znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 374/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica sp. zn. 4 C 144/2008 z 9. apríla 2009 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 178/2009 zo 17. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2011 doručená sťažnosť M. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 144/2008 z 9. apríla 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 178/2009 zo 17. mája 2011.

Zo sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ sa   žalobou na okresnom   súde   domáhal voči odporcom určenia práva podielového spoluvlastníctva k parc. č. 13 o výmere 505 m2 v kat. úz. Z. Súčasne sa domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy č. RI 2131/91-5/92, ktorou bola darkyňa A. P. Svoj nárok odvodzoval od toho, že sa stal podielovým spoluvlastníkom z titulu dedenia po M. K – J. K. Okresný súd rozsudkom z 9. apríla 2009 žalobu zamietol. Proti   tomuto   rozsudku   sťažovateľ   podal   odvolanie;   krajský   súd   napadnuté   rozhodnutie rozsudkom   zo 17. mája 2011 potvrdil   ako správne. Podľa   sťažovateľa okresný súd ani krajský súd nedostatočne zistili skutkový stav vo veci, v dôsledku čoho vyvodili nesprávny právny záver, pričom aj zo zisteného skutkového stavu bol vyvodený nesprávny právny záver.   Súdy   nedostatočne   posúdili   otázku   neplatnosti   darovacej   zmluvy.   Išlo   pritom o absolútnu neplatnosť darovacej   zmluvy, na čo   v priebehu celého konania poukazoval. Okresný súd nesprávne posúdil aj otázku naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Rozhodnutie súdov je preto zmätočné a je nepreskúmateľné   a arbitrárne.   Súdy   postupovali   nezákonne   a   ich   rozhodnutiami   boli porušené jeho práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Žiadal preto, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo M. K.,, bytom Ž., na ochranu vlastníckeho práva v konaní vedenom na   Okresnom   súde   v Považskej   Bystrici,   sp.   zn.   4C   144/2008   a v konaní   vedenom   na Krajskom súde v Trenčíne, sp. zn. 5 Co 178/2009, bolo porušené, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej   republiky   v Článku   20   ods. 1,   ods.   2   a v Článku   46   ods.   1,   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. Sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva aj postupom okresného súdu v konaní vedenom po sp. zn. 4 C 144/2008. Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie postupu okresného súdu v zmysle namietaného porušenia označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý   mu   zákon   poskytuje na ochranu   jeho práva   a na použitie   ktorého   bol   sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Takýmto   prostriedkom   bolo   odvolanie   podľa príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   proti   rozsudku   okresného   súdu, ktorému predchádzalo namietané konanie. Sťažovateľ napokon tak aj postupoval a o tomto postupe rozhodoval ako odvolací súd krajský súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní   teda   v tomto   prípade   (vzhľadom   na   princíp   subsidiarity)   vylučuje   právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd postupom okresného súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.B.   Sťažovateľ   namietal   protiústavnosť   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 178/2009.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli ) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchyľoval   od   znenia   príslušných   ustanovení,   žeby   zásadne   poprel   och   účel   a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).

Z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   sa   zaoberal   všetkými námietkami sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva odpoveď   na   všetky   námietky   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožnil   so závermi   rozsudku   krajského   súdu,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Vzhľadom na to, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy odvíja od čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a pretože ústavný súd jeho sťažnosti v tejto časti nevyhovel, neprichádzalo do úvahy vyhovenie jeho sťažnosti ani vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 24. augusta 2011