znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 375/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   septembra   2012 prerokoval sťažnosť K., s. r. o., Č., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 CoE 94/2012 z 30. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť K., s. r. o., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 CoE 94/2012 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a žiada vydať tento nález:

„Základné   právo   sťažovateľa   uvedené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Krajského súdu v Žiline v konaní č. k. 21 CoE 94/2012 porušené.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   21   CoE   94/2012   zo   dňa   30.   5.2012   sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania z titulu právneho zastúpenia na účet JUDr. M. R., advokáta, vo výške 269,58 (2 úkony á 127,16 eur + 2 x režijný paušál á 7,63 eur), všetko do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľka podala 7. septembra 2006   ako   oprávnená   na   základe   právoplatného   a vykonateľného   platobného   rozkazu Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Rob 345/2006 z 19. júna 2006 návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora JUDr. P. M., Exekútorský úrad, L. (ďalej len „súdny exekútor“), proti povinnému P., s. r. o., P. (ďalej len „povinný“), pre vymoženie 2 123,41 € s príslušenstvom. Vec bola vedená pod sp. zn. EX 549/06 (ďalej len „exekučné konanie“).

Uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 5 CbR 137/2009-42 z 13. mája 2010 bol povinný   zrušený,   a to   bez   likvidácie   (§   68   ods.   9   zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný zákonník   v znení   neskorších   predpisov),   a   30.   júna   2010   bol   vymazaný   z obchodného registra.

Súdny exekútor 8. júla 2010 doručil okresnému súdu podnet na zastavenie exekúcie vzhľadom na to, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a povinný stratil právnu subjektivitu výmazom z obchodného registra 30. júna 2010.

Okresný súd uznesením č. k. 3 Er 1292/2006-15 z 5. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za   neprípustnú   a exekučné   konanie   zastavil.   Zároveň   uložil   sťažovateľke   povinnosť nahradiť trovy exekúcie 55,73 € súdnemu exekútorovi. Výrok o zastavení exekúcie okresný súd   odôvodnil   poukazom   na   §   57   ods.   1   písm.   g)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení v čase rozhodovania (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, týmto iným dôvodom, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať, bol zánik právnej   subjektivity   povinného.   Výrok   o náhrade   trov   exekúcie   odôvodnil   okresný   súd poukazom na § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov exekúcie...

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 Er 1292/2006-15 z 5. augusta 2010 podala sťažovateľka odvolanie, avšak iba vo vzťahu k výroku o povinnosti sťažovateľky nahradiť súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie.   Odvolaciemu   súdu   navrhla   rozhodnutie   v jeho napadnutej   časti   zmeniť   tak,   že „oprávnený   nie   je   povinný   trovy   exekúcie   súdnemu exekútorovi nahradiť...“.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   7   CoE   60/2011 z 31. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prvostupňový súd rozhodol   predčasne.   Ak   bola   exekúcia   zastavená   z dôvodu   výmazu   povinného z obchodného registra (jeho zániku), potom mal skúmať, či sťažovateľka mohla pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Okresný súd vo veci znova rozhodol uznesením č. k. 3 Er 1292/2006-37 z 3. apríla 2012 tak, že uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo   výške   38,61   €.   Na   odôvodnenie   uviedol,   že   zaviazal   sťažovateľku   na   náhradu   trov exekúcie súdnemu exekútorovi podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku aj napriek tomu, že exekúcia bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože „hoci samotným dôvodom zastavenia tejto exekúcie nebola nemajetnosť povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku“, nemajetnosť povinného „bola dôvodom, pre ktorý bol povinný vymazaný z obchodného registra“.

Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu   znova   odvolanie,   ktoré   odôvodnila obdobne ako svoje predchádzajúce odvolanie a navyše uviedla, že okresný súd sa dôsledne neriadil obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 21 CoE 94/2012 z 30. mája 2012 uznesenie okresného súdu   ako   vecne   správne   potvrdil.   Svoje   rozhodnutie   v podstate   odôvodnil   tým,   že skutočným dôvodom zastavenia exekúcie bola nemajetnosť povinného a v takom prípade je povinný súdnemu exekútorovi nahradiť trovy exekúcie oprávnený.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   odôvodnila   sťažovateľka   tým,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 21 CoE 94/2012 z 30. mája 2012 je arbitrárne, je v rozpore s právnymi predpismi a nie je riadne   odôvodnené.   Navyše,   sťažovateľka   už   vo   svojich   odvolaniach   poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 70/09 v obdobnej veci, z ktorého vyplýva opačný právny názor, než aký bol vyslovený v jej veci. Krajský súd sa v napadnutom   rozhodnutí   s jeho   existenciou   a dôvodmi   nijako   nevysporiadal,   čo   je v rozpore   aj   s požiadavkou   právnej   istoty.   Ak   raz   bola   právoplatne   exekúcia   zastavená z dôvodu   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku,   nemôže   krajský   súd skonštatovať,   že   skutočným   dôvodom   jej   zastavenia   je   dôvod   odlišný   (nemajetnosť povinného). Súd nemôže dodatočne a svojvoľne meniť už právoplatné rozhodnutie a ani jeho dôvody. Takýto postup súdu je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Krajský súd nevykonal riadne svoju prieskumnú právomoc navyše aj z dôvodu, že nepreskúmaval zároveň aj správnosť výšky priznaných trov s odôvodnením, že nebola namietaná sťažovateľkou. Sťažovateľka podala odvolanie proti výroku o trovách ako celku, z čoho je zrejmé, že odvolanie podala aj proti ich výške.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods.   4 ústavy musí   byť výklad a uplatňovanie ústavných   zákonov, zákonov   a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla   v   podstate   dva   dôvody,   pre   ktoré   je presvedčená, že uznesením krajského súdu sp. zn. 21 CoE 94/2012 z 30. mája 2012 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Prvým   dôvodom   je   nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu a druhým taká aplikácia ustanovení Exekučného poriadku o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorou bol popretý účel a zmysel právnej   úpravy   vo   veci   sťažovateľky   navyše   v kontexte   skoršieho   právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Krajský súd uznesenie sp. zn. 21 CoE 94/2012 z 30. mája 2012 odôvodnil takto:„Exekučný   poriadok   pripúšťa   výnimky   zo   zásady,   podľa   ktorej   trovy   exekúcie uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Oprávnený spravidla znáša trovy exekúcie podľa princípu zavinenia a princípu voľnej úvahy súdu. Okrem toho, oprávnený musí uhradiť trovy exekúcie, aj keď zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol predvídať, ak k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie. V danom prípade mal súd za preukázané, že povinný bol zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na úhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora (§ 68 ods. 9 Obchodného zákonníka), prichádza teda dôvod zastavenia exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, čo napokon bolo vyjadrené aj v odôvodnení rozhodnutia súdu, ktorým bola vyhlásená exekúcia za neprípustnú a zároveň zastavená. To znamená, že skutočným dôvodom zastavenia exekúcie bol dôvod zastavenia exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a preto správne prvostupňový súd   aplikoval   v danej   veci   ust.   §   203   ods.   2   Exekučného   poriadku.   S uvedeným   sa stotožňuje, resp. súd pri uvedenom právnom názore vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 MCdo 15/2011 zo dňa 19. 1. 2012, ako aj 3 MCdo 10/2011 zo dňa 24. 11. 2011. Vzhľadom na to, že výška trov nebola zo strany oprávneného namietaná, tak odvolací súd   výšku   trov   exekúcie,   ktorá   bola   priznaná   súdnemu   exekútorovi   už   potom nepreskúmaval.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd za vecne správne a súladné so zákonom.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,   III.   ÚS   284/08).   Do   práva   na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka v podaniach tvrdila, že súdy vyslovujú nejednotný názor na právnu problematiku, ktorá bola predmetom sťažnosti.

Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podstatné je, či sú odlišné právne názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08).

Vychádzajúc   z uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   nejaví   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti.   Výklad krajského súdu možno považovať za ústavne konformný, a preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd do namietaného záveru krajského súdu zasiahol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012