SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 373/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s čl.   1Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cob 18/2013 z 23. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podanáprostredníctvom   splnomocneného   advokáta ⬛⬛⬛⬛,

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základnýmprávom na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Cob18/2013 z 23. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ uvádza, že 3. októbra 2005 uzavrel so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“), kúpnu/lízingovú zmluvu(ďalej   len   „lízingová   zmluva“),   ktorej   predmetom   bol   finančný   prenájom   osobnéhomotorového vozidla BMW, M6 s obstarávacou cenou 3,9 mil. Sk bez DPH. Sťažovateľprevzal   predmet   prenájmu   7.   októbra   2005   so   stavom   tachometra   11 100   km.   Vozidlozačalo po krátkom čase vykazovať vady nasvedčujúce tomu, že auto bolo poškodené pridopravnej nehode. Sťažovateľ z toho dôvodu vrátil predmet prenájmu 2. decembra 2005so stavom tachometra 12 965 km. Za dobu prenájmu uhradil žalobcovi sumu 200 000 Sk,ktorú považuje za primeranú dobe užívania vozidla.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 26 Cb 14/2008-109   z 1.   februára   2012   sťažovateľovi   uložil,   aby   žalobcovi   zaplatil   istinu   48 956,61   €s úrokom   z omeškania   vo   výške   14,55   %   a náhradu   trov   konania.   Hmotnoprávne   vecposúdil podľa § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 269 ods. 2 a § 365 Obchodného zákonníkaa obchodných podmienok prenajímateľa. Sťažovateľ uvádza, že výšku istiny okresný súdodôvodnil iba s poukazom na žalobcom predložený dokument „Finančné vysporiadanie LZ zo dňa 31. 07. 2006“.

Sťažovateľ   podal   odvolanie,   v ktorom   argumentoval   neplatnosťou   zmluvyz 3. októbra   2005   z dôvodu „... vád   predmetu   prenájmu,   ale   tiež   preto,   že   žalobca v Obchodných   podmienkach   prenajímateľa   zaviazal   sťažovateľa,   aby   sa   vopred   vzdal svojich práv, v dôsledku čoho sú uvedené podmienky neplatné“. Krajský súd bez nariadeniapojednávania potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podľa sťažovateľa svoje rozhodnutiezaložil na mechanickom stotožnení sa s názormi okresného súdu.

V sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil,   pretožeide „o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú je potrebné podriadiť pod ustanovenie § 52 a nasl. OZ resp.   podľa   zákonov   č.   634/1992   Zb.   resp.   250/2007   Z.   z.   resp.   č.   129/2010   Z.   z. o spotrebiteľských úveroch... Takýto postup favorizujú všeobecné súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach (KS Trenčín vo veci sp. zn. 6 Co 326/2013, KS Prešov vo veci sp. zn. 4 Cob 92/2011, KS Košice vo veci sp. zn. 16 CoE 120/2012, KS Nitra vo veci sp. zn. 5 CoE 106/2011)...

Je   preukázateľné,   že   lízingová   zmluva   z 3.   októbra   2005   bola   uzavretá   medzi žalobcom a sťažovateľom, ktorý vystupoval v rámci tejto zmluvy ako osoba fyzická (teda nepodnikateľ).

Zmluva,   ako   aj   obchodné   podmienky,   ktoré   sú   jej   neoddeliteľnou   súčasťou, sú typickými   štandardnými   formulárovými   listinami,   na   ktoré   zásadne   dopadá   súdna kontrola... Preto ak žalobca vo vopred formulovaných zmluvných podmienkach favorizoval Obchodný   zákonník   pred   právnymi   predpismi   určenými   na   ochranu   spotrebiteľa, ide o neprijateľnú   podmienku,   ktorá   je   v rozpore   s   §   54   ods.   1   OZ,   podľa   ktorého sa zmluvná úprava vzťahov, nemôže odchýliť od režimu OZ, v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ   ide   o zmluvné   podmienky   uvedené   v článku   11   písm.   d/   Obchodných podmienok prenajímateľa, upravujúcich nárok žalobcu na paušalizovanú náhradu škody, všetkých ďalších nákladov, zmluvnej pokuty, poplatku pre prípad predčasného ukončenia leasingového   vzťahu,   tieto   treba   považovať   za   zákonne   neprijateľné,   v dôsledku   čoho je takéto jednostranné ujednanie (Obchodné podmienky prenajímateľa) ex lege neplatné.“.

Tým, že krajský súd „(i) výslovne vylúčil právnu okolnosť, na ktorú bol povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti (spotrebiteľská zmluva, absolútna neplatnosť Obchodných podmienok prenajímateľa, právne posúdenie veci), (ii) nijako sa nevysporiadal s odlišnou súdnou   praxou   v obdobných   veciach,   (iii)   nijako   nereagoval   na   odvolacie   námietky sťažovateľa   zásadného   charakteru   (žalobca   v Obchodných   podmienkach   prenajímateľa zaviazal   sťažovateľa,   aby   sa   vopred   vzdal   svojich   práv,   v dôsledku   čoho   sú   uvedené podmienky neplatné), a (iv) právne primeraným spôsobom neodôvodnil výšku priznanej žalovanej   istiny   (čo   predtým   neurobil   ani   okresný   súd)“,   odňal   sťažovateľovi   prístupk súdnej ochrane.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozhodnutím bola uložená povinnosť na úhradupeňažnej sumy, sťažovateľ namieta aj zásah do svojho práva na ochranu vlastníctva.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,že napadnutým rozsudok krajského súdu boli porušené jeho práva, aby ústavný súd zrušiltento rozsudok a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Žiada aj o priznanie náhradytrov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosťnapadnutého rozsudku do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti. Návrh odôvodnil tým,že okamžitý výkon právoplatného rozsudku krajského súdu je pre neho finančne neúnosnýa privodil by mu vážnu ujmu, pričom oprávnenému by tým nevznikla väčšia ujma.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právomna   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Vzhľadom   na to,   že   medzioznačenými   článkami   ústavy   a dohovoru   zaručujúcimi   súdnu   ochranu   práv   nie   súzásadnejšie   odlišnosti   (m.   m.   IV. ÚS 195/07)   a sťažovateľ   ich   namietané   porušeniev odôvodnení sťažnosti argumentačne nerozlišuje, ústavný súd ich posudzoval spoločne.

Námietky   sťažovateľa   smerujú   proti   právnemu   posúdeniu   veci.   Sťažovateľargumentuje,   že   lízingová   zmluva,   ktorú   uzavrel   so   žalobcom,   mala   byť   posúdenáako spotrebiteľská zmluva a v nadväznosti na to niektoré jej ustanovenia, na ktoré konkrétnepoukazuje, ako neprijateľné podmienky, ktoré sú neplatné. Sťažovateľ zároveň považujenapadnutý   rozsudok   za   nedostatočne   odôvodnený   a namieta,   že   krajský   súdsa nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd v prvom rade poukazuje na svojukonštantnú   judikatúru,   v   ktorej   opakovane   zdôrazňuje,   že   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každýsa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávisloma nestrannom   súde,   pričom   jeho   súčasťou   je   aj   ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konaniaposkytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravnéhoprostriedku   domáha   ochrany   svojich   práv   pred   odvolacím   súdom   z   dôvodov,   ktorýchuplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovenézákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musíposkytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochranyv takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno považovať za právona úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolaciehosúdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenomzákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr.   IV.   ÚS 77/02) do   obsahuzákladného   práva   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   patríaj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníkakonania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdyzistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že   skutkové   a   právne   záverynie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorýby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Súčasne má každý právo na to,aby sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorýpredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistenýstav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.

Vzhľadom na to, že krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že sa stotožnils právnym posúdením sporu súdom prvého stupňa, ústavný súd považuje za relevantnécitovať   časť   rozsudku   okresného   súdu,   ktorá   sa   venuje   právnemu   posúdeniu   lízingovejzmluvy, nároky z ktorej boli predmetom konania:

„Podľa   ust.   §   261   ods.   1   Obchodného   zákonníka   táto   časť   zákona   upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak je pri ich vzniku zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, rieši sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu,   ktorá   nie   je   upravená   ako   typ   zmluvy.   Ak   však   účastníci   dostatočne   neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

Z vykonaného   dokazovania   mal   súd   preukázané,   že   medzi   navrhovateľom a odporcom   bola   riadne   uzavretá   LZ   v zmysle   §   269   ods.   2   Obch.   zák.   Svoje   práva a povinnosti si riadne dohodli a upravili v LZ a OPP. Predmet leasingu si prenajímateľ, čiže odporca vybral sám, pri jeho prevzatí bol povinný motorové vozidlo skontrolovať, preskúšať   a   absolvovať   skúšobnú   jazdu.   Navrhovateľ   v zmluvnom   vzťahu   založenom LZ vystupuje výlučne ako subjekt zabezpečujúci financovanie tohto vozidla. V zmysle čl. 7 písm. j OPP bol práve odporca povinný uplatniť nároky vyplývajúce zo záruk a servisných podmienok. Navrhovateľ preukázal, že vozidlo po vrátení nebolo používané, čo potvrdzuje aj údaj v kúpnej zmluve zo dňa 02. 10. 2006, kedy malo vozidlo najazdené rovnaký počet kilometrov ako keď bolo odobraté a to 12.965 km.

Navrhovaní   svedkovia   ničím   nespochybnili   okolnosti   uzavretia   LZ   a v konečnom dôsledku ani sám odporca jej platnosť nenamietal, z tohto dôvodu sú jej ustanovenia spolu s OPP   záväzné.   Súd   sa   stotožnil   s tvrdením   navrhovateľa,   že   tvrdenia   odporcu,   ako i skutočnosti   týkajúce   sa   technického   stavu   vozidla   nemajú   priamy   vzťah   k žalobnému návrhu, nároku alebo právnemu základu jeho uplatnenia.“

Argumentácia sťažovateľa v odvolaní (ktorého obsah ústavný súd zistil zo súdnehospisu) bola v podstate sústredená do námietky, že „Zmluva zo dňa 03. 10. 2005 je neplatná, nakoľko obsahuje ustanovenie, že predmet zmluvy, ktorý bolo odovzdaný odporcovi je bez vád, čím bol odporca uvedený predávajúcim aj kupujúcim do omylu. Súd sa pri hodnotení skutkového stavu uspokojil iba hodnotením LZ a všeobecných obchodných podmienok, ale neprihliadol   na   okolnosti   za   akých   bola   zmluva   uzavretá   a či   nedošlo   k porušeniu predmetnej zmluvy podstatným spôsobom zo strany navrhovateľa a ďalšieho účastníka – predávajúceho tým, že odporcovi odovzdávali spolu predmet leasingu s vadami.“.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   k odvolacím   námietkamsťažovateľa uviedol:

«Odvolací   súd   sa   stotožnil   s právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa   a zaujal stanovisko   len   k tým   argumentom   odvolateľa,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam pre rozhodnutie o odvolaní.

Je nesporné, že navrhovateľ uzatvoril dňa 03. 10. 2005 s odporcom LZ č. 607000031, ktorej súčasťou sú aj OPP. LZ bola uzatvorená slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, čo zmluvné   strany   deklarovali   svojimi   podpismi.   Je   teda   platná.   Predmetom   LZ   bolo ojazdené   osobné   motorové   vozidlo   BMW,   M6,   výrobné   číslo   WBSEH91060B777121 obstarávacou   cenou   3.900.000,-   Sk   bez   DPH.   Odporca,   ako   leasingový   nájomca, preberacím   protokolom   prebral   osobné   auto   v opísanom   stave.   Zároveň   sa   zaviazal uhrádzať riadne a včas jednotlivé leasingové splátky, a to zaplatiť navrhovateľovi zvýšenú splátku vopred vo výške 30 % z kúpnej ceny a platiť navrhovateľovi štvrťročné leasingové splátky   vo   výške   5,9862   %   z kúpnej   ceny   bez   DPH.   Odporca   neplnil   svoje   povinnosti vyplývajúce z čl. 4 písm. a) OPP (povinnosť hradiť dohodnuté leasingové splátky riadne a v plnej   výške)   s poukazom   na   čl.   4   písm.   h)   a i)   OPP.   V konaní   bolo   preukázané, že k odstúpeniu   došlo   konkludentne,   a to   odobratím   predmetu   leasingu   v súlade   s čl.   6 písm. b) OPP. Zmluvné strany si v čl. 11 písm. d), body da až df OPP dohodli pre prípad odstúpenia   od   zmluvy,   že   odporca   je   povinný   uhradiť   navrhovateľovi   všetky   splatné pohľadávky, náhradu škody, všetky náklady vzniknuté v súvislosti s predčasným ukončením leasingu, zmluvnú pokutu, poplatkom z predčasne ukončenej LZ a náklady za spracovanie agendy   predčasného   ukončenia   LZ.   Navrhovateľ   svoje   nároky   podrobne   vyčíslil vo finančnom vysporiadaní LZ zo dňa 31. 07. 2006. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že „predmet leasingu si odporca vybral sám, pri jeho prevzatí bol   povinný   motorové   vozidlo   skontrolovať,   preskúšať   a absolvovať   skúšobnú   jazdu“. V preberacom protokole odporca vyhlásil, že preberá predmet leasingu v opísanom stave a preberá   postúpené   práva   leasingového   prenajímateľa   ako   kupujúceho   vo   vzťahu k predávajúcemu,   najmä   ohľadne   nárokov   z vád   a zo   záruk.   Podľa   čl.   7   písm.   j)   OPP podpisom leasingovej zmluvy prešli na odporcu všetky práva a nároky voči dodávateľovi predmetu leasingu titulom záruk a servisných podmienok a zároveň sa zaviazal tieto nároky a pohľadávky   riadne   a včas   uplatňovať.   Ak   vozidlo   ukazovalo   vady,   mal   odporca   tieto reklamovať u dodávateľa, t. j. u spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Tým však nezanikla jeho povinnosť   platiť   navrhovateľovi   dohodnuté   leasingové   splátky.   Odvolací   súd   súhlasí s tvrdením   súdu   prvého   stupňa,   že   tvrdenia   odporcu   ako   i skutočnosti   týkajúce sa technického   stavu   vozidla   vrátane   výpovede   svedkov ⬛⬛⬛⬛ a nemajú priamy vzťah k vymáhanému nároku. Navrhovateľ v tomto zmluvnom vzťahu vystupoval len ako subjekt zabezpečujúci financovanie motorového vozidla formou finančného leasingu.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľa, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté   dôkazy,   dospel   súd   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a svoj   rozsudok nedostatočne   odôvodnil.   Súd   prvého   stupňa   vykonal   všetky   navrhnuté   dôkazy   (vypočul navrhnutých   svedkov),   ktoré   hodnotil   jednotlivo   i vo   vzájomných   súvislostiach   a dospel k správnemu právnemu záveru.»

Z citovanej   časti   odvolania   sťažovateľa   vyplýva,   že   sťažovateľ   v odvolaníneargumentoval tým, že lízingová zmluva mala byť posudzovaná ako zmluva spotrebiteľská.Táto argumentácia je až obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína   svoju   judikatúru   (I.   ÚS   353/06),   podľaktorej z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnomsúde)   limitujúceho   vzťah   ústavného   súdu   k   všeobecným   súdom   okrem   iného   vyplýva,že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základnýchpráv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a ažnásledne v konaní pred ústavným súdom (mutatis mutandis III. ÚS 90/03). Inak povedané,pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní predústavným súdom zásadnú argumentáciu, ktorú mohol predniesť už pred všeobecnými súdmi,avšak   túto   nepredniesol,   treba   vychádzať   z toho,   že   materiálne   nevyčerpal   opravnéprostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práva slobôd účinne poskytuje, preto sťažnosť v takomto prípade podľa § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde nie je prípustná.

Navyše, podľa názoru ústavného súdu z citovaného odôvodnenia rozsudku okresnéhosúdu vyplýva, že sa zaoberal posúdením právneho vzťahu uzavretého medzi sťažovateľom,spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ (neskôr ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ), ako prenajímateľom a spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛,ako predávajúcim, ktorý posúdil podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka ako záväzkovývzťah medzi podnikateľmi, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti. Tým v podstate vylúčilposudzovanie lízingovej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy, keďže jej účastníkom na stranespotrebiteľa môže byť fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvynekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52ods.   4   Občianskeho   zákonníka   a rovnako   §   52   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   v zneníúčinnom v čase uzavretia lízingovej zmluvy 3. 10. 2005). Ústavný súd v tejto súvislostipoukazuje aj na čl. 2 písm. b) smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvekfyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcimsa na jeho obchod, podnikanie alebo povolanie.

Hoci   z rozsudku   okresného   súdu   nie   je   jasné,   na   základe   akých   konkrétnychskutočností   dospel   súd   prvého   stupňa   k záveru,   že   zmluvný   vzťah,   ktorého   subjektomje sťažovateľ,   má   byť   posudzovaný   podľa   §   261   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   bolonepochybne   vecou   okresného   súdu,   aby   rozhodol,   či   lízingová   zmluva   bola   uzavretána uspokojenie potrieb týkajúcich sa podnikateľskej činnosti, a to s prihliadnutím na všetkyokolnosti   vyplývajúce   zo   súdneho   spisu.   Sťažovateľ,   ktorý   je   súdnym   exekútorom,v odvolaní proti tomuto posúdeniu nenamietal, čo ústavný súd považuje za rozhodujúcuskutočnosť, pokiaľ sa mienil dovolávať právneho posúdenia uzavretej zmluvy ako zmluvyspotrebiteľskej,   t.   j.   uzavretej   v rozhodujúcom   rozsahu   na   uspokojenie   svojich   potriebako súkromnej   osoby,   nie   v súvislosti   s výkonom   svojej   profesie.   Ústavný   súd   nie   jeskutkovým súdom, ktorý by sa mal zaoberať hodnotením relevantných skutočností, ktorésú obsahom spisu, keď sa sťažovateľ navyše k ich hodnoteniu v priebehu konania predvšeobecným súdom vôbec nevyjadril a k tejto skutočnosti (posúdeniu okresným súdom)sa nijako nevyjadril ani v sťažnosti ústavnému súdu.

Vychádzajúc   z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   sa   krajský   súd   zaoberalposúdením   okolností,   za   ktorých   bola   lízingová   zmluva   uzavretá   a ktoré   sťažovateľspochybňoval v odvolaní s poukazom na to, že žalobca konajúci v zhode s predávajúcim mu„zatajil“   predchádzajúce   poškodenie   vozidla.   Krajský   súd   sa   s týmito   okolnosťamivysporiadal, keď konštatoval, že išlo o kúpu ojazdeného vozidla, ktoré si sťažovateľ sámvybral,   a v prípade   zistenia   vád,   ktoré   vyšli   dodatočne   najavo,   mal   podľa   dohodnutýchzmluvných podmienok tieto vady reklamovať a uplatňovať nároky z nich vyplývajúce, čo hovšak nezbavovalo povinnosti uhrádzať žalobcovi záväzky vyplývajúce z dojednanej zmluvy.Konkrétne   vyčíslenie   týchto   nárokov   žalobcu   je   obsahom   žalobného   návrhu,   neskôrv priebehu konania modifikovaného späťvzatím v časti zmluvnej pokuty.

Ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľa   preto   nepovažuje   napadnutý   rozsudokv rozsahu   jeho   námietok,   ktoré   využil   v priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi,za neodôvodnený a nepreskúmateľný, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantnýchargumentov pre výrok napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Úlohou ústavného súdupri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnejperfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviekvyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchtoaspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnostia udržateľnosti.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   právnych   záverov   krajského   súdu   v rozsahusťažovateľom využitej možnosti účinnej ochrany jeho práv v napadnutom súdnom konanídospel   záveru,   že   v posudzovanej   veci   sa   odvolací   súd   nedopustil   takých   výkladovýchomylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého rozsudku krajského súdus obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľom označeného základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje takápríčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto sťažnosti mohol reálnedospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorejvšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a právhmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   práva   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   ústavy,ako aj z čl. 1 dodatkového protokolu ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecnéhosúdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesnýchprincípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu v napadnutomkonaní nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy   ani   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   odmietolpri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti nie jedôvod zaoberať sa návrhom na vydanie dočasného opatrenia, a preto ústavný súd už o tomtonávrhu sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015