znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 375/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Košice II pod sp. zn. 38 Er 2664/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011 osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   M.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 38 Er 2664/2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   38   Er   2664/2010-315 z 9. mája   2011   boli   jednak   zamietnuté   návrhy   sťažovateľa   ako   povinného   na   čiastočné zastavenie exekúcie z 20. decembra 2010 a na zastavenie exekúcie z 3. marca 2011, ale aj jeho návrhy na odklad exekúcie z 20. decembra 2010, 25. januára 2011 a z 3. marca 2011. Uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 10. mája 2011.

Sťažovateľ 30. novembra 1999 uzatvoril s D., a. s., zmluvu o úvere, na základe ktorej táto poskytla úver 54 275 850 Sk. Dodatkom č. 1 z 20. decembra 2000 sa splatnosť úveru predĺžila   do   30.   júna   2011.   Pre   účely   zabezpečenia   úveru   bola   30.   novembra   1999 uzatvorená aj zmluva o zriadení záložného práva. Následne sťažovateľ v notárskej zápisnici z 20. decembra 2000 spísanej v P. notárom JUDr. M. P. uznal záväzok a zároveň uskutočnil aj vyhlásenie   v   zmysle §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku.   Uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   28.   septembra   2001   bol   na   majetok   D.,   a.   s., vyhlásený   konkurz.   Následne   3.   septembra   2002   sťažovateľ   uzatvoril   so   správcom konkurznej podstaty dohodu o urovnaní, ktorej predmetom bolo urovnanie vzájomných práv a   povinností   vyplývajúcich   z   úverovej   zmluvy   a   zo   zmluvy   o   kúpe   cenných   papierov z 3. marca 2000 a zo 14. marca 2000. Sporné a pochybné práva z úverovej zmluvy sa urovnali   tak,   že   sťažovateľovi   vznikol   záväzok   uhradiť   správcovi   konkurznej   podstaty konkrétne špecifikovanú čiastku, ktorú sťažovateľ 10. septembra 2002 aj zaplatil. Správca konkurznej podstaty 27. septembra 2004 podal voči sťažovateľovi krajskému súdu žalobu o určenie neplatnosti dohody o urovnaní a o určenie platnosti úverovej zmluvy, záložnej zmluvy   a   uznania   záväzku.   V   priebehu   konania   správca   konkurznej   podstaty   postúpil zmluvou   o   postúpení   súboru   pohľadávok   z   20.   februára   2009   pohľadávku   z   úverovej zmluvy   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.   Následne   táto   spoločnosť   zmluvou   z   9.   marca   2009 pohľadávku ďalej postúpila spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „oprávnená“). Rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   16   Cbi   64/2004   z 11. novembra   2009   bolo   určené,   že   dohoda o urovnaní z 3. septembra 2002 je neplatná. Vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania   sťažovateľa   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 6/2010 z 2. júna 2010 bol prvostupňový rozsudok potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľa   jeho   návrhy   na   čiastočné   zastavenie   exekúcie z 20. decembra   2010   a   na   zastavenie   exekúcie   z   3.   marca   2011   boli   dôvodné,   keďže notárska zápisnica ako exekučný titul sa nevzťahovala na úroky z omeškania, vymáhaný nárok bol premlčaný, oprávnený v skutočnosti nenadobudol vymáhané práva od právneho predchodcu,   nesprávne   bola   vyhodnotená   záväznosť   rozsudku   krajského   súdu,   výška vymáhaných   úrokov   bola   nezákonná   a   nesprávne   boli   aj   vyčíslené   trovy   právneho zastúpenia oprávnenej.

Sťažovateľ   nesúhlasí   ani   so   zamietnutím   jeho   návrhov   na   odklad   exekúcie z 25. januára 2011 a 3. marca 2011. Podľa jeho názoru záver, podľa ktorého na odklad exekúcie nie je dôvod, je arbitrárny. Okresný súd vychádzal zo skutočností, o nesprávnosti ktorých   vedel   z   námietok   sťažovateľa   proti   exekúcii.   Okresný   súd   bez   akéhokoľvek právneho a racionálneho podkladu vychádzal zo skutočnosti, že o odklade vykonateľnosti exekučného titulu nebolo k 1. decembru 2010 rozhodnuté. Nie je zrejmé, prečo zisťoval okolnosti odkladu vykonateľnosti len ku 1. decembru 2010, a nie aj k momentu vydania uznesenia. Pritom o odklade vykonateľnosti exekučného titulu nemohlo byť rozhodnuté, keďže exekučným titulom bola notárska zápisnica, o odklade vykonateľnosti ktorej nie je možné   rozhodnúť.   Ak   mal   okresný   súd   na   mysli,   že   exekučným   titulom   je   rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Cbi 64/2004 (čomu nasvedčuje časť odôvodnenia uznesenia), potom   vzhľadom   na jeho   výrok   (určenie   neplatnosti   dohody   o   urovnaní)   je zrejmé,   že nemôže byť exekučným titulom, pretože určujúci výrok nezaväzuje k žiadnemu plneniu. Okresný súd pochybil aj v tom, že sa oprel o ustálenú judikatúru, avšak uviedol len jedno rozhodnutie ústavného súdu, ktoré navyše zle interpretuje.

Po   konštatovaní,   že   uznesenie   okresného   súdu   je   v   kontexte   jeho   poučenia právoplatné, sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 38 Er 2664/2010 s tým, aby bolo uznesenie z 9. mája 2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 38 Er 2664/2010-315 z 9. mája 2011 vyplýva, že rozhodol   piatimi   výrokmi,   keď   I.   návrh   sťažovateľa   na   čiastočné   zastavenie   exekúcie z 20. decembra 2010 zamietol, II. návrh sťažovateľa na odklad exekúcie z 20. decembra 2010   vo   zvyšnej   časti,   t.   j.   časti,   ktorá   sa   netýka   výroku   č.   1   vydaného   predbežného opatrenia Okresného súdu Košice I č. k. 32 Cb 127/2010-72 z 22. novembra 2010, zamietol, III.   návrh   sťažovateľa   na   odklad   exekúcie   z   25.   januára   2011   zamietol,   IV.   návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie z 3. marca 2011 zamietol, V. návrh sťažovateľa na odklad exekúcie z 3. marca 2011 zamietol.

V   súvislosti   s   výrokom   v   bode   V   okresný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   požiadal o odklad exekúcie 3. marca 2011 z dôvodu, že podal proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2010 z 2. júna 2010 dovolanie. Nie je preukázané z obsahu súdneho spisu, ale ani z podaní   sťažovateľa,   že   by   došlo   k   odkladu   vykonateľnosti   exekučného   titulu k 1. decembru   2010.   O   právoplatných   a   vykonateľných   súdnych   rozsudkoch   platí prezumpcia ich zákonnosti a ústavnosti, dokiaľ nie je rozhodnuté inak. Povolenie odkladu exekúcie by znamenalo vlastne odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Cbi 64/2004 z 11. novembra 2009, ktorým bola dohoda o urovnaní určená za neplatnú. Na   základe   už   uvedeného   by   mohol   vykonateľnosť   v   súvislosti   s   podaným   dovolaním odložiť len najvyšší súd. Preto už aj vzhľadom na princíp legality vyplývajúci z čl. 2 ods. 2 ústavy nebolo možné povoliť odklad exekúcie z dôvodu dovolania podaného sťažovateľom, pokiaľ vykonateľnosť exekučného titulu neodložil najvyšší súd.

Podľa   poučenia   nie   je   proti   uzneseniu   prípustné   odvolanie   s   poukazom   na ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. 38 Er 2664/2010-315 z 9. mája 2011 odvolanie. Z odvolania sťažovateľa, rovnopis ktorého si ústavný súd od sťažovateľa vyžiadal, vyplýva, že odvolanie smeruje proti zamietnutiu návrhu sťažovateľa na čiastočné zastavenie exekúcie z 20. decembra 2010, ako aj proti zamietnutiu návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie z 3. marca 2011. Odvolanie teda smeruje proti výrokom I a IV uznesenia. Podľa názoru sťažovateľa proti výrokom, ktorými boli   jeho   návrhy   na   zastavenie   exekúcie   zamietnuté,   je   prípustné   odvolanie   v   zmysle Exekučného poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   zamietnutiu   návrhov sťažovateľa na čiastočné zastavenie, resp. na zastavenie exekúcie z 20. decembra 2010, resp. 3. marca 2011 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 38 Er 2664/2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Hoci v zmysle poučenia okresného súdu vzhľadom na ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je proti uzneseniu prípustné odvolanie, má sťažovateľ vo vzťahu k výrokom I a IV uznesenia opačný právny názor, a preto v tomto rozsahu uznesenie napadol   odvolaním. I   keď   svoj   právny   názor o   prípustnosti   odvolania nijako bližšie   v   podanom   odvolaní   nezdôvodnil,   vzhľadom   na   ustanovenie   §   202   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   v   spojení   s   ustanovením   §   58   ods.   4   a   §   57   ods.   1 Exekučného poriadku nezdá sa byť tento názor celkom bez základu. Totiž podľa § 202 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolanie   nie   je   prípustné   proti   uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým je Exekučný poriadok), ak tento osobitný   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku   proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie. Uvedené ustanovenie   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   vymedzuje   niektoré   skutkové   podstaty, v prípade ktorých má byť exekučné konanie zastavené. Prípustnosť odvolania nie je teda formulovaná tak, že by sa týkala iba kladných (vyhovujúcich) rozhodnutí, teda rozhodnutí, ktorými súd exekučné konanie zastaví, ale aj negatívnych (zamietajúcich) rozhodnutí, teda takých rozhodnutí, ktorými súd podľa § 57 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku návrh na zastavenie exekúcie zamietne. Aj takéto zamietajúce rozhodnutie je rozhodnutím podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.

V uvedenej súvislosti je podstatné aj to, že podľa § 56 ods. 7 Exekučného poriadku proti   rozhodnutiu,   ktorým   bol   povolený   odklad   exekúcie,   je prípustné   odvolanie.   Preto v tomto   prípade   je   nepochybné,   že   odvolanie   je   prípustné   iba   proti   kladnému (vyhovujúcemu) rozhodnutiu, nie teda aj proti negatívnemu (zamietajúcemu) rozhodnutiu. Tým je dané aj to, že poučenie okresného súdu o neprípustnosti odvolania vo vzťahu voči výrokom   II,   III   a   V   uznesenia   treba   považovať   za   správne.   Zrejme   aj   sťažovateľ   je rovnakého právneho názoru, keďže jeho odvolanie proti týmto výrokom nesmeruje. Vzhľadom na podané odvolanie v rozsahu, v akom sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa zvyšnej časti sťažnosti. Túto časť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že hoci podľa znenia návrhu   nálezu   sťažnosť   smeruje   proti   všetkým   výrokom   uznesenia   okresného   súdu (sťažovateľ   požaduje   zrušenie   celého   uznesenia   z   9.   mája   2011),   v   skutočnosti z odôvodnenia   vyplýva,   že   nie   je   spokojný   s   výrokmi   III   a   V   uznesenia,   ktorými   boli zamietnuté jeho návrhy na odklad exekúcie z 25. januára 2011 a z 3. marca 2011. Napriek uvedenému však polemizuje iba s tou časťou odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorá sa týka zamietnutia návrhu na odklad exekúcie z 3. marca 2011.

V   podstate   možno   súhlasiť   so   sťažovateľom,   že   formulácia   dôvodov,   pre   ktoré okresný súd návrhu na odklad exekúcie z 3. marca 2011 nevyhovel, nie je celkom správna. Sťažovateľ   žiadal   o   odklad   exekúcie   na   tom   základe,   že   podal   dovolanie   proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok krajského súdu určujúci neplatnosť dohody o urovnaní. Sťažovateľ tým mal na mysli, že vzhľadom na podané dovolanie sa dá očakávať zrušenie právoplatného rozsudku   o určení neplatnosti dohody o urovnaní, čím by sa obnovili účinky tejto dohody, ktorými sa práva oprávnenej vyplývajúce z vykonateľnej notárskej zápisnice (exekučného titulu) v určitej časti zmenili, kým vo zvyšnej dohodou nezmenenej časti boli sťažovateľom uspokojené.

Z textu odôvodnenia uznesenia okresného súdu možno vyrozumieť, že podľa jeho názoru samotné podanie dovolania ešte neznamená potrebnú mieru pravdepodobnosti, že dovolaniu bude aj vyhovené, teda že bude zrušený právoplatný rozsudok, ktorý v podstate obnovoval práva oprávnenej vyplývajúce z exekučného titulu. Podľa okresného súdu by potrebná miera pravdepodobnosti bola daná až v momente, keby najvyšší súd v dovolacom konaní povolil odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku o určení neplatnosti dohody o urovnaní.

Uvedené   úvahy   okresného   súdu   (nie   dostatočne   presne,   avšak   vychádzajúc z kontextu predsa len zrozumiteľne vyjadrené) nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011