znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 374/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   5   Co   250/2009 z 30. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. E. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 250/2009 z 30. marca 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   konania vedeného   Okresným   súdom   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   20   C 92/2004, v ktorom sa proti odporcovi Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky domáhala náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy.

Predmetom sťažnosťou napadnutého konania a rozhodnutia krajského súdu (sp. zn. 5 Co   250/2009   z 30.   marca   2010)   bolo   rozhodovanie   o odvolaní   sťažovateľky   proti rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 92/2004-209 z 26. mája 2009, ktorým okresný súd návrh sťažovateľky na zaplatenie majetkovej ujmy v sume 34 853,61 € zamietol. Krajský súd v odvolacom konaní napadnutý rozsudok okresného súdu z 26. mája 2009 v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   jej základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čo odôvodnila takto:

„Rozsudok   KS   Bratislava   č.   k.   5   Co   250/09   z   30. 3. 2010,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 25. 5. 2010, potvrdil napadnutý rozsudok OS Ba III č. k. 20C 92/04, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky o náhradu škody voči SR zast. MS SR.

V podanom odvolaní som sa výslovne domáhala ústneho prerokovania veci, nakoľko v podanom odvolaní som v zast. sťažovateľky vyvrátila všetky dôvody súdu I. stupňa, na základe ktorých návrh mojej klientky zamietol.

Vec   bola   na   súde   neuveriteľných   15   rokov,   čo   sťažovateľke   spôsobovalo   hlbokú právnu neistotu a psychickú traumu, ktorá sa odrazila na zhoršení jej zdravotného stavu, čím odôvodňujem priznanie finančného zadosťučinenia....

Krajský   súd   v Bratislave   od   začiatku   nesprávne   posúdil   rozhodujúce   skutočnosti prípadu.

1) Prvotná podmienka pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu tu od samotného začiatku, keď bol podaný pôvodný návrh dňa 31. 5. 1995, splnená bola.

Súd úmyselne úplne   vynechal skutočnosť, že tu bol vo veci 6 C 24/91 OS Ba III vynesený právop1atný rozsudok zo dňa 5. 2. 1993, ukladajúci sťažovateľke povinnosť zdržať sa užívať priezvisko P. ce1kove, t. j. išlo aj o právoplatný súdny zákaz podpisovať týmto menom jej literárne práce.

Sťažovateľka... tento právoplatný rozsudok súdu rešpektovala, už hotové knihy dala v tlačiarňach   zošrotovať,   aby   sa   vyhla   event.   trestnému   stíhaniu   pre   nesplnenie   súdom nariadenej povinnosti,... a až do skončenia konania 6 C 24/91 na súde, t. j. do dňa odchodu do starobného dôchodku (1. 1. 1997) už žiadne lit. dielo nezverejnila, čo bolo súdu I. st. dostatočne preukázané.

Po zrušení cit. rozsudku NS SR ako svojvoľného, vyneseného bez akejkoľvek opory v zákone, teda nezákonného, ihneď návrhom z 31. 5. 1995 uplatnila škodu spôsobenú jej v r. 1993-1994.

2) Nie je vinou sťažovateľky, že vec spočívala na OS Ba I bez povšimnutia až do r. 2002, teda celých 7 rokov bez toho, že by súd v nej konal, naopak, svoju nečinnosť vtedajšia zákonná sudkyňa... zdôvodňovala tým, že musí vyčkať na právoplatné skončenie tak veci 6 C 24/91 OS Ba III, ktorá sa právoplatne skončila v roku 1998, ako je nesporné, ako aj veci 8 C 139/94 (neskôr pod číslom konania 8 C 21/02) toho istého súdu, ktorá sa právoplatne skončila až v roku 2008 a z výsledku ktorej je zrejmé, že celé konanie 6 C 24/91 vychádzalo z neplatných matričných dokladov a bolo vedené 1en na základe výmyslov p. A. P., pričom to bol práve on, kto ešte dňa 3. 8. 1981 inicioval na matrike sfa1šovanie zápisov do matriky. Prieťahy v konaní 8 C 21/02 (8 C 139/94) boli aj predmetom konania na ESĽP...

3) Súdy úplne nesprávne posúdili aj upravený návrh zo 17. 10. 2002 ako nový návrh, keďže išlo o kontinuálne konanie od 31. 5. 1995, až v r. 2002 nová zák. sudkyňa... vec usporiadala procesne, v zast. sťažovateľky som ho upravila a rozšírila o škodu za roky 1995-1996 z dôvodu, že vec už bola fakticky na súde a preto nemohlo dôjsť k žiadnemu premlčaniu nároku sťažovateľky na odškodné...

Ako príl. 3 pripájam touto sťažnosťou napadnutý rozsudok KS Ba z 30. 3. 2010, vynesený   na   neverejnom   pojednávaní,   čím   súd   nerešpektoval   moju   žiadosť   na   ústne prerokovanie veci a zabránil tak navrhovateľke vystúpiť a konať pred súdom...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Ústavný   súd   SR   vyslovuje,   že   právoplatným   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   5   Co   250/09   z   30. 3. 2010   boli   porušené   základné   práva   a   slobody sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.

2. Ústavný súd SR zrušuje právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 250/09 z 30. 3. 2010 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000   EUR,   ktorú   je   Krajský   súd   Bratislava   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   v   lehote   2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľke trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci v sume 254,88 EUR, ktoré je KS Ba povinný zaplatiť na účet advokátky v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo iný   zásah.  ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ(ka) špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ(ka)   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý označil(a)   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ(ka) zastúpený/á zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   predmet   sťažnosti   namietané porušenie základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 250/2009 z 30. marca 2010.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

1.   Vo   vzťahu   k námietke   o porušení   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom   krajského súdu je sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému ani len náznakom neuvádza (a nemožno to vyvodiť ani z celkového obsahu sťažnosti), že by v súvislosti s postupom a rozhodovaním krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 250/2009 bolo porušené jej základné právo na zákonného sudcu. Nepredniesla ani jeden argument, ktorý by svedčil o možnosti takéhoto   porušenia   označeného   základného   práva,   a v podstate   sa   o tejto   otázke   v texte odôvodnenia sťažnosti ani nezmieňuje, okrem samotného uvedenia označenia článku ústavy (čl. 48 ods. 1) v jej petite. Ústavnému súdu preto neostávalo iné, len odmietnuť sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu, z formulácie sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka mala na mysli konkrétne základné právo na prerokovanie veci v jej prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým   vykonávaným dôkazom. Vyplýva to   z jej tvrdenia, že krajský   súd neakceptoval jej žiadosť o ústne prerokovanie veci v odvolacom konaní, ako aj z tvrdenia, že napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. marca 2010 bol „vynesený na neverejnom pojednávaní, čím súd nerešpektoval... žiadosť na ústne prerokovanie veci a zabránil tak navrhovateľke vystúpiť a konať pred súdom“.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľky, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v dôsledku tohto,   že   jej   bolo   znemožnené   konať   pred   krajským   (odvolacím)   súdom,   neposkytujú všeobecné   súdy   na   základe   sťažovateľke   dostupných   opravných   prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označeného základného práva v tom, že jej bola odňatá možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom v dôsledku postupu tohto súdu, ktorý neakceptoval jej žiadosť o „ústne prerokovanie veci“ a rozhodol na neverejnom zasadnutí,   podľa   názoru   ústavného   súdu   mala   sťažovateľka   z   týchto   dôvodov   možnosť domáhať   sa   preskúmania   postupu   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o jej   odvolaní   proti rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 92/2004-209 z 26. mája 2009 využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v citovanom § 237 písm. f) OSP.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05).

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy práva,   porušenie   ktorého   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namieta.   Týmto   účinným opravným prostriedkom nápravy bolo v danom prípade dovolanie, čo v konečnom dôsledku znamená, že o ochrane jej práv rozhoduje iný súd, takže nie je daná právomoc ústavného súdu.

Keďže rozhodnutie o dovolaní podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania) možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia   základného   práva   na   spravodlivý   proces,   nemožno   ho   nahradiť   rozhodnutím o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na   základe   týchto   záverov   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci jej prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Nad   rámec   ústavný   súd   v súvislosti   s dĺžkou   trvania   konania,   ktorú   síce sťažovateľka   v petite   sťažnosti   nenamietala   (svedčí   o tom   aj   tvrdenie   o porušení   jej základných práv „rozsudkom“ krajského súdu, a nie jeho „postupom“) avšak z odôvodnenia sťažnosti vyplýva jej nespokojnosť s dĺžkou prerokovávania tejto veci, poznamenáva, že konanie bolo právoplatne skončené, ako to sama sťažovateľka tvrdí, 25. mája 2010.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať   aj   z   toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní pred všeobecným   súdom,   v   ktorom   už   označený   všeobecný   súd   meritórne   rozhodol pred podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už k namietanému   porušovaniu   označeného   práva   nečinnosťou   tohto   orgánu   nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Napadnuté konanie bolo ukončené rozsudkom   krajského súdu z 30. marca 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. mája 2010. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním z 23. júla 2010 (doručeným ústavnému súdu 27. júla 2010, podaným na poštovú prepravu 23. júla 2010), t. j. v čase, keď porušenie označeného   základného   práva   na   všeobecnom   súde   už   netrvalo,   a teda   konanie   o   jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľka   sa   v   predmetnej   veci domáhala ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní pred všeobecným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, pripadalo by do úvahy odmietnutie predmetnej časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie ústavného súdu o ďalších jej požiadavkách (zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia a   náhrady   trov   konania),   rozhodovanie   o   ktorých   je podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010