znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 375/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 3/2001 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoD 30/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2010 doručená   sťažnosť   A.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 3/2001 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoD 30/2003.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Navrhovateľka bola účastníčkou dedičského konania pod š. D not 10/2000, 38 D/98 u konajúcej notárky JUDr. E. P., a neskôr u Okresného súdu Košice II v konaní pod č. 40 C 3/01-115 a Krajského súdu Košice pod č. k. 12 CoD 30/03-62 ako domnelá dedička po neb. E. H...., ktoré konania, resp. ich priebeh trval celkom, t. j. od úmrtia zomrelej v roku 1998 až do... 25. 02. 2010!

Teda celkovo 12 rokov, čo znamená dlhodobé prieťahy v tomto občiansko-právnom spore, ktoré prieťahy spôsobil Slovenský štát – konajúce súdy jak Okresný súd Košice II, tak i Krajský súd Košice....

Ústava SR a násl. právne predpisy stanovujú striktne povinnosť konajúcich súdov Slovenskej republiky, aby tieto postupovali v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a aby skutočnosti, ktoré sú medzi mini sporné, sa spoľahlivo zistili a aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konaní.

V súlade s týmto konštatovaním záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky by mali byť prieťahy v súdnych sporoch len výnimočne, a nie tak, ako to bolo v konaniach uvedených v bode I tohto podnetu, preto návrh je právne dôvodný a opodstatnený v celom rozsahu podania...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 3/2001 a postupom krajského súdu vedenom pod sp. zn. 12   CoD   30/2003.   Zároveň   žiadala   priznať   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   € a „súdny poplatok vo výške 5.000,- Sk, t. j. 166 euro“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti v konaní pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie je jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Z ústavným súdom vyžiadaných relevantných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému súdu 24. apríla 2001 domáhala určenia, že je dedičkou zo zákona po E. H. (ďalej len „poručiteľka“). Okresný súd rozsudkom č. k. 40 C 3/01-36 z 25. októbra 2002 žalobný návrh sťažovateľky zamietol.

Krajský súd následne uznesením č. k. 12 CoD 30/03-62 z 9. júna 2003 rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že vo veci bude potrebné doplniť dokazovanie.

Po   doplnení   dokazovania   okresný   súd   rozsudkom   z 2. decembra   2005   znovu rozhodol, že zo strany sťažovateľky nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok na jej určenie za zákonnú dedičku po poručiteľke, a preto žalobu sťažovateľky znova zamietol. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd rozsudkom   č.   k.   9   CoD   18/2006-134   zo   7.   augusta   2006   rozhodol   tak,   že   rozsudok okresného súdu z 2. decembra 2005 ako vecne správny potvrdil.

Právoplatným sa rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu stal 28. októbra 2006.

Dedičské   konanie   po   nebohej   poručiteľke,   v ktorom   sa   sťažovateľka   neúspešne domáhala byť zákonnou dedičkou, bolo vedené pod sp. zn. Dnot 10/2000, 38 D 775/98 a právoplatne bolo skončené vydaním osvedčenia o dedičstve 20. februára 2008.

Z týchto   skutočností   ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   teda   nebola   účastníčkou   konania   o dedičstve   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 38 D 775/98, ktoré bolo právoplatne skončené 20. februára 2008. Bola však účastníčkou sťažnosťou napadnutých konaní vedených okresným súdom a krajským súdom. Tieto však boli právoplatne skončené 28. októbra 2006 (konanie krajského súdu vedené   pod   sp.   zn.   12   CoD   30/2003   ešte   skôr).   Sťažnosť   sťažovateľky   bola   doručená ústavnému súdu 4. augusta 2010 (podaná na poštovú prepravu 3. augusta 2010). Je teda zrejmé,   že   od   právoplatného   skončenia   sťažovateľkou   napadnutých   konaní   nepochybne uplynula lehota dvoch mesiacov v zmysle ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv alebo slobôd ústavnému súdu (podľa čl. 127 ústavy).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010