsobilo dojmom úzkostlivosti.... znalec uviedol, že otec maloletého dieťaťa (sťažovateľ) by nemal byť v styku so svojim synom obmedzovaný.
Už v uvedenom čase znalec skonštatoval, že reč maloletého je opozdená, hovoril len základné slová.
Dieťa pri vyšetrení pôsobilo dojmom úzkostlivosti, počas vyšetrenia sedelo niekoľko hodín na rukách starej matky bez prejavov akejkoľvek snahy zísť dole, či reagovať na nové veci vo svojom prostredí.“.
Znalkyňa pri vyšetrení v novembri 2013 uviedla, že „matke sa zdá, že dieťa je v poriadku, pričom v uvedenom čase nerozprávalo, jeho slovná zásoba bola približne 25 slov...
Znalkyňa konštatovala, že u dieťaťa neprebieha zrelá, prirodzená diferenciácia individuačného vývinu a dieťa prešľapuje v regresných zónach, pričom, matkiným hyperprotektívnym prístupom dochádza k retardácii emočného a sociálneho správania a popisované oneskorovanie psychomotorického vývinu, podľa názoru znalkyne, sa javí ako výrazne s psychogénnym podielom.
Z klinického pozorovania správania u znalkyne je potrebné dať do pozornosti, že matka budila dojem naliehavosti, akoby dieťaťu neustále niečo hrozilo, bola tenzná a prenášala to aj na dieťa.
Dieťa počas celého priebehu rozhovoru so znalkyňou bolo matkou kontrolované, neustále s ním udržiavala fyzický kontakt a dieťa doslova obmedzovala svojou invazivitou. Znalkyňa zároveň zistila, že matka nie je vnútorne presvedčená o správnosti toho, aby syn mal kontakt a vzťah s otcom...“.
Podľa sťažovateľa závery predmetných znaleckých posudkov preukazujú,že u maloletého „došlo k rozvinutiu negatívnych tendencií...“ a absencia kontaktu s otcom(sťažovateľom) v trvaní viac ako štyri mesiace môže mať pre ich vzájomný vzťah „nezvratné dôsledky“.
V tejto súvislosti sťažovateľ tiež uvádza:„U dieťaťa s takto ohrozeným emočným vývinom, s vývojovými poruchami, ktoré v dôsledku hyperprotektívneho prístupu matky, je spomaľované vo svojom vývine, emočnom aj sociálnom, hrozí podstatne závažnejšie riziko nezvratného narušenia vzťahu medzi ním a otcom - sťažovateľom, ako u iného dieťaťa bez takýchto závažných rizík vo vývoji.“
Sťažovateľ poukazuje na závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejlen „ESĽP“), podľa ktorých konanie vo veciach maloletých „je podrobené osobitne prísnym kritériám pokiaľ ide o jeho rýchlosť.
Beh času môže mať totiž nezvratné dôsledky na vzťah dieťaťa s rodičom, s ktorým nežije a súdy teda musia, z využitím prostriedkov, ktoré im poskytujú príslušné procesné predpisy, zabezpečiť včasné rozhodnutie vo veci samej (rozsudok ESĽP vo veci Nuutinen proti Fínsku zo dňa 27. júna 2000..., Mezl proti Českej republike zo dňa 9. januára 2007... Výkon rozhodnutia je z rovnakých dôvodov nutné vykonať v čo najkratšom čase po jeho vydaní (... Hokkanen proti Fínsku zo dňa 23. septembra 1994... Santos Nunes proti Portugalsku zo dňa 22. mája 2012...).
Pri realizácii výkonu rozhodnutia je pritom potrebné použiť všetky dostupné donucovacie prostriedky z hľadiska snahy o minimalizáciu zásahu do základných práv dotknutej osoby... Kříž proti Českej republike zo dňa 9. januára 2007...).“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd sa uvedenými závermi ESĽP neriadi, pritom sú muznáme závery citovaných znaleckých posudkov, z ktorých vyplýva riziko nezvratnéhonarušenia jeho vzťahu s maloletým synom.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijalsťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa
- na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy...,
- na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy...,
- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,
- na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru..., bolo postupom Okresného sudu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em/1/2015 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Prešov pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšiekonanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 27 Em 1/2015.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovaťo zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05). Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavneneopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačovaltakými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy(I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konanímá nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojemautonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadomna konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Podľa § 251 ods. 1 OSP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľnérozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Podľa § 257 OSP nariadiť a uskutočniť výkon rozhodnutia možno len spôsobmiuvedenými v tomto zákone.
Podľa § 272 ods. 1 OSP súd je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe
a) vykonateľného rozhodnutia súdu,
b) rozhodnutia cudzieho orgánu, cudzej verejnej listiny alebo dohody uzavretejv cudzine, ktoré sú vykonateľné v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu. Podľa § 272 ods. 3 OSP pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súdpísomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1,aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinnostíustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuťpojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detía sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.
Podľa § 272 ods. 4 OSP súd je oprávnený výzvu podľa odseku 3 uskutočniťbezprostredne pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1. Zápisnica o výzvesa doručuje spolu s rozhodnutím o odňatí dieťaťa.
Podľa § 272 ods. 5 OSP súd je oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľaodseku 1 požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodochnepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmäv mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľazdravotnej starostlivosti.
Podľa § 273 ods. 1 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súdje oprávnený uložiť povinnému, ktorý neplní dobrovoľne rozhodnutie podľa § 272, pokutuvo výške 200 eur. Pokutu možno uložiť aj opakovane. Výnos pokút je príjmom štátnehorozpočtu.
Podľa § 273 ods. 2 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súdje oprávnený vyzvať príslušný štátny orgán, aby
a) zastavil výplatu rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu,
b) zastavil výplatu prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnémupodľa osobitného predpisu.
Podľa § 273 ods. 4 OSP súd je oprávnený v súčinnosti s príslušným orgánomsociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne s príslušným orgánom obcezabezpečiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postarať sa o jehoodovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutiepriznáva právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnenýneoprávnene premiestnené alebo zadržané dieťa prevziať. Sudca je oprávnený poveriťzabezpečením odňatia dieťaťa vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka.Poverený vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník má pri výkone rozhodnutia rovnakéoprávnenia podľa tohto zákona ako sudca; to neplatí pre oprávnenie zabezpečiť otvoreniebytu, vstúpiť doň a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa podľa § 273aa ods. 3, ibaže sudcavýkonom tohto oprávnenia poverí vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka.
Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí je spojený s viacerými špecifickýmiskutočnosťami, ktoré je súd povinný rešpektovať v tomto type konania.
1. V prvom rade je potrebné v každej fáze konania o výkon rozhodnutia o výchovemaloletých dôsledne prihliadnuť na záujem maloletého dieťaťa (porovnaj napr. odlišnéstanovisko sudcov Zupančič, Panţ ru a Tűrmen k rozsudku ESĽP vo veci Nuutinen protiȋFínsku z 27. 6. 2000). Vzhľadom na záujem maloletého dieťaťa a na skutočnosť, že tentozáujem sa môže v priebehu času meniť, je súd vykonávajúci rozhodnutie o výchovemaloletých povinný v závislosti od okolností prípadu zisťovať dôvody, prečo sa povinnýnepodrobil vykonateľnému rozhodnutiu súdu (porovnaj § 272 ods. 5 OSP), a vykonaťšetrenie o pomeroch maloletého, pričom môže na ten účel nariadiť pojednávanie (§ 272ods. 3 OSP), vyzvať príslušné orgány na poskytnutie súčinnosti (§ 272 ods. 5 OSP) a pod.Súd nemôže len mechanicky vychádzať z úpravy výkonu rodičovských práv a povinnostívo vykonateľnom rozhodnutí, je povinný neustále vyhodnocovať, či nútený výkonrozhodnutia je v záujme maloletého.
2. Mimoriadny význam v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých máplynutie času, čo kladie osobitnú požiadavku na rýchlosť a plynulosť konania súdu (porovnajnapr. rozsudky ESĽP vo veciach Nuutinen proti Fínsku z 27. 6. 2000, bod 110, Hokkanenproti Fínsku z 23. 9. 1994, bod 72, Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004, bod 106,Kříž proti Českej republike z 9. 1. 2007, bod 74, Hub proti Nemecku z 9. 4. 2009, bod 48).
3. Ďalším špecifikom je samotný predmet konania o výkon rozhodnutia o výchovemaloletých. Vzhľadom na povahu vymáhanej povinnosti, resp. na povahu práva, ktoréhorealizácia sa nútene vykonáva, zákon neustanovuje konkrétne a výlučné spôsoby výkonurozhodnutia o výchove maloletých detí (porovnaj § 272 ods. 2 OSP). Zákon ustanovuje lenniektoré právne nástroje, ktoré majú viesť k dobrovoľnému plneniu rozhodnutia, prípadnek podrobeniu sa rozhodnutiu, napr. písomná výzva, upozornenie a nariadenie pojednávania(§ 272 ods. 3 OSP), ukladanie pokuty (§ 273 ods. 1 OSP), výzva na zastavenie príslušnýchdávok (§ 273 ods. 2 OSP), a upravuje odňatie dieťaťa (§ 273 ods. 4 a nasl. OSP) ako priamyspôsob výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Zákon teda neupravujevyčerpávajúco všetky spôsoby výkonu rozhodnutia a tiež všetky nástroje, prípadne inéformy pôsobenia súdu vedúce ku skutočnému výkonu rozhodnutia o výchove maloletýchdetí. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (IV. ÚS 452/2013) konkrétny postupsúdu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí bude v zásade vždy odlišný,bude závislý od konkrétnych okolností veci. Zároveň je nevyhnutné zohľadniť skutočnosť,že realizácia rozhodnutia o výchove maloletých detí bude od určitého veku dieťaťa takmervždy závislá nielen od vôle rodičov, ale aj maloletého dieťaťa. V týchto prípadoch tak súdlen vytvára, prípadne zabezpečuje vhodné predpoklady na realizáciu rozhodnutia, nemávšak vo svojej moci dosiahnuť to, aby jeho pôsobenie vždy viedlo k výkonu rozhodnutia.
Predmetom konania v tejto veci je nútená realizácia práva sťažovateľa na styk s jehomaloletým dieťaťom, ktorý 22. februára 2015 dovŕšil päť rokov. Zo sťažnosti sťažovateľavyplýva, že
- 28. januára 2015 podal okresnému súdu návrh na výkon rozsudku okresného súduzo 14. marca 2014,
- 24. februára 2015 podal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
- 3. marca 2015 okresný súd vyzval matku maloletého na vyjadrenie sa k návrhusťažovateľa a na rešpektovanie súdneho rozhodnutia a tiež požiadal úrad práce, aby sa k vecivyjadril.
Zo zistenia ústavného súdu tiež vyplýva, že okresný súd 20. mája 2015 nariadilpojednávanie na 23. jún 2015.
Z uvedeného vyplýva, že napadnuté konanie trvá približne štyri mesiace,okresný súd prvé procesné úkony – výzvu pre matku a žiadosť pre úrad práce – realizoval3. marca 2015, t. j. po približne mesiaci. O dva a pol mesiaca neskôr vykonal ďalší procesnýúkon – nariadil pojednávanie na 23. jún 2015.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd koná o návrhu sťažovateľa plynuloa bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania (v čase rozhodovaniaústavného súdu približne štyri mesiace, pozn.) nemožno konštatovať existenciu zbytočnýchprieťahov v konaní. Jednotlivé procesné úkony vykonáva okresný súd priebežne, zatiaľs odstupmi približne dva mesiace, pritom využíva prostriedky upravené v Občianskomsúdnom poriadku pre tento druh konania. Ústavný súd nemôže hodnotiť výber jednotlivýchprávnych prostriedkov okresným súdom ani ich vzájomné poradie. V tomto štádiunapadnutého konania nemožno posúdiť, či postup okresného súdu bol sústredenýa efektívny. Námietka sťažovateľa, že okresný súd vykonal prvé procesné úkonyaž po podaní sťažnosti podľa zákona o súdoch, nie je opodstatnená. Možno dospieť k záveru,že tento právny prostriedok splnil svoj účel a po podaní sťažnosti okresný súd začalvykonávať priebežne jednotlivé procesné úkony. Skutočnosť, že sa od podania návrhunerealizoval styk s maloletým ani v jednom prípade, nemožno pripísať na ťarchu okresnéhosúdu. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, dôvodom je zrejme negatívny postoj matkyk realizácii tohto styku. Je akceptovateľné, ak okresný súd zisťuje dôvody, prečo matkanerešpektuje vykonateľné rozhodnutie, a tiež, ak vykonáva základné šetrenie, ktorému umožní prihliadnuť na záujem maloletého. Zákonná úprava konania o výkonrozhodnutia o výchove maloletých detí predpokladá až postupné stupňovanie pôsobeniana povinného, preto v zásade nemožno očakávať okamžitý priamy výkon rozhodnutiaodňatím dieťaťa.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehukonania konal plynulo, pričom jeho postup nemožno hodnotiť ako zjavne neprimeraný,prípadne zjavne nesprávny. Ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní sťažnostiexistenciu takej príčinnej súvislosti medzi postupom súdu v napadnutom konanía namietaným porušením v sťažnosti označených práv sťažovateľa (čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatísťažnosti na ďalšie konanie, a preto odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec veci však ústavný súd opakovane poukazuje na to, že vzhľadomna predmet napadnutého konania bude okresný súd povinný pristupovať k tejto vecis osobitnou starostlivosťou počas celého konania, dbať na jeho celkovú dĺžku, realizovaťjednotlivé opatrenia a úkony rýchlo, priebežne a neustále hodnotiť ich efektivitu. Bude jehopovinnosťou postupovať s mimoriadnou intenzitou tak, aby bolo čo najviac možné nadviazaťna pozitívny efekt, ktorý sa podľa tvrdení sťažovateľa dosiahol stretávaním s maloletým vpriestoroch občianskeho združenia do 23. decembra 2014.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavya práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť...
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života...
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesnýchprincípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušeniezákladných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základnéprávo podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v súladeso svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 64/2012) aj naďalej zastávanázor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy,ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci súdu primárne došlo k porušeniuniektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť, po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015