znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 373/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti BRATISLAVSKÁ   VODÁRENSKÁ   SPOLOČNOSŤ,   a.   s.,   Prešovská   48,   Bratislava, a obchodnej spoločnosti ZÁPADOSLOVENSKÁ VODÁRENSKÁ SPOLOČNOSŤ, a. s., Nábrežie za hydrocentrálou 4, Nitra, zastúpených advokátom a konateľom JUDr. Michalom Mišíkom,   Advokátska   kancelária   Mišík,   s.   r.   o.,   Prievozská   4B,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu na inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Obo   5/2013   a   jeho   uznesením z 29. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   BRATISLAVSKÁ   VODÁRENSKÁ SPOLOČNOSŤ, a. s., a obchodnej spoločnosti ZÁPADOSLOVENSKÁ VODÁRENSKÁ SPOLOČNOSŤ, a. s., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   BRATISLAVSKÁ   VODÁRENSKÁ SPOLOČNOSŤ,   a.   s.,   Prešovská   48,   Bratislava,   a   obchodnej   spoločnosti ZÁPADOSLOVENSKÁ   VODÁRENSKÁ   SPOLOČNOSŤ,   a.   s.,   Nábrežie za hydrocentrálou 4, Nitra (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Obo 5/2013   a   jeho   uznesením   z   29.   januára   2014   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie“). Podaním doručeným ústavnému súdu 7. mája 2014 sťažovateľky svoju sťažnosť doplnili.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Na Krajskom súde v Bratislave je pod. spis. zn. 29Cb/56/2002 vedené konanie o zaplatenie 13 277 567,55 € s príslušenstvom zo zmeniek na návrh   žalobcu   T.,   proti   žalovaným   I.   Bratislavská   vodárenská   spoločnosť,   a.   s., so sídlom: Prešovská 48, 826 46 Bratislava, IČO: 35 850 370, II. Trnavská vodárenská spoločnosť,   a. s.,   so   sídlom:   Priemyselná   10,   921   79   Piešťany,   IČO:   36   252   484 a III. Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s. so sídlom: Nábrežie za hydrocentrálou 4, 949 60 Nitra, IČO: 36 550 949.

Na   návrh   sťažovateľa   ZVS   ako   žalovaného   III.   zo   dňa   25.   6.   2012   bolo   na pojednávaní dňa 2. 7. 2014 v tejto veci na Krajskom súde v Bratislave vydané uznesenie spis. zn. 29Cb/56/2002 - 530 z 2. 7. 2012 o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku. V uznesení bol žalobca T. zaviazaný zložiť preddavok na trovy konania vo výške 663 878,38 € a žalovaní I. až. III. boli vyzvaní na zloženie preddavku v sume 663 878,38 € spoločne a nerozdielne.

Žalovaní I. až. III. v lehote 60 dní sumu preddavku zložili, a to tak, že žalovaný I. časť vo výške 190 866 €, žalovaný II. časť vo výške 99 582 € a žalovaný III. časť vo výške 373 432 €. Žalobca T. preddavok nezložil.

Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn. 29Cb/56/2002 - 567 z 10. 10. 2012 pre z dôvodu nezaplatenia preddavku na trovy konania žalobcom a zloženia preddavku na trovy konania žalovanými, zastavil.

Proti uzneseniu o zastavení konania podal žalobca T. dňa 27. 11. 2012 odvolanie... Porušovateľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uznesením spis. zn. 5Obo/5/2013 - 616 z 29. 1. 2014, právoplatným dňa 4. 3. 2014, rozhodol tak, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave... o zastavení konania zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľky   považujú   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   rozhodnutie porušujúce ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v odôvodnení svojej sťažnosti bližšie argumentujú:

„Porušovateľ v pozícii odvolacieho súdu v napádanom uznesení... uviedol, že podľa jeho   názoru   je   inštitút   preddavku   na   trovy   konania   v   zmysle   ustanovenia   §   141a   Osp obmedzením práva žalobcu na prístup k súdu...

Podľa názoru sťažovateľov je uvedený právny názor odvolacieho súdu arbitrárny... a nerešpektujúci rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a ani Európskeho súdu pre ľudské práva...

Uvedený názor porušovateľa... má povahu záväzného právneho názoru odvolacieho súdu na otázku aplikovateľnosti inštitútu preddavku na trovy konania podľa § 141a Osp v tomto konaní... Súd prvého stupňa je tak viazaný názorom odvolacieho súdu ohľadom dôsledkov uloženia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, a keďže odvolací súd jednoznačne uviedol, že zloženie preddavku na trovy konania je obmedzením práva žalobcu na prístup k súdu, súd prvého stupňa nemá inú možnosť... ako v následnom konaní zvoliť taký procesný postup, ktorým neuplatní voči žalobcovi tento procesný inštitút a účinky ním predpokladané. Dôsledkom takto formulovaného právneho záväzného názoru odvolacieho súdu je povinnosť súdu prvého stupňa aj napriek naplneniu predpokladov na zastavenie konania v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 Osp... konanie nezastaviť a pokračovať v ňom, resp. rovnako tak aj zrušiť rozhodnutie o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy konania a predchádzajúci návrh na uloženie tejto povinnosti aj zamietnuť. Kategorická formulácia právneho názoru odvolacieho súdu pre súd prvého stupňa neumožňuje v ďalšom konaní   návrhu   žalobcov   na   uloženie   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania vyhovieť...

V predmetnej procesnej situácii tak práve postup porušovateľa - odvolacieho súdu, ktorý v konaní právne záväzne, avšak v rozpore s právnym poriadkom, usmerňuje ďalší priebeh konania a možnosť výkonu procesných práv sťažovateľov ako účastníkov konania, predstavuje zásah do práva sťažovateľov uplatňovať a realizovať svoje procesné práva podaním   návrhu   na   uloženie   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania.   Jedná   sa o faktickú činnosť odvolacieho súdu, nakoľko vyslovený právny názor aj priamo usmerňuje ďalší procesný postup...

Porušovateľ - najvyšší súd... uviedol, že inštitút preddavku na trovy konania oslabuje postavenie žalobcu ako dominus litis, čím dochádza k oslabeniu dispozičnej zásady, ktorá je procesným vyústením autonómie vôle žalobcu, na ktorú odvolací súd vzhliada ako na jednu zo   základných   zásad   súkromného   práva.   Vyslovený   právny   názor   súdu   považujeme za maximálne   arbitrárny,   vytrhnutý   z   kontextu   iných   zásad   civilného   procesu   a jednostranne uprednostňujúci výlučne ochranu práv žalobcu v tomto konaní.

Pri strete jednotlivých práv účastníkov občianskeho súdneho konania má všeobecný súd   povinnosť   aplikovať   procesné   predpisy   tak,   aby   ostali   jednotlivé   práva   účastníkov vyvážené. Právo na prístup k súdu nie je v žiadnom prípade absolútne, rovnako tak ani dispozičná zásada v civilnom procese. Odvolací súd sa však princípom vyvažovania pri strete   rovnocenných   práv   účastníkov   konania...   neriadil,   a   uprednostnil   iba   dispozičnú zásadu,   ktorú   absolutizoval   na   úkor   ochrany   procesných   práv   sťažovateľov   v   pozícii žalovaných.“

Sťažovateľky v sťažnosti argumentujú aj judikatúrou najvyššieho súdu (uznesenia sp. zn. 7 Cdo 107/2012 z 26. februára 2013 a sp. zn. 5 Cdo 181/2013 z 21. augusta 2013), ústavného   súdu   (rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   112/2012   zo   6.   júna   2012,   sp.   zn. III. ÚS 591/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. III. ÚS 234/2013 z 10. decembra 2013), ako aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (rozhodnutie   z   13.   7.   1995   vo   veci   Tolstoy Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu), od ktorej sa najvyšší súd v namietanom konaní „bez zdôvodnenia odchýlil“.

Ďalšie námietky sťažovateliek smerujú k nedostatočnému odôvodneniu namietaného uznesenia, v ktorom sa podľa sťažovateliek najvyšší súd nevysporiadal s ich podstatnou odvolacou argumentáciou; k zmätočnosti jeho odôvodnenia a k vydaniu „tzv. prekvapivého rozhodnutia“, ktoré je podľa sťažovateliek „vystavané na takých skutočnostiach a právnom hodnotení,   ktoré   doteraz   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   resp.   vo   vyjadreniach účastníkov, neboli uvedené a porušovateľ ako odvolací súd neumožnil účastníkom konania sa   k   nim   vyjadriť“.   Uvedeným   postupom   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   odňal sťažovateľkám možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov   Bratislavská   vodárenská   spoločnosť,   a.   s. a Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn. 5Obo/5/2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2014 spis. zn. 5Obo/5/2013 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Bratislavskej vodárenskej spoločnosti,   a.   s.   a   Západoslovenskej   vodárenskej   spoločnosti,   a.   s.   trovy   právneho zastúpenia v sume 501,69 € spoločne, na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária Mišík,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Prievozská   4B,   821   09   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zo   samotnej   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľky   podali   proti namietanému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   dovolanie,   keď   uvádzajú: „Sťažovatelia   pre úplnosť dodávajú, že podali ako žalovaní I. a III. dňa 2. 4. 2014 prostredníctvom právneho zástupcu dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, ktorým napadli vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho; o dovolaní sa zatiaľ nerozhodlo.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateliek má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014