znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 374/09-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. D. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti MUDr. D. B.   n e v y h o v u j e.

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia MUDr. D. B. v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jeho ustanovenej právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Slovenská republika – Ústavný súd Slovenskej republiky   n e m á   nárok na úhradu trov právneho zastúpenia uhradených právnej zástupkyni JUDr. I. R. v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov).

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 29. septembra 2004 na Okresnom   súde   Žilina   žalobu   o náhradu   škody   a o zaplatenie   nemajetkovej   ujmy. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že Okresný súd Žilina, ktorý bol sťažovateľom označený   ako   jediný   účastník   konania   pred   ústavným   súdom,   je   vo   veci   nečinný,   že protizákonne prerušil napadnuté konanie a „nečinnosťou chráni záujmy zločinca“. Poukázal na to a súčasne aj dokladoval skutočnosť, že využil aj prostriedky nápravy, keď predsedovi Okresného   súdu   Žilina   podal   aj   sťažnosť   na   prieťahy   v napadnutom   konaní.   Napokon navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Okresný   súd   v Žiline   porušuje   základné   práva   D.   B.   v konaní   23C/306/04 garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.

Ústavný súd SR   prikazuje Okresnému   súdu   v Žiline   konať bez ďalších prieťahov a porušovaní základných práv.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť 100.000 Eur D. B. satisfakciu pre opakované porušovanie jeho práv v lehote 15 dní od dňa doručenia nálezu Ústavného súdu, plus trovy konania.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom, pričom podklady na toto rozhodnutie doručil až na výzvu ústavného súdu zo 6. augusta 2009.

2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 374/09-17 z 12. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. D. B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/2004.

Sťažovateľovi   bol   uvedeným   uznesením   ustanovený   aj   právny   zástupca   v konaní pred ústavným súdom, a to advokátka JUDr. I. R., K.

3.   Po   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   podaním z 28. decembra 2009 uviedla, že sťažnosť smeruje jednak proti postupu Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04, ale aj proti postupu Okresného súdu Ružomberok   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   103/08   a po   podrobnom   odôvodnení upresnenej sťažnosti bolo navrhnuté, aby ústavný súd v danej veci nálezom takto rozhodol:„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Žilina vo veci sp. zn. 23 C 306/2004 a postupom Okresného súdu Ružomberok vo veci sp. zn. 3 C 103/2008 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Ružomberok konal vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3 C 103/2008 bez prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Ružomberok pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 EUR.

Odporcovia   v 1.   a   2.   rade   sú   povinní   nahradiť   sťažovateľovi   všetky   trovy   tohto konania.“

4. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti podaním z 13. januára 2010 sp. zn. 1 Spr. 412/09 vyjadril podpredseda Okresného súdu Žilina, ktorý navrhol sťažnosť voči tomuto   súdu   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   pasívnej   legitimácie,   pretože   konanie   na Okresnom   súde   Žilina   vedené   pod   sp.   zn.   23   C   306/2004   bolo   skončené   postúpením Okresnému súdu Ružomberok.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   malo   byť   posúdenie,   či   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04 – a podľa upresneného podania   aj   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 C 103/08 – došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Zo spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 23 C 306/04, ktorý ústavný súd zapožičal, ale aj na základe písomného stanoviska podpredsedu Okresného súdu Žilina, už po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyšlo najavo, že napadnuté konanie vedené na Okresnom súde Žilina bolo skončené na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   5   NcC/94/07-162   z 29.   apríla   2008,   totiž   na   základe   tohto   uznesenia   bola predmetná   vec   sťažovateľa   vedená   na Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn.   23   C   306/04 prikázaná   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie   Okresnému   súdu   Ružomberok.   Uvedené uznesenie krajského súdu prevzal sťažovateľ osobne 2. júna 2008, pričom v označený deň toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť,   a preto   ústavný   súd   námietky   sťažovateľa o porušení   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 23 C 306/04 na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľ svoju sťažnosť nepodal v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti   (I. ÚS   161/02,   I.   ÚS   6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa o namietaných   skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   Okresného   súdu   Žilina   dozvedel najneskôr pred 2. júnom 2008, keď krajský súd jeho vec vedenú na Okresnom súde Žilina pod   sp.   zn.   23   C   306/04   právoplatne   prikázal   na   ďalšie   konanie   Okresnému   súdu Ružomberok. Predmetnú sťažnosť podal sťažovateľ ústavnému súdu až 18. mája 2009, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, preto rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

2. Pokiaľ ide o upresnené podanie sťažovateľa z 28. decembra 2009, podľa ktorého k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 103/08, ústavný súd konštatuje, že toto podanie bolo doručené ústavnému súdu už po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd poukazuje na to, že predmet tohto konania pred ústavným súdom bol už vymedzený uznesením č. k. II. ÚS 374/09-17 z 12. novembra 2009, ktorým bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. D. B., iba vo vzťahu k postupu Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/2004, pretože sťažovateľ vo svojej sťažnosti neoznačil Okresný súd Ružomberok za účastníka konania, tento okresný súd ani len nespomína, hoci už dávno mal vedomosti o uznesení Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   5   NcC/94/07-162.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   voči Okresnému súdu Ružomberok nebola prijatá na ďalšie konanie, tento okresný súd sa nestal účastníkom konania, čo bolo tiež dôvodom, prečo ústavný súd túto časť sťažnosti nemohol prerokovať a o nej meritórne rozhodnúť.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k sťažnosti   proti Okresnému súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 103/08 pripadalo do úvahy nevyhovenie aj pre jej neprípustnosť. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je totiž sťažnosť podľa čl. 127 ústavy neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov. Inak povedané, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní   pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   z upresnenej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ sťažnosť   na prieťahy   v napadnutom   konaní Okresného   súdu   Ružomberok nepodal   a ani netvrdí,   že   ju   nepodal   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   a existenciu   takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde),   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   44/03,   II.   ÚS   7/04, II. ÚS 107/04) ústavný súd mohol tiež dospieť k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu   predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa   § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto pripadalo do úvahy nevyhovenie sťažnosti aj z dôvodu neprípustnosti.

3.   Ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľovi   za   jeho   právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. I. R., ktorej z tohto dôvodu vznikol nárok na náhradu trov spojených s týmto právnym zastúpením voči štátu, t. j. nárok na náhradu hotových výdavkov a odmenu za zastupovanie [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 140 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Ustanovená právna zástupkyňa uplatnila nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za   dva   úkony   právnej   pomoci   (právnej   služby),   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia z 9. decembra 2009 a za spísanie vyjadrenia (upresnenia) sťažnosti z 28. decembra 2009. Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál   dvakrát   po   6,95   €   [v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)], preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 245,70 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 46,68 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú   celkovú   sumu   292,68   €.   Na   hotové   výdavky   a odmenu   za   zastupovanie advokátke nebol poskytnutý žiadny preddavok.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   neodporuje citovaným   právnym   predpisom,   a preto   podľa   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s § 140   ods.   2   OSP   a   §   18   ods.   2   vyhlášky   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu   zaplatiť uvedenú sumu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

Vzhľadom na výsledok tohto konania štátu nevznikol nárok na náhradu týchto trov konania (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 148 ods. 1 OSP), a preto rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010