SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 374/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou LYSO & PARTNERS spol. s r. o.,Námestie sv. Michala 30/27, Hlohovec, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľaMgr. Michala Lysa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Urto 2/2014 a jeho uznesenímz 5. marca 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 15/2014 a jeho uznesenímz 20. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Urto 2/2014 a jehouznesením z 5. marca 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 15/2014 a jehouznesením z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Korunného súduv Sheffielde sp. zn. T20097410 z 11. decembra 2009 uznaný za vinného zo spáchaniatrestných činov pašovania ľudí do Spojeného kráľovstva na účely sexuálnehovykorisťovania, obchodovania s ľuďmi v rámci Spojeného kráľovstva, na účely sexuálnehovykorisťovania, obmedzenia osobnej slobody, nútenia k detskej prostitúcii alebo pornografiia trestný čin riadenia detskej prostitútky alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii,za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov. Sťažovateľ nastúpil na výkontrestu vo Veľkej Británii.
Na základe návrhu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky Krajskýsúd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Ntc 10/2013z 5. novembra 2013 o uznaní rozsudku Korunného súdu v Sheffielde vo výroku o trestev trvaní 17 rokov a nariadil sťažovateľovi vykonať zvyšok uloženého trestu odňatia slobodyna území Slovenskej republiky, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestuodňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ podal odvolanie, v ktorompoukazoval, že týmto rozhodnutím sa de facto zhoršilo jeho postavenie, pretože vo VeľkejBritánii by mal po vykonaní polovice uloženého trestu automaticky nárok na podmienečnéprepustenie z jeho výkonu s podriadením sa probačnému dohľadu až do uplynutia pôvodneuloženého trestu a navyše v prípade odsúdených cudzincov, ktorí majú byť po vykonanítrestu deportovaní, môže byť výkon trestu skrátený o ďalších 270 dní. Takto by sťažovateľmohol byť podmienečne prepustený v marci 2017. Naproti tomu v Slovenskej republikesú stanovené prísnejšie podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatiaslobody podľa § 66 a nasl. Trestného zákona.
Sťažovateľ uviedol, že „za skutkovej a právnej situácie ako je vyššie opísaná, mal súd prvého stupňa odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie alebo mal v zmysle § 17 zákona č. 549/2011 Z. z. primerane upraviť trestnú sankciu tak, aby nedošlo k zhoršeniu postavenia odsúdeného a takto upravená trestná sankcia by svojou dĺžkou zodpovedala právnej úprave automatického podmienečného prepustenia odsúdeného v štáte pôvodu“.
Okrem toho v odvolaní poukazoval na to, že „listom z 13. 12. 2013 adresovaným príslušnému orgánu štátu pôvodu vyjadril svoj nesúhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia do Slovenskej republiky z dôvodu, že jeho pôvodný súhlas bol získaný v rozpore s právom štátu pôvodu a to tak, že odsúdenému zo strany úradníka The Foreign national Office v HMP Full Sutton mala byť poskytnutá informácia, že jeho repatriácia na Slovensko nebude mať žiaden vplyv na jeho prepustenie v marci 2017... Tým, že odsúdený nebol poučený o následkoch udelenia súhlasu s vydaním na výkon trestu odňatia slobody do vykonávajúceho štátu v súlade s právom štátu pôvodu, sa odsúdený domnieva, že takýto súhlas nebol účinne udelený a preto by bolo v rozpore so spomenutými ustanoveniami Rámcového rozhodnutia rady, ak by bol odovzdaný výkon trestu odňatia slobody zo štátu pôvodu do vykonávajúceho štátu.“.
Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn. 3 Urto 2/2014z 5. marca 2014 s odôvodnením, že krajský súd postupoval správne a najvyšší súd rovnakonezistil žiadny z dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16 zákonač. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojenás odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkoneväzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“). Sťažovateľnapadol rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), h)a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd jeho dovolanie uznesením sp. zn. 1 TdoV 15/2014z 20. novembra 2014 odmietol.
Sťažovateľ s rozhodnutiami najvyššieho súdu nesúhlasí z dôvodov už uvedenýcha namieta, že v dôsledku rozdielnych podmienok na podmienečné prepustenie z výkonutrestu odňatia slobody „došlo de facto k výraznému sprísneniu pôvodne uloženého trestubritským súdom... a takéto ďalšie uväznenie (presahujúce dátum automatickéhopodmienečného prepustenia vo Veľkej Británii) nemožno považovať za zákonné v zmyslečl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru“, v súvislosti s čím namieta aj porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.
Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru sťažovateľ namieta v súvislosti s nedostatočným odôvodnením napadnutýchrozhodnutí, v ktorých sa podľa sťažovateľa najvyšší súd obmedzil „len na konštatovanie, že k porušeniu zákona o uznávaní a výkone rozhodnutia nedošlo resp. že súd nezistil potrebu nahradenia či primeranej úpravy trestu. Toto stanovisko súdu nebolo bližšie vysvetlené t. j. nebolo odôvodnené, prečo nemožno uložený trest upraviť resp. cudzie rozhodnutie neuznať, aj keď muselo byť súdu zrejmé k ako podstatnému zhoršeniu postavenia odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ dôjde. Súd sa tiež nevysporiadal presvedčivým spôsobom s námietkou odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ týkajúcou sa absenciou právne perfektného súhlasu s vydaním (jednak čo do okolnosti jeho odvolania odsúdeným a jednak čo do okolnosti, že jeho súhlas bol potrebný, pretože aj keď je občanom SR, v skutočnosti pred uväznením nežil v SR ale vo Veľkej Británii).“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezomrozhodol, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu boli porušené jeho základné právapodľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada aj o priznanie náhrady trov právnehozastúpenia. II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako zdôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikohonemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. rozhodnutie možno v Slovenskej republikeuznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľaprávneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak
a) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na územíSlovenskej republiky alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovnéväzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenejs odňatím slobody na území Slovenskej republiky,
b) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, nemá obvyklý pobytna území Slovenskej republiky, ale po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobodymá byť vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní alebo správnomkonaní na územie Slovenskej republiky, alebo
c) odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo na území členskéhoštátu a súd na základe postupu podľa § 13 vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia na jehouznanie a výkon v Slovenskej republike na základe žiadosti príslušného orgánu členskéhoštátu.
Podľa § 3 písm. g) zákona č. 549/2011 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumieobvyklým pobytom trvalý pobyt alebo prechodný pobyt.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. ak nie je dôvod na odmietnutie uznaniaa výkonu rozhodnutia podľa § 16, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasnerozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná. Súd môže rozhodnúť o čiastočnomuznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátupôvodu.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. ak sa rozhodnutím uložila trestná sankciaspojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskejrepubliky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou,ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbáo to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšejmiere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Trestnú sankciu spojenú s odňatímslobody nemožno nahradiť peňažným trestom.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z. ak sa rozhodnutím o trestnej sankciiuložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskejrepubliky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 trvanie trestnej sankcie primerane upraví.Takto upravená dĺžka trvania trestnej sankcie nesmie byť kratšia ako najdlhšie trvanieustanovené pre rovnaké trestné činy podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 549/2011 Z. z. súd nesmie podľa odsekov 1 až 3 uložiťprísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky, ako bola uložená v rozhodnutí.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkonerozhodnutia, je oprávnený prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnejsankcie vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv vo vzťahu k obidvom napadnutýmrozhodnutiam z rovnakých dôvodov:
- nesprávne právne posúdenie podmienok uznania a výkonu rozsudku, ktorýmmu bol uložený trest odňatia slobody, a to v súvislosti s rozdielnymi podmienkamipodmienečného prepustenia z jeho výkonu vo Veľkej Británii a v Slovenskej republikea v súvislosti s neudelením súhlasu s vydaním zo strany sťažovateľa a
- nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí k námietkam, ktoré uplatnilv opravných prostriedkoch.
Z argumentácie v sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich právv podstate z dôvodu, že v odvolacom ani v dovolacom konaní nebol úspešný, pričomv obidvoch konaniach predložil rovnaké argumenty. Z napadnutých rozhodnutí vyplývarovnaký právny názor odvolacieho aj dovolacieho súdu na splnenie podmienok uznaniaa výkonu rozsudku Korunného súdu v Sheffielde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola podaná v lehote podľa § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde včas vo vzťahu k obidvom rozhodnutiam, ústavný súd sa zameralpri predbežnom prerokovaní na preskúmanie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená,pričom posudzoval obidve napadnuté rozhodnutia spoločne, a to aj s prihliadnutím na to,že najvyšší súd v rozhodnutí o odmietnutí dovolania odkázal na odôvodnenie rozhodnutiao zamietnutí odvolania s tým, že odvolací súd sa s námietkami sťažovateľa náležitevysporiadal.
Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) − zásadnýmspôsobom bolo porušené právo na obhajobu, písm. h) − bol uložený trest mimo zákonomustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávanýtrestný čin nepripúšťa, a písm. i) Trestného poriadku − rozhodnutie je založenéna nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití inéhohmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súdnemôže skúmať a meniť.
Najvyšší súd konštatoval, že je zrejmé, že argumenty sťažovateľa sa týkajúlen dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a posúdil ich takto:„Pokiaľ ide o okolnosť tvrdeného skoršieho možného podmienečného prepustenia podľa právneho poriadku štátu pôvodu, túto okolnosť nemožno použiť. Ako dovolateľ sám uvádza, Slovenská republika nevyužila možnosť podľa ustanovenia § 17 ods. 4 rámcového rozhodnutia Rady ustanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom alebo podmienečnom prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené štátom pôvodu, podľa ktorých má daná osoba nárok na predčasné alebo podmienečné prepustenie v istom stanovenom čase. Z uvedeného vyplýva, že nemôže ísť o nesprávnu aplikáciu predmetného ustanovenia vo vzťahu k rozhodnutiu o výkone trestu (jeho zvyšku) uloženého orgánom štátu pôvodu (a to z dôvodu možnosti skoršieho podmienečného prepustenia v štáte pôvodu). Pri rozhodovaní o výkone trestu nejde o otázku podmienečného prepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť podľa Trestného zákona Slovenskej republiky.
Z predloženého spisového materiálu, konkrétne z časti g/ osvedčenia Ministerstva spravodlivosti Veľkej Británie z 12. júla 2013 vyplýva, že rozsudok a osvedčenie sa zaslali vykonávajúcemu štátu, pretože orgán štátu pôvodu bol presvedčený o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby a vykonávajúci štát je štát, ktorého je odsúdená osoba štátnym príslušníkom a v ktorom žije (str. 5), čo dovolací súd ani ďalej nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať. Rovnako nie je oprávnený preskúmavať údajný rozpor s právom štátu pôvodu pri získaní súhlasu obvineného s výkonom trestu v Slovenskej republike, pričom v konaní pred slovenskými súdmi boli všetky obhajobné práva menovaného zachované. Preto neprichádza do úvahy splnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Navyše je zrejmé, že súhlas obvineného v danom konaní, tak ako uvádza aj odvolací súd nebol potrebný.
Splnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. poriadku (bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa) nie je dovolateľom nijako vecne argumentované (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), zrejme je odvodené od otázky možnosti podmienečného prepustenia, ktorá je riešená vyššie.“
V rozhodnutí o odvolaní najvyšší súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol:„Ako vyplýva z osvedčenia Ministerstva spravodlivosti Veľkej Británie z 12. júla 2013 (č. l. 8), z časti h/ bod 2/, trestné činy pašovanie ľudí do Spojeného kráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obchodovanie s ľuďmi v rámci Spojeného kráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obmedzenie osobnej slobody..., nútenie k detskej prostitúcii alebo pornografii..., riadenie detskej prostitútky alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii..., boli označené v osvedčení ako obchodovanie s ľuďmi, sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia. V danom prípade bola teda splnená podmienka uvedená v § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí (tento trestný čin patrí do kategórie trestných činov uvedených v § 4 ods. 3 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, konkrétne § 4 ods. 3 písm. c/, písm. d/ zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí).
Najvyšší súd, rovnako ako súd krajský, nezistil žiadny dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu predmetného rozhodnutia, uvedený v ustanovení § 16 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, a to ani dôvod uvedený v § 16 ods. 1 písm. g/ predmetného zákona (odsúdený neudelil súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia, hoci sa jeho súhlas vyžaduje). V súvislosti s námietkou obhajcu, že odsúdený odvolal svoj súhlas s odovzdaním na výkon trestu na Slovensko, najvyšší súd poukazuje na článok 6 bod 2 písm. a/ Rámcového rozhodnutia, podľa ktorého sa súhlas odsúdenej osoby nevyžaduje, ak sa rozsudok spolu osvedčením postupuje členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom žije.
Na záver najvyšší súd vo vzťahu k danému trestu poznamenáva, že rovnako ako krajský súd nezistil s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 až ods. 4 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí potrebu jeho nahradenia, či primeranej úpravy a ako správne hodnotí tiež i zaradenie odsúdeného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o odvolaní odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
Z citovaných častí odôvodnení rozhodnutí vyplýva, že sa najvyšší súd v odvolacomaj v dovolacom konaní zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, ktoré posudzovalpodľa podmienok ustanovených v zákone č. 549/2011 Z. z. Vychádzajúc z § 4 ods. 1 zákonač. 549/2011 Z. z. a zo skutočnosti, že sťažovateľ je občanom Slovenskej republiky s trvalýmpobytom na území Slovenskej republiky, ktorý mal byť po vykonaní trestu deportovanýz územia Veľkej Británii (spolu s ďalšími príslušníkmi jeho rodiny odsúdenými za rovnakétrestné činy), sťažovateľ svojím všeobecným tvrdením, že pred spáchaním trestných činovžil vo Veľkej Británii, nemôže nijako spochybniť záver najvyššieho súdu, že jeho súhlass odovzdaním výkonu rozhodnutia nebol potrebný.
Pokiaľ ide o namietané zhoršenie situácie sťažovateľa v súvislosti s prísnejšímipodmienkami podmienečného prepustenia, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľnepredložil relevantné argumenty, ktoré by spochybňovali zákonnosť pozbavenia jehoosobnej slobody v Slovenskej republike v zmysle čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1písm. a) dohovoru. V prípade sťažovateľa neboli dané podmienky na úpravu trestuuloženého rozsudkom Korunného súdu v Sheffielde z 11. decembra 2009 podľa § 17 ods. 1,2 a 3 zákona č. 549/2011 Z. z., opak netvrdí ani sťažovateľ. Úpravy dĺžky trestusa dovolával v súvislosti s predpokladanou dobou jeho skutočného výkonu vzhľadomna rozdielne podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.Táto okolnosť však nie je relevantná pre posudzovanie, či sú splnené podmienky na uznaniea výkon rozhodnutia podľa zákona č. 549/2011 Z. z.
Vychádzajúc aj z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciVeermäe v. Fínsko z 15. 3. 2005, samotná možnosť, že odsúdená osoba zostane vo väzenídlhšiu dobu, ako by bola zrejme nútená odpykať si v krajine, v ktorej jej bol trest uložený(práve aj s ohľadom na rozdielnu právnu úpravu podmienok podmienečného prepusteniaz výkonu trestu odňatia slobody), neznamená rozpor s čl. 5 ods. 1 dohovoru za predpokladu,že dĺžka skutočne vykonaného trestu odňatia slobody nepresiahne výmeru uloženého trestu.Okrem toho otázka podmienečného prepustenia sťažovateľa nebola ešte v trestnomkonaní riešená, a preto je podľa názoru ústavného súdu predčasné robiť záverytýkajúce sa primeranosti dĺžky skutočne vykonaného trestu odňatia slobody.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľpoukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí. Podľa názoru ústavnéhosúdu najvyšší súd reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa, a to aj s odkazom nazákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom. Skutočnosť, žesťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá aniprávomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015