znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 373/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., a. s., N., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 84/05 z 12. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti N., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   N.,   a.   s.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž 84/05 z 12. júna 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Úradu pre finančný trh (ďalej len „úrad“)   č.   GRUFT-036/2005/SANE   z 20.   júna   2005   bola   sťažovateľke   uložená   pokuta 50 000 Sk za nesplnenie informačnej povinnosti podľa § 130 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej   len   „zákon   o   cenných   papieroch“).   Rozklad   sťažovateľky   proti   uvedenému rozhodnutiu úradu bol zamietnutý rozhodnutím Rady úradu pre finančný trh (ďalej len „rada úradu“)   č.   GRUFT-036/2005/SANE/R   z   21.   septembra   2005.   Sťažovateľka   sa   žalobou podanou   najvyššiemu   súdu   3.   októbra   2005   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   rady   úradu GRUFT-036/2005/SANE/R   z 21.   septembra   2005,   pričom   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 2 Sž 84/05 z 12. júna 2007 žalobu sťažovateľky zamietol.

Subjektom majúcim informačnú povinnosť podľa § 130 ods. 1 zákona o cenných papieroch   v znení   účinnom   ku   dňu   rozhodnutia   úradu   bol   aj   emitent   cenného   papiera vydaného   na   základe   verejnej   ponuky,   pričom   podľa   §   170   ods.   1   zákona   o cenných papieroch v znení účinnom ku dňu rozhodnutia úradu sa za cenný papier vydaný na základe verejnej   ponuky   považoval   iba   taký   cenný   papier,   ktorý   bol   verejne   obchodovateľný k 1. januáru 2002 (t. j. k dátumu účinnosti zákona o cenných papieroch) podľa dovtedajších predpisov   a   súčasne   nebol   ku   dňu   účinnosti   zákona   o cenných   papieroch   prijatý   na obchodovanie na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov.

Podľa rozhodnutia úradu cenné papiere sťažovateľky boli k 1. januáru 2002 verejne obchodovateľné cenné   papiere   podľa   dovtedajších   predpisov   (t. j.   podľa   predpisov   pred nadobudnutím   účinnosti   zákona   o cenných   papieroch),   boli   prijaté   na   obchodovanie   na voľných   trhoch   burzy   cenných   papierov   a podľa   vykonaného   dokazovania   sa   s nimi   aj obchodovalo,   preto   podľa   úradu   sťažovateľka   má   postavenie   emitenta   cenného   papiera vydaného na základe verejnej ponuky, ktorý má informačnú povinnosť podľa § 130 ods. 1 zákona o cenných papieroch.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky s uvedeným názorom úradu a rady úradu iba stotožnil, «jednoducho opísal dôvody uvedené správnym orgánom, a to bez toho, aby sa vôbec zaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorú vybavil so súhrnným zistením: „Podľa názoru najvyššieho súdu SR žalobca v žalobe namieta tie isté skutočnosti, ktoré uplatnil už aj v rozklade proti rozhodnutiu úradu. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel   k záveru,   že   právny   predchodca   žalovanej   sa   náležite   vyporiadal   sa   všetkými námietkami žalobcu a rozhodnutie o rozklade náležite odôvodnil.“

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd účastník súdneho konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd   jasným,   právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými skutkovými   a   právnymi   skutočnosťami   a   dôkazmi,   ktoré   sú   pre   rozhodnutie   vo   veci podstatné a právne významné....

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   neobsahuje   žiadne   odôvodnenie o tom, prečo nie je názor sťažovateľa správny. Úplne chýba právne posúdenie, t. j. výklad o tom, ako je potrebné vykladať ustanovenia § 5 ods. 1, § 57 a § 71 zákona č. 600/1992 Zb.... ak bol Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že rozhodnutie správneho orgánu   je   správne,   mal   vyčerpávajúcim   a   presvedčivým   spôsobom   uviesť,   prečo rozhodnutie   správneho   orgánu   je   správne   a   prečo   názor   sťažovateľa   je   nesprávny.  ... Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   takto   nepostupoval,   v   tejto   otázke   iba   osvojil   názor správneho orgánu, a to bez toho, aby vztiahol konkrétne právne normy na tento názor. Všeobecný súd nemôže reprodukovať len text zákonného ustanovenia a k nemu bez ďalšieho priradiť svoj právny záver tak, že nie je zrejmé akou cestou k tomuto právnemu záveru dospel a aké argumenty pritom použil.

Odôvodnenie   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   obsahuje   citácie ustanovení zákona č. 600/1992 Zb. a právny záver, podľa ktorého akcie sťažovateľa boli vydané pred účinnosťou zákona č. 600/1992 Zb. Najvyšší súd Slovenskej republiky však nerozviedol, ako k tomuto názoru dospel....

Podľa názoru sťažovateľa, ak účastník konania svoj názor opiera o judikáty ako aj o názor právnej vedy, všeobecný súd sa musí s názormi uvedenými v týchto judikátoch argumentačne vysporiadať aspoň tak, že vysvetlí, prečo ich nepovažuje pre danú vec za relevantné.

Sťažovateľ   svoj   názor,   podľa   ktorého   do   dňa   nadobudnutia   účinnosti   zákon č. 600/1992 Zb. akcie mohli mať iba listinnú podobu; pred účinnosťou zákona č. 600/1992 Zb.   nebolo   možné   vydať   akcie   v zaknihovanej   podobe   a zo   samotných   skutočností,   že predmetné akcie boli prijaté a obchodované na verejnom trhu neplynie, že boli verejne obchodovateľné, oprel o judikáty a o názory právnej vedy, ktoré predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   v   prílohe   svojho   písomného   vyjadrenia   zo   dňa   08. 03. 2007   a na pojednávaní   dňa   16. 05. 2007.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   k   týmto   judikátom a názorom vôbec nezaujal stanovisko.

Nakoľko   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svoj   rozsudok   zo   dňa   12. 06. 2007 spis. zn. 2 Sž 84/2005 riadne neodôvodnil, porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho rozhodnutie je arbitrárne.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie, rozhodol týmto nálezom:

„Základné   práva   spoločnosti   N.,   a.   s.,...   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 12. 06. 2007 spis. zn. 2 Sž 84/2005 boli porušené.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   12. 06. 2007   spis.   zn. 2 Sž 84/2005 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v jej nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevysporiadal s argumentáciou, ktorú uvádzala v žalobe o preskúmanie   rozhodnutia   rady   úradu,   a to   jednak   čo   sa   týka   jej   odlišného   názoru   od názoru úradu a rady úradu na aplikáciu ňou uvádzaných ustanovení zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch (ďalej len „zákon č. 600/1992 Zb.“) účinných do 31. decembra 2001 v súvislosti s posúdením, či sťažovateľka bola pred 1. januárom 2002 emitentom verejne obchodovateľného cenného papiera podľa dovtedajších predpisov, a jednak aj pokiaľ ide o ňou predložené judikáty, ku ktorým najvyšší súd podľa sťažovateľky nezaujal stanovisko.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie   je   v súlade   s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva: «Zo   spisu   žalovaného   súd   zistil   nasledované   skutočnosti:   Úrad   pre   finančný   trh rozhodnutím   zo   dňa   20.   júna 2005,   č.   GRUFT-036/2005/SANE   uložil   žalobcovi   pokutu 50 000 Sk za porušenie ustanovenia § 130 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch   a   investičných   službách   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   cenných   papieroch“),   ktorého   porušenia   sa žalobca dopustil tým, že správu o svojom hospodárení za prvý polrok 2004 a doklad o jej uverejnení nepredložil úradu do 31. 08. 2004.

Rada Úradu pre finančný trh, právny predchodca žalovanej, rozhodnutím zo dňa 21. septembra   2005,   č.   GRUFT-036/2005/SANE/R   zamietla   rozklad   žalobcu   proti prvostupňovému rozhodnutiu a toto rozhodnutie potvrdila.

Podľa názoru Najvyššieho súdu SR žalobca v žalobe namieta tie isté skutočnosti, ktoré   uplatnil   už   aj   v   rozklade   proti   rozhodnutiu   úradu.   Najvyšší   súd   po   preskúmaní napadnutých   rozhodnutí   dospel   k   záveru,   že   právny   predchodca   žalovanej   sa   náležite vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu a rozhodnutie o rozklade náležite odôvodnil.... Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   cenné   papiere   boli   vydané   v   prvej   vlne   kupónovej privatizácie,   ktorá   sa   uskutočnila v   rokoch   1991-1992.   Z   oznámenia   Fondu   národného majetku SR zo dňa 01. 12. 2003 vyplýva, že akciová spoločnosť N. (právny predchodca žalobcu) bola založená dňa 25. 04. 1992 Fondom národného majetku SR, pričom emisia akcií vo výške základného imania bola vydaná ku dňu vzniku a. s., t. j. 01. 05. 1992. Z výpisu z obchodného registra, dňom zápisu právneho predchodcu spoločnosti N., a. s., so sídlom... N.,... so základným imaním 16 977 000 Sk, ktoré tvorili akcie v počte 16 487 ks na majiteľa s menovitou hodnou 1000 Sk a akcie s počtom 510 ks s menovitou hodnotou 1000 Sk, je 01. 05. 1992.

Identifikačný kód ISIN pre emisie akcií spoločnosti, ktoré boli určené na privatizáciu v prvej vlne kupónovej privatizácie prideľovalo ešte federálne ministerstvo financií pred začatím kupónovej privatizácie s prefixom CS. Verejne obchodovateľným cenným papierom vydaným po nadobudnutí účinnosti zákona č. 600/1992 Zb. prideľovalo identifikačný kód ISIN Ministerstvo financií SR s prefixom SK. Súd sa stotožnil so záverom žalovaného., že samotná skutočnosť, že cenné papiere žalobcu majú ISIN s prefixom CS dokazuje, že cenné papiere   žalobcu   boli   vydané   pred   účinnosťou   zákona   č.   600/1992   Zb.   v   rámci   1.   vlny kupónovej   privatizácie.   Preto   cenné   papiere   žalobcu   boli   verejne   obchodovateľné   zo zákona. Z tohto dôvodu nemohlo byť žalobcovi udelené povolenie Ministerstva financií SR podľa § 72 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. ako namietal žalobca.

Dňom 01. 01. 2002 nadobudol účinnosť zákon o cenných papieroch. Podľa § 170 ods.   1   zákona   o   cenných   papieroch   cenné   papiere,   ktoré   boli   k   01. 01. 2002   verejné obchodovateľné podľa doterajších predpisov a neboli ku dňu účinnosti tohto zákona prijaté na obchodovanie na trh kótovaných cenných papierov Burzy cenných papierov, považujú sa za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky. Ku dňu 01. 01. 2002 cenné papiere žalobcu boli verejne obchodovateľné podľa doterajších predpisov, boli prijaté na voľný trh burzy   cenných   papierov.   Cenné   papiere   žalobcu   boli   teda   vydané   na   základe   verejnej ponuky. Žalobca mal preto povinnosť predložiť polročnú správu spolu s dokladom o jej uverejnení v zmysle § 130 zákona o cenných papieroch. Za nesplnenie uvedenej povinnosti potom úrad opodstatnene a v súlade so zákonom uložil žalobcovi pokutu. V rozhodnutí tak prvostupňovom ako aj v rozhodnutí druhostupňovom je výška pokuty náležité odôvodnená. Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   napadnuté   rozhodnutia   boli   vydané   na   základe náležite zisteného skutkového stavu veci, sú vecne správne a vydané v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v predmetnej právnej veci postup žalovaného (právneho predchodcu žalovanej) ako aj žalobou napadnuté rozhodnutia sú v súlade so zákonom, preto postupujúc podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol.»

V súvislosti   s preskúmaním   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   bol vydaný   v konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   treba   podľa   názoru ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).

V konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   súdy   preskúmavaju „zákonnosť“ rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného   vyplýva,   že   úlohou   súdu   v   správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľka   založila   svoje   tvrdenie   o porušení   základného   práva   na   spravodlivé súdne   konanie   na   skutočnosti,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nie   je náležite odôvodnený,   pretože   najvyšší   súd   podľa   nej   nezohľadnil   dôkazy,   ktoré   predložila   na preukázanie svojich tvrdení, ani nevysvetlil, prečo tak neurobil, a v tomto smere sa podľa sťažovateľky najvyšší súd iba stotožnil s názorom správneho orgánu.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Súčasne   však konštatuje, že toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   treba   podľa   názoru   ústavného   súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad a v danom prípade aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že stotožnenie sa najvyššieho súdu s rozhodnutím rady úradu a úradu, pokiaľ ide o rozsah zisteného a pre rozhodnutie podstatného skutkového stavu, vzhľadom aj na už uvedený fakt, že najvyšší súd ako súd správny v danom prípade nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, považuje ústavný   súd   za   ústavne   akceptovateľné.   Preto   námietky   sťažovateľky   proti   rozsudku najvyššieho   súdu   v tomto   smere,   t. j.   že   najvyšší súd   sa   v odôvodnení svojho   rozsudku nezaoberal ňou predloženými dôkazmi, „... na tento dôkaz vôbec nereagoval a vôbec sa s ním nevysporiadal, nevysvetlil, prečo tomuto dôkazu neuveril, prečo naň neprihliadol“, v kontexte posúdenia možného sťažovateľkou namietaného porušenia označeného práva na spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k odôvodneniu   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   resp.   svoje   stanovisko   o zákonnosti   postupu   a rozhodnutia rady úradu, je ústavne konformné. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Prvoradou   úlohou   ústavného   súdu   je   teda   ochrana   ústavnosti,   a nie   ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného   súdu   je   iba   preskúmanie   právneho   názoru   všeobecného   súdu   z hľadiska dodržania ústavných princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor   všeobecného   súdu   svojím   vlastným   už   ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade konal ako správny súd podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré mu predchádzali. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   odôvodneniu   právneho   názoru   najvyššieho   súdu v napadnutom   rozsudku   sp.   zn.   2   Sž   84/05   z 12.   júna   2007   nedá   vyčítať   svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona č. 600/1992 Zb. a príslušných ustanovení zákona o cenných papieroch plne korešponduje so zisteným skutkovým stavom a nie je popretím ich zmyslu.

Vzhľadom na uvedené sa závery najvyššieho súdu nejavia ako arbitrárne a rovnako aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je popretím   ich   podstaty   či   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   už ani preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (napr. IV. ÚS 340/04).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008