SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 374/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   LYSO   &   PARTNERS   spol.   s   r.   o.,Námestie sv. Michala 30/27, Hlohovec,   konajúcou   prostredníctvom advokáta   a konateľaMgr. Michala   Lysa,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   17ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Urto   2/2014   a jeho   uznesenímz 5. marca   2014   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   TdoV   15/2014   a jeho   uznesenímz 20. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojichzákladných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1   a   2   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Urto 2/2014 a jehouznesením   z 5.   marca   2014   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   TdoV   15/2014   a jehouznesením z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Korunného súduv Sheffielde   sp.   zn.   T20097410   z 11.   decembra   2009   uznaný   za   vinného   zo   spáchaniatrestných   činov   pašovania   ľudí   do   Spojeného   kráľovstva   na   účely   sexuálnehovykorisťovania, obchodovania s ľuďmi v rámci Spojeného kráľovstva, na účely sexuálnehovykorisťovania, obmedzenia osobnej slobody, nútenia k detskej prostitúcii alebo pornografiia trestný čin riadenia detskej prostitútky alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii,za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov. Sťažovateľ nastúpil na výkontrestu vo Veľkej Británii.

Na   základe   návrhu   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   Krajskýsúd v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   6   Ntc   10/2013z 5. novembra 2013 o uznaní rozsudku Korunného súdu v Sheffielde vo výroku o trestev trvaní 17 rokov a nariadil sťažovateľovi vykonať zvyšok uloženého trestu odňatia slobodyna území Slovenskej republiky, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestuodňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ podal odvolanie, v ktorompoukazoval, že týmto rozhodnutím sa de facto zhoršilo jeho postavenie, pretože vo VeľkejBritánii by mal po vykonaní polovice uloženého trestu automaticky nárok na podmienečnéprepustenie z jeho výkonu s podriadením sa probačnému dohľadu až do uplynutia pôvodneuloženého trestu a navyše v prípade odsúdených cudzincov, ktorí majú byť po vykonanítrestu deportovaní, môže byť výkon trestu skrátený o ďalších 270 dní. Takto by sťažovateľmohol byť podmienečne prepustený v marci 2017. Naproti tomu v Slovenskej republikesú stanovené prísnejšie podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatiaslobody podľa § 66 a nasl. Trestného zákona.

Sťažovateľ   uviedol,   že „za   skutkovej   a právnej   situácie   ako   je   vyššie   opísaná, mal súd prvého stupňa odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie alebo mal v zmysle § 17 zákona č. 549/2011 Z. z. primerane upraviť trestnú sankciu tak, aby nedošlo k zhoršeniu postavenia odsúdeného a takto upravená trestná sankcia by svojou dĺžkou zodpovedala právnej úprave automatického podmienečného prepustenia odsúdeného v štáte pôvodu“.

Okrem toho v odvolaní poukazoval na to, že „listom z 13. 12. 2013 adresovaným príslušnému orgánu štátu pôvodu vyjadril svoj nesúhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia do Slovenskej republiky z dôvodu, že jeho pôvodný súhlas bol získaný v rozpore s právom štátu pôvodu a to tak, že odsúdenému zo strany úradníka The Foreign national Office v HMP   Full   Sutton   mala   byť   poskytnutá   informácia,   že   jeho   repatriácia   na   Slovensko nebude mať žiaden vplyv na jeho prepustenie v marci 2017... Tým, že odsúdený nebol poučený o následkoch udelenia súhlasu s vydaním na výkon trestu odňatia slobody do vykonávajúceho štátu v súlade s právom štátu pôvodu, sa odsúdený domnieva, že takýto   súhlas   nebol   účinne   udelený   a preto   by   bolo   v rozpore   so   spomenutými ustanoveniami Rámcového rozhodnutia rady, ak by bol odovzdaný výkon trestu odňatia slobody zo štátu pôvodu do vykonávajúceho štátu.“.

Najvyšší   súd   odvolanie   sťažovateľa   zamietol   uznesením   sp.   zn.   3   Urto   2/2014z 5. marca 2014 s odôvodnením, že krajský súd postupoval správne a najvyšší súd rovnakonezistil žiadny z dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16 zákonač. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojenás odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkoneväzby   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   549/2011   Z.   z.“).   Sťažovateľnapadol rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), h)a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd jeho dovolanie uznesením sp. zn. 1 TdoV 15/2014z 20. novembra 2014 odmietol.

Sťažovateľ   s rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   nesúhlasí   z dôvodov   už   uvedenýcha namieta, že v dôsledku rozdielnych podmienok na podmienečné prepustenie z výkonutrestu odňatia slobody „došlo de facto k výraznému sprísneniu pôvodne uloženého trestubritským   súdom...   a takéto   ďalšie   uväznenie   (presahujúce   dátum   automatickéhopodmienečného prepustenia vo Veľkej Británii) nemožno považovať za zákonné v zmyslečl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru“, v súvislosti s čím namieta aj porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   sťažovateľ   namieta   v súvislosti   s nedostatočným   odôvodnením   napadnutýchrozhodnutí, v ktorých sa podľa sťažovateľa najvyšší súd obmedzil „len na konštatovanie, že k porušeniu   zákona   o uznávaní   a výkone   rozhodnutia   nedošlo   resp.   že   súd   nezistil potrebu   nahradenia   či   primeranej   úpravy   trestu.   Toto   stanovisko   súdu   nebolo   bližšie vysvetlené   t.   j.   nebolo   odôvodnené,   prečo   nemožno   uložený   trest   upraviť   resp.   cudzie rozhodnutie   neuznať,   aj   keď   muselo   byť   súdu   zrejmé   k ako   podstatnému   zhoršeniu postavenia   odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ dôjde.   Súd   sa   tiež   nevysporiadal   presvedčivým spôsobom   s námietkou   odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ týkajúcou   sa   absenciou   právne perfektného súhlasu s vydaním (jednak čo do okolnosti jeho odvolania odsúdeným a jednak čo do okolnosti, že jeho súhlas bol potrebný, pretože aj keď je občanom SR, v skutočnosti pred uväznením nežil v SR ale vo Veľkej Británii).“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezomrozhodol, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu boli porušené jeho základné právapodľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada aj o priznanie náhrady trov právnehozastúpenia. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako zdôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikohonemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. rozhodnutie možno v Slovenskej republikeuznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľaprávneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak

a) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na územíSlovenskej republiky alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovnéväzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenejs odňatím slobody na území Slovenskej republiky,

b)   odsúdený   je   štátnym   občanom   Slovenskej   republiky,   nemá   obvyklý   pobytna území Slovenskej republiky, ale po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobodymá byť   vyhostený   na   základe   rozhodnutia   vydaného   v   súdnom   konaní   alebo   správnomkonaní na územie Slovenskej republiky, alebo

c) odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo na území členskéhoštátu a súd na základe postupu podľa § 13 vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia na jehouznanie a výkon v Slovenskej republike na základe žiadosti príslušného orgánu členskéhoštátu.

Podľa § 3 písm. g) zákona č. 549/2011 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumieobvyklým pobytom trvalý pobyt alebo prechodný pobyt.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. ak nie je dôvod na odmietnutie uznaniaa výkonu rozhodnutia podľa § 16, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasnerozhodne,   že   sa   také   rozhodnutie   vykoná.   Súd   môže   rozhodnúť   o   čiastočnomuznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátupôvodu.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. ak sa rozhodnutím uložila trestná sankciaspojená   s   odňatím   slobody,   ktorá   nie   je   zlučiteľná   s   právnym   poriadkom   Slovenskejrepubliky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou,ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbáo to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšejmiere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Trestnú sankciu spojenú s odňatímslobody nemožno nahradiť peňažným trestom.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z. ak sa rozhodnutím o trestnej sankciiuložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskejrepubliky,   súd   rozhodnutím   podľa   odseku   1   trvanie   trestnej   sankcie   primerane   upraví.Takto upravená   dĺžka   trvania   trestnej   sankcie   nesmie   byť   kratšia   ako   najdlhšie   trvanieustanovené pre rovnaké trestné činy podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 549/2011 Z. z. súd nesmie podľa odsekov 1 až 3 uložiťprísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky, ako bola uložená v rozhodnutí.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkonerozhodnutia, je oprávnený prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnejsankcie vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   vo   vzťahu   k obidvom   napadnutýmrozhodnutiam z rovnakých dôvodov:

- nesprávne   právne   posúdenie   podmienok   uznania   a výkonu   rozsudku,   ktorýmmu bol uložený   trest   odňatia   slobody,   a to   v súvislosti   s rozdielnymi   podmienkamipodmienečného   prepustenia   z jeho   výkonu   vo   Veľkej   Británii   a v Slovenskej   republikea v súvislosti s neudelením súhlasu s vydaním zo strany sťažovateľa a

- nedostatočné   odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   k námietkam,   ktoré   uplatnilv opravných prostriedkoch.

Z argumentácie v sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich právv podstate   z dôvodu,   že   v odvolacom   ani   v dovolacom   konaní   nebol   úspešný,   pričomv obidvoch   konaniach   predložil   rovnaké   argumenty.   Z napadnutých   rozhodnutí   vyplývarovnaký právny názor odvolacieho aj dovolacieho súdu na splnenie podmienok uznaniaa výkonu rozsudku Korunného súdu v Sheffielde.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   podaná   v lehote   podľa   §   53   ods.   3   zákonao ústavnom   súde   včas   vo   vzťahu   k obidvom   rozhodnutiam,   ústavný   súd   sa   zameralpri predbežnom   prerokovaní   na   preskúmanie,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne   neopodstatnená,pričom posudzoval obidve napadnuté rozhodnutia spoločne, a to aj s prihliadnutím na to,že najvyšší súd v rozhodnutí o odmietnutí dovolania odkázal na odôvodnenie rozhodnutiao zamietnutí   odvolania   s tým,   že   odvolací   súd   sa   s námietkami   sťažovateľa   náležitevysporiadal.

Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) − zásadnýmspôsobom bolo porušené právo na obhajobu, písm. h) − bol uložený trest mimo zákonomustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávanýtrestný   čin   nepripúšťa,   a písm.   i)   Trestného   poriadku   −   rozhodnutie   je   založenéna nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití inéhohmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súdnemôže skúmať a meniť.

Najvyšší   súd   konštatoval,   že   je   zrejmé,   že   argumenty   sťažovateľa   sa   týkajúlen dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a posúdil ich takto:„Pokiaľ ide o okolnosť tvrdeného skoršieho možného podmienečného prepustenia podľa právneho poriadku štátu pôvodu, túto okolnosť nemožno použiť. Ako dovolateľ sám uvádza, Slovenská republika nevyužila možnosť podľa ustanovenia § 17 ods. 4 rámcového rozhodnutia Rady ustanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom alebo podmienečnom prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené štátom pôvodu, podľa ktorých má daná osoba nárok na predčasné alebo podmienečné prepustenie v   istom   stanovenom   čase.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   nemôže   ísť   o   nesprávnu   aplikáciu predmetného ustanovenia vo vzťahu k rozhodnutiu o výkone trestu (jeho zvyšku) uloženého orgánom   štátu   pôvodu   (a   to   z   dôvodu   možnosti   skoršieho   podmienečného   prepustenia v štáte   pôvodu).   Pri   rozhodovaní   o   výkone   trestu   nejde   o   otázku   podmienečného prepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť podľa Trestného zákona Slovenskej republiky.

Z predloženého spisového materiálu, konkrétne z časti g/ osvedčenia Ministerstva spravodlivosti Veľkej Británie z 12. júla 2013 vyplýva, že rozsudok a osvedčenie sa zaslali vykonávajúcemu štátu, pretože orgán štátu pôvodu bol presvedčený o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby   a   vykonávajúci   štát   je   štát,   ktorého   je   odsúdená   osoba   štátnym   príslušníkom a v ktorom žije (str. 5), čo dovolací súd ani ďalej nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať. Rovnako nie je oprávnený preskúmavať údajný rozpor s právom štátu pôvodu pri získaní súhlasu obvineného s výkonom trestu v Slovenskej republike, pričom v konaní pred   slovenskými   súdmi   boli   všetky   obhajobné   práva   menovaného   zachované.   Preto neprichádza do úvahy splnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.   Navyše   je   zrejmé,   že   súhlas   obvineného   v danom   konaní,   tak   ako   uvádza   aj odvolací súd nebol potrebný.

Splnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. poriadku (bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon   za   prejednávaný   trestný   čin   nepripúšťa)   nie   je   dovolateľom   nijako   vecne argumentované (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), zrejme je odvodené od otázky možnosti podmienečného prepustenia, ktorá je riešená vyššie.“

V rozhodnutí o odvolaní najvyšší súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol:„Ako   vyplýva   z   osvedčenia   Ministerstva   spravodlivosti   Veľkej   Británie z 12. júla 2013   (č.   l.   8),   z   časti   h/   bod   2/,   trestné   činy   pašovanie   ľudí   do   Spojeného kráľovstva   za   účelom   sexuálneho   vykorisťovania...,   obchodovanie   s   ľuďmi   v   rámci Spojeného   kráľovstva   za   účelom   sexuálneho   vykorisťovania...,   obmedzenie   osobnej slobody..., nútenie k detskej prostitúcii alebo pornografii..., riadenie detskej prostitútky alebo   dieťaťa   zúčastňujúceho   sa   na   pornografii...,   boli   označené   v   osvedčení   ako obchodovanie s ľuďmi, sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia. V danom prípade bola teda splnená podmienka uvedená v § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí (tento   trestný   čin   patrí   do   kategórie   trestných   činov   uvedených   v   §   4   ods.   3   zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, konkrétne § 4 ods. 3 písm. c/, písm. d/ zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí).

Najvyšší súd, rovnako ako súd krajský, nezistil žiadny dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu predmetného rozhodnutia, uvedený v ustanovení § 16 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, a to ani dôvod uvedený v § 16 ods. 1 písm. g/ predmetného zákona (odsúdený neudelil súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia, hoci sa jeho súhlas vyžaduje). V súvislosti s námietkou obhajcu, že odsúdený odvolal svoj súhlas s odovzdaním na výkon trestu   na   Slovensko,   najvyšší   súd   poukazuje   na   článok   6   bod   2   písm.   a/   Rámcového rozhodnutia, podľa ktorého sa súhlas odsúdenej osoby nevyžaduje, ak sa rozsudok spolu osvedčením   postupuje   členskému   štátu,   ktorého   štátnu   príslušnosť   má   odsúdená   osoba a v ktorom žije.

Na záver najvyšší súd vo vzťahu k danému trestu poznamenáva, že rovnako ako krajský súd nezistil s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 až ods. 4 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí potrebu jeho nahradenia, či primeranej úpravy a ako správne hodnotí tiež i zaradenie odsúdeného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o odvolaní odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Z citovaných častí odôvodnení rozhodnutí vyplýva, že sa najvyšší súd v odvolacomaj v dovolacom konaní zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, ktoré posudzovalpodľa podmienok ustanovených v zákone č. 549/2011 Z. z. Vychádzajúc z § 4 ods. 1 zákonač. 549/2011 Z. z. a zo skutočnosti, že sťažovateľ je občanom Slovenskej republiky s trvalýmpobytom na území Slovenskej republiky, ktorý mal byť po vykonaní trestu deportovanýz územia Veľkej Británii (spolu s ďalšími príslušníkmi jeho rodiny odsúdenými za rovnakétrestné činy), sťažovateľ svojím všeobecným tvrdením, že pred spáchaním trestných činovžil vo Veľkej Británii, nemôže nijako spochybniť záver najvyššieho súdu, že jeho súhlass odovzdaním výkonu rozhodnutia nebol potrebný.

Pokiaľ   ide   o namietané   zhoršenie   situácie   sťažovateľa   v súvislosti   s prísnejšímipodmienkami   podmienečného   prepustenia,   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľnepredložil   relevantné   argumenty,   ktoré   by   spochybňovali   zákonnosť   pozbavenia   jehoosobnej slobody v Slovenskej republike v zmysle čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1písm. a)   dohovoru.   V prípade   sťažovateľa   neboli   dané   podmienky   na   úpravu   trestuuloženého rozsudkom Korunného súdu v Sheffielde z 11. decembra 2009 podľa § 17 ods. 1,2   a 3   zákona   č.   549/2011   Z.   z.,   opak   netvrdí   ani   sťažovateľ.   Úpravy   dĺžky   trestusa dovolával   v súvislosti   s predpokladanou   dobou   jeho   skutočného   výkonu   vzhľadomna rozdielne   podmienky   podmienečného   prepustenia   z výkonu   trestu   odňatia   slobody.Táto okolnosť však nie je relevantná pre posudzovanie, či sú splnené podmienky na uznaniea výkon rozhodnutia podľa zákona č. 549/2011 Z. z.

Vychádzajúc   aj   z rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veciVeermäe v. Fínsko z 15. 3. 2005, samotná možnosť, že odsúdená osoba zostane vo väzenídlhšiu dobu, ako by bola zrejme nútená odpykať si v krajine, v ktorej jej bol trest uložený(práve aj s ohľadom na rozdielnu právnu úpravu podmienok podmienečného prepusteniaz výkonu trestu odňatia slobody), neznamená rozpor s čl. 5 ods. 1 dohovoru za predpokladu,že dĺžka skutočne vykonaného trestu odňatia slobody nepresiahne výmeru uloženého trestu.Okrem   toho   otázka   podmienečného   prepustenia   sťažovateľa   nebola   ešte   v trestnomkonaní riešená,   a preto   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   predčasné   robiť   záverytýkajúce sa primeranosti dĺžky skutočne vykonaného trestu odňatia slobody.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľpoukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí. Podľa názoru ústavnéhosúdu najvyšší súd reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa, a to aj s odkazom nazákonné   ustanovenia,   ktoré   aplikoval   v súlade   s ich   účelom   a zmyslom.   Skutočnosť,   žesťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá aniprávomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovanípodľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v celom   rozsahu   z dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015