znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 375/2014-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   H.   H.,   zastúpenej advokátkou JUDr. Dominikou Horváthovou, Advokátska kancelária, Jašíkova 2, Bratislava, vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 375/09 (pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Ro 5099/07) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 375/09 (pôvodne v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   35 Ro 5099/07)   p o r u š i l   základné   právo   H.   H.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. H. H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. H. trovy konania v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Dominiky Horváthovej, Advokátska kancelária, Jašíkova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 375/2014-13 z 9. júla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 C 375/09 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Z obsahu sťažnosti vyplynuli najmä úkony súdu vykonané v danej veci, ako aj tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Máme za to, že postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.   24C/375/2009   dochádza   k   porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...)

Sťažovateľka   v   priebehu   konania   vystupovala   aktívne   a   snažila   prispieť k čo najskoršiemu   prejednaniu   veci.   Niekoľkokrát   upozorňovala   na   správanie   navrhovateľa a vyzývala súd, aby správaniu navrhovateľa spôsobujúcemu prieťahy v konaní zamedzil a aby vo veci konal.

Taktiež Okresný súd   spôsobil   neúmerné predĺženie   konania   predovšetkým   svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.

Celkovú doba konania 6 a pol roka, pričom ide o konanie na súde prvého stupňa bez vyhliadky skorého vynesenia rozhodnutia, považujeme za neprimerane dlhú, najmä z toho dôvodu, že   nepovažujeme   vec   za   právne   zložitú.   Takto   dlhú dobu   konania   nemožno považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Obdobie znaleckého dokazovania je obdobím nečinnosti Okresného súdu, pretože v tomto   období Okresný súd   neurobil   nič pre   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľky   aj   napriek   tomu, že   pri   ustanovovaní znalca   mohol   so   znalcom   vopred prerokovať, či   môže   v   požadovanej   lehote úkon   vykonať   a   bolo   aj   jeho   povinnosťou metodicky usmerňovať a riadiť činnosť znalca. Podľa nášho názoru Okresný súd v tomto prípade   nevyužil   dôsledne   a   včas   všetky   procesné prostriedky   smerujúce   k   tomu,   aby znalecké dokazovanie bolo urýchlene skončené.

Porušovanie   sťažovateľkiných   základných ústavných   práv   navodzuje   stav   právnej neistoty, nepriaznivo vplýva aj na jej psychický stav. Už v konaní bolo dokazované, že štatutárny   orgán   navrhovateľa   sa   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   správal   agresívne   a   pred podaním žaloby došlo aj k vyhrážaniu v súvislosti s vymáhaním žalovanej pohľadávky. Sťažovateľka má dôvodne z navrhovateľa strach. Jej neúčasť na pojednávaniach by sa mohla   javiť   ako   nezáujem   o   doriešenie   veci,   avšak   opak   je   pravdou.   Sťažovateľka   je ochotná zúčastniť sa ktoréhokoľvek pojednávania, ak by súd na jej prítomnosti výslovne trval.   Avšak   akékoľvek   stretnutie   s   navrhovateľom   jej   spôsobuje   značný stres   a   s   tým súvisiace zdravotné ťažkosti. O.i.   sa   situácia sťažovateľky v priebehu   konania   zmenila, nakoľko je už na dôchodku a nie je zárobkovo činná. Akékoľvek predlžovanie sporu jej spôsobuje aj nemalé ťažkosti vo finančnej oblasti, nakoľko v prípade prehry by musela zaplatiť finančnú čiastku navýšenú o značné úroky z omeškania, ktoré narastajú.

Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľka považuje za spravodlivé, aby za účelom zmiernenia   jej   nemajetkovej   ujmy   bola   odškodnená formou   finančného   zadosťučinenia vo výške 5.000,- €, ktorého výšku považujeme za obvykle priznávanú Európskym súdom pre ľudské práva a Ústavným súdom SR pre obdobné porušenie základných ústavných práv a súčasne za zodpovedajúcu rozsahu ujmy spôsobenej sťažovateľke. (...)

S ohľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal tento nález:

1.   Základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavou(...) a právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 24C/375/2009 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava IV prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 24C/375/2009 konať bez zbytočných prieťahov.

3. H. H.(...) priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   IV   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania a právneho zastúpenia vo výške 735,91 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľky(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou   prípisom   sp.   zn.   Spr.   3466/2014 z 19. septembra   2014   a právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k vyjadreniu okresného súdu zo 17. októbra 2014.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných v napadnutom konaní a dodala tieto skutočnosti:

«(...) Dňa 19.06.2007 bol súdu doručený návrh na začatie konania s návrhom na vydanie platobného rozkazu. Veci bola pridelená sp. zn. 35Ro/5099/2007.

(...) Dňa 20.10.2009 bol spis prevedený z oddelenia Ro a bol pridelený do súdneho oddelenia „C“ na prejednanie a rozhodnutie sudcovi tunajšieho súdu Mgr. Ing. Mariovi Dubaňovi a veci bola pridelená sp. zn. 24C/375/2009. (...)

S poukazom na súdom vykonané úkony v danej veci, mám za to, že vec nie je právne a skutkovo zložitá. Je nesporné, že v označenej právnej veci došlo k prieťahom v konaní od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu na súd až do vydania platobného rozkazu. Tieto   prieťahy   vznikli   najmä   z   objektívnych   dôvodov   v   súvislosti   s   optimalizáciou a reoptimalizáciou Okresného súdu Bratislava IV v rokoch od 01.01.2005 do 31.12.2007. V tomto   období   došlo   k   podstatným   zmenám   a   presunu   agend   medzi   Okresným   súdom Bratislava IV a Okresným súdom Malacky, s ktorým sa Okresný súd Bratislava IV spojil. Konkrétne   vybavovanie   agendy   platobných   rozkazov   bolo   rozvrhom   práce   presunuté z Okresného súdu Bratislava IV na Okresný súd Malacky. Je skutočnosťou, že pri tejto reorganizácii,   súd   nebol   dostatočne   personálne   obsadený   sudcami,   čo   malo   negatívny dopad   pri   vybavovaní   agend.   Taktiež   je   potrebné   vziať   do   úvahy   skutočnosť   v   rámci vykonaného   znaleckého   dokazovania,   že   v   súčasnosti   je   nedostatok   znalcov   z   odboru písmoznalectvo   a   z   toho   dôvodu   vypracovanie   znaleckého   posudku   trvalo   tak,   ako   je uvedené v prehľade úkonov.

Postup Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 24C 375/2009 je konaním,   ktoré   aj   napriek   uplynutému   časovému   obdobiu   od   podania   návrhu,   smeruje zo strany súdu k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky v jej veci, a preto navrhujem Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   ústavnú   sťažnosť   v   tomto   konaní   vo   vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.

Zároveň Vám oznamujem, že súhlasím, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním, a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom podaní k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujala toto stanovisko:

„(...) V podanej sťažnosti sme vo viacerých bodoch namietali prílišnú benevolenciu súdu voči (ne)konaniu navrhovateľa, ktorá mala za následok prieťahy v konaní. Súd (...) odôvodňuje   neuloženie   poriadkovej   pokuty   tým,   nie   každé ustanovenie   znamená automaticky naplnenie predpokladov pre uloženie poriadkovej pokuty. V danom prípade však   k ospravedlneniam   zo   strany   navrhovateľa,   ku   ktorým   nepredložil   dokladov preukazujúci dôvod na ospravedlnenie došlo opakovane, pričom súd nezakročil ani raz. Prieťahy spôsobené bezdôvodnou akceptáciou zo strany súdu na predĺženie lehoty znalcovi   na   vypracovanie   znaleckého   posudku,   Súd   odôvodňuje   notoricky   známou vyťaženosťou   znalcov.   Uvedené skutočnosti   však   nemôžu   byt   pričítané na   ťarchu sťažovateľke, ani ním nemôže byt ospravedlnené porušenie práva na rýchly a hospodárny súdny proces.

Ostatné prieťahy v konaní Súd odôvodňuje najmä tým, že došlo k presunu agendy z Okresného súdu Malacky, s čím súvisí aj nedostatok personálneho obsadenia sudcami. Pri tomto argumente musíme opätovne zdôrazniť, že obdobie nečinnosti súdov zapríčinené preťaženosťou   súdov   má taký istý dopad   na   porušenie   sťažovateľkiných   práv na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   keby   tieto   prieťahy   boli   spôsobené nečinnosťou konkrétneho zákonného sudcu.

Máme   za   to, že   aj   zo   samotného   vyjadrenia   Súdu   vyplýva, že   v   danom   konaní prieťahy skutočne vznikli. (...)

Zotrvávame preto na dôvodoch uvedených v sťažnosti zo dňa 22.01.2014 a žiadame, aby ústavný súd prijal navrhovaný nález.

Súčasne   oznamujeme, že   súhlasíme   s   tým,   aby   konanie   prebehlo   bez ústneho pojednávania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   24   C   375/09   (predtým   sp.   zn. 35 Ro 5099/07):

Dňa 19. júna 2007 podala obchodná spoločnosť AUTO – AZ s. r. o., Bratislavská 20, Zohor (ďalej len „navrhovateľka“), na okresnom súde proti sťažovateľke návrh na vydanie platobného rozkazu (na zaplatenie sumy 208 139 Sk s 12,5 % úrokom z omeškania až do zaplatenia). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 35 Ro 5099/07.

Dňa 16. októbra 2007 súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh.

Dňa 28. decembra 2007 navrhovateľka uhradila súdny poplatok. Dňa 25. júna 2009 okresný súd vyzval navrhovateľku oznámiť, či súhlasí, „aby súd vydal platobný rozkaz v tej časti, ktorej sa rozpor s právnymi predpismi netýka“.

Dňa 9. júla 2009 navrhovateľka oznámila súdu, že súhlasí s tým, „aby súd vydal platobný   rozkaz   v časti   istiny   s úrokom   z omeškania   vo   výške   dvojnásobku   diskontnej sadzby“.

Dňa   11.   augusta   2009   okresný   súd   vydal   vo   veci   platobný   rozkaz   č.   k. 35 Ro 5099/07-18. Tento platobný rozkaz sa sťažovateľke nepodarilo doručiť.

Dňa   28.   septembra   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   35   Ro   5099/07-21   zrušil uvedený platobný rozkaz.

Dňa 20.   októbra 2009 bola vec prevedená   do   „oddelenia Občianskoprávne veci“ a bola zaregistrovaná pod sp. zn. 24 C 375/09.

Dňa 23. októbra 2009 súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k podanému návrhu.Dňa 16. novembra 2009 sťažovateľka podala súdu písomné vyjadrenie k návrhu.Dňa 18. novembra 2009 súd zaslal písomné vyjadrenie sťažovateľky navrhovateľke, aby k tomu zaujala stanovisko.

Dňa 28. decembra 2009 navrhovateľka oznámila súdu, že trvá na podanom návrhu a žiada o nariadenie termínu pojednávania.

Dňa 12. januára 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 25. február 2010. Dňa 24. februára 2010 právny zástupca navrhovateľky ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu PN a navrhol pojednávanie odročiť.

Dňa 25. februára 2010 bolo pojednávanie odročené na 26. apríl 2010.Dňa 26. apríla 2010 právny zástupca navrhovateľky ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu PN a navrhol pojednávanie odročiť.

Dňa 26. apríla 2010 bolo pojednávanie odročené na 27. máj 2010.Dňa 27. mája 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 8. júl 2010.

Dňa   4.   júna   2010   navrhovateľka   vo   svojom   vyjadrení   oznámila   súdu,   že sťažovateľkou predložený doklad o zaplatení dlžnej čiastky neuznáva, keďže bol „s veľkou pravdepodobnosťou   sfalšovaným,   resp.   jedná   sa   o falzifikát“,   a preto   navrhuje   nariadiť znalecké dokazovanie.

Dňa   23.   júna   2010   sťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení   návrh   na   vykonanie dokazovania znalcom považuje za snahu „vyvolať prieťahy v konaní“.

Dňa   8.   júla   2010   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 20. september 2010.

Dňa 20. septembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. november 2010.

Dňa 25. novembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. február 2011.

Dňa 7. februára 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že bude zadovážená relevantná dokumentácia z poisťovne.

Dňa 20. apríla 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. jún 2011.Dňa 6. októbra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 6. október 2011.

Dňa   9.   júna   2011   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 28. november 2011.

Dňa 28. novembra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. január 2012.

Dňa 23. januára 2012 bolo pojednávanie odročené na 13. február 2012.Dňa 13. februára 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. marec 2012.

Dňa 23. marca 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27. apríl 2012.

Dňa 27. apríla 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „za účelom vykonania znaleckého dokazovania grafológom“.

Dňa 23. mája 2012 okresný súd uznesením č. k. 24 C 375/09-275 nariadil vo veci znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   písmoznalectva   v lehote   8   mesiacov   od právoplatnosti tohto uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. júna 2012.

Dňa   26.   júna   2012   znalec   okrem   iného   oznámil   súdu,   že „na   písmoznalecké skúmanie sa zásadne predkladajú originály sporných a porovnávacích materiálov“. Dňa 10. októbra 2012 znalec oznámil súdu, že „predložený porovnávací materiál je nepostačujúci“.

Dňa 10. októbra 2012 znalec oznámil súdu, že „predložený porovnávací materiál nespĺňa kritérium objektivity“.

Dňa   31.   januára   2014   okresný   súd   urgoval   znalca   na   vypracovanie   znaleckého posudku s tým, že „porovnávací materiál potrebný na vypracovanie znaleckého posudku ste obdržali dňa 11.04.2013, pričom ste súdu oznámili, že znalecký posudok vypracujete v lehote 6-8 mesiacov od uvedeného dátumu“.

Dňa 17. februára 2014 znalec zaslal súdu znalecký posudok č. 4/2014.Dňa   20.   februára   2014   súd   zaslal   znalecký   posudok   č.   4/2014   na   vyjadrenie účastníkom konania.

Dňa 20. marca 2014 sa sťažovateľka vyjadrila k znaleckému posudku.Dňa 1. apríla 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. máj 2014.Dňa 21. mája 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. jún 2014 na účely výsluchu znalca.

Dňa 20. júna 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. júl 2014 na účely vyhlásenia rozsudku.

Dňa 2. júla 2014 okresný súd vyhlásil v danej veci rozsudok č. k. 24 C 375/09-482.Dňa 2. septembra 2014 navrhovateľka podala proti uvedenému rozsudku odvolanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či vo veci „o zaplatenie sumy 6.908,84 € s prísl.“, v ktorej je sťažovateľka účastníčkou konania na strane žalovanej, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 375/09 (pôvodne v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   35 Ro 5099/07)   dochádzalo   k porušovaniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote   zaručeného v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a predovšetkým poukazuje na   to,   že   občianske súdne   konanie,   ktoré   bez meritórneho   rozhodnutia   súdu prvého stupňa trvá tak dlho, ako to je v danej veci, teda viac ako 7 rokov, možno už len na základe posúdenia tohto neprimeraného obdobia považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na   súdnu   ochranu   stáva   iluzórnym,   a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (m.   m. I. ÚS 66/03).

Ústavný súd však konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných   alebo   iných   relevantných   dôvodov   dlhodobo   nečinný,   konkrétne   od 28. decembra 2007 do 25. júna 2009 (jeden a pol roka).  

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   tiež pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu pritom okresný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca (napr. III. ÚS 174/02, II. ÚS 72/03).

Okrem uvedenej neospravedlniteľnej nečinnosti možno dospieť k záveru, že okresný súd   konal   v   danej   veci   aj   neefektívne,   najmä   keď   bez   osvedčenia   práceneschopnosti ospravedlnil opakovanú neprítomnosť právneho zástupcu žalobkyne v predmetnej veci na pojednávaní (napr. 26. apríla 2010) a taktiež toleroval, že znalec (už keď mal 11. apríla 2013 k dispozícii potrebný porovnávací materiál) prekročil už aj tak dlhú lehotu, počas ktorej mal vypracovať znalecký posudok.

Uvedená   nečinnosť   alebo   neefektívna   činnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v predmetnom konaní nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K uvedenej   nečinnosti,   resp.   k neefektívnej   činnosti,   a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale   v dôsledku   postupu   súdu.   Na   skutočnosť,   že „pri(...)   reorganizácii,   súd   nebol dostatočne personálne obsadený sudcami“, na ktorú v danej veci poukázal okresný súd, nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 2. júla 2014 okresný súd vyhlásil v danej veci rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € najmä preto, že „Porušovanie sťažovateľkiných základných ústavných práv navodzuje stav právnej neistoty, nepriaznivo vplýva aj na jej psychický stav.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, ako aj vzhľadom na povahu veci považuje za primerané vo výške 2 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti z 22. januára 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 17. októbra 2014). Za tri úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume trikrát po 134 € a režijný paušál v sume   trikrát   po   8,04   € (v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove 426,12 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014