znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 374/06-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   prerokoval   sťažnosť   JUDr. F.   R.,   D.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne sp. zn. Pv 946/2002 z 21. februára 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. F. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry   v   Dolnom   Kubíne   sp. zn.   Pv 946/2002   z   21. februára 2005 p o r u š e n é b o l o.

2. Uznesenie Okresnej   prokuratúry   v   Dolnom   Kubíne   sp. zn.   Pv 946/2002 z 21. februára 2005   z r u š u j e   a vec jej vracia na ďalšie konanie.

3. Okresná   prokuratúra   v   Dolnom   Kubíne j e   p o v i n n á   uhradiť   JUDr. F.   R. trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   9 753,20 Sk   (slovom   deväťtisícsedemstopäťdesiattri slovenských korún a dvadsať halierov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. F. R. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosť a návrh na rozhodnutie vo veci samej, vyjadrenie k sťažnosti

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. II. ÚS 374/06   z   9. novembra 2006   bola   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. F. R. v časti, v ktorej namietal porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 v spojení   s čl. 2   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. Pv 946/2002 z 21. februára 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v D. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-230/OVK-DK-2003 z 19. januára 2005 bola sťažovateľovi podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku platného do 31. decembra 2005 (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   uložená   poriadková   pokuta   v sume 15 000 Sk   z dôvodu, že sa „... bez   dostatočného   ospravedlnenia nezúčastnil   a   k   vyšetrovaciemu   úkonu sa nedostavil, hoci bol k nemu predvolaný zákonnou formou a v predvolaní bol na následky neustanovenia sa upozornený“.

Proti uvedenému uzneseniu okresného riaditeľstva podal sťažovateľ 24. januára 2005 sťažnosť,   v ktorej   okrem   iného   uviedol,   že   uznesenie   vydal   vyšetrovateľ,   ktorý je v predmetnej veci nepríslušný, a poukázal na to, že sa na úkony (výsluchy svedkov) vždy dostavil,   a to   aj   na   základe   telefonického   vyrozumenia.   Výsluchu,   ktorý   sa   mal   konať 12. januára 2005, sa nemohol zúčastniť z dôvodu náhleho ochorenia a lekárskeho vyšetrenia v ranných hodinách (výsluch bol nariadený na 8.00 h). Uviedol taktiež, že ospravedlnenie zaslal   vyšetrovateľovi   spolu   s   potvrdením   o   lekárskom   vyšetrení   a   toto   ospravedlnenie mu bolo doručené 14. januára 2005, pričom rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty bolo vydané dňa 19. januára 2005.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodla okresná prokuratúra uznesením sp. zn. Pv 946/2002 z 21. februára 2005 tak, že túto sťažnosť ako nedôvodnú zamietla.

Sťažovateľ v sťažnosti   vyslovil   názor,   že na uloženie   poriadkovej   pokuty   neboli v danej   veci   splnené zákonné podmienky, v   súvislosti   s čím   poukázal na obsah a   účel ustanovenia § 66 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré „... má nesporne zabezpečiť, aby trestné konanie prebiehalo plynulo a má zabrániť tomu, aby osoby, ktorým sú v tomto trestnom konaní   na   základe   Trestného   zákona   uložené   povinnosti,   tieto   povinnosti aj bez neodôvodnených   prieťahov   plnili.   V   predmetnej   veci   však   došlo   k   tomu, že ustanovenia Trestného poriadku, konkrétne § 66 ods. 1 obidvaja odporcovia (v sťažnosti je   ako   odporca 1   označené   okresné   riaditeľstvo a   ako   odporca 2   okresná   prokuratúra; pozn. ústavného súdu) interpretovali bez ohľadu na skutkové okolnosti veci a bez ohľadu na zmysel tohto zákonného ustanovenia.

Sťažovateľ považuje za nesporné, že dňa 12. 1. 2005, v čase, keď bol predvolaný na výsluch   k vyšetrovateľovi,   zúčastnil   sa   na   lekárskom   vyšetrení.   Túto   skutočnosť nespochybňoval ani odporca v 1., ani odporca v 2. rade, prinajmenšom z výslovného znenia ich   rozhodnutí   nemožno   takúto   povinnosť   vyvodiť.   Ani   jedným   z odporcov   nebola spochybňovaná   ani   okolnosť,   že   v predmetnom   prípade   išlo   o náhlu   a neočakávanú prekážku účasti sťažovateľa na výsluchu, na ktorý bol predvolaný a preto nemožno od neho žiadať, aby svoju neprítomnosť na výsluchu vopred ospravedlnil. (...)

Rovnako absurdným pripadá sťažovateľovi záver odporcov o tom, že nedostatočné ospravedlnenie jeho neúčasti je také, keď lekárske potvrdenie o dôvode neúčasti zaslal v nasledujúci deň po tom, ako sa lekárskemu ošetreniu podrobil. Z doposiaľ uvedených skutočnosti vyplýva, že sťažovateľ sa nezúčastnil výsluchu, na ktorý bol predvolaný, pričom túto skutočnosť v čase výsluchu telefonicky oznámil, 4 hodiny po čase, keď sa výsluch mal uskutočniť opätovne uviedol dôvod svojej neúčasti na ňom vyšetrovateľovi, ktorý mal úkon uskutočniť   a   v   nasledujúci   deň   odoslal   písomné   vyhotovenie   skutočností,   ktoré   ústne uviedol.

Ako   vyplýva   z   pripojených   listinných   dôkazov,   zásielka   obsahujúca   potvrdenie o lekárskom ošetrení, bola doručená odporcovi v 1. rade dňa 14. 1. 2005.

Uznesenie o uložení poriadkovej pokuty bolo vydané dňa 19. 1. 2005, teda v čase, keď   orgán,   ktorý   ho   vydal,   mal   opakované   informácie   o   dôvode   neúčasti   sťažovateľa na výsluchu   a   tieto   dôvody   aj   sťažovateľ   preukázal.   Za   týchto   okolností   sa   potom sťažovateľovi   javí   rozhodnutie   o   uložení   poriadkovej   pokuty   také,   ktoré   je   nezákonné, pretože   nebola   naplnená   podmienka,   že   sa   na   výsluch   neustanovil   bez   dostatočného ospravedlnenia. Ak odporca v 1., aj v 2. rade nepovažovali sťažovateľovo ospravedlnenie za dostatočné,   potom   interpretovali   zákonné   ustanovenie   v   rozpore   s   jeho   zmyslom, aj obsahom.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že základné práva a slobody zakotvené v Ústave SR a v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd musia mať na zreteli všetky orgány   rozhodujúce   podľa   konkrétnych   právnych   predpisov,   upravujúcich   konania pred súdmi a inými orgánmi. Pri aplikácii a interpretácii týchto právnych predpisov musia konajúce orgány mať neustále na zreteli, aby táto interpretácia a aplikácia bola súladná so základnými právami a slobodami, ktoré zaručujú Ústava SR a Dohovor.

V   sťažovateľom   prípade   však   ani   odporca   v   1. rade,   ani   odporca   v 2. rade, tak nepostupovali.   V   obidvoch   napadnutých   rozhodnutiach totiž   absentuje rešpektovanie zásady zakotvenej v článku 2 ods. 3 Ústavy SR a teda, že nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, zásady zakotvenej v článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, ktorého povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Sťažovateľ bez ohľadu na podstatu svojej sťažnosti poukazuje aj na to, že nie je jasné,   prečo   mu   bola   uložená   poriadková   pokuta   vo   výške   15.000,- Sk.   Sťažovateľ   už uviedol, že v predmetnom konaní sa opakovane zúčastňoval na výsluchoch a jeho postoj v predmetnom konaní vyplývajúci aj z doposiaľ uvedených skutočností rozhodne nemožno považovať   za   obštrukčný.   Výška   uloženej   poriadkovej   pokuty   je   aj   pri   odhliadnutí od skutočností, že na rozhodnutie o jej uložení neboli zákonné dôvody, neodôvodnená. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že vyčerpal všetky účinné prostriedky na ochranu svojich   práv.   Z   tejto   súvislosti   vychádza   z názoru   Európskeho   Súdu   pre   ľudské   práva, ktorým nepokladá za účinné také opravné prostriedky, použitie ktorých je v rozhodovacej právomoci príslušného štátneho orgánu.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu odporcu v 1. rade sťažnosť ako riadny opravný prostriedok.   O   tejto   sťažnosti   rozhodol   odporca   v   2. rade,   proti   rozhodnutiu   ktorého sťažnosť nieje prípustná“.

Podľa   sťažovateľa   okresná   prokuratúra   porušila   napadnutým   uznesením   jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vzhľadom na to sa domáha vydania nálezu, ktorým ústavný súd vysloví, že došlo k porušeniu jeho označených práv.

Súčasne navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry zrušil a vrátil   jej   vec   na   nové   konanie   a   rozhodnutie.   Označujúc   sa „... ako   obeť   svojvôle a šikanovania... sa sťažovateľ domáha tiež finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk a navrhuje aj priznanie úhrady trov konania.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z   15. novembra 2006   mu   okresná   prokuratúra   zaslala vyjadrenie   k predmetu   konania,   a to   podaním   sp. zn.   Pv 946/02   z   30. novembra 2006, v ktorom okresná prokurátorka okrem iného uviedla:

„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a dozorovým denníkom tunajšej prokuratúry som zistila, že dozorujúci prokurátor v rámci prokurátorského dozoru rozhodoval v zmysle ustanovenia   Trestného   poriadku   o sťažnosti   F.   R.,   v   tom   čase   v   postavení   svedka, ktorú podal   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   PZ   D.   ČVS: ORP- 230/OVK-DK-2003   zo   dňa   19. 1. 2005,   ktorým   mu   bola   uložená   poriadková   pokuta   vo výške 15 000,- Sk.

Prokurátor   v odôvodnení   svojho   uznesenia   podrobne   uviedol,   z akých   podkladov vychádzal a akými úvahami sa pri vydávaní rozhodnutia riadil.

Na   okolnosť,   že   mal   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   JUDr.   F.   R.   svoju   neúčasť na výsluch telefonicky ospravedlniť dňa 12. 1. 2005 o 8.00 hod cestou iného vyšetrovateľa PZ Ing. E. D., prokurátor pri rozhodovaní o sťažnosti neprihliadal, nakoľko táto v čase rozhodovania nebola známa a túto sťažovateľ v písomne vyhotovenej sťažnosti neuviedol, čo v konečnom dôsledku vedie k úvahe, že je pravdepodobne účelová.“

Okresná   prokuratúra   v   závere   svojho   vyjadrenia   k   sťažnosti   uviedla,   že   netrvá na verejnom   ústnom   pojednávaní   senátu   ústavného   súdu   a   na   základe   uvedených skutočností navrhla sťažnosti nevyhovieť.

K citovanému   vyjadreniu   zaujal   sťažovateľ   stanovisko   prostredníctvom   svojej právnej   zástupkyne   podaním   z   18. decembra 2006,   v   ktorom   poukázal   na   to, „... že predmetné rozhodnutie Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne je zásahom do jeho práv   z   dôvodu,   že   jeho   podkladom   je   zjavne   svojvoľný   -   arbitrárny   postup   Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne a taký výklad ustanovenia § 66 ods. 1 Tr. por. účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ktorý je v rozpore tak s obsahom, ako aj zmyslom a účelom   tohto   zákonného   ustanovenia   a v dôsledku   toho,   aj   v rozpore   s citovanými článkami Ústavy SR a Dohovoru.

Pre   posúdenie,   či   k   zásahu   do   práv   sťažovateľa   došlo   alebo   nie,   nepovažuje sťažovateľ   za   najpodstatnejšiu   tú   okolnosť   uvedenú   v   sťažnosti,   že   o   svojej   neúčasti na výsluchu,   na   ktorý   bol   predvolaný   na   deň   12. 1. 2005   na   08.00 hod.,   informoval telefonicky v čase tohto výsluchu iného vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície v D.,   pretože   sa   k   vyšetrovateľovi,   ktorý   ho   na   úkon   predvolával,   nemohol   dovolať. Skutočnosti, ktoré robia sťažnosť dôvodnou sú tie, ktoré sú preukázané a boli známe tak vyšetrovateľovi Úradu justičnej a kriminálnej polície v D., ako aj prokurátorke okresnej prokuratúry v čase vydania rozhodnutia, ktoré je predmetom tohto konania pred ústavným súdom, a to, že

-sťažovateľ sa výsluchu, na ktorý bol predvolaný na deň 12. 1. 2005 o 08.00 hod. nemohol zúčastniť z dôvodov, ktoré svojim významom jeho neúčasť ospravedlňujú,

-tento dôvod sťažovateľ dodatočne vyšetrovateľovi Úradu justičnej a kriminálnej polície v D. preukázal,

-toto ospravedlnenie mal vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície v D. k dispozícii v čase vydania rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty.

Z   textu   ustanovenia   § 66   ods. 1   vyplýva,   že vyšetrovateľ   môže   uložiť   poriadkovú pokutu tomu, kto neuposlúchne jeho príkaz bez dostatočného ospravedlnenia.

Sťažovateľ už v sťažnosti poukázal na to, že uvedené ustanovenie má nepochybne za cieľ   zabezpečiť   plynulosť   a   nerušený   priebeh   trestného   konania.   V   súlade   s   týmto zmyslom   je   potrebné   interpretovať   jednotlivé   výrazy   použité   v   citovanom   ustanovení s prihliadnutím na celkový obsah citovaného zákonného ustanovenia.

Podľa názoru sťažovateľa, postup vyšetrovateľa, ktorý bol odobrený a potvrdený rozhodnutím Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne je celkom zjavne šikanózny. V čase vydania   rozhodnutia   o   uložení   poriadkovej   pokuty   bol   totiž   známy   dôvod   neúčasti sťažovateľa na výsluchu 12. 1. 2005 o 08.00 hod., aj skutočnosť, že sťažovateľ tento dôvod preukázal tým,   že v nasledujúci   deň písomne   predložil   dôkaz   o   dôvode svojej neúčasti vyšetrovateľovi PZ.

Zo skutkových okolností vecí je známe, že v uvedený deň v čase okolo 12.00 hod. sa sťažovateľ nachádzal v budove Úradu justičnej a kriminálnej polície v D. no z iného dôvodu, ako bola účasť na výsluchu v ten istý deň o 08.00 hod.. Bolo by absurdné očakávať a   vyžadovať   od   sťažovateľa,   aby   za predpokladu,   že sa   nemohol zúčastniť   na výsluchu o 08.00   hod.,   prišiel   svojvoľne   na   výsluch   o   4   hodiny   neskôr.   Sťažovateľovi   nevyplýva zo znenia   Trestného   poriadku   povinnosť,   aby   svoje   ospravedlnenie   oznamoval   orgánu činnému v trestnom konaní osobným kontaktom, teda aby osobne navštívil vyšetrovateľa - oznámil mu dôvod svojej neúčasti a predložil o ňom dôkaz. Nakoniec, ako vyplýva z obsahu spisu, sťažovateľ pri náhodnom stretnutí s vyšetrovateľom, ktorý ho na výsluch predvolával, tomuto oznámil dôvod svojej neprítomnosti. Je teda nesporné, že už v tom čase ospravedlnil sťažovateľ svoju neúčasť a v nasledujúci deň o dôvode svojej neúčasti predložil aj dôkaz. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že postupoval v predmetnej veci v postavení svedka v súlade s povinnosťami, ktoré mu Trestný poriadok ukladá. Ak napriek tomu, uznesením, ktoré je predmetom tejto sťažnosti - prokurátorka Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne nezrušila napadnuté uznesenie, napriek tomu, že proti nemu sťažovateľ podal sťažnosť, porušila napadnutým uznesením práva sťažovateľa uvedené v článku 6 ods. 1 Dohovoru a v článku 46 ods. 1 vety prvej Ústavy SR“.

Rovnako   ako   okresná   prokuratúra   ani   sťažovateľ   netrval   na   verejnom   ústnom pojednávaní v jeho veci a súhlasil s tým, aby ústavný súd od neho upustil.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   využil   možnosť   postupu   podľa   ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci nemožno od neho očakávať jej ďalšie objasnenie.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca   v tejto   veci   členom   IV. senátu.   Vzhľadom   na   to   vo   veci   samej   o sťažnosti sťažovateľa   rozhodoval   IV.   senát   ústavného   súdu   v zložení   uvedenom   v záhlaví   tohto nálezu.

II.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry

sp. zn. Pv 946/2002 z 21. februára 2005

Okresná prokuratúra uznesením sp. zn. Pv 946/2002 z 21. februára 2005 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného riaditeľstva   sp. zn.   ČVS: ORP-230/OVK-DK-2003   z   19. januára 2005,   ktorým   bola sťažovateľovi podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku uložená poriadková pokuta v sume 15 000 Sk, ako nedôvodnú.

V odôvodnení označeného uznesenia okresnej prokuratúry sa okrem iného uvádza:„Vyšetrovateľ   uznesením   číslo   ORP-230/OVK-DK-2003   z 19. 1. 2005   podľa   § 66 ods. 1   Tr. por.   uložil   svedkovi   F.   R.   poriadkovú   pokutu   vo   výške   15.000,- Sk,   pretože napriek   predchádzajúcemu   napomenutiu,   bez   dostatočného   ospravedlnenia,   nevyhovel výzve, ktorá mu bola daná podľa uvedeného zákona.

Proti citovanému uzneseniu podal sťažnosť F. R., súdny exekútor, Exekútorský úrad D. Odôvodnil ju tým, že uznesenie vydal nepríslušný vyšetrovateľ, ktorému predmetná vec nie   je   pridelená,   na   výsluchy   sa   vždy   riadne   dostavoval.   Dňa   12. 1. 2005   sa   výsluchu nemohol   zúčastniť   z   dôvodu   náhleho   onemocnenia   a   lekárskeho   vyšetrenia   v   ranných hodinách, ihneď po lekárskom vyšetrení 12. 1. 2005 písomne zaslal ospravedlnenie neúčasti na výsluchu aj s priloženým lekárskym potvrdením a potvrdenie bolo doručené mjr. J., ktorý ho   na   výsluch   predvolal   dňa   14. 1. 2005.   V   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   z   odôvodnenia uznesenia vyplýva, že výsluch mal byť vykonaný 12. 1. 2005 o 08.00 hod. a nie o 12.30 hod., kedy bol v budove polície, ale za úplne iným účelom. Keď sa ho mjr. J. o 12.30 hodine v budove polície pýtal, prečo neprišiel na výsluch uviedol, že musel ísť náhle na lekárske ošetrenie a keď sa ho mjr. J. opýtal, či má potvrdenie uviedol, že ho poslal poštou. Kpt. I. T. stál celý čas na chodbe a práve on sa ho mal pýtať, prečo neprišiel na výsluch, ale tento po celý   čas   mlčal.   Uloženie   poriadkovej   pokuty   a   jej   odôvodnenie   sú   jednoznačným dôkazom protiprávneho konania kpt. I. T. v snahe spôsobiť mu škodu 15.000,- Sk.

Na   základe   sťažnosti   som   preskúmala   spisový   materiál   týkajúci   sa   napadnutého uznesenia.   Zistila   som,   že   sťažnosť   bola   podaná   včas,   oprávnenou   osobou,   ale   nie   je dôvodná.

Podľa § 66 ods. 1 Tr.   poriadku kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu správa   urážlivo   alebo   kto   bez   dostatočného   ospravedlnenia   neposlúchne   príkaz   alebo nevyhovie   výzve,   ktoré   mu   boli   dané   podľa   tohto   zákona,   toho   môže   predseda   senátu a v prípravnom   konaní   prokurátor,   vyšetrovateľ   alebo   policajný   orgán   potrestať poriadkovou pokutou do 50.000,- Sk.

Zo spisového materiálu vyplýva, že dôvodom uloženia poriadkovej pokuty F. R. bola tá   skutočnosť,   že   tento   sa   ako   svedok   bez   dostatočného   ospravedlnenia   nedostavil na výsluch dňa 12. 1. 2005 o 08.00 hod., hoci bol naň riadne predvolaný a svoju neúčasť ani dodatočne riadne neospravedlnil.

F. R. tvrdil vo svojej sťažnosti, že ihneď po lekárskom vyšetrení 12. 1. 2005 písomne zaslal   ospravedlnenie   z   neúčasti   na   výsluchu.   Z   poštovej   podacej   pečiatky   je   zrejmé, že poštová   zásielka   obsahujúca   ospravedlnenie   z   12. 1. 2005   s pripojeným   lekárskym potvrdením bola podaná na Pošte v D. 13. 1. 2005. Svedok F. R. v odôvodnení sťažnosti sám   uviedol,   že   12. 1. 2005   sa   nachádzal   v jednej   kancelárii   v   budove   Okresného riaditeľstva   PZ   v D.   a   aj   bol   v osobnom   rozhovore   s   vyšetrovateľom   kpt.   T. a vyšetrovateľom - čakateľom mjr. J. Nič mu nebránilo v tom, aby im hneď predložil vydané lekárske potvrdenie o ošetrení a požiadal ich o ospravedlnenie neúčasti na výsluchu dňa 12. 1. 2005, resp. aby ospravedlnenie neúčasti z 12. 1. 2005 odovzdal sám na pošte ešte uvedený deň.

Podľa   doteraz   platnej   judikatúry   (najmä   rozhodnutie   NS   SR   č. 35   uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk súdov, zošit 2-3 z roku 1998) pokiaľ sa svedok z objektívnych   príčin   nemohol   ospravedlniť   pred   úkonom,   nie   je   vylúčené   považovať za dostatočné a včasné aj ospravedlnenie sa po úkone, ak nasleduje ihneď po odpadnutí dôvodu, pre ktorý tak svedok nemohol urobiť skôr. V takom prípade nie je možné uložiť svedkovi poriadkovú pokutu podľa § 66 ods. 1 Tr. poriadku.

Z ustanovenia § 66 ods. 1 Tr. poriadku vyplýva, že ak bol svedok riadne predvolaný na úkon v zmysle Trestného poriadku (napr. na výsluch ako svedok podľa § 97 Tr. poriadku, z ktorého vyplýva povinnosť svedčiť), treba takéto predvolanie považovať za príkaz daný podľa   Trestného   poriadku.   Neuposlúchnutie   takéhoto   príkazu   je   spojené   s   možnosťou uloženia poriadkovej pokuty, ak bol svedok riadne predvolaný, bol upozornený na následky neustanovenia sa a svoju neprítomnosť na úkone dostatočne neospravedlnil.

Zo spisového materiálu vyplýva, že svedok F. R. bol na výsluch na 12. 1. 2005 riadne predvolaný (prevzatie predvolania potvrdil vo svojom výsluchu 27. 12. 2004), v predvolaní bol   upozornený   aj   na   možnosť   uloženia   poriadkovej   pokuty   v prípade,   že   sa   nedostaví bez dostatočného   ospravedlnenia   a   svoju   neprítomnosť   na výsluchu   dostatočne neospravedlnil. Zo spisového materiálu - ako už bolo uvedené - vyplýva, že svedok mal dôvod na neúčasť na výsluchu dňa 12. 1. 2005 o 08.00 hod. z dôvodu lekárskeho vyšetrenia a potvrdenie bolo lekárom vydané na 1 deň, v ten istý deň v poludňajších hodinách však bol v budove polície, kde aj prevzal predvolanie na výsluch na iný deň. Preto možno jeho prítomnosť na polícii považovať už za odpadnutie dôvodu pre ktorý tak nemohol urobiť a ospravedlnenie mal doručiť vyšetrovateľovi alebo odovzdať na pošte ešte v ten istý deň. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohoto uznesenia.“

III.

Právne východiská na rozhodovanie a závery ústavného súdu

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane ustanoví   zákon   (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať sa   práv   uvedených   v (...)   čl. 46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl. 2   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   konať,   čo   nie   je   zákonom   zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04).

Podľa   § 66   ods. 1   Trestného   poriadku   kto   bez   dostatočného   ospravedlnenia neuposlúchne príkaz alebo nevyhovie výzve, ktoré mu boli dané podľa tohto zákona, toho môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán potrestať poriadkovou pokutou do 50 000 Sk.

Proti   rozhodnutiu   o uložení   poriadkovej   pokuty   je   prípustná   sťažnosť,   ktorá má odkladný účinok (§ 66 ods. 4 Trestného poriadku).

Výklad a používanie ustanovení siedmeho oddielu tretej hlavy ustanovení Trestného poriadku   upravujúcimi   inštitút   poriadkovej   pokuty   musí   v celom   rozsahu   rešpektovať základné právo účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Orgány   činné   v trestnom   konaní   a   súd   musia   interpretovať   a aplikovať   citované ustanovenia Trestného poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   takým   spôsobom,   aby   nedošlo   k obmedzeniu   tohto   základného   práva bez zákonného podkladu.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a s vyjadreniami účastníkov konania,   po   preskúmaní   predložených   rozhodnutí   a   ďalších   písomností,   a po   posúdení všetkých   skutkových   a   právnych   okolností   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa je dôvodná.

Ústavný   súd   predovšetkým   považuje   za   preukázané,   že   na   strane   sťažovateľa existoval   vážny   (objektívny)   dôvod,   ktorý   mu   bránil   v účasti   na   vyšetrovacom   úkone, vykonanie ktorého bolo nariadené na 12. január 2005.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že poriadková pokuta bola sťažovateľovi uložená napriek tomu, že okresná prokuratúra (rovnako ako pred ňou aj okresné   riaditeľstvo)   samotný   dôvod   ospravedlnenia   jeho   neúčasti   na   vyšetrovacom úkone vo svojej podstate nespochybnila, a bolo jej známe, že sa sťažovateľ v deň, keď bol predvolaný ako svedok na výsluch (t. j. 12. januára 2005 o 8.00 h), zúčastnil na lekárskom vyšetrení.   Túto   skutočnosť   oznámil   sťažovateľ   ešte   toho   istého   dňa   v popoludňajších hodinách   (o   12.30 h)   pri   náhodnom   stretnutí   v   budove   okresného   riaditeľstva vyšetrovateľovi mjr. J.

Z obsahu   spisu   ďalej   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   v   čase rozhodovania o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi uznesením okresného riaditeľstva sp. zn.   ČVS: ORP-230/OVK-DK-2003   z   19. januára 2005   mal   už   policajný   orgán   k dispozícii aj písomné ospravedlnenie sťažovateľa z neúčasti na výsluchu z 12. januára 2005 podané nasledujúci deň na poštovú prepravu a doručené menovanému vyšetrovateľovi 14. januára 2005.

Podľa označeného uznesenia okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 946/2002 z 21. februára 2005   však   relevantným dôvodom   na uloženie poriadkovej   pokuty   sťažovateľovi nebolo neakceptovanie samotného dôvodu jeho neúčasti na vyšetrovacom úkone, ale odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 35/1998 okresná prokuratúra považovala za   podstatné   to,   že   svoju   neúčasť na   ňom   sťažovateľ   neospravedlnil   podľa jej názoru včas, teda ihneď po odpadnutí dôvodu, pre ktorý tak nemohol urobiť skôr.

Vychádzajúc   z opísaného   skutkového   stavu   ústavný   súd   uvádza,   že   považuje za presvedčivú   argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   hoci   sa   inkriminovaného dňa nachádzal   v   budove   okresného   riaditeľstva,   kde   došlo   k jeho   náhodnému   stretnutiu s vyšetrovateľom   ešte   pred   tým,   než   by   mu   bol   sám   oznámil   dôvod   svojej   neúčasti na výsluchu,   nemožno   túto   okolnosť   kvalifikovať   v jeho   neprospech.   Keďže   sťažovateľ tvrdí,   že   nebyť   uvedeného   náhodného   stretnutia   mal   v   úmysle   dostaviť   sa   následne do kancelárie   -   na   pracovisko   uvedeného   vyšetrovateľa   a ospravedlniť   svoju   neúčasť na úkone, nezistil ústavný súd a ani okresná prokuratúra vo svojom vyjadrení k sťažnosti neuviedla žiaden relevantný dôvod, ktorý by toto tvrdenie sťažovateľa spochybnil alebo vyvrátil.

Splnenie   stanovených   podmienok   pre   uloženie   poriadkovej   pokuty   ustanovených v § 66 ods. 1 Trestného poriadku (v danom prípade nedostatočné ospravedlnenie z neúčasti na vyšetrovacom   úkone) musí byť celkom   nespochybniteľne a   jednoznačne   preukázané a iba   v takomto   prípade   môže   príslušný   orgán   uvažovať o   použití   sankcie   (poriadkovej pokuty) a iba za splnenia predpokladu takto bezpečne zistených podmienok (preukázateľne existujúcich) možno zákonom stanovenú sankciu použiť.

Rozhodnutie okresnej prokuratúry, ktoré uvedené skutočnosti v okolnostiach prípadu nezohľadnilo,   sa   preto   javí   ústavnému   súdu   ako   nezlučiteľné   so   základnými   zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi z druhej vety ustanovenia § 1 ods. 1 Trestného poriadku a z čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pripomína, že všetky štátne   orgány,   resp.   orgány   verejnej   moci,   sú   povinné   interpretovať   a   aplikovať   právo predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   konštatuje,   že   interpretačný   prístup   k   ustanoveniu § 66 ods. 1 Trestného poriadku zo strany okresnej prokuratúry nespĺňa atribúty reálneho naplnenia obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie tak, ako je vymedzený ústavným súdom v jeho stabilizovanej judikatúre.

IV.

Rozhodnutie ústavného súdu

Ústavný   súd   v   dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a   záverov   konštatuje, že označené   uznesenie   svojimi   účinkami porušilo   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy, resp. právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ktorých   reálne   uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie,   ktoré okresná prokuratúra vydala   21. februára 2005   pod   sp. zn.   Pv 946/2002.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd považuje   označené   uznesenie   okresnej   prokuratúry   za   rozporné   s ústavnými   princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o namietanom porušení práv sťažovateľa, tak ako je to uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na   ďalšie   konanie   [§ 56 ods. 3   písm. b)   zákona   o ústavnom   súde].   V danom   prípade na ochranu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo potrebné nielen napadnuté   rozhodnutie   okresnej   prokuratúry   sp. zn.   Pv 946/2002   z   21. februára 2005, ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-230/OVK-DK-2003 z 19. januára 2005, zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom bude okresná prokuratúra pokračovať v takom štádiu, v akom mu bola vec po podaní sťažnosti proti označenému rozhodnutiu okresného riaditeľstva predložená.

Na základe citovaného článku ústavy a ustanovení zákona o ústavnom súde preto ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   okresnej   prokuratúry   a vrátil   jej   vec   na   ďalšie konanie, v ktorom je viazaná právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde]. Viazanosť okresnej prokuratúry sa vzťahuje   na   ústavne   súladný   výklad   a použitie   ustanovení   Trestného   poriadku o zákonných   podmienkach,   kedy   možno   uložiť   svedkovi   poriadkovú   pokutu   v zmysle § 66 Trestného poriadku.

Vzhľadom   na viazanosť okresnej   prokuratúry   právnym názorom   ústavného   súdu, ktorá   vyplýva   priamo   zo   zákona,   nepovažoval   ústavný   súd   samostatný   výrok,   ktorým by okresnej   prokuratúre   zakázal   pokračovať   v porušovaní   základných   práv   sťažovateľa, za potrebný, preto sťažnosti v uvedenej časti nevyhovel.

Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk s tým, že „... túto sumu považuje za primeranú k situácii, v ktorej   svoje   postavenie   vnímal   ako   obeť   svojvôle   a šikanovania   (...),   za   situácie,   keď na takýto postup nedal svojím správaním žiadny dôvod“. Poukázal aj na to, že je súdnym exekútorom   a   potrestanie   poriadkovou   pokutou   výrazne   poškodilo   jeho   spoločenské postavenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, III. ÚS 331/04).

Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú   nápravu   výrok   ústavného   súdu   deklarujúci   porušenie   práv   sťažovateľa, ako aj následné zrušenie rozhodnutia okresnej prokuratúry, ktorým došlo k porušeniu jeho označených práv, a vrátenie veci okresnej prokuratúre.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

V súlade   s ustanovením   § 36   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   trovy   konania pred ústavným súdom   uhrádza   účastník   zo svojho.   Na základe   ustanovenia   § 36   ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   ustanovuje výnimku   z tejto zásady,   ústavný súd   priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri   výške   úhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal   z ustanovenia § 11 ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č. 655/2004   Z. z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   šestina   výpočtového   základu.   Predmetom   konania pred ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd,   ktorá   nie   je   oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   boli   zrealizované   v roku   2005,   ústavný   súd   vychádzal pri týchto úkonoch z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal úhradu trov za dva úkony právnej pomoci uskutočnené v roku 2005 za každý v sume 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady   výdavkov   za   miestne   telekomunikačné   výdavky   a   miestne   prepravné   (režijný paušál)   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   § 16   ods. 3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. 2 x 150 Sk.

Pri priznaní odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 (vyjadrenie k stanovisku   okresnej   prokuratúry)   vychádzal   ústavný   súd   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v I. polroku 2005, ktorá bola 16 381 Sk, na základe čoho priznal za tento úkon odmenu predstavujúcu 1/6 z tejto sumy, t. j. 2 730 Sk a 1 x režijný paušál v sume 164 Sk.

Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje sumu   7 732 Sk,   náhrada   režijného   paušálu   464 Sk,   teda   spolu   8 196 Sk.   Keďže   právna zástupkyňa   sťažovateľa   je platcom   DPH   (19 %), zvyšuje   sa   predmetná   suma   o 19 %, t. j. o 1 557,20 Sk,   teda   priznaná   úhrada   spolu   s   režijným   paušálom   zvýšená   o   DPH predstavuje celkom 9 753,20 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu   ústavného súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007