znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 375/08-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   februára   2009 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa   o sťažnosti   Ing.   V.   K.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   R.,   B.,   vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co KR 4/2007 zo 14. februára 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. K. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co KR 4/2007 zo 14. februára 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co KR 4/2007 zo 14. februára 2008 z r u š u j e.

3.   Ing. V. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   V.   K. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   223,53 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a päťdesiattri centov), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. R., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. októbra 2008 č. k. II. ÚS 375/08-23 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co KR 4/2007 zo 14. februára 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu dlžníka – M., s. r. o. (ďalej len   „úpadca“),   začal Okresný   súd Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   voči   úpadcovi uznesením sp. zn. 4 K 16/2007 z 26. júna 2007 konkurzné konanie. Na základe zistení predbežného   správcu,   že   majetok   úpadcu   nebude   postačovať   ani   na   úhradu   trov konkurzného konania, okresný súd uznesením č. k. „4 K 9/2007-273“ (správne má byť 4 K 16/2007-273, ide o chybu v písaní spisovej značky, pozn.) z 31. júla 2007 konkurzné konanie voči úpadcovi zastavil, pričom v poučení uviedol: „V zmysle ust. § 20 ods. 3 ZKR uznesenie o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku súd doručí účastníkom konkurzného konania. Proti uzneseniu môže podať odvolanie každý veriteľ dlžníka. Podanie odvolania   veriteľom,   ktorý   nie   je   účastníkom   konkurzného   konania,   sa   považuje   za pristúpenie do konkurzného konania.“

Proti   predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   8.   augusta   2007   odvolanie sťažovateľka,   ktorá   bola   veriteľkou   úpadcu   na   základe   zmluvy   o pôžičke   z 26.   októbra 2005, ktorou na obdobie jedného roka poskytla úpadcovi pôžičku v sume 14 000 000 Sk. Podľa   sťažovateľky   predbežný   správca   pri   zisťovaní   majetku   úpadcu   nezohľadnil „... dlžníkove   odporovateľné   úkony,   ktorými   došlo   k zníženiu   jeho   majetku“.   Po   podaní odvolania sťažovateľka 31. augusta 2007 zložila na účet okresného súdu sumu 200 000 Sk na úhradu trov konkurzného konania.

V dôsledku odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co KR 4/2007 zo 14. februára 2008 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a súčasne odvolanie sťažovateľky odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľky s rozhodnutím krajského súdu, ktorý podľa jej tvrdenia nesprávne aplikoval na jej prípad ustanovenia § 20, § 24 a § 25 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze“), pričom v tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla,   že „...   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   bolo   odňaté   postavenie účastníka   konkurzného   konania   a   zároveň   jej   bolo   odňaté   právo   podať   odvolanie,   čo v konečnom dôsledku malo za následok zásah do jej ústavne garantovaných práv. Takéto rozhodnutie   a   postup   krajského   súdu   podľa   názoru   sťažovateľky   predstavuje   odňatie Ústavou garantovaného práva uplatňovať svoje práva v súdnom konaní.“.

V súvislosti   s napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   sťažovateľka   namietala porušenie základného práva na spravodlivý proces a toto svoje tvrdenie takto odôvodnila: «Pokiaľ ide o námietku porušenia práva sťažovateľky na súdnu ochranu v spojení s jej právom vlastniť majetok, jej primárnym dôvodom je zjavná svojvôľa krajského súdu pri právnom posúdení rozhodujúcej otázky, a to tej, či sťažovateľka bola oprávnená podať odvolanie proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I č. k. 4 K 16/2007-273 zo dňa 31. 07. 2007   o   zastavení   konania,   príp.   či   sa   sťažovateľka   podaním   odvolania   stala účastníčkou   konania   a   zložením   preddavku   na   trovy   konania   mal   krajský   súd   vyhlásiť konkurz.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento extenzívne vykladal ustanovenie § 20 ods. 3 ZKR, keď v spojení s ust. § 24 ods. 2 ZKR rozhodol, že sťažovateľka by bola oprávnená podať odvolanie len v tom prípade, ak by bola inak oprávnená podať návrh   na   vyhlásenie   konkurzu.   Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vytvoril   konštrukciu, v zmysle ktorej je potrebné ust. § 20 ods. 3 ZKR vykladať komplexne spolu s ust. § 24 ods. 2 ZKR, ktoré rieši otázku vstupu do konania. Nakoľko sťažovateľka podľa názoru krajského súdu nie je veriteľom oprávneným podať odvolanie (keďže nemá vykonateľnú pohľadávku), nie je oprávnená na podanie odvolania voči uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku. Podanie odvolania zo strany sťažovateľky podľa názoru krajského súdu nemalo za následok jej vstup do konkurzného konania. Táto argumentácia krajského súdu je v celom rozsahu nesprávna a nemá oporu v dikcii ZKR....

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   tým,   že   vyložil   ust.   §   20   ods.   3   ZKR v súvislosti   s ust.   §   24   ods.   2   ZKR,   vlastne   určil,   že   oprávnenie   podať   odvolanie   voči uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku nemá každý veriteľ, ale len ten, ktorý by inak mohol podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Takýto výklad však vôbec nezodpovedá zákonnej dikcii (gramatickému výkladu) ustanovenia § 20 ods. 3 ZKR, logike predmetného   ustanovenia   a   jej   začleneniu   v   rámci   zákona   ako   celku.   Ak by   totiž zákonodarca mal v úmysle limitovať oprávnenie na podanie odvolania v prípade zastavenia konkurzného konania len na účastníkov konania, prípadne veriteľov, ktorí nie sú účastníkmi ale majú vykonateľnú pohľadávku, bol by takúto podmienku explicitne uviedol v ust. § 20 ods. 3 ZKR.

ZKR   však   v   §   20   ods.   3   výslovne   uvádza,   že   v   prípade   zastavenia   konania   pre nedostatok   majetku   môže   odvolanie   podať   každý   veriteľ,   teda   nie   len   ten,   ktorý   je účastníkom konania príp. má vykonateľnú pohľadávku. Zákonodarca celkom iste mal na mysli   takého   (každého)   veriteľa,   ktorý   má   voči   dlžníkovi   pohľadávku.   Tento   názor podporujú nasledovné skutočnosti;

a)   gramatický   výklad   predmetného   ustanovenia   -   adjektívum   „každý“,   teda akýkoľvek, všetci a pod.

b)   systematický   výklad   -   samotná   konštrukcia   ZKR;   ak   by   bola   argumentácia krajského súdu správna, prečo by potom zákonodarca osobitne riešil zastavenie konania pre nedostatok majetku v samostatnom ustanovení § 20 v rámci PRVEJ hlavy druhej časti zákona   a   neriešil   túto   otázku   spolu   s   okruhom   účastníkov   v   rámci   DRUHEJ   hlavy a ust. § 24

c)   logický   výklad   -   pokiaľ   by   zákonodarca   mal   v   úmysle,   aby   odvolanie   mohol v prípadoch   podľa   §   20   ods.   3   ZKR   podať   len   účastník   konania,   príp.   veriteľ s vymáhateľnou   pohľadávkou,   ktorý   by   inak   bol   oprávnený   podať   návrh   na   vyhlásenie konkurzu,   nemá   potom   logiku,   aby   túto   skutočnosť   v   jednej   časti   zákona   zákonodarca výslovne zdôraznil (porovnaj § 24 ods. 2 a § 19 ods. 3 posledná veta ZKR) a v inej časti to ponechal len na aplikačnú prax (súdy) (§ 20 ods. 3 ZKR). O skutočnosti, že oprávnenie na podanie odvolania má každý veriteľ,   svedči aj tá skutočnosť,   že uznesenie sa doručuje účastníkom konania a zároveň všetkým veriteľom prostredníctvom Obchodného vestníka.

d)   autentický   výklad   -   dôvodová   správa   k   ZKR   (príloha   6).   V   osobitnej   časti dôvodovej správy zákonodarca k predmetnému ustanoveniu § 20 ZKR výslovne uvádza, že, cit.  ...   Na rozdiel od uznesenia   o   zastavení   konkurzného   konania   z dôvodu   osvedčenia dlžníkovej   platobnej   neschopnosti,   odvolanie   voči   uzneseniu   o   zastavení   konania   pre nedostatok majetku môže podať i veriteľ dlžníka, ktorý nemusí byť účastníkom konkurzného konania...

e)   účel   predmetného   ustanovenia   -   Ako   vyplýva   z   účelu   ZKR   a   osobitne   úpravy tzv. veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, cieľom zákona je poskytnúť priestor najmä dlžníkovi na iniciovanie konkurzného konania, pretože ten pozná svoju majetkovú situáciu najlepšie   (porovnaj   výklad   k   §   11   dôvodovej   správy).   Zakotvením   pomerne   striktných formálnych požiadaviek na návrh veriteľa zákonodarca zároveň sledoval úmysel vylúčiť konkurzné konanie ako prostriedok nekalého konkurenčného boja (§ 11 dôvodovej správy). V štádiu, keď súd prvého stupňa zastavil konkurzné konanie pre nedostatok majetku, nemá však   argumentácia   krajského   súdu,   ktorá   znamená   striktné   formalizovanie   pohľadávky sťažovateľky,   logiku.   Tým,   že konkurzné konanie začalo a navyše na návrh dlžníka,   sa úpadok dlžníka prezumuje. Ak veriteľ, ktorého pohľadávku naviac dlžník nespochybnil, ale sám ju v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol, podá odvolanie voči uzneseniu o zastavení konania pre nedostatok majetku a zloží preddavok na trovy konania, stáva sa účastníkom konania a zloženie preddavku na trovy konania má samo o sebe za následok, že odvolací súd musí vyhlásiť konkurz (§ 20 ods. 4 ZKR).

Svojím výkladom krajský súd v skutočnosti doplnil § 20 ods. 3 ZKR o také požiadavky na aktívnu legitimáciu, ktoré nie sú v platnom a účinnom zákone. Takéto doplnenie zákona je však v rozpore s princípmi právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí aj to, že ustanovovať   predpoklady   v hypotézach právnych   noriem   patrí   do   výlučnej kompetencie zákonodarcu... V prípade napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa teda jedná o zjavnú svojvôľu súdu pri výklade a aplikácii dotknutého ustanovenia, čím došlo k úplnému popretiu ich účelu a významu...

Nie je úlohou ústavného súdu naprávať skutkové a právne omyly všeobecných súdov. Pokiaľ však ide o omyl natoľko zjavný a závažný, že sa ním zakladá interpretačná svojvôľa, ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, je nepochybné, že dochádza k takému zásahu do práva na spravodlivý súdny proces, ktorý vyžaduje ústavnú korekciu.»

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vlastniť majetok, sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Vo   vzťahu   k   vlastníckemu   právu   má   predmetný   zásah   dva   rozmery:   napadnuté rozhodnutie (i) jednak zbavilo sťažovateľku práva na majetkovú hodnotu zodpovedajúcu tomu,   čo by v rámci konkurzného konania ako veriteľ   získala,   t. j.   práva,   ktoré by pri absencii aplikačnej svojvôle krajského súdu požívalo súdnu ochranu, a (ii) jednak viedlo k obmedzeniu slobody sťažovateľky ako veriteľa zvoliť si spôsob obrany svojho vlastníckeho práva (možnosť výberu z viacerých zákonom aprobovaných postupov). Postup krajského súdu by znamenal popretie zásady, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a (požíva) rovnakú ochranu.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1.   Základné   práva   Ing.   V.   K.,   bytom   B.   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo na prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co KR 4/2007 porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co KR 4/2007 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Ing. V. K. čiastku 100.000,-Sk ako finančné zadosťučinenie, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ing. V. K. trovy právneho zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 3705/2008 z 26. novembra 2008 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom z 3. decembra 2008.

2.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla: „Senát 2 CoKr prehlásil, že k rozhodovaniu vo veci napadnutej ústavnou sťažnosťou pristupoval so všetkou zodpovednosťou a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Za výkladom ustanovení ZKR, na základe ktorých posudzoval, či je sťažovateľka osobou oprávnenou na podanie odvolania v odôvodnení svojho rozhodnutia, si v celom rozsahu stojí.

V tejto súvislosti si senát 2 CoKR dovolil poukázať na skutočnosť, ktorá je z hľadiska výkladu napadnutých ustanovení hodná zreteľa.

Vyhláška MS SR č. 665/2005 Z. z. v ustanovení § 8 ods. 2 hovorí, že preddavok na úhradu nákladov konkurzu, ak ide o právnickú osobu, je 200 000,- Sk. Z dikcie uvedeného ustanovenia je zrejmé, že táto platba nie je súdnym poplatkom v zmysle ustanovení zákona č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch...,   ale   jednoznačne   definovaným   preddavkom   na úhradu nákladov konkurzu, a teda neexistuje právo požiadať súd o oslobodenie od platenia tohto preddavku z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Pri výklade napadnutých ustanovení ZKR spôsobom uvedeným v sťažnosti, sa môžu vytvoriť dve kategórie veriteľov v rovnakom právnom postavení ako sťažovateľka - teda veriteľov,   ktorí   nemajú   judikátnu alebo   uznanú   pohľadávku   v zmysle ustanovenia   § 12 ods. 2 ZKR, a to:

- veriteľ, ktorý si môže dovoliť preddavok zložiť a

- veriteľ, ktorý si nemôže dovoliť preddavok zložiť, pričom   priznanie   postavenia   osoby   oprávnenej   na   podanie   odvolania   prvej   skupine veriteľov bude v súlade so ZKR, a aj s Ústavou SR, kým osoby uvedené v druhej skupine, postavenie osoby oprávnenej podať odvolanie, nebudú mať. Tejto skupine veriteľov, napriek rovnakému právnemu postaveniu,   bude odopreté Ústavou SR zaručené právo na súdnu ochranu.

V   tejto   súvislosti   si   senát   2   CoKR   dovolil   vysloviť   názor,   že   pripustenie mimoriadnych opravných prostriedkov - dovolania a mimoriadneho dovolania, vylúčených ustanovením § 198 ods. 1 ZKR, by bolo významným prínosom pri výklade, aplikácii zákona č, 7/2005 Z. z. a aj zjednocovaní rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Vzhľadom na to, že predmetom ústavnej sťažnosti je výklad právnej normy a od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, súhlasíme, aby US SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu iba zopakoval argumentáciu uvedenú už v samotnej sťažnosti a navyše uviedol:

„... za irelevantný v tejto súvislosti je potrebné považovať názor Krajského súdu o možnom odoprení práva na súdnu ochranu v dôsledku nemožnosti časti veriteľov zložiť preddavok na trovy konania. Sťažovateľka zároveň uvádza, že netrvá na ústnom konaní a súhlasí s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho prejednania veci.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podstata námietok sťažovateľky týkajúca sa namietaného porušenia ňou označených základných   práv   a   práv   zaručených   v ústave   a dohovore   spočíva   v   jej   tvrdeniach o nezákonnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Co KR 4/2007 zo 14. februára 2008, ktorá   má   spočívať   v tom,   že   krajský   súd   jej   nezákonným   a svojvoľným   výkladom aplikovaných ustanovení zákona o konkurze odňal možnosť konať pred súdom tým, že ňou podané   odvolanie   odmietol   ako   podané   zjavne   neoprávnenou   osobou,   v dôsledku   čoho nepreskúmal jej odvolacie námietky.

V súvislosti   s preskúmaním   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu vyplýva: „Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či odvolanie bolo podané osobou na to oprávnenou, či súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového   stavu   a   či   vyvodil   správny   záver,   keď   konkurzné   konanie   voči   dlžníkovi M., s. r. o.,... B.,... zastavil pre nedostatok majetku.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je nepochybné, že konkurzné konanie bolo začaté na   základe   návrhu   dlžníka,   ktorý   uviedol,   že   je   platobne   neschopný,   má   27   veriteľov s celkovou výškou pohľadávok 44 000 000,- Sk, pričom pohľadávky väčšiny veriteľov sú viac než 30 dní po lehote splatnosti. Majetok dlžníka predstavujú iba finančné prostriedky v sume 29 377,- Sk. Žiadny iný majetok dlžník nevlastní.

Keďže súd prvého stupňa mal pochybnosti o majetku dlžníka, spôsobom ustanoveným v § 18 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR) ustanovil do konania predbežného správcu, ktorému uložil povinnosti v zmysle § 21 ZKR.

Základnou   povinnosťou   predbežného   správcu   je   zistiť,   či   majetok   dlžníka   bude postačovať aspoň na úhradu nákladov konkurzu; pritom je povinný vychádzať aj z hodnoty majetku, o ktorý bol majetok dlžníka ukrátený v dôsledku právnych úkonov, pri ktorých možno   odôvodnene   predpokladať   ich   odporovateľnosť.   Z   obsahu   správ   predbežného správcu je zrejmé, že postupoval v súlade so zákonom, keď sa pri zisťovaní majetku dlžníka z účtovných kníh a ostatných dokladov a písomností dlžníka zameral aj na také úkony dlžníka,   na   základe   ktorých   mohol   byť   majetok   dlžníka   ukrátený.   Okrem   preskúmania hospodárenia   dlžníka   v rokoch 2005   -   2007 vykonal   tiež   pohovor s konateľom dlžníka a s veriteľkou najvyššej pohľadávky, ktorí vyhlásili, že nie sú im známe také úkony, ktorým by bolo možné odporovať. Zo zápisníc o uvedenom pohovore je preukázané, že obidvaja boli náležité poučení o trestnoprávnych následkoch marenia konkurzného zákona v zmysle ustanovení § 242 a 243 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Skutkové závery predbežného správcu, týkajúce sa majetku, resp. odporovateľ'ných úkonov dlžníka, nie sú predmetom odvolacieho konania. Zákon č. 8/2005 Z. z. o správcoch však jednoznačne ukladá správcovi povinnosť   vykonávať   správcovskú   činnosť   čestne,   zodpovedne,   svedomito,   s   odbornou starostlivosťou a s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Správca tiež zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti. Preto súd   prvého   stupňa   nepochybil,   keď   za   základ   svojho   rozhodnutia   zobral   správu predbežného správcu, z ktorej vyplynulo, že majetok dlžníka nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzu a v súlade s ustanovením § 20 ods.   1 ZKR konkurzné konanie pre nedostatok majetku zastavil. Odvolaciemu súdu preto nezostávalo iné ako uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 4 K/16/2007-273 zo dňa 31. 7. 2007 podľa § 20 ods. 4 druhá veta ZKR potvrdiť.

Úlohou odvolacieho súdu je v nadväznosti na ustanovenie § 20 a ďalšie ustanovenia ZKR skúmať, či odvolanie podala osoba na to oprávnená.

Podľa § 20 ods. 3 druhá a tretia veta ZKR proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania   pre   nedostatok   majetku   môže   podať   odvolanie   každý   veriteľ   dlžníka.   Podanie odvolania   veriteľom,   ktorý   nie   je   účastníkom   konkurzného   konania,   sa   považuje   za pristúpenie   do   konkurzného   konania.   Podľa   §   24   ods.   1   ZKR   účastníkmi   konkurzného konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že účastníkom konkurzného konania je v tomto jeho štádiu iba dlžník; veriteľ,   ktorý podal odvolanie, účastníkom konkurzného konania nie je. Z dikcie ustanovenia § 20 ods. 3 tretia veta - keďže použitie ustanovenia § 24 ods. 2 ZKR nie je výslovne vylúčené - teda vyplýva, že podanie odvolania   veriteľom,   ktorý   nie   je   účastníkom   konkurzného   konania,   je   jednou   z   dvoch zákonom   predpokladaných   foriem   prejavu   jeho   vôle   pristúpiť   do   konkurzného   konania. Pritom   podmienky   pristúpenia   do   konania   v   štádiu   do   vydania   uznesenia   o   vyhlásení konkurzu upravuje § 24 ods. 2 ZKR tak, že do konkurzného konania môže pristúpiť veriteľ, ktorý preukáže, že by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Preto je potrebné uvedené ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii vykladať komplexne a vo vzájomnej súvislosti. Odvolací súd je preto povinný tiež skúmať, či odvolanie podal taký veriteľ, ktorý by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

Podľa § 11 ZKR návrh na vyhlásenie konkurzu môže podať dlžník, veriteľ, likvidátor dlžníka alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon. Veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie   konkurzu,   ak   je   dlžník   voči   nemu   viac   ako   30   dní   v   omeškaní   s   plnením peňažného záväzku a zároveň možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť tohto dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo písomne uznaných peňažných   pohľadávok   aspoň   dvoch   veriteľov,   napriek   tomu,   že   bol   veriteľmi   týchto pohľadávok písomne vyzvaný na ich zaplatenie.

Podľa § 12 ods. 2 druhá veta ZKR pohľadávka veriteľa, ktorý podáva návrh, sa považuje za preukázanú, ak je uznaná dlžníkom na listine s úradne osvedčeným podpisom dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Odvolateľka je nepochybne veriteľom dlžníka M., s. r. o., B.; k odvolaniu však nedoložila (a ani z jeho textu to nevyplýva), že jej pohľadávka bola dlžníkom uznaná spôsobom, ako to vyžaduje citované   ustanovenie   §   12   ods.   2   druhá   veta,   alebo   že   je   vykonateľná   na   základe právoplatného rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo že by dlžníka vyzvala na plnenie takejto svojej pohľadávky. Z uvedeného teda vyplýva, že odvolanie podala osoba, ktorej zákon takéto právo nedáva; preto odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., ktorý sa na konanie podľa ZKR použije primerane, odvolanie odmietol. Keďže odvolateľka nie je veriteľom, ktorý by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, a teda ani veriteľom oprávneným podať odvolanie, skutočnosť, že odvolateľka zložila na účet Okresného súdu Bratislava I. preddavok na úhradu nákladov konkurzu, odvolací súd z hľadiska ustanovenia § 20 ods. 4 tretia veta považoval za právne bezvýznamnú. Vrátenie zloženého preddavku vykoná súd prvého stupňa.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľky, že   podanie   tohto   odvolania   je   jedinou   možnosťou   ako   sa   domôcť   svojich   práv,   a   to z dôvodu,   že   odvolateľka   ako   každý   iný   veriteľ   mala   možnosť   uplatniť   svoju   splatnú pohľadávku proti dlžníkovi, resp. ručiteľom, na súde žalobou na plnenie a tiež sa mohla odporovacou   žalobou podľa   §   42a   Občianskeho zákonníka domáhať,   aby   súd určil,   že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú uspokojenie jej vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nej právne neúčinné.“

Z citovaného   uznesenia   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   základnou   premisou   jeho právneho názoru o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky na podanie odvolania proti rozhodnutiu   okresného   súdu   o zastavení   konkurzného   konania   pre   nedostatok   majetku úpadcu je nevyhnutnosť na daný prípad, ako aj na obdobné prípady aplikovať vo vzájomnej súvislosti ustanovenia § 20 ods. 3 a § 24 ods. 2 zákona o konkurze.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   konkurze   účinného   v rozhodnom   čase   (t. j.   ku   dňu rozhodovania krajského súdu) uznesenie o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku   súd   doručí   účastníkom   konkurzného   konania.   Proti   uzneseniu   môže   podať odvolanie   každý   veriteľ   dlžníka.   Podanie   odvolania   veriteľom,   ktorý   nie   je   účastníkom konkurzného konania, sa považuje za pristúpenie do konkurzného konania.

Podľa § 24 ods. 2 zákona o konkurze účinného v rozhodnom čase až do vydania uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   môže   do   konkurzného   konania   pristúpiť   veriteľ,   ktorý preukáže, že by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu. O pristúpení do konkurzného konania rozhodne súd do 15 dní od doručenia návrhu uznesením na návrh veriteľa, ktorý má do konkurzného konania pristúpiť.

Aplikáciou citovaných ustanovení zákona o konkurze dospel krajský súd k záveru, že odvolanie proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku úpadcu môže podať iba taký „každý“ veriteľ úpadcu, ktorý by inak mohol aj sám podať návrh na začatie konkurzného konania, pretože do konkurzného konania v štádiu pred vyhlásením samotného konkurzu môže podľa § 24 ods. 2 zákona o konkurze vstúpiť iba takýto veriteľ.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v záujme   posúdenia   odôvodnenosti   a ústavnej udržateľnosti   uvedených   záverov   krajského   súdu   je   nevyhnutné   poukázať   na   všetky zákonné súvislosti skúmaného prípadu.

V prvom rade treba zdôrazniť, že zákon o konkurze rozdeľuje veriteľov úpadcu do dvoch   skupín,   pričom   do   prvej   skupiny   patria   veritelia,   ktorí   majú   voči   úpadcovi vykonateľnú   pohľadávku,   t. j.   majú   túto   pohľadávku   osvedčenú   exekučným   titulom   – súdnym   rozhodnutím   alebo   rozhodnutím   iného   orgánu,   prípadne   notárskou   zápisnicou o uznaní   dlhu   úpadcom   s jeho   úradne   osvedčeným   podpisom   (ďalej   len   „prvá   skupina veriteľov“),   a do   druhej   skupiny   veriteľov   patria   veritelia   úpadcu,   ktorí   síce   majú   voči úpadcovi   pohľadávku,   avšak   ju   nemajú   osvedčenú   už   uvedeným   spôsobom   (ďalej   len „druhá skupina veriteľov“). Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze v spojení s § 12 ods. 2 zákona o konkurze účinného v rozhodnom čase návrh na vyhlásenie konkurzného konania mohol podať iba veriteľ z prvej skupiny veriteľov, kým veritelia z druhej skupiny veriteľov neboli oprávnení podať takýto návrh a účastníkmi konkurzného konania sa stávali až po prihlásení ich pohľadávok v už začatom konkurznom konaní.

V danom prípade, bola sťažovateľka veriteľkou z tzv. druhej skupiny veriteľov, ktorí nemohli podať návrh na vyhlásenie konkurzného konania.

Zákon   o   konkurze   rozlišuje   medzi   pojmami   konkurzné   konanie   a konkurz. Konkurzný   súd   najprv   vyhlasuje   konkurzné   konanie   a až   následne,   ak   toto   konanie nezastaví z dôvodov predpokladaných zákonom o konkurze (napr. aj nemajetnosť úpadcu), vyhlási konkurz, pričom až v uznesení o vyhlásení konkurzu súd vyzve veriteľov úpadcu, aby si prihlasovali svoje pohľadávky proti podstate.

V danom prípade bolo začaté iba konkurzné konanie, konkurz na majetok úpadcu ešte nebol vyhlásený, pretože konkurzné konanie bolo zastavené pre jeho nemajetnosť.

Podľa   § 14   ods.   6   zákona   o konkurze   účinného v rozhodnom   čase   účinky   začatia konkurzného   konania   zanikajú   vyhlásením   konkurzu   alebo   zverejnením   uznesenia o zastavení   konkurzného   konania v   Obchodnom   vestníku,   pričom   uznesenie   o zastavení konkurzného   konania   súd   vždy   bezodkladne   po   jeho   vydaní   zverejní   v   Obchodnom vestníku. Za bezodkladné zverejnenie sa podľa § 199 ods. 5 zákona o konkurze účinného v rozhodnom   čase   považuje   jeho   predloženie   Obchodnému   vestníku   na   zverejnenie najneskôr nasledujúci pracovný deň po jeho vydaní.

V prípade zastavenia konkurzného konania kvôli nedostatku majetku úpadcu účinky začatia   konkurzného   konania   zanikajú   nie   už   zverejnením   uznesenia   o zastavení konkurzného konania v Obchodnom vestníku, ale až vtedy, keď sa v Obchodnom vestníku zverejní   oznam   o nadobudnutí   právoplatnosti   tohto   uznesenia   o zastavení   konkurzného konania pre nedostatok majetku úpadcu (prvá veta § 20 ods. 5 zákona o konkurze účinného v rozhodnom čase).

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   uznesenie   o zastavení   konkurzného   konania   pre nemajetnosť   úpadcu   sa   najprv   bezodkladne   po   jeho   vydaní   zverejňuje   v Obchodnom vestníku a následne sa tiež doručuje účastníkom konkurzného konania, ktorými podľa § 24 ods.   1   zákona   o   konkurze   v znení   účinnom   v rozhodnom   čase   sú   dlžník   (úpadca), navrhovateľ   a   veritelia,   ktorí   spôsobom   ustanoveným   týmto   zákonom   prihlásili   svoje pohľadávky. Až keď je uznesenie o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť úpadcu doručené všetkým účastníkom konkurzného konania a nadobudne právoplatnosť, zverejní sa o tejto   skutočnosti   oznam   v Obchodnom   vestníku,   v dôsledku   čoho   zanikajú   účinky vyhlásenia konkurzného konania.

Vzhľadom   na   uvedenú   právnu   úpravu,   keď   sa   uznesenie   o zastavení   konkurzného konania pre nemajetnosť úpadcu oznamuje prostredníctvom jeho zverejnenia v Obchodnom vestníku nielen účastníkom konkurzného konania (ktorým sa navyše aj osobitne doručuje), ale aj širokej verejnosti, dal zákonodarca priestor na jeho prípadnú revíziu v odvolacom konaní aj tým subjektom, ktoré síce nie sú účastníkmi konkurzného konania, a teda toto uznesenie   sa   im   priamo   nedoručuje,   ale   jeho   vydaním   môžu   byť   dotknuté   na   svojich právach. Obzvlášť je potreba tejto revízie daná v prípadoch, keď bolo konkurzné konanie začaté na návrh samotného úpadcu, takže v štádiu pred vyhlásením konkurzu je účastníkom konkurzného   konania   iba   úpadca.   Ide   o inštitút,   ktorý   slúži   na   to,   aby   nedochádzalo k zneužívaniu konkurzného konania k dosiahnutiu rýchleho zániku obchodnej spoločnosti. Aj   veriteľ   úpadcu,   ktorý   nie   je   účastníkom   konkurzného   konania   a nie   je   dokonca   ani veriteľom   z prvej   skupiny   veriteľov,   môže   mať   reálnu   vedomosť   o majetnosti   dlžníka (úpadcu)   alebo   prehľad   o možnej   odporovateľnosti   právnych   úkonov   úpadcu,   a je   teda u neho odôvodnený záujem na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť úpadcu.

Uvedený záver je v súlade aj s celkovým účelom, resp. poslaním konania upraveného zákona o konkurze, ktorým je v zmysle § 1 zákona o konkurze vyriešiť úpadok dlžníka speňažením jeho majetku s cieľom kolektívneho uspokojenia jeho veriteľov.

Vzhľadom   na   uvedené   zákonodarca   so   zámerom   nebrániť   dosiahnutiu   uvedeného účelu konkurzného konania, zabezpečil prístup ku kontrolovateľnosti uznesenia o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť úpadcu čo najširšej základni veriteľov majúcich voči úpadcovi majetkové práva, a to v ustanovení § 20 ods. 3 zákona o konkurze. Podľa tohto ustanovenia v znení účinnom v rozhodnom čase môže proti uzneseniu o zastavení konania pre nemajetnosť úpadcu podať odvolanie každý veriteľ dlžníka, pričom podanie odvolania veriteľom, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania, sa považuje za pristúpenie do konkurzného konania.

Zákonodarca prezentoval tento jeho zámer aj v dôvodovej správe k návrhu zákona o konkurze,   kde   uviedol: „Na   rozdiel   od   uznesenia   o zastavení   konkurzného   konania z dôvodu   osvedčenia   dlžníkovej   platobnej   neschopnosti,   odvolanie   voči   uzneseniu o zastavení   konania   pre   nedostatok   majetku   môže   podať   i   veriteľ,   ktorý   nemusí   byť účastníkom konkurzného konania.“

V prípade,   že   proti   uzneseniu   o zastavení   konkurzného   konania   pre   nemajetnosť úpadcu   podá   odvolanie   veriteľ,   ktorý   nie   je   účastníkom   konkurzného   konania,   týmto úkonom tento veriteľ ex lege, t. j. bez potreby vydania osobitného súdneho rozhodnutia, pristupuje do konkurzného konania. Iba tento spôsob je jediná možnosť, ako môže veriteľ z druhej   skupiny   veriteľov   pristúpiť,   a   tým   zasiahnuť   do   konkurzného   konania   pred vyhlásením konkurzu, pretože veritelia z tejto skupiny nie sú oprávnení sami podať návrh na vyhlásenie konkurzného konania.

Na   druhej   strane   veritelia   z prvej   skupiny   veriteľov   úpadcu,   t. j.   tí,   ktorí   sú   sami oprávnení podať návrh na vyhlásenie konkurzného konania a nie sú odkázaní na možnosť podania   odvolania,   majú   možnosť   pristúpiť   do   konkurzného   konania   pred   vyhlásením konkurzu práve prostredníctvom tohto návrhu na vyhlásenie konkurzu, avšak vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 14 ods. 4 zákona o konkurze v znení účinnom v rozhodnom čase začatie konkurzného konania bráni tomu, aby sa na majetok toho istého dlžníka začalo iné konkurzné konanie, ak počas konkurzného konania dôjde súdu ďalší návrh na vyhlásenie konkurzu týkajúci sa toho istého dlžníka, súd o ňom rozhodne, ako by šlo o návrh na pristúpenie do konkurzného konania.

Na   citované   ustanovenie   nadväzuje   ustanovenie   §   24   ods.   2   zákona   o   konkurze účinného v rozhodnom čase, podľa ktorého až do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu môže do konkurzného konania pristúpiť veriteľ, ktorý preukáže, že by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu. O pristúpení do konkurzného konania rozhodne súd do 15 dní od doručenia návrhu uznesením na návrh veriteľa, ktorý má do konkurzného konania pristúpiť.

Inými slovami, zákon o konkurze rozlišuje dva prípady pristúpenia do konkurzného konania pred   vyhlásením   konkurzu,   a to   prípad,   keď   veriteľ   z druhej   skupiny   veriteľov môže   pristúpiť   do   konkurzného   konania   ex   lege,   čím   je   mu   daná   možnosť   v prípade zastavenia konkurzného konania zasiahnuť do jeho priebehu, pretože inak by sa mohol prejaviť až po vyhlásení konkurzu, kedy si môže prihlásiť svoje pohľadávky proti majetku úpadcu.   V tomto   prípade   pristúpenia   do   konkurzného   konania   nie   je   potrebné   vydávať žiadne   rozhodnutie.   V druhom   prípade   pristúpenia   do   konkurzného   konania   pred vyhlásením konkurzu je nevyhnutné rozhodnúť osobitným rozhodnutím konkurzného súdu, pretože ide o pristúpenie do konania veriteľa z prvej skupiny veriteľov, ktorí môžu sami podať návrh na vyhlásenie konkurzného konania, pričom aj samotné konkurzné konanie sa začína na základe súdneho rozhodnutia (§ 14 ods. 3 zákona o konkurze).

Pristúpenie do konkurzného konania veriteľa, ktorý môže aj sám podať návrh na vyhlásenie konkurzu (§ 24 ods. 2 zákona o konkurze), prichádza do úvahy buď vtedy, keď už bolo na majetok úpadcu vyhlásené konkurzné konanie, avšak nie každý veriteľ z prvej skupiny veriteľov sa o tom dozvedel, a preto takýto veriteľ podá tiež návrh na vyhlásenie konkurzu na toho istého úpadcu. Vzhľadom na to, že voči tomu istému úpadcovi nemôžu byť vyhlásené dva konkurzy, zákonodarca to rieši tak, že ak po vyhlásení konkurzného konania na majetok úpadcu bol podaný ďalší návrh, o tomto v zmysle § 14 ods. 4 zákona o konkurze   rozhodne   konkurzný   súd   ako   o návrhu   na   pristúpenie   do   už   vyhláseného konkurzného   konania.   Alebo   v prípade,   keď   už   bolo   na   majetok   úpadcu   vyhlásené konkurzné konanie a veriteľ z prvej skupiny veriteľov podá návrh priamo na pristúpenie do už vyhláseného konkurzného konania.

Krajský   súd   v obrannej   argumentácií   uviedol,   že   ak   by   platil   už   uvedený   záver, t. j. že   aj   veriteľ   z tzv.   druhej   skupiny   veriteľov   úpadcu   môže   podať   odvolanie   proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť úpadcu, a týmto spôsobom ex lege   pristúpiť   do   konkurzného   konania,   potom   by   to   znamenalo   nerovnoprávne postavenie   týchto   veriteľov,   pretože   nie   každý   z týchto   veriteľov   je   súčasne   schopný zaplatiť preddavok na úhradu nákladov konkurzu podľa § 20 ods. 4 zákona o konkurze, tak ako to urobila sťažovateľka.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o konkurze v znení účinnom v rozhodnom čase ak odvolací súd zistí, že súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku   nesprávne,   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zmení   tak,   že   vyhlási   na   majetok dlžníka   konkurz.   Inak   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdí.   Odvolací   súd   vyhlási konkurz na majetok dlžníka aj vtedy, ak veriteľ, ktorý podal odvolanie, zloží na účet súdu preddavok na úhradu nákladov konkurzu.

V uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v zmysle   citovaného ustanovenia veriteľ, ktorý podá odvolanie proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť úpadcu, môže, ale bezpodmienečne nemusí súčasne s týmto odvolaním zložiť aj preddavok na úhradu nákladov konkurzu. Ak takýto veriteľ podá iba odvolanie, na základe neho pristúpi do konania a odvolací súd vecne preskúma jeho odvolacie námietky, ak však takýto veriteľ spolu s podaním odvolania zloží na účet konkurzného súdu navyše aj preddavok na úhradu nákladov konkurzu, odvolací súd bez ďalšieho, t. j. bez tohto, aby vecne   skúmal   odvolaním   napadnuté   uznesenie   konkurzného   súdu,   vyhlási   na   majetok úpadcu konkurz.

V danom   prípade   sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   (konkurzného) súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku úpadcu odvolanie a súčasne zložila preddavok 200 000 Sk na úhradu trov konkurzu, čím sa ex lege stala účastníčkou konkurzného konania, a krajský súd už nemal vecne preskúmavať rozhodnutie konkurzného súdu (čo napriek konštatovaniu, že odvolanie podala neoprávnená osoba, napokon aj urobil, keďže sa vecne vyjadril aj k námietkam sťažovateľky), ale v zmysle § 20 ods. 4 zákona o konkurze mal sám vyhlásiť na majetok úpadcu konkurz.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu   sp.   zn.   2   Co   KR   4/2007   zo   14.   februára   2008   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v konečnom dôsledku aj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže jej nebola súdom poskytnutá dostatočná ochrana a možnosť domáhať sa naplnenia jej legitímnej nádeje na aspoň čiastočné uspokojenie jej majetkových nárokov voči majetku úpadcu, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 2 Co KR 4/2007 zo 14. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že na dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľky a zrušil označené uznesenie krajského súdu, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

V súvislosti   s požiadavkou   sťažovateľky,   aby   po   zrušení   označeného   rozhodnutia krajského súdu mu bola vec vrátená na ďalšie konanie vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde by bol krajský súd po vrátení veci viazaný právnym názorom ústavného súdu (potreba vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu), ústavný súd rovnako ako pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia dospel k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   v dôsledku   nadobudnutia   právoplatnosti   zrušovaného uznesenia krajského súdu (1. apríla 2008) už došlo k zániku úpadcu, by vrátenie veci na ďalšie konanie bolo v daných okolnostiach iba formálnym úkonom.

III.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia označených základných práv zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore nie   je   pre   sťažovateľku   dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   a   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu považuje za primerané v sume 3 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania   z dôvodu   jej   právneho   zastúpenia   advokátom,   ktorý   si   uplatnil   nárok   na   ich náhradu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008, ktoré účinne prispeli k prerokovaniu veci (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnému súdu) v sume 6 734 Sk, t. j. 223,53 € vrátane režijného paušálu, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov konania za vyjadrenie jej   právneho   zástupcu   z 3.   decembra   2008   z dôvodu   jeho   totožnosti   s argumentáciou sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009