znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 375/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.27 Em 1/2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 1/2015 (ďalej aj „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 29 C 231/2010zo 14. marca 2014 rozhodol vo veci určenia otcovstva a úpravy výkonu rodičovských práva povinností k mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛. Týmto rozsudkom okresný súdupravil aj styk otca – sťažovateľa s maloletým, ktorý sa mal uskutočňovať v určenýchčasoch.

Predmetný   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   v   konaní   o   odvolaní   Krajský   súdv Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 CoP 17/2014 z 27. novembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 29 C/231/2010-873 zo dňa 14. 3. 2014 sťažovateľ, v súlade s týmto rozsudkom, sa ustanovil 17. 1. 2015 do miesta bydliska matky maloletého dieťaťa − povinnej, aby si mal. dieťa vyzdvihol v čase určenom pre začiatok styku.

Od   uvedeného   dátumu   sa   sťažovateľ   v   každý   deň   určený   pre   jeho   styk   s   jeho maloletým synom ⬛⬛⬛⬛ (každú sobotu) ustanoví v čase určenom pre začiatok styku na miesto určené pre prevzatie maloletého dieťaťa od matky maloletého dieťaťa (vchod do bytového domu, v ktorom býva matka maloletého dieťaťa) a dožaduje sa, aby mu ho matka v súlade s vykonateľným rozhodnutím súdu odovzdala.

Matka   maloletého   dieťaťa   sa   ustanoví   na   určené   miesto   s   maloletým   dieťaťom v náručí a napriek výzvam sťažovateľa, aby mu ho odovzdala, odmieta odovzdať maloleté dieťa sťažovateľovi, či už do jeho náručia alebo jeho zložením z vlastného náručia na zem. Pokusy sťažovateľa prevziať dieťa od matky sú zakaždým neúspešné.

Ak sťažovateľ chytí dieťa do rúk a snaží sa ho prevziať do svojho náručia, matka zovrie   dieťa   ešte   silnejšie   a   sťažovateľ   ho   bez   toho,   aby   použil   fyzické   násilie   nemôže vytrhnúť z jej náručia.“

Sťažovateľ podal 28. januára 2015 okresnému súdu návrh na výkon rozhodnutia,ktorým sa domáhal, aby tento nariadil výkon rozsudku okresného súdu zo 14. marca 2014.Vo svojom návrhu sťažovateľ poukázal na to, že návrh na výkon rozhodnutia – predbežnéhoopatrenia podal už 15. apríla 2014. Do zániku predbežného opatrenia – do 23. januára 2015,kedy bolo právoplatne skončené konanie vo veci samej, „súd nepostupoval dostatočne efektívne   na   to,   aby   zabezpečil   výkon   rozhodnutia   o   úprave   jeho   styku   s   maloletým dieťaťom.

Sťažovateľ dal do pozornosti súdu, že v konaní vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov   pod   sp.   zn.   29   C/231/2010   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   z   odboru psychológie, pričom z výsledkov tohto dokazovania vyplynulo, že matka maloletého dieťaťa negatívne   ovplyvňuje   maloleté   dieťa   voči   sťažovateľovi   a   nie   je   vnútorne   presvedčená o správnosti toho, aby mal syn kontakt a vzťah s otcom − sťažovateľom.“.

Sťažovateľ po podaní návrhu na výkon rozhodnutia doručil okresnému súdu podania,v   ktorých   postupne   oznámil,   že   matka   zmarila   realizáciu   styku   s   maloletým31. januára 2015, 7. februára 2015 a 14. februára 2015.

Dňa   24.   februára   2015   podal   sťažovateľ   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosťna prieťahy   v konaní,   na   ktorú   odpovedal   predseda   okresného   súdu   prípisomz 25. marca 2015, v ktorom vyhodnotil jeho sťažnosť ako nedôvodnú. V prípise poukázalna to,   že   okresný   súd   výzvou   z   3.   marca   2015   vyzval   matku   na   vyjadrenie   k   návrhusťažovateľa a na rešpektovanie súdneho rozhodnutia. V ten istý deň si okresný súd vyžiadalvyjadrenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove (ďalej len „úrad práce“). Sťažovateľ   následne   doručil   okresnému   súdu   svoje   podania,   v   ktorých   oznámil,že matka zmarila realizáciu styku s maloletým aj 21. februára 2015, 28. februára 2015,7. marca 2015, 14. marca 2015 a 21. marca 2015.

„Podaním zo dňa 1. 4. 2015 sťažovateľ oznámil súdu, že aj po výzve súdu zo dňa 3. 3. 2015 matka zmarila v každom dni určenom na styk jeho styk s maloletým dieťaťom. Poukázal na vyjadrenie z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa 23. 3. 2015,   v   ktorom   kolízny   opatrovník   uviedol,   že   matka   napriek   opakovanému vysvetleniu o tom, že je povinná dodržiavať rozhodnutie o úprave styku, sa vyjadrovala, že potrebuje pred otcom chrániť, že otec sa nevie o syna postarať.

Podaním zo dňa 9. 4. 2015 sťažovateľ opätovne požiadal súd, aby vo veci konal, pričom   poukázal   tak   na   skutočnosť,   že   matka   v   každom   dni   určenom   pre   jeho   styk s maloletým dieťaťom tento styk zmarila, ako aj na to, že tak z dokazovania vykonaného vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C/231/2010, ako aj z vyjadrenia matky pred zamestnancami   Úradu práce, sociálnych   vecí   a rodiny v   Prešove   vyplýva, že matka mu nemieni umožniť styk s maloletým synom, naopak, nie je presvedčená o tom, že by dieťa malo mať vzťah s otcom - sťažovateľom, a že je presvedčená o tom, že má syna pred sťažovateľom chrániť.

Podaním zo dňa 15. 4. 2015 sťažovateľ opätovne poukázal na to, že matka naďalej marí jeho styk s maloletým dieťaťom a predložil na potvrdenie týchto skutočností, ako aj na vyvrátenie tvrdení matky, uvedených v jej písomnom vyjadrení, o jeho údajnom agresívnom správaní v prítomnosti hliadky PZ, listinné dôkazy − služobné záznamy a úradné záznamy vyhotovené príslušníkmi zasahujúcich policajných hliadok.

Sťažovateľ   opätovne   zdôraznil,   že   povinná   neupustila   od   marenia   styku   jeho a maloletého dieťaťa ani po pohovore vykonanom na ÚpSVaR Prešov a opätovne žiadal nariadenie výkonu rozhodnutia.

Okresný   súd   Prešov   doteraz   nenariadil   výkon   rozhodnutia   a   sťažovateľovi nie sú známe žiadne úkony, ktoré by súd v predmetnej veci okrem výzvy zo dňa 3. 3. 2015 voči matke maloletého dieťaťa vykonal.“

Sťažovateľ v sťažnosti cituje relevantné ustanovenia ústavy, dohovoru, Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Následnepoukazuje na to, že matka maloletého zmarila od 17. januára 2015 realizáciu styku 14-krát,t.   j.   zmarila   každý   styk,   ktorý   sa   mal   v   tomto   období   realizovať.   Na   túto   skutočnosťupozorňoval sťažovateľ okresný súd vo svojich podaniach a žiadal, aby okresný súd v jehoveci konal. Okresný súd vykonal prvý úkon až po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní.

Následne sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza:„Sťažovateľ poukázal na opakované závery vyplývajúce zo znaleckého dokazovania vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C/231/2010, z ktorého vyplynulo, že matka udržiava nezdravú závislosť maloletého dieťaťa na sebe, pričom takéto pôsobenie matky   predstavuje   vážne   riziko   separačno   úzkostnej   poruchy   u   maloletého   dieťaťa do budúcna.

Súdu   teda   bolo   známe   z   vlastnej   činnosti,   ako   aj   z   podaní   sťažovateľa,   aké je pôsobenie matky a jej postoj voči stretávaniu maloletého dieťaťa so sťažovateľom. V   tejto   súvislosti   považuje   sťažovateľ   za   významné,   že   vo   veci   starostlivosti o maloletého bolo Okresným súdom Prešov, rozsudkom sp. zn. 36 P/38/2013 zo dňa 29. 5. 2013 uložené výchovné opatrenie k maloletému dieťaťu matke a sťažovateľovi − podrobenie sa odbornému poradenstvu s cieľom zlepšenia schopnosti rodičov komunikovať o výchove dieťaťa a naučiť sa akceptovať úlohu druhého rodiča vo výchove.

Vzhľadom na skutočnosť, že výchovné opatrenie, nariadené Okresným súdom Prešov, sa   realizovalo   spoločnými   stretnutiami   matky,   maloletého   dieťaťa   a   sťažovateľa v priestoroch občianskeho združenia, umožnilo toto výchovné opatrenie nadviazať sťažovateľovi kontakt s jeho synom.

Vzhľadom   na   to,   že   toto   výchovné   opatrenie   sa   realizovalo   vo   forme   stretnutí sťažovateľa so synom a matkou, ku ktorým dochádzalo pravidelne v týždňových intervaloch a vzhľadom na nariadené predbežné opatrenie o úprave styku, podľa ktorého bol sťažovateľ oprávnený stretávať sa so synom dva krát v týždni v priestoroch označeného občianskeho združenia, a aj napriek opakovaným pokusom matky nezúčastňovať sa so synom stretnutí v rámci výchovného opatrenia a neúčasťou na styku so sťažovateľom, ktorú zdôvodňovala údajnými, zvyčajne nepreukázanými, zdravotnými dôvodmi na strane maloletého dieťaťa a vo   viacerých   prípadoch   sa   týchto   stretnutí   nezúčastnila   bez   vysvetlenia,   sťažovateľ nadviazal so svojim synom kontakt, tento ho začal vnímať ako známu osobu a bol ochotný komunikovať s ním, ako aj tráviť čas so sťažovateľom bez prítomnosti matky.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku vo veci starostlivosti o maloletého, ktorého súčasťou je aj výrok o styku sťažovateľa so synom, zaniklo predbežné opatrenie o úprave   styku   a   matka   už   nebola   povinná   priviesť   maloleté   dieťa   na   styk   s   otcom   – sťažovateľom, do priestorov občianskeho združenia.

Realizátor výchovného opatrenia – občianske združenie, oznámil vo februári 2015 otcovi, že v realizácii výchovného opatrenia nebude ďalej pokračovať až do ďalšieho rozhodnutia súdu.

Z uvedeného vyplýva, že od 23. 12. 2014 nemá sťažovateľ umožnený žiaden styk s maloletým dieťaťom, a to ani na základe výroku právoplatného rozsudku o jeho styku s maloletým,   ani   nie   je   v   kontakte   so   synom   v   rámci   realizácie   výchovného opatrenia.“

Sťažovateľ   sa   od   januára   2015   snaží   o   styk   s   maloletým,   a   to   aj   v   súčinnostis realizátorom výchovného opatrenia – občianskym združením – avšak bezúspešne.

Sťažovateľ v sťažnosti považuje za relevantné, že vývoj maloletého má svoje„výrazné   osobitosti“. Poukazuje   pritom   na   závery   znaleckých   posudkov   z   júna   2012a z novembra 2013. V čase prvého vyšetrenia znalcom mal dva roky a tri mesiacea „matka znalcovi uviedla, že jeho psychomotorický vývin je v norme, pričom v uvedenom čase dieťa hovorilo len základné slová.

Dieťa už v tom čase pôsobilo dojmom úzkostlivosti.... znalec   uviedol,   že   otec   maloletého   dieťaťa   (sťažovateľ)   by   nemal   byť   v   styku so svojim synom obmedzovaný.

Už v uvedenom   čase znalec skonštatoval, že reč maloletého je opozdená, hovoril len základné slová.

Dieťa pri vyšetrení pôsobilo dojmom úzkostlivosti, počas vyšetrenia sedelo niekoľko hodín na rukách starej matky bez prejavov akejkoľvek snahy zísť dole, či reagovať na nové veci vo svojom prostredí.“.

Znalkyňa   pri   vyšetrení   v   novembri   2013   uviedla,   že „matke   sa   zdá,   že   dieťa je v poriadku, pričom v uvedenom čase nerozprávalo, jeho slovná zásoba bola približne 25 slov...

Znalkyňa   konštatovala,   že   u   dieťaťa   neprebieha   zrelá,   prirodzená   diferenciácia individuačného   vývinu   a   dieťa   prešľapuje   v   regresných   zónach,   pričom,   matkiným hyperprotektívnym   prístupom   dochádza   k   retardácii   emočného   a   sociálneho   správania a popisované   oneskorovanie   psychomotorického   vývinu,   podľa   názoru   znalkyne,   sa   javí ako výrazne s psychogénnym podielom.

Z   klinického   pozorovania   správania   u   znalkyne   je   potrebné   dať   do   pozornosti, že matka   budila   dojem   naliehavosti,   akoby   dieťaťu   neustále   niečo   hrozilo,   bola   tenzná a prenášala to aj na dieťa.

Dieťa počas celého priebehu rozhovoru so znalkyňou bolo matkou kontrolované, neustále s ním udržiavala fyzický kontakt a dieťa doslova obmedzovala svojou invazivitou. Znalkyňa zároveň zistila, že matka nie je vnútorne presvedčená o správnosti toho, aby syn mal kontakt a vzťah s otcom...“.

Podľa   sťažovateľa   závery   predmetných   znaleckých   posudkov   preukazujú,že u maloletého „došlo k rozvinutiu negatívnych tendencií...“ a absencia kontaktu s otcom(sťažovateľom) v trvaní viac ako štyri mesiace môže mať pre ich vzájomný vzťah „nezvratné dôsledky“.

V tejto súvislosti sťažovateľ tiež uvádza:„U dieťaťa s takto ohrozeným emočným vývinom, s vývojovými poruchami, ktoré v dôsledku hyperprotektívneho prístupu matky, je spomaľované vo svojom vývine, emočnom aj sociálnom, hrozí podstatne závažnejšie riziko nezvratného narušenia vzťahu medzi ním a otcom - sťažovateľom, ako u iného dieťaťa bez takýchto závažných rizík vo vývoji.“

Sťažovateľ   poukazuje   na   závery   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalejlen „ESĽP“), podľa ktorých konanie vo veciach maloletých „je podrobené osobitne prísnym kritériám pokiaľ ide o jeho rýchlosť.

Beh času môže mať totiž nezvratné dôsledky na vzťah dieťaťa s rodičom, s ktorým nežije a súdy teda musia, z využitím prostriedkov, ktoré im poskytujú príslušné procesné predpisy, zabezpečiť včasné rozhodnutie vo veci samej (rozsudok ESĽP vo veci Nuutinen proti Fínsku zo dňa 27. júna 2000..., Mezl proti Českej republike zo dňa 9. januára 2007... Výkon rozhodnutia je z rovnakých dôvodov nutné vykonať v čo najkratšom čase po jeho vydaní (... Hokkanen proti Fínsku zo dňa 23. septembra 1994... Santos Nunes proti Portugalsku zo dňa 22. mája 2012...).

Pri   realizácii   výkonu   rozhodnutia   je   pritom   potrebné   použiť   všetky   dostupné donucovacie   prostriedky   z hľadiska snahy   o minimalizáciu   zásahu do   základných práv dotknutej osoby... Kříž proti Českej republike zo dňa 9. januára 2007...).“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd sa uvedenými závermi ESĽP neriadi, pritom sú muznáme   závery   citovaných   znaleckých   posudkov,   z   ktorých   vyplýva   riziko   nezvratnéhonarušenia jeho vzťahu s maloletým synom.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijalsťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy...,

- na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy...,

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,

- na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru..., bolo   postupom   Okresného   sudu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   Em/1/2015 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Prešov   pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšiekonanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konanívedenom pod sp. zn. 27 Em 1/2015.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010). Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovaťo zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05). Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavneneopodstatnenej   je   aj   zistenie,   že sa postup   všeobecného   súdu   nevyznačovaltakými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy(I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konanímá   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,I. ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojemautonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadomna konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Podľa § 251 ods. 1 OSP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľnérozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Podľa § 257 OSP nariadiť   a uskutočniť výkon rozhodnutia možno len spôsobmiuvedenými v tomto zákone.

Podľa § 272 ods. 1 OSP súd je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe

a) vykonateľného rozhodnutia súdu,

b)   rozhodnutia   cudzieho   orgánu,   cudzej   verejnej   listiny   alebo   dohody   uzavretejv cudzine, ktoré sú vykonateľné v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu. Podľa § 272 ods. 3 OSP pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súdpísomne   vyzve   povinného,   ktorý   sa   odmieta   podrobiť   rozhodnutiu   podľa   odseku   1,aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinnostíustanovených   v   rozhodnutí.   Ak   sa   javí,   že   účel   výzvy   možno   lepšie   dosiahnuťpojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,oprávneného,   maloleté   dieťa,   zástupcu   príslušného   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detía sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.

Podľa   §   272   ods.   4   OSP   súd   je   oprávnený   výzvu   podľa   odseku   3   uskutočniťbezprostredne pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1. Zápisnica o výzvesa doručuje spolu s rozhodnutím o odňatí dieťaťa.

Podľa § 272 ods. 5 OSP súd je oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľaodseku   1   požiadať   príslušný   orgán   sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately,prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodochnepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmäv mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľazdravotnej starostlivosti.

Podľa § 273 ods. 1 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súdje oprávnený uložiť povinnému, ktorý neplní dobrovoľne rozhodnutie podľa § 272, pokutuvo výške 200 eur. Pokutu možno uložiť aj opakovane. Výnos pokút je príjmom štátnehorozpočtu.

Podľa § 273 ods. 2 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súdje oprávnený vyzvať príslušný štátny orgán, aby

a) zastavil výplatu rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu,

b) zastavil výplatu prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnémupodľa osobitného predpisu.

Podľa   §   273   ods.   4   OSP   súd   je   oprávnený   v   súčinnosti   s   príslušným   orgánomsociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne s príslušným orgánom obcezabezpečiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postarať sa o jehoodovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutiepriznáva   právo   na   styk   s   dieťaťom   po   obmedzený   čas,   alebo   tomu,   kto   je   oprávnenýneoprávnene   premiestnené   alebo   zadržané   dieťa   prevziať.   Sudca   je   oprávnený   poveriťzabezpečením   odňatia   dieťaťa   vyššieho   súdneho   úradníka   alebo   súdneho   tajomníka.Poverený vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník má pri výkone rozhodnutia rovnakéoprávnenia podľa tohto zákona ako sudca; to neplatí pre oprávnenie zabezpečiť otvoreniebytu, vstúpiť doň a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa podľa § 273aa ods. 3, ibaže sudcavýkonom tohto oprávnenia poverí vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka.

Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí je spojený s viacerými špecifickýmiskutočnosťami, ktoré je súd povinný rešpektovať v tomto type konania.

1. V prvom rade je potrebné v každej fáze konania o výkon rozhodnutia o výchovemaloletých   dôsledne   prihliadnuť   na   záujem   maloletého   dieťaťa   (porovnaj   napr.   odlišnéstanovisko sudcov Zupančič, Panţ ru a Tűrmen k rozsudku ESĽP vo veci Nuutinen protiȋFínsku z 27. 6. 2000). Vzhľadom na záujem maloletého dieťaťa a na skutočnosť, že tentozáujem   sa   môže   v priebehu   času   meniť,   je   súd   vykonávajúci   rozhodnutie   o   výchovemaloletých povinný v závislosti od okolností prípadu zisťovať dôvody, prečo sa povinnýnepodrobil   vykonateľnému   rozhodnutiu   súdu   (porovnaj   §   272   ods.   5   OSP),   a   vykonaťšetrenie o pomeroch maloletého, pričom môže na ten účel nariadiť pojednávanie (§ 272ods. 3 OSP), vyzvať príslušné orgány na poskytnutie súčinnosti (§ 272 ods. 5 OSP) a pod.Súd nemôže len mechanicky vychádzať z úpravy výkonu rodičovských práv a povinnostívo vykonateľnom   rozhodnutí,   je   povinný   neustále   vyhodnocovať,   či   nútený   výkonrozhodnutia je v záujme maloletého.

2. Mimoriadny význam v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých máplynutie času, čo kladie osobitnú požiadavku na rýchlosť a plynulosť konania súdu (porovnajnapr. rozsudky ESĽP vo veciach Nuutinen proti Fínsku z 27. 6. 2000, bod 110, Hokkanenproti Fínsku z 23. 9. 1994, bod 72, Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004, bod 106,Kříž proti Českej republike z 9. 1. 2007, bod 74, Hub proti Nemecku z 9. 4. 2009, bod 48).

3. Ďalším špecifikom je samotný predmet konania o výkon rozhodnutia o výchovemaloletých. Vzhľadom na povahu vymáhanej povinnosti, resp. na povahu práva, ktoréhorealizácia sa nútene vykonáva, zákon neustanovuje konkrétne a výlučné spôsoby výkonurozhodnutia o výchove maloletých detí (porovnaj § 272 ods. 2 OSP). Zákon ustanovuje lenniektoré právne nástroje, ktoré majú viesť k dobrovoľnému plneniu rozhodnutia, prípadnek podrobeniu sa rozhodnutiu, napr. písomná výzva, upozornenie a nariadenie pojednávania(§ 272 ods. 3 OSP), ukladanie pokuty (§ 273 ods. 1 OSP), výzva na zastavenie príslušnýchdávok (§ 273 ods. 2 OSP), a upravuje odňatie dieťaťa (§ 273 ods. 4 a nasl. OSP) ako priamyspôsob   výkonu   rozhodnutia   o   výchove   maloletých   detí.   Zákon   teda   neupravujevyčerpávajúco všetky spôsoby výkonu rozhodnutia a tiež všetky nástroje, prípadne inéformy pôsobenia súdu vedúce ku skutočnému výkonu rozhodnutia o výchove maloletýchdetí. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (IV. ÚS 452/2013) konkrétny postupsúdu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí bude v zásade vždy odlišný,bude závislý od konkrétnych okolností veci. Zároveň je nevyhnutné zohľadniť skutočnosť,že realizácia rozhodnutia o výchove maloletých detí bude od určitého veku dieťaťa takmervždy závislá nielen od vôle rodičov, ale aj maloletého dieťaťa. V týchto prípadoch tak súdlen vytvára, prípadne zabezpečuje vhodné predpoklady na realizáciu rozhodnutia, nemávšak vo svojej moci dosiahnuť to, aby jeho pôsobenie vždy viedlo k výkonu rozhodnutia.

Predmetom konania v tejto veci je nútená realizácia práva sťažovateľa na styk s jehomaloletým dieťaťom, ktorý 22. februára 2015 dovŕšil päť rokov. Zo sťažnosti sťažovateľavyplýva, že

- 28. januára 2015 podal okresnému súdu návrh na výkon rozsudku okresného súduzo 14. marca 2014,

- 24.   februára   2015   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),

- 3. marca 2015 okresný súd vyzval matku maloletého na vyjadrenie sa k návrhusťažovateľa a na rešpektovanie súdneho rozhodnutia a tiež požiadal úrad práce, aby sa k vecivyjadril.

Zo zistenia ústavného súdu tiež vyplýva, že okresný súd 20. mája 2015 nariadilpojednávanie na 23. jún 2015.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   trvá   približne   štyri   mesiace,okresný súd prvé procesné úkony – výzvu pre matku a žiadosť pre úrad práce – realizoval3. marca 2015, t. j. po približne mesiaci. O dva a pol mesiaca neskôr vykonal ďalší procesnýúkon – nariadil pojednávanie na 23. jún 2015.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   koná   o   návrhu   sťažovateľa   plynuloa bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania (v čase rozhodovaniaústavného súdu približne štyri mesiace, pozn.) nemožno konštatovať existenciu zbytočnýchprieťahov v konaní. Jednotlivé procesné úkony vykonáva okresný súd priebežne, zatiaľs odstupmi   približne   dva   mesiace,   pritom   využíva   prostriedky   upravené   v Občianskomsúdnom poriadku pre tento druh konania. Ústavný súd nemôže hodnotiť výber jednotlivýchprávnych   prostriedkov   okresným   súdom   ani   ich   vzájomné   poradie.   V   tomto   štádiunapadnutého   konania   nemožno   posúdiť,   či   postup   okresného   súdu   bol   sústredenýa efektívny.   Námietka   sťažovateľa,   že okresný   súd   vykonal   prvé   procesné   úkonyaž po podaní sťažnosti podľa zákona o súdoch, nie je opodstatnená. Možno dospieť k záveru,že   tento   právny   prostriedok   splnil   svoj   účel   a po   podaní   sťažnosti   okresný   súd   začalvykonávať   priebežne   jednotlivé   procesné   úkony.   Skutočnosť,   že   sa   od   podania   návrhunerealizoval styk s maloletým ani v jednom prípade, nemožno pripísať na ťarchu okresnéhosúdu. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, dôvodom je zrejme negatívny postoj matkyk realizácii tohto styku. Je akceptovateľné, ak okresný súd zisťuje dôvody, prečo matkanerešpektuje   vykonateľné   rozhodnutie,   a   tiež,   ak   vykonáva   základné   šetrenie,   ktorému umožní   prihliadnuť   na   záujem   maloletého.   Zákonná   úprava   konania   o   výkonrozhodnutia o výchove maloletých detí predpokladá až postupné stupňovanie pôsobeniana povinného,   preto   v   zásade   nemožno   očakávať   okamžitý   priamy   výkon   rozhodnutiaodňatím dieťaťa.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehukonania konal plynulo, pričom jeho postup nemožno hodnotiť ako zjavne neprimeraný,prípadne   zjavne   nesprávny.   Ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnostiexistenciu   takej   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom   súdu   v napadnutom   konanía namietaným porušením v sťažnosti označených práv sťažovateľa (čl. 48 ods. 2   ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatísťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   ako   zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   veci   však   ústavný   súd   opakovane   poukazuje   na   to,   že   vzhľadomna predmet   napadnutého   konania   bude   okresný   súd   povinný   pristupovať   k   tejto   vecis osobitnou starostlivosťou počas celého konania, dbať na jeho celkovú dĺžku, realizovaťjednotlivé opatrenia a úkony rýchlo, priebežne a neustále hodnotiť ich efektivitu. Bude jehopovinnosťou postupovať s mimoriadnou intenzitou tak, aby bolo čo najviac možné nadviazaťna pozitívny efekt, ktorý sa podľa tvrdení sťažovateľa dosiahol stretávaním s maloletým vpriestoroch občianskeho združenia do 23. decembra 2014.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ   tiež   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   4   ústavya práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života...

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesnýchprincípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušeniezákladných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základnéprávo podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v súladeso svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 64/2012) aj naďalej zastávanázor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy,ak by zo   strany   príslušného   orgánu   verejnej   moci   súdu   primárne   došlo   k   porušeniuniektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46až čl.   48   ústavy,   prípadne   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť, po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015