znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 375/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   J.   B.,   D.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 14/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. mája 2005 doručené podanie Mgr. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „sťažnosť na viaceré slovenské   súdy   vo   viacerých   veciach   (žalobách),   pre   nekonanie   a v dôsledku   toho   pre spôsobenie súdnych prieťahov...“.

Sťažnosť sťažovateľa konkretizovaná v bode 4 uvedeného podania bola ústavným súdom   zaevidovaná   pod   sp. zn.   Rvp 971/05.   V tejto   časti   sťažnosti   namietal   sťažovateľ porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 S 14/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z príslušnej časti sťažnosti, ktorá je predmetom tohto konania, vyplynulo: „Krajskému   súdu   v Bratislave,   Záhradnícka   ul.,   Bratislava   1,   podal   som   dňa 23. októbra   2002   žalobu   proti   Krajskému   súdu   v   Bratislave   pre   nesprávnosť   jeho rozhodnutia vo spätného odňatia dávky sociálnej pomoci 335,- Sk mesačne, pričom žaloba je na KS Bratislava vedená pod sp. zn.: 1 S 14/04-19, pričom ešte ani k dnešnému dňu nenadobudol rozsudok v tejto veci právoplatnosť, čo evidentne potvrdzuje súdne prieťahy pri   prerokúvaní   tejto   mojej   žaloby   na   Krajskom   súde   v   Bratislave.   Svojou   súčasnou sťažnosťou na Krajský súd v Bratislave podanou Ústavnému sudu Slovenskej republiky domáham sa týmto zjednania nápravy s požiadavkou na vyplatenie odškodného vo forme zadosťučinenia a to vo výške 80 000,- Sk. Žaloby v sociálnych veciach, osobitne ak ňou rieši svoj   problém   so   štátom   nezamestnaný,   v   danom   prípade   ja   ako   žalobca,   majú   byť prerokúvané podľa platných slovenských zákonov a nariadení prednostne a v urýchlenom súdnom konaní, k čomu v danom prípade nedošlo.“

Pretože sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   § 20   ods. 1   a   § 50   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd na to sťažovateľa upozornil listom z 29. júna 2005. Zároveň ho   požiadal,   aby   ústavnému   súdu   predložil   dôkazy   o využití   dostupných   právnych prostriedkov nápravy pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, t. j. aby predložil kópiu sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní adresované predsedovi krajského súdu [podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej   správe   súdov“),   resp. po   1.   apríli   2005   podľa   § 3   ods. 7   a § 62 a nasl.   zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“)].

Sťažovateľ k podaniu z 5. júla 2005, ktorým odpovedal na výzvu ústavného súdu, pripojil   kópiu   sťažnosti   z 5.   júna   2005 „pre   prieťahy   v súdnom   konaní   vo   veci 1 S 14/04-19“ adresovanú predsedovi krajského súdu.

Sťažovateľ   sa   domáhal,   aby   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu   v konaní vedenom pod   sp. zn.   1 S 14/04   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk. Zároveň k sťažnosti pripojil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajského   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už prvostupňový súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a po začatí konania pred ústavným súdom toto rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 248/04

- uznesenie o predbežnom prerokovaní sťažnosti, IV. ÚS 46/05).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľa   na   ochranu pred postupom krajského súdu, ktorým boli podľa jeho názoru spôsobené zbytočné prieťahy a bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   jej   doplnením   a   pripojenými prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhal v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je okrem iného ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Zo sťažnosti, z jej doplnenia, ako aj z jej príloh totiž vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   len   vo vzťahu   k postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 S 14/04.

Krajský   súd   v namietanej   veci   rozhodol   rozsudkom   č. k.   1 S 14/04-19 zo 16. decembra   2004.   Vyhlásením   prvostupňového   rozsudku   a   jeho   doručením   (ako   aj úkonmi, ktoré musel krajský súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 1. septembra 2005) krajský súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   krajský   súd   nemohol   vykonávať, a preto je možné posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná   úloha   krajského   súdu   pri odstraňovaní   právnej   neistoty   sťažovateľa   skončila rozhodnutím   vo   veci   samej   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   pričom   označené rozhodnutie   krajského   súdu   je   aj   právoplatným   rozhodnutím,   keďže   podľa   zistenia ústavného súdu bolo 25. januára 2006 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   3 Sž-o-KS 49/2005   potvrdené   ako   vecne   správne (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05). Vo veci samej už krajský súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť podaná ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému porušovaniu označeného práva ešte dochádza alebo v tom čase ešte trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).   Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní krajského súdu, teda súdu, ktorý v jeho právnej veci ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nekonal, pričom v tom čase prebiehalo vo veci sťažovateľa odvolacie konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sž-o-KS 49/2005, postup ktorého sťažovateľ nenamietal.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom, a napokon   ani   postup   najvyššieho   súdu.   Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom na podstatu   a   účel   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru, že sťažnosť podaná proti krajskému súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   podotýka,   že   proti   porušovaniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom sa sťažovateľ mohol brániť (do vynesenia rozsudku krajským súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   považoval   už   ústavný   súd   za   bezpredmetné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ním, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2006