znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 373/09-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   februára   2010 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť M. C., V., zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 104/97 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 28/02 a sp. zn. 10 Co 1/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 104/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. M. C. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Galanta   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Galanta   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. C. trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. M. B., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 373/09-21   z 12. novembra   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Galanta   (ďalej   aj   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 104/97   a   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 28/02 a sp. zn. 10 Co 1/04.

V   podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   sa   ona,   resp.   jej   právny predchodca, domáhala peňažnej náhrady za to, že ďalší spoluvlastník užíval nehnuteľnosť nad   rozsah   svojho   spoluvlastníckeho   podielu,   pričom   súdna   prax   zásadne   žalujúcemu spoluvlastníkovi z tohto dôvodu priznávala nárok na peňažnú náhradu (podľa sťažovateľky je   pritom   irelevantné,   či   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   alebo   na   základe   iného ustanovenia).   Vec   do   podania   ústavnej   sťažnosti   nebola právoplatne skončená,   hoci   od podania žaloby uplynulo už 12 rokov.

Vec,   ktorá   je   predmetom   napadnutého   konania,   podľa   sťažovateľky   nemôže   byť považovaná za zložitú. Aplikácia ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v   znení   neskorších   predpisov   nemôže   súdom   spôsobovať   osobitné   ťažkosti,   resp.   také ťažkosti, ktoré by odôvodňovali také dlhé trvanie konania. Právna podstata veci bola totiž (osobitne zo strany odvolacieho súdu) ustálená a právne riešenie sa opieralo o ustálenú súdnu prax.

Sťažovateľka,   resp.   je   právny   predchodca,   neprispela   k   dĺžke   konania   takým spôsobom, ktorý by mu mohol byť vytýkaný, resp. za ktorý by mohla znášať zodpovednosť za zbytočné prieťahy v konaní. Samotnú skutočnosť, že sťažovateľka úspešne uplatňovala opravné prostriedky, nemožno kvalifikovať v jej neprospech, pretože realizovala len právo na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Sťažovateľka   poukázala   na   rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 41/97, podľa ktorého zodpovednosť na predĺženie konania v dôsledku uplatnenia práva nemôže znášať oprávnená osoba.

Podľa presvedčenia sťažovateľky bol to naopak okresný súd, ktorý konal liknavo, neefektívne   a   do   podania   ústavnej   sťažnosti   nedokázal   zvládnuť   nenáročnú   vec,   čo podpredsedníčka okresného súdu aj čiastočne priznala.

Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu, že vo veci vydal tri rozsudky, ktoré opakovane trpeli takými triviálnymi a hrubými vadami, že museli byť vždy zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Okresný súd Galanta v podstate ignoroval obsah rozhodnutí odvolacieho súdu, postupoval svojvoľne a dĺžku konania je potrebné pričítať predovšetkým   jeho   postupu   resp.   nekonaniu.   Okresný   súd   GALANTA   nebol   v   danom prípade   zaťažený   žiadnym   náročným   alebo   rozsiahlym   dokazovaním   alebo   riešením komplikovaných procesných   alebo   hmotnoprávnych   otázok,   a   k trojnásobnému zrušeniu jeho rozsudkov došlo v dôsledku nerešpektovania právneho názoru odvolacieho súdu alebo v   dôsledku   iných   triviálnych   chýb.   V   postupe   súdu   sa   opätovne   vyskytli   tak   obdobia nečinnosti resp. neefektívnej činnosti.

Poukazujeme na právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého účastník súdneho konania má právo dôvodne očakávať, že súd jeho vec správne posúdi a nepôjde cestou omylov (sp. zn. I. ÚS 89/1999 ) a na právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (sp. zn. II. ÚS 33/1999 ).

Obdobia   nečinnosti   sa   vyskytli   aj   v   konaní   pred   odvolacím   súdom.   Po   vydaní v poradí prvého rozsudku súdu prvého stupňa bol spis predložený odvolaciemu súdu dňa

03.12.2001, ale ten vo veci rozhodol až 12.07.2002. Po vydaní v poradí druhého rozsudku súdu prvého stupňa bol spis predložený odvolaciemu súdu dňa 24.11.2003, ale ten vo veci rozhodol až po viac ako roku dňa 19.01.2005.“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 12 500 € sťažovateľka odôvodnila tým, že zoči-voči orgánom, ktoré majú chrániť práva občanov, sa cíti bezmocne, stratila vieru v právny štát a v schopnosť súdu súdny spor vôbec správne rozhodnúť.

Sťažovateľka súčasne uviedla, že v danom prípade je potrebné osobitne prihliadať na skutočnosť, že súdy spôsobili prieťahy v konaní ignorovaním právneho názoru odvolacieho súdu a z odborného hľadiska absolútne nedbanlivým prístupom k veci, ktorý v podstate likviduje dôveru občanov v spravodlivé rozhodovanie a súdy ako také.

Sťažovateľka   napokon   navrhla,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnosti   nálezom   takto rozhodol:

„1. Okresný súd GALANTA v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 104/1997 porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   peňažná   suma   vo   výške   10.000,-   €   ako   primerané finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní sp. zn. 11 C 104/1997, ktoré je Okresný súd GALANTA povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Krajský súd   v TRNAVE   v konaní   vedenom pod sp.   zn.   8   Co 28/02 a sp.   zn. 10 Co 1/04   porušil   právo   sťažovateľa,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

4.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   peňažná   suma   vo   výške   2.500,-   €   ako   primerané finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní sp. zn. 8 Co 28/02 a sp. zn. 10 Co 1/04, ktoré je Krajský súd v TRNAVE povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

2. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrili predsedníčka okresného súdu, ako aj predsedníčka krajského súdu.

2.1   V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   22.   decembra   2009   predsedníčka okresného súdu okrem chronológie úkonov uviedla:

„Dĺžka trvania tohto konania je... 12 rokov. Je to skutočne dlhá doba, ktorá bola však zapríčinená predovšetkým tým, že žalobca nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh a okrem toho jeho návrh nebol kvalifikovane podaný. V priebehu konania zomrel žalobca, aj žalovaný, z ktorého dôvodu, konanie muselo byť prerušené do právoplatného skončenia dedičského konania po nebohom žalovanom. Je potrebné uviesť, že mnohé pojednávania boli zmarené z dôvodu neúčasti pôvodne žalovaného a jeho právneho zástupcu.

Tieto skutočnosti mali vplyv na dĺžku doby konania vo veci.“

2.2 Vo svojom vyjadrení z 11. januára 2010 predsedníčka krajského súdu uviedla:„Sťažnosť sťažovateľky nepovažujem za dôvodnú.... Vo veci bolo rozhodnuté v lehote cca. 5 mesiacov od nápadu veci a preto lehota 5 mesiacov na rozhodnutie odvolacieho súdu sa javí byť adekvátna a primeraná....

V rámci tejto prvej etapy konania na odvolacom Krajskom súde v Trnave podľa môjho názoru neodôvodnené prieťahy nevznikli.

Vec vedená pod sp. zn. 10Co/1/2004: Spis Okresného súdu Galanta 11C/104/1997 vo veci sporu účastníkov J. S., bytom V. proti   odporcovi   T.   S.,   bytom   S.,   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   bol   predložený tunajšiemu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   účastníka   dňa   2.   1.   2004, prostredníctvom elektronickej podateľne zapísaný do oddelenia 10 Co, bola mu pridelená spis.   zn. 10Co/1/2004, sudca spravodajca JUDr.   P. M.   V čase predloženia tohto spisu Okresného súdu Galanta odvolaciemu súdu mal spis cca. 153 strán....

Po preštudovaní spisového materiálu, v tom čase obsahujúci cca 153 listov, bolo vo veci dňa 7. 12. 2004 vydané rozhodnutie tak, že rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený a vec   sa   vrátila   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Rozhodnutie   bolo   písomne vypracované a predložené kancelárii na opis 3. 1. 2005 a dňa 13. 1. 2005 bol spis odoslaný súdu prvého stupňa.

V danom prípade Krajský súd v Trnave uskutočnil všetky potrebné opatrenia na to, aby súd konal a vyniesol vo veci rozhodnutie, i keď konanie pred tunajším súdom trvalo cca. 11 mesiacov, bolo to spôsobené subjektívnymi a objektívnymi príčinami, ktoré boli v priebehu primeraného obdobia zistené a odstránené....

Vyjadrujeme názor,   že v danej   veci postupom Krajského súdu v Trnave nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na... prejednanie veci v primeranej lehote...“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav napadnutého konania na okresnom súde a krajskom súde:

Dňa   19.   mája   1997   podal   právny   predchodca   sťažovateľky   –   J.   S.   (ďalej   len „žalobca“) na okresnom súde žalobný návrh, pôvodne „o zaplatenie 2 986, 50 Sk“ proti T. S.   (ďalej   len   „žalovaný“   alebo   „odporca“)   v podstate   z titulu   náhrady   za   užívanie nehnuteľnosti. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 11 C 104/1997.

Dňa 17. októbra 1997 okresný súd vyzval žalobcu na upresnenie návrhu, pretože medzi inými „nie je zrejmé, za aké obdobie si uplatňuje nájomné“.

Dňa 3. novembra 1997 žalobca upresnil svoj žalobný návrh. Dňa 16. februára 1998 súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa   11.   marca   1998   žalobca   doručil   súdu   potvrdenie   o svojich   osobných, majetkových a zárobkových pomeroch pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov.Dňa 25. marca 1998 súd nariadil vo veci pojednávanie na 11. máj 1999.Dňa 27. apríla 1999 žalovaný doručil súdu svoje vyjadrenie k žalobe.

Dňa 11. mája 1999 bolo pojednávanie odročené na 3. jún 1999, pretože sa nedostavil odporca   a ani   jeho   právny   zástupca,   ktorí   boli   na   ďalšie   pojednávanie   predvolaní   pod hrozbou poriadkovej pokuty 2 000 Sk.

Dňa 3. júna 1999 bolo pojednávanie odročené na 17. jún 1999, pretože sa nedostavil odporca „z dôvodu práceneschopnosti“ s tým, že právny zástupca odporcu i odporca mali dokladovať svoju avizovanú práceneschopnosť.

Dňa 17.   júna 1999 bolo pojednávanie odročené na 13. júl 1999, pretože sa „zo zdravotných dôvodov“ nedostavil odporca ani jeho právny zástupca „z dôvodu čerpania dovolenky“.

Dňa   4.   augusta   1999   zákonná   sudkyňa   požiadala   Nemocnicu   G.   –   neurologické oddelenie,   aby   oznámila,   či   právnemu   zástupcovi   odporcu   bránil   jeho   zdravotný   stav zúčastniť sa pojednávania 3. júna 1999.

Dňa 25. augusta 1999 Nemocnica G. súdu oznámila, že právny zástupca odporcu sa mohol zúčastniť uvedeného pojednávania.

Dňa 16. septembra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 28. október 1999.

Dňa 28. októbra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30. november 1999. Súd uložil právnemu zástupcovi odporcu poriadkovú pokutu. Dňa 29. októbra 1999 okresný súd požiadal kataster nehnuteľností o zaslanie listu vlastníctva   a taktiež   požiadal   realitnú   kanceláriu   o zaslanie   informácie   o   obvyklom nájomnom.

Dňa 30. novembra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. február 2009 „z dôvodu nedoručenej správy od realitnej kancelárie“.

Dňa   1.   februára   2000   bolo   pojednávanie   odročené   na   4.   apríl   2000, „z   dôvodu neúčasti žalovaného a jeho právneho zástupcu“.

Dňa 4. apríla 2000 bolo pojednávanie odročené na 25. máj 2000, „z dôvodu neúčasti žalovaného a jeho právneho zástupcu“.

Dňa 25.   mája 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito „z dôvodu neúčasti žalovaného a jeho právneho zástupcu“. Súd mal zisťovať, či právnemu zástupcovi odporcu skutočne kolidovali termíny pojednávaní.

Dňa 15. júna 2000 súd vyzval žalobcu, aby doručil znalecký posudok, ktorý mal byť vypracovaný na účely iného konania.

Dňa 20. júla 2000 žalobca doručil súdu požadovaný znalecký posudok.Dňa   13.   novembra   2000   okresný   súd   opakovane   vyzval   realitnú   kanceláriu   na oznámenie obvyklého nájomného na účely napadnutého konania.

Dňa 4. decembra 2000 realitná kancelária oznámila súdu, že jeho žiadosti nedokáže vyhovieť bez ďalších podkladov.

Dňa 20. decembra 2000 žalobca doručil súdu návrh na zmenu petitu svojej žaloby.Dňa 5. februára 2001 súd zaslal podklady realitnej kancelárii, ktorá mu následne oznámila výšku obvyklého nájomného.

Dňa 11. mája 2001 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 4. júl 2001.Dňa 4. júla 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo upresnenému žalobnému návrhu v podstate vyhovené.

Dňa   26.   marca   2001   podal   odporca   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie.

Dňa   22.   januára   2002   bol   spis   doručený   krajskému   súdu,   pričom   vec   bola zaevidovaná pod sp. zn. 8 Co 28/02.

Dňa 28. júna 2002 krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 12. júla 2002 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 5. decembra 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. marec 2003.Dňa   26.   marca   2003   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 8. marca 2003 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. jún 2003.Dňa   9.   júna   2003   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 8. september 2003 „za účelom doplnenia dokazovania“.

Dňa   8.   septembra   2003   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bol vyhlásený rozsudok, pričom žalobnému návrhu bolo v podstate vyhovené.

Dňa 21. novembra 2003 podal odporca proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie.

Dňa 2. januára 2004 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní odporcu, pričom bol zaevidovaný pod sp. zn. 10 Co 1/04.

Dňa 7. decembra 2004 krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 19. januára 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 27. decembra 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. február 2006.Dňa   9.   februára   2006   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito,   pretože   žalobca 20. marca   2005   zomrel.   Pojednávanie   bolo   odročené   pre   účely   predloženia   dedičského rozhodnutia po neb. žalobcovi.

Dňa 10. februára 2006 sťažovateľka ako závetná dedička po žalobcovi doručila súdu osvedčenie o dedičstve.

Dňa 24. mája 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 18. júl 2006.Dňa 18. júla 2006 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože „odporca zomrel a dedičské konanie zatiaľ neprebehlo“.

Dňa 2. apríla 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 31. máj 2007.Dňa 19. júla 2006 okresný súd uznesením č. k. 11 C 104/97-200 prerušil napadnuté konanie „do   právoplatného   skončenia   dedičskej   veci   po   žalovanom“.   Toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2006.

Dňa 21. marca 2007 bolo v spise zaznamenané: „Spis predložiť sudcovi, dedičské konanie ukončené. Dedičmi po odporcovi sú Ing. D. S. a Ing. M. S.“

Dňa 2. apríla 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 31. máj 2007, ktoré bolo preročené na 28. jún 2007.

Dňa   28.   júna   2007   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   súd   vo   vzťahu k odporcom pripustil zmenu návrhu a rozsudkom žalobný návrh zamietol.

Dňa 17. augusta 2007 sťažovateľka doručila odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa 26. septembra 2007 bol spis predložený krajskému súdu a bol zaevidovaný pod sp. zn. 10 Co 158/07 a 10 Co 154/07.

Dňa 17. januára 2008 bol spis vrátený okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní, pretože v napadnutom rozsudku nebol uvedený výrok o trovách konania.

Dňa   11.   februára   2008   okresný   súd   uznesením   uložil   navrhovateľke   zaplatiť 15 120 Sk   z   titulu   súdneho   poplatku.   V ten   istý   deň   okresný   súd   opravným   uznesením opravil svoj rozsudok z 28. júna 2007.

Dňa   5.   marca   2008   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   súdu z 11. februára 2008.

Dňa 12. marca 2008 bol spis doručený krajskému súdu. Veci bola pridelená sp. zn. 10 Co 86/08 a sp. zn. 10 Co 71/08.

Dňa 10. júna 2008 krajský súd uznesením zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 30. júna 2008 krajský súd zmenil napadnuté uznesenie o súdnom poplatku tak, že sťažovateľka „je povinná zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 4 320 Sk“.Dňa 21. júla 2008 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 6. októbra 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 7. november 2008.Dňa 7. novembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd žalobný návrh sťažovateľky zamietol.

Dňa   7.   januára   2009   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uvedenému   rozsudku okresného súdu.

Dňa 10. februára 2009 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 10 Co 56/09.

Dňa 5.   mája   2009   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   rozsudok   súdu   prvého stupňa potvrdil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. júla 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 104/97 a postupom Krajského súdu v Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   28/02   a   sp.   zn.   10   Co   1/04   došlo k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2 ústavy,   sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02) Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02   II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

A. Sťažovateľka sa domáhala predovšetkým vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 104/97.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   právnej   zložitosti   veci.   V tejto   súvislosti   je sťažovateľovi možné prisvedčiť, že odvolací súd vo svojich zrušujúcich rozhodnutiach súdu prvého   stupňa   inštruktívne   uviedol,   aké   ustanovenia   a   ktorých   právnych   predpisov   sú v danom prípade aplikovateľné, z akých hľadísk sú aplikovateľné a aké skutočnosti má súd prvého stupňa z týchto hľadísk zisťovať.   Ústavný súd však nepopiera, že rozhodovanie v okolnostiach   danej   veci   vzhľadom   na   úmrtia   účastníkov   konania   mohlo   predstavovať určitý stupeň faktickej zložitosti veci. Neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci, ale aj   opakovanej   nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti   súdu,   tak   ako   to   vyplynie z vyhodnotenia postupu okresného súdu v bode III/3 tohto nálezu.  

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky   (a   tiež   jej právneho predchodcu) v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľky ani jej právnym predchodcom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   takmer   12   rokov (od 19. mája 1997 do 5. mája 2009) je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané, a to aj napriek tomu, že napadnuté konanie bolo asi deväť mesiacov prerušené a vec sa nachádzala viac ako dva roky na odvolacom súde, čo nemožno pripočítať na ťarchu okresného súdu.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v danej   veci krátkodobo a bez akýchkoľvek dôvodov aj nečinný (napr. od 12. júla 2002 do 5. decembra 2002)   a   pri   posudzovaní   postupu   súdu   nebolo   možné   prehliadnuť,   že   okresný   súd postupoval v napadnutom konaní neefektívne, napr. keď nariaďoval pojednávanie s viac ako jednoročným predstihom (25. marca 1998 na 11. máj 1999) a taktiež predkladal krajskému súd nerelevantné odvolanie, ktoré muselo byť vrátené okresnému súdu bez rozhodnutia a tak došlo k prieťahom minimálne od 26. septembra 2007 do 17. januára 2008, pričom uvedené   obdobia   nečinnosti   a   neefektívnej   činnosti   rozhodne   nadobudli   charakter zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   v kontexte   dvanásť   rokov   trvania napadnutého   konania.   Všeobecný   súd   pritom   vzhľadom   na   jeho povinnosť   organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila osoba so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku) v danom prípade aj vo vzťahu napr. k odporcovi a jeho právnemu zástupcovi. Treba prisvedčiť sťažovateľke, že v okolnostiach danej veci k prieťahom v napadnutom konaní došlo aj tým, že okresný súd opakovane nerešpektoval záväzné právne stanovisko odvolacieho súdu. Uvedená nečinnosť a neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože okresný súd opakovane   nevykonával   vo   veci   efektívne   úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.   I.   ÚS   41/02).   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   konštatuje,   že v napadnutom   konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Pretože napadnuté konanie bolo 3. júla 2009 právoplatne skončené, neprichádzalo do   úvahy   v okolnostiach   danej   veci   rozhodnutie   podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať vo vzťahu k okresnému súdu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré odôvodnila najmä tým, že zoči-voči orgánom, ktoré majú chrániť práva občanov, sa cíti bezmocne, stratila vieru v právny štát a v schopnosť súdu súdny spor vôbec správne rozhodnúť.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na povahu veci (pôvodne „o zaplatenie   2   986,   50   Sk“),   na   skutočnosť,   že právna   istota   skončením   veci   už bola nastolená, ako i na ostatné okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané v sume 2 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 7. februára 2009 a podanie sťažnosti z 28. apríla 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90   €   a dvakrát   režijný   paušál   po   6,95   €,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre sťažovateľku   predstavujú   sumu   245,70 €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

B. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   konaniach   vedených   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 8 Co 28/02 a sp. zn. 10 Co 1/04.

Ústavný súd po zapožičaní súvisiaceho spisu zistil, že konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 8 Co 28/02 bolo skončené uznesením z 28. júna 2002 a konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 10 Co 1/04 bolo skončené uznesením zo 7. decembra 2004.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd tiež rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vo vzťahu k označeným konaniam krajského   súdu   začala   v okolnostiach   danej   veci   plynúť   dňom,   keď   sa   sťažovateľka „dozvedela“   o zbytočných   prieťahoch,   teda   o „inom   zásahu“   krajského   súdu   konkrétne v konaniach sp. zn. 8 Co 28/02 a sp. zn. 10 Co 1/04. Keďže napadnuté konania krajského súdu sa skončili v roku 2002 a v roku 2004, sťažovateľka (resp. jej právny predchodca) sa o namietaných zbytočných prieťahoch mohla dozvedieť najneskôr v deň doručenia týchto rozhodnutí. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (30. apríla 2009), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených   dôvodov   sťažnosti   v tejto   časti   pre   oneskorenosť   nebolo   možné vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

7.   Vzhľadom   na   ustanovenie   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010