SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 373/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cob 18/2013 z 23. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) podanáprostredníctvom splnomocneného advokáta ⬛⬛⬛⬛,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základnýmprávom na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Cob18/2013 z 23. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ uvádza, že 3. októbra 2005 uzavrel so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“), kúpnu/lízingovú zmluvu(ďalej len „lízingová zmluva“), ktorej predmetom bol finančný prenájom osobnéhomotorového vozidla BMW, M6 s obstarávacou cenou 3,9 mil. Sk bez DPH. Sťažovateľprevzal predmet prenájmu 7. októbra 2005 so stavom tachometra 11 100 km. Vozidlozačalo po krátkom čase vykazovať vady nasvedčujúce tomu, že auto bolo poškodené pridopravnej nehode. Sťažovateľ z toho dôvodu vrátil predmet prenájmu 2. decembra 2005so stavom tachometra 12 965 km. Za dobu prenájmu uhradil žalobcovi sumu 200 000 Sk,ktorú považuje za primeranú dobe užívania vozidla.
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 26 Cb 14/2008-109 z 1. februára 2012 sťažovateľovi uložil, aby žalobcovi zaplatil istinu 48 956,61 €s úrokom z omeškania vo výške 14,55 % a náhradu trov konania. Hmotnoprávne vecposúdil podľa § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 269 ods. 2 a § 365 Obchodného zákonníkaa obchodných podmienok prenajímateľa. Sťažovateľ uvádza, že výšku istiny okresný súdodôvodnil iba s poukazom na žalobcom predložený dokument „Finančné vysporiadanie LZ zo dňa 31. 07. 2006“.
Sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom argumentoval neplatnosťou zmluvyz 3. októbra 2005 z dôvodu „... vád predmetu prenájmu, ale tiež preto, že žalobca v Obchodných podmienkach prenajímateľa zaviazal sťažovateľa, aby sa vopred vzdal svojich práv, v dôsledku čoho sú uvedené podmienky neplatné“. Krajský súd bez nariadeniapojednávania potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podľa sťažovateľa svoje rozhodnutiezaložil na mechanickom stotožnení sa s názormi okresného súdu.
V sťažnosti namieta, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, pretožeide „o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú je potrebné podriadiť pod ustanovenie § 52 a nasl. OZ resp. podľa zákonov č. 634/1992 Zb. resp. 250/2007 Z. z. resp. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch... Takýto postup favorizujú všeobecné súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach (KS Trenčín vo veci sp. zn. 6 Co 326/2013, KS Prešov vo veci sp. zn. 4 Cob 92/2011, KS Košice vo veci sp. zn. 16 CoE 120/2012, KS Nitra vo veci sp. zn. 5 CoE 106/2011)...
Je preukázateľné, že lízingová zmluva z 3. októbra 2005 bola uzavretá medzi žalobcom a sťažovateľom, ktorý vystupoval v rámci tejto zmluvy ako osoba fyzická (teda nepodnikateľ).
Zmluva, ako aj obchodné podmienky, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou, sú typickými štandardnými formulárovými listinami, na ktoré zásadne dopadá súdna kontrola... Preto ak žalobca vo vopred formulovaných zmluvných podmienkach favorizoval Obchodný zákonník pred právnymi predpismi určenými na ochranu spotrebiteľa, ide o neprijateľnú podmienku, ktorá je v rozpore s § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého sa zmluvná úprava vzťahov, nemôže odchýliť od režimu OZ, v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ ide o zmluvné podmienky uvedené v článku 11 písm. d/ Obchodných podmienok prenajímateľa, upravujúcich nárok žalobcu na paušalizovanú náhradu škody, všetkých ďalších nákladov, zmluvnej pokuty, poplatku pre prípad predčasného ukončenia leasingového vzťahu, tieto treba považovať za zákonne neprijateľné, v dôsledku čoho je takéto jednostranné ujednanie (Obchodné podmienky prenajímateľa) ex lege neplatné.“.
Tým, že krajský súd „(i) výslovne vylúčil právnu okolnosť, na ktorú bol povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti (spotrebiteľská zmluva, absolútna neplatnosť Obchodných podmienok prenajímateľa, právne posúdenie veci), (ii) nijako sa nevysporiadal s odlišnou súdnou praxou v obdobných veciach, (iii) nijako nereagoval na odvolacie námietky sťažovateľa zásadného charakteru (žalobca v Obchodných podmienkach prenajímateľa zaviazal sťažovateľa, aby sa vopred vzdal svojich práv, v dôsledku čoho sú uvedené podmienky neplatné), a (iv) právne primeraným spôsobom neodôvodnil výšku priznanej žalovanej istiny (čo predtým neurobil ani okresný súd)“, odňal sťažovateľovi prístupk súdnej ochrane.
Vzhľadom na to, že napadnutým rozhodnutím bola uložená povinnosť na úhradupeňažnej sumy, sťažovateľ namieta aj zásah do svojho práva na ochranu vlastníctva.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,že napadnutým rozsudok krajského súdu boli porušené jeho práva, aby ústavný súd zrušiltento rozsudok a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Žiada aj o priznanie náhradytrov právneho zastúpenia.
Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosťnapadnutého rozsudku do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti. Návrh odôvodnil tým,že okamžitý výkon právoplatného rozsudku krajského súdu je pre neho finančne neúnosnýa privodil by mu vážnu ujmu, pričom oprávnenému by tým nevznikla väčšia ujma.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právomna ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vzhľadom na to, že medzioznačenými článkami ústavy a dohovoru zaručujúcimi súdnu ochranu práv nie súzásadnejšie odlišnosti (m. m. IV. ÚS 195/07) a sťažovateľ ich namietané porušeniev odôvodnení sťažnosti argumentačne nerozlišuje, ústavný súd ich posudzoval spoločne.
Námietky sťažovateľa smerujú proti právnemu posúdeniu veci. Sťažovateľargumentuje, že lízingová zmluva, ktorú uzavrel so žalobcom, mala byť posúdenáako spotrebiteľská zmluva a v nadväznosti na to niektoré jej ustanovenia, na ktoré konkrétnepoukazuje, ako neprijateľné podmienky, ktoré sú neplatné. Sťažovateľ zároveň považujenapadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený a namieta, že krajský súdsa nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní.
V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd v prvom rade poukazuje na svojukonštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každýsa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávisloma nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konaniaposkytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravnéhoprostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorýchuplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovenézákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musíposkytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochranyv takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno považovať za právona úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolaciehosúdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenomzákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patríaj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníkakonania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdyzistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne záverynie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorýby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Súčasne má každý právo na to,aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorýpredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistenýstav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.
Vzhľadom na to, že krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že sa stotožnils právnym posúdením sporu súdom prvého stupňa, ústavný súd považuje za relevantnécitovať časť rozsudku okresného súdu, ktorá sa venuje právnemu posúdeniu lízingovejzmluvy, nároky z ktorej boli predmetom konania:
„Podľa ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak je pri ich vzniku zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, rieši sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcom bola riadne uzavretá LZ v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zák. Svoje práva a povinnosti si riadne dohodli a upravili v LZ a OPP. Predmet leasingu si prenajímateľ, čiže odporca vybral sám, pri jeho prevzatí bol povinný motorové vozidlo skontrolovať, preskúšať a absolvovať skúšobnú jazdu. Navrhovateľ v zmluvnom vzťahu založenom LZ vystupuje výlučne ako subjekt zabezpečujúci financovanie tohto vozidla. V zmysle čl. 7 písm. j OPP bol práve odporca povinný uplatniť nároky vyplývajúce zo záruk a servisných podmienok. Navrhovateľ preukázal, že vozidlo po vrátení nebolo používané, čo potvrdzuje aj údaj v kúpnej zmluve zo dňa 02. 10. 2006, kedy malo vozidlo najazdené rovnaký počet kilometrov ako keď bolo odobraté a to 12.965 km.
Navrhovaní svedkovia ničím nespochybnili okolnosti uzavretia LZ a v konečnom dôsledku ani sám odporca jej platnosť nenamietal, z tohto dôvodu sú jej ustanovenia spolu s OPP záväzné. Súd sa stotožnil s tvrdením navrhovateľa, že tvrdenia odporcu, ako i skutočnosti týkajúce sa technického stavu vozidla nemajú priamy vzťah k žalobnému návrhu, nároku alebo právnemu základu jeho uplatnenia.“
Argumentácia sťažovateľa v odvolaní (ktorého obsah ústavný súd zistil zo súdnehospisu) bola v podstate sústredená do námietky, že „Zmluva zo dňa 03. 10. 2005 je neplatná, nakoľko obsahuje ustanovenie, že predmet zmluvy, ktorý bolo odovzdaný odporcovi je bez vád, čím bol odporca uvedený predávajúcim aj kupujúcim do omylu. Súd sa pri hodnotení skutkového stavu uspokojil iba hodnotením LZ a všeobecných obchodných podmienok, ale neprihliadol na okolnosti za akých bola zmluva uzavretá a či nedošlo k porušeniu predmetnej zmluvy podstatným spôsobom zo strany navrhovateľa a ďalšieho účastníka – predávajúceho tým, že odporcovi odovzdávali spolu predmet leasingu s vadami.“.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k odvolacím námietkamsťažovateľa uviedol:
«Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa a zaujal stanovisko len k tým argumentom odvolateľa, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.
Je nesporné, že navrhovateľ uzatvoril dňa 03. 10. 2005 s odporcom LZ č. 607000031, ktorej súčasťou sú aj OPP. LZ bola uzatvorená slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, čo zmluvné strany deklarovali svojimi podpismi. Je teda platná. Predmetom LZ bolo ojazdené osobné motorové vozidlo BMW, M6, výrobné číslo WBSEH91060B777121 obstarávacou cenou 3.900.000,- Sk bez DPH. Odporca, ako leasingový nájomca, preberacím protokolom prebral osobné auto v opísanom stave. Zároveň sa zaviazal uhrádzať riadne a včas jednotlivé leasingové splátky, a to zaplatiť navrhovateľovi zvýšenú splátku vopred vo výške 30 % z kúpnej ceny a platiť navrhovateľovi štvrťročné leasingové splátky vo výške 5,9862 % z kúpnej ceny bez DPH. Odporca neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z čl. 4 písm. a) OPP (povinnosť hradiť dohodnuté leasingové splátky riadne a v plnej výške) s poukazom na čl. 4 písm. h) a i) OPP. V konaní bolo preukázané, že k odstúpeniu došlo konkludentne, a to odobratím predmetu leasingu v súlade s čl. 6 písm. b) OPP. Zmluvné strany si v čl. 11 písm. d), body da až df OPP dohodli pre prípad odstúpenia od zmluvy, že odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi všetky splatné pohľadávky, náhradu škody, všetky náklady vzniknuté v súvislosti s predčasným ukončením leasingu, zmluvnú pokutu, poplatkom z predčasne ukončenej LZ a náklady za spracovanie agendy predčasného ukončenia LZ. Navrhovateľ svoje nároky podrobne vyčíslil vo finančnom vysporiadaní LZ zo dňa 31. 07. 2006. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že „predmet leasingu si odporca vybral sám, pri jeho prevzatí bol povinný motorové vozidlo skontrolovať, preskúšať a absolvovať skúšobnú jazdu“. V preberacom protokole odporca vyhlásil, že preberá predmet leasingu v opísanom stave a preberá postúpené práva leasingového prenajímateľa ako kupujúceho vo vzťahu k predávajúcemu, najmä ohľadne nárokov z vád a zo záruk. Podľa čl. 7 písm. j) OPP podpisom leasingovej zmluvy prešli na odporcu všetky práva a nároky voči dodávateľovi predmetu leasingu titulom záruk a servisných podmienok a zároveň sa zaviazal tieto nároky a pohľadávky riadne a včas uplatňovať. Ak vozidlo ukazovalo vady, mal odporca tieto reklamovať u dodávateľa, t. j. u spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Tým však nezanikla jeho povinnosť platiť navrhovateľovi dohodnuté leasingové splátky. Odvolací súd súhlasí s tvrdením súdu prvého stupňa, že tvrdenia odporcu ako i skutočnosti týkajúce sa technického stavu vozidla vrátane výpovede svedkov ⬛⬛⬛⬛ a nemajú priamy vzťah k vymáhanému nároku. Navrhovateľ v tomto zmluvnom vzťahu vystupoval len ako subjekt zabezpečujúci financovanie motorového vozidla formou finančného leasingu.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľa, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil. Súd prvého stupňa vykonal všetky navrhnuté dôkazy (vypočul navrhnutých svedkov), ktoré hodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu právnemu záveru.»
Z citovanej časti odvolania sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ v odvolaníneargumentoval tým, že lízingová zmluva mala byť posudzovaná ako zmluva spotrebiteľská.Táto argumentácia je až obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju judikatúru (I. ÚS 353/06), podľaktorej z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnomsúde) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom okrem iného vyplýva,že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základnýchpráv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a ažnásledne v konaní pred ústavným súdom (mutatis mutandis III. ÚS 90/03). Inak povedané,pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní predústavným súdom zásadnú argumentáciu, ktorú mohol predniesť už pred všeobecnými súdmi,avšak túto nepredniesol, treba vychádzať z toho, že materiálne nevyčerpal opravnéprostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práva slobôd účinne poskytuje, preto sťažnosť v takomto prípade podľa § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde nie je prípustná.
Navyše, podľa názoru ústavného súdu z citovaného odôvodnenia rozsudku okresnéhosúdu vyplýva, že sa zaoberal posúdením právneho vzťahu uzavretého medzi sťažovateľom,spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ (neskôr ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ), ako prenajímateľom a spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛,ako predávajúcim, ktorý posúdil podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka ako záväzkovývzťah medzi podnikateľmi, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti. Tým v podstate vylúčilposudzovanie lízingovej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy, keďže jej účastníkom na stranespotrebiteľa môže byť fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvynekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52ods. 4 Občianskeho zákonníka a rovnako § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v zneníúčinnom v čase uzavretia lízingovej zmluvy 3. 10. 2005). Ústavný súd v tejto súvislostipoukazuje aj na čl. 2 písm. b) smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvekfyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcimsa na jeho obchod, podnikanie alebo povolanie.
Hoci z rozsudku okresného súdu nie je jasné, na základe akých konkrétnychskutočností dospel súd prvého stupňa k záveru, že zmluvný vzťah, ktorého subjektomje sťažovateľ, má byť posudzovaný podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, bolonepochybne vecou okresného súdu, aby rozhodol, či lízingová zmluva bola uzavretána uspokojenie potrieb týkajúcich sa podnikateľskej činnosti, a to s prihliadnutím na všetkyokolnosti vyplývajúce zo súdneho spisu. Sťažovateľ, ktorý je súdnym exekútorom,v odvolaní proti tomuto posúdeniu nenamietal, čo ústavný súd považuje za rozhodujúcuskutočnosť, pokiaľ sa mienil dovolávať právneho posúdenia uzavretej zmluvy ako zmluvyspotrebiteľskej, t. j. uzavretej v rozhodujúcom rozsahu na uspokojenie svojich potriebako súkromnej osoby, nie v súvislosti s výkonom svojej profesie. Ústavný súd nie jeskutkovým súdom, ktorý by sa mal zaoberať hodnotením relevantných skutočností, ktorésú obsahom spisu, keď sa sťažovateľ navyše k ich hodnoteniu v priebehu konania predvšeobecným súdom vôbec nevyjadril a k tejto skutočnosti (posúdeniu okresným súdom)sa nijako nevyjadril ani v sťažnosti ústavnému súdu.
Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, sa krajský súd zaoberalposúdením okolností, za ktorých bola lízingová zmluva uzavretá a ktoré sťažovateľspochybňoval v odvolaní s poukazom na to, že žalobca konajúci v zhode s predávajúcim mu„zatajil“ predchádzajúce poškodenie vozidla. Krajský súd sa s týmito okolnosťamivysporiadal, keď konštatoval, že išlo o kúpu ojazdeného vozidla, ktoré si sťažovateľ sámvybral, a v prípade zistenia vád, ktoré vyšli dodatočne najavo, mal podľa dohodnutýchzmluvných podmienok tieto vady reklamovať a uplatňovať nároky z nich vyplývajúce, čo hovšak nezbavovalo povinnosti uhrádzať žalobcovi záväzky vyplývajúce z dojednanej zmluvy.Konkrétne vyčíslenie týchto nárokov žalobcu je obsahom žalobného návrhu, neskôrv priebehu konania modifikovaného späťvzatím v časti zmluvnej pokuty.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa preto nepovažuje napadnutý rozsudokv rozsahu jeho námietok, ktoré využil v priebehu konania pred všeobecnými súdmi,za neodôvodnený a nepreskúmateľný, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantnýchargumentov pre výrok napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Úlohou ústavného súdupri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnejperfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviekvyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchtoaspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnostia udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu v rozsahusťažovateľom využitej možnosti účinnej ochrany jeho práv v napadnutom súdnom konanídospel záveru, že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladovýchomylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého rozsudku krajského súdus obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľom označeného základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje takápríčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto sťažnosti mohol reálnedospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorejvšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a právhmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,ako aj z čl. 1 dodatkového protokolu ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecnéhosúdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesnýchprincípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu v napadnutomkonaní nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietolpri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti nie jedôvod zaoberať sa návrhom na vydanie dočasného opatrenia, a preto ústavný súd už o tomtonávrhu sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015