znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 373/06-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti spoločnosti M., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 Cb 163/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 163/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   23 Cb 163/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. M. M., B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 373/06 z 8. novembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 Cb 163/01.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   je   na   strane   žalobcu   účastníkom konania   vedeného   okresným   súdom,   predmetom   ktorého   je   pohľadávka,   ktorú   získala postúpením   od   predchádzajúceho   žalobcu   (veriteľa)   v   priebehu   súdneho   konania, nadobudnutím práv k pohľadávke a vstupom do procesného postavenia predchádzajúceho žalobcu vstúpila aj do práv v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá jej procesnú legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky „... Okresný súd Bratislava II bol v doterajšom - zatiaľ   právoplatne   neskončenom   -   konaní   o   vyššie   uvedenej   veci   opakovane   nečinný a zbytočnými (aspoň podľa nášho názoru) prieťahmi porušil ústavné právo sťažovateľa ako účastníka konania, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. právo na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne vyjadrili   obaja účastníci konania.   Sudkyňa   poverená   výkonom   funkcie   predsedu   okresného   súdu   v liste sp. zn. Spr. 2091/06   z   2. januára   2007   uviedla,   že   dĺžka   konania   bola   ovplyvnená aj prieťahmi, ktoré spôsobil právny predchodca sťažovateľky a súčasne oznámila, že netrvá na   konaní   verejného   ústneho   pojednávania.   K   listu   bola   pripojená   aj chronológia procesných úkonov.

Právny zástupca sťažovateľky sa v liste z 12. januára 2007 vyjadril k stanovisku okresného   súdu   v   tom   zmysle,   že „Údajné   prieťahy   v konaní   spôsobené   právnym predchodcom navrhovateľa - ak sa za prieťahy vôbec dajú jeho úkony považovať - by mohli Okresný súd Bratislava II zbaviť zodpovednosti nanajvýš za dĺžku trvania súdneho sporu, rozhodne však nie za to, že žalobcovi nebola poskytovaná aj účinná právna ochrana. Účinnosť a rýchlosť právnej ochrany sú totiž dve navzájom neoddeliteľné vlastnosti súdneho konania, ktoré musia byť v tej-ktorej veci posudzované spoločne, vo vzájomnej súvislosti“. Podľa vyjadrenia právneho zástupcu právam sťažovateľky nebola v doterajšom konaní poskytnutá rýchla právna ochrana, pretože sa v ňom nevyskytla žiadna taká súdom nezavinená   prekážka   postupu   konania   podľa   §   107   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorá   by konajúci súd zbavovala zodpovednosti za to, že súdne konanie trvá už viac ako sedem rokov. Právny zástupca zároveň oznámil, že sťažovateľka súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť na konanie v tejto veci pôvodne prijímal II. senát ústavného súdu. Pretože od 28. februára 2007 v súlade s rozvrhom práce na tento rok sa sudca spravodajca Ján Auxt stal predsedom III. senátu ústavného súdu, veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Auxt, sa prerokúvajú v III. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil následovný priebeh konania:Dňa   1. júna 1999   právny   predchodca   sťažovateľky   podal   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) návrh na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu – úverovej zmluvy a návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 18. júna 1999 krajský súd z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti postúpil vec okresnému súdu.

Dňa 28. júna 1999 právny predchodca sťažovateľky podal okresnému súdu zmenu návrhu na začatie konania.

Dňa 2. júla 1999 okresný súd z dôvodu nedostatku miestnej príslušnosti postúpil vec Okresnému súdu Bratislava I.

Dňa 22. júla 1999 Okresný súd Bratislava I predložil vec na rozhodnutie o miestnej príslušnosti krajskému súdu.

Dňa 23. novembra 1999 krajský súd vydal uznesenie o určení miestnej príslušnosti okresného   súdu,   ktoré   doručil   odporcovi   14. januára 2000;   právnemu   predchodcovi sťažovateľky   sa   uznesenie   nepodarilo   doručiť,   pretože „adresát   bol   odsťahovaný bez udania adresy“.

Dňa 18. februára 2000 Okresný súd Bratislava I doručil uznesenie o určení miestnej príslušnosti   okresného   súdu   právnemu   predchodcovi   sťažovateľky   -   likvidátorovi spoločnosti.

Dňa 14. marca 2000 Okresný súd Bratislava I postúpil vec okresnému súdu.Dňa   24. marca 2000   vyzval   okresný   súd   právneho   predchodcu   sťažovateľky na opravu návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 26. mája 2000 opätovne vyzval okresný súd právneho predchodcu sťažovateľky na opravu návrhu na vydanie predbežného opatrenia (adresát zásielku neprevzal).

Dňa   1. decembra 2000   predvolal   okresný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľky na „informatívny výsluch“ (adresát zásielku neprevzal).

Dňa 17. januára 2001 okresný súd z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti postúpil vec krajskému súdu.

Dňa 23. februára 2001 krajský súd predložil vec na rozhodnutie o vecnej príslušnosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Dňa   29. marca 2001   najvyšší   súd   vydal   uznesenie   o   určení   vecnej   príslušnosti okresného súdu, ktoré doručil právnemu predchodcovi sťažovateľky 21. mája 2001.Dňa 29. mája 2001 krajský súd postúpil vec okresnému súdu.Dňa 18. júna 2001 právny predchodca sťažovateľky oznámil, že trvá na podanom návrhu.

Dňa 22. júna 2001 krajský súd zaslal dodatok spisu okresnému súdu.Dňa 30. júla 2001 a 23. augusta 2001 okresný súd predvolal právneho predchodcu sťažovateľky „na informatívny výsluch“, na ktorý sa nedostavil.

Dňa   24. októbra 2001   okresný   súd   vyzval   právneho   predchodcu   sťažovateľky na doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   15. januára 2002   okresný   súd   opätovne   vyzval   právneho   predchodcu sťažovateľky na doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   24. januára 2002   právny   predchodca   sťažovateľky   predložil   úpravu   návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 12. apríla 2002 určil okresný súd termín pojednávania na 23. máj 2002.Dňa 23. mája 2002 uskutočnil okresný súd pojednávanie, ktoré odročil na neurčito pre účely rozhodnutia o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   10. júna 2002   okresný   súd   vydal   uznesenie   o   zastavení   konania   o   návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   z   1. júna 1999   a o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   z 24. januára 2002,   ktoré   doručil   právnemu   predchodcovi sťažovateľky 21. júna 2002.

Dňa   20. júna 2002   právny   predchodca   sťažovateľky   podal   čiastočné   späťvzatie návrhu a zmenu návrhu na začatie konania.

Dňa   22. júla 2002   vyzval   okresný   súd   právneho   predchodcu   sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa   20. augusta 2002   právny   predchodca   sťažovateľky   požiadal   o   oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   17. septembra 2002   vyzval   okresný   súd   právneho   predchodcu   sťažovateľky k predloženiu podkladov preukazujúcich jeho pomery pre účely rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov.

Dňa 3. októbra 2002 právny predchodca sťažovateľky požiadal o predĺženie lehoty na predloženie požadovaných podkladov.

Dňa 30. októbra 2002 právny predchodca sťažovateľky predložil podklady pre účely rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov.

Dňa 10. februára 2003 okresný súd vydal uznesenie, ktorým nepriznal právnemu predchodcovi sťažovateľky oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   1. apríla 2003   vyzval   okresný   súd   právneho   predchodcu   sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa   12. mája 2003   právny   predchodca   sťažovateľky   požiadal   opätovne o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 28. júla 2003 oznámil právny predchodca sťažovateľky postúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom súdneho konania.

Dňa   26. augusta 2003   okresný   súd   uznesením   zastavil   konanie   pre   nezaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 16. septembra 2003 právny predchodca sťažovateľky oznámil okresnému súdu, že súdny poplatok zaplatil 12. septembra 2003.

Dňa   30. septembra 2003   právny   predchodca   sťažovateľky   podal   odvolanie   proti uzneseniu o zastavení konania.

Dňa 2. októbra 2003 okresný súd zrušil uznesenie o zastavení konania.

Dňa   30. januára 2004   vyzval   okresný   súd   právneho   predchodcu   sťažovateľky predložiť zmluvy o postúpení pohľadávok (ďalej len „zmluva“).

Dňa   17. februára 2004   oznámil   právny   predchodca   sťažovateľky   odstúpenie postupcu od zmluvy o postúpení pohľadávok.

Dňa   9. augusta 2004   určil   okresný   súd   termín   pojednávania   na   14. október 2004 a vyzval právneho predchodcu sťažovateľky o predloženie zmluvy.

Dňa   14. októbra 2004   uskutočnil   okresný   súd   pojednávanie,   na   ktorom   právny predchodca   sťažovateľky   požiadal   o   jeho odročenie;   okresný   súd   odročil   pojednávanie na 20. január 2005 a vyzval právneho predchodcu sťažovateľky na predloženie zmluvy. Dňa 17. januára 2005 právny predchodca sťažovateľky ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a požiadal o odročenie pojednávania.

Dňa 20. januára 2005   uskutočnil   okresný   súd   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené pre neprítomnosť účastníkov na neurčito.

Dňa   20.   januára 2005   okresný   súd   opätovne   vyzval   právneho   predchodcu sťažovateľky na predloženie zmluvy a vyjadrenia.

Dňa 22. februára 2005 právny predchodca sťažovateľky predložil svoje vyjadrenie a dôkazy.

Dňa   21. marca 2005   právny   predchodca   sťažovateľky   oznámil   okresnému   súdu postúpenie pohľadávky (jej časti), ktorá je predmetom súdneho konania.

Dňa   21. apríla 2005   okresný   súd   vyzval   právneho   predchodcu   sťažovateľky na predloženie zmluvy.

Dňa 25. júla 2005 okresný súd opätovne vyzval právneho predchodcu sťažovateľky na predloženie zmluvy.

Dňa   26. augusta 2005   sťažovateľka   predložila   návrh   na   vstup   nového   žalobcu do konania   (v rozsahu   postúpenej   pohľadávky),   zmluvu   o   postúpení   pohľadávok a súvisiace podklady.

Dňa 14. októbra 2005 sťažovateľka predložila svoje stanovisko k súdnemu konaniu.Dňa   31. októbra 2005   sťažovateľka   podala   žiadosť   o   odstránenie   prieťahov v konaní.

Dňa   10. novembra 2005   okresný   súd   vyzval   právneho   predchodcu   sťažovateľky upraviť   petit   žaloby   a vyjadriť   sa   ohľadne   pripustenia   ďalšieho   účastníka   do   konania (adresát neprevzal zásielku, zásielka bola doručená na novú adresu 19. decembra 2005).Dňa 7. marca 2006 okresný súd opätovne vyzval právneho predchodcu sťažovateľky upraviť petit žaloby a vyjadriť sa ohľadne pripustenia ďalšieho účastníka do konania.Dňa   31. marca 2006   sťažovateľka   predložila   návrh   na   vstup   nového   žalobcu do konania   na   miesto   doterajšieho   žalobcu   (v   rozsahu   zvyšnej   časti   postúpenej pohľadávky) a s tým súvisiace podklady.

Dňa   12. apríla 2006   právny   predchodca   sťažovateľky   predložil   návrh   na   zmenu účastníka konania a s tým súvisiace podklady.

Dňa 4. mája 2006   sťažovateľka   podala   opätovne   žiadosť   o odstránenie   prieťahov v konaní.

Dňa   18. mája 2006   okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   pripustil   vstup sťažovateľky do konania na miesto právneho predchodcu sťažovateľky, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2006.

Dňa 17. júla 2006 okresný súd určil termín pojednávania na 19. október 2006.Dňa 19. októbra 2006 uskutočnil   okresný   súd pojednávanie, ktoré   bolo odročené na 14. december 2006.

Dňa   26. októbra 2006   okresný   súd   vyzval   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   zdravotníctva“)   na   predloženie   podkladov,   ktoré predložilo16. novembra 2006.

Dňa 21. novembra 2006 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie vyjadrenia (sťažovateľka   ho predložila   5. decembra 2006   a   7. decembra 2006),   ako aj ministerstvo zdravotníctva na predloženie podkladov.

Dňa 14. decembra 2006 uskutočnil okresný súd pojednávanie, na ktorom rozhodol rozsudkom. Dňa 8. januára 2007 podala žalobkyňa proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie a 24. januára 2007 bol spis postúpený krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov..., ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná, ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len čo   sa   konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania,   v ktorom   sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahy, je zaplatenie sumy z dôvodu bezdôvodného obohatenia vzniknutého z neplatného právneho úkonu, a to povolenia k inkasu ako súčasti ručiteľského vzťahu zabezpečujúceho záväzok z úveru. Vec možno hodnotiť ako právne a fakticky zložitú.

Doterajší zdĺhavý priebeh konania však nemožno pripísať na vrub uvedenej právnej a faktickej zložitosti veci, čo vyplýva zo záverov ústavného súdu uvedených v bode 3.

2. Pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky,   a   jej právneho predchodcu   ako   účastníka   súdneho   konania,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že právny predchodca sťažovateľky výraznou mierou prispel k predĺženiu doterajšej doby konania. Jeho   činnosť   nebola   v súlade   s   §   101   ods.   1   OSP,   pretože   vo   viacerých   prípadoch nereagoval na výzvy súdu a neposkytol súčinnosť potrebnú pre dosiahnutie účelu konania (až   po   opätovných   výzvach   súdu   predložil   úpravu   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia, ako aj zmluvu). K zbytočným prieťahom došlo aj v dôsledku jeho správania v súvislosti   so   splnením   poplatkovej   povinnosti,   keď   napriek   rozhodnutiu   o   nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a výzve súdu na jeho zaplatenie zaplatil súdny poplatok až   po   tom,   čo   súd   zastavil   konanie   z   dôvodu   jeho   nezaplatenia.   Na ťarchu   právneho predchodcu   sťažovateľky   treba   pripísať   aj   jeho   pasivitu   v   prípade   dvoch   žiadostí o odročenie pojednávania z dôvodov subjektívneho charakteru (v prvom prípade žiadosť novej   právnej   zástupkyne o   odročenie   pojednávania z dôvodu,   že sa „nestihla   s   vecou oboznámiť“,   v   druhom   prípade   žiadosť   právnej   zástupkyne   o odročenie   pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní a študijných povinností).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Pri   vymedzení   obdobia   podliehajúceho   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti ústavný súd vychádzal zo svojej predchádzajúcej judikatúry (I. ÚS 52/01, IV. ÚS 222/03), podľa ktorej možno uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium, ktoré   predchádzalo   zmene   účastníka   konania   podľa   §   92   ods. 2   a ods.   3   OSP.   Návrh na začatie   konania   podal   právny   predchodca   sťažovateľky,   k   procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii) sťažovateľky došlo na základe singulárnej sukcesie (postúpením pohľadávky,   ktorá   je predmetom   konania),   ústavný   súd   teda   nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľka   môže   uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov aj pre štádium, ktoré predchádzalo uvedenej zmene.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo nielen nečinnosťou okresného súdu, ale aj jeho nesprávnou a neefektívnou činnosťou.

Na neprimeranú dĺžku konania malo vplyv už obdobie nasledujúce hneď po podaní návrhu, keď v dôsledku postupu okresného súdu vznikli dva spory o príslušnosť; v prvom prípade   miestnu   (2. júla 1999   postúpil   okresný   súd   z   dôvodu   nedostatku   miestnej príslušnosti vec Okresnému súdu Bratislava I), v druhom prípade vecnú (17. januára 2001 postúpil   okresný   súd   z dôvodu   nedostatku   vecnej   príslušnosti   vec   krajskému   súdu). V oboch prípadoch bol postup okresného súdu nesprávny, pretože rozhodnutím krajského súdu (23. novembra 1999) bola určená jeho miestna príslušnosť a rozhodnutím najvyššieho súdu (29. marca 2001) aj jeho vecná príslušnosť. Za zbytočné prieťahy v tomto období nesie teda zodpovednosť okresný súd.

V priebehu konania sa tiež vyskytli početné obdobia nečinnosti   okresného súdu, keď tento nekonal bez akejkoľvek zákonnej prekážky. Ide o obdobia od 24. januára 2002, keď právny predchodca sťažovateľky predložil úpravu návrhu na vydanie predbežného opatrenia do 23. mája 2002, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie (nečinnosť takmer 4 mesiace), od 30. októbra 2002, keď právny predchodca sťažovateľky predložil podklady pre   účely   rozhodnutia   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov,   do   10. februára 2003, keď okresný   súd   rozhodol   o   nepriznaní   tohto   oslobodenia   (nečinnosť   3   mesiace), od 1. apríla 2003, keď okresný súd vyzval právneho predchodcu sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku, do 26. augusta 2003, keď okresný súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho   poplatku   (nečinnosť   takmer   5 mesiacov),   od   31. októbra 2003,   keď   nadobudlo právoplatnosť uznesenie, ktorým okresný súd zrušil predchádzajúce uznesenie o zastavení konania, do 30. januára 2004, keď okresný súd vyzval právneho predchodcu sťažovateľky predložiť   zmluvy   (nečinnosť   takmer   3   mesiace),   od 17. februára 2004,   keď   právny predchodca sťažovateľky oznámil odstúpenie od zmluvy, do 14. októbra 2004, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie (nečinnosť takmer 8 mesiacov). Ide síce o prechodné obdobia nečinnosti   krátkodobejšieho   charakteru,   ktoré   však   v   konečnom   dôsledku   predstavujú nečinnosť takmer 23 mesiacov.

Zbytočné   prieťahy   boli   tiež   spôsobené   nesprávnou   činnosťou   okresného   súdu v štádiu, keď rozhodoval o zmene účastníka konania v zmysle § 92 ods. 2 a ods. 3 OSP na základe návrhu sťažovateľky z 25. augusta 2005, pretože tomuto návrhu bolo možné bez ďalšieho   vyhovieť,   okresný   súd   však   pripustil   zmenu   účastníka   až   uznesením z 18. mája 2006. Ústavný súd tiež konštatuje, že činnosť okresného súdu od tohto obdobia (pripustenie zmeny účastníka) až do vydania rozsudku 14. decembra 2006 treba považovať za nesústredenú   a   neefektívnu,   okresný   súd   totiž   rozhodol   o   zamietnutí   návrhu sťažovateľky iba z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Podkladom pre toto rozhodnutie   boli   skutočnosti   už   skôr   dokázané   (postúpenie   pohľadávky)   a   ustanovenia právnych   predpisov,   ktoré   súd   poznal   resp.   mal   poznať   už   v   čase   pripustenia   zmeny účastníka (iura novit curia).

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 163/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom   na   výrok   o   porušení   základného   práva   sťažovateľky,   ako   aj na skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   zároveň   prikázal   okresnému   súdu v zmysle §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 23 Cb 163/01 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   11 913 000 Sk,   ktoré   odôvodňuje   tým,   že   len   samotné konštatovanie   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   nie   je   dostatočným zadosťučinením, a to vzhľadom na vecnú neopodstatnenosť dĺžky súdneho konania a výšku v ňom uplatňovaného majetkového nároku, z ktorého 10 % považuje za primerané finančné zadosťučinenie.

Prihliadnuc na rozsah zbytočných prieťahov spôsobených postupom okresného súdu berúc do úvahy skutočnosť, že aj správanie právneho predchodcu sťažovateľky v značnej miere   prispelo   k predĺženiu   doby   konania,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Úhradu trov konania ústavný súd nepriznal, pretože sťažovateľka si trovy konania pred ústavným súdom neuplatnila.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2007