SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 372/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ing.   VojtechomČipákom, PhD., Vazovova 9/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   nestranným   a   nezávislým   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky a jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 468/2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ing.   Vojtechom   Čipákom,   PhD.,Vazovova 9/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)pod sp. zn. 16 C 468/2013.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že   v   konaní   vedenom   okresnýmsúdom   pod   sp.   zn.   16   C   468/2013 «Vec   prejednávajúca   sudkyňa ⬛⬛⬛⬛... porušovala   všetky   procesné   aj hmotné   práva   v   tejto   konkrétnej   veci,   kde   Krajský   súd v Trnave   v   konaní   č.   sp.   zn.   23 Cop/34/2014   predbežným   opatrením   zakázal   dnes už bývalému   manželovi   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ v   záujme   jej   ochrany ako i ochrany celej rodiny pred násilníkom vstup do domu v na ⬛⬛⬛⬛ ulici. Vyššie menovaná sudkyňa najskôr prijala uznesenie, v ktorom uložila obom stranám povinnosť   vyjadriť   sa,   či   žiadajú   ústne   pojednávania   alebo   súd   môže   rozhodnúť   s   ich súhlasom bez ústneho pojednávania. Tento súhlas obe strany súdu udelili.

Na   veľké   prekvapenie   odrazu   účastníci   dostali   predvolanie   na   pojednávanie. Je pravdou, že takým uznesením podľa zákona nie je súd viazaný a môže podľa vlastného uváženia postupovať inak.

Sudkyňa však toto konanie nad každú únosnú mieru preťahovala, pričom obzvlášť poukazujem na zrejmú tendenčnosť jej postupu v konaní.

A tak už na prvom pojednávaní, sotva môj právny zástupca povedal tri či štyri slová o tom,   že   Krajský   súd   zakázal ⬛⬛⬛⬛ vstup   do   domu,   zobrala   mi   slovo   s   tým, že to nesúvisí   s   vecou.   Pritom   predmetom   konania   bola   skutočnosť,   či   súd   povolí do ďalšieho času vstup do predmetného domu.

Potom sa začal celý rad zbytočných pojednávaní a odročení bez akéhokoľvek zmyslu, nedodržiavanie   najzákladnejších   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   O   týchto skutočnostiach je možné presvedčiť sa v spisovom materiáli.

Zo zápisníc o pojednávaní možno vidieť, že sudkyňa nikdy neoboznamovala doterajší priebeh konania. Pojednávania boli iba formálne, aby sa nedalo povedať, že súd nekoná vôbec. Súd teda konal, ale bez akéhokoľvek zmyslu; do zápisníc sudkyňa zapisovala veci, ktoré na pojednávaní neodzneli a všetky námietky proti tomu boli zbytočné.

Už hneď na začiatku pojednávania sudkyňa listovala vo svojom kalendári hľadajúc termín   za   účelom   odročenia   aktuálneho   pojednávania.   Takto   nový   termín   dokonca v kalendári vyznačila, sotva pojednávanie začalo, čo môj právny zástupca videl na vlastné oči,   pretože   v   malej   pojednávacej   miestnosti   sedel   od   pojednávajúcej   sudkyne vo vzdialenosti necelého metra. Pritom dôvody odročenia pojednávaní často neboli nielen známe, ale ani uvedené.

Môj právny zástupca sudkyňu na tieto okolnosti upozorňoval, pričom zdôrazňoval, že pojednávania nie sú pripravené, že sú uvedené iba formálne ak aj, že je nehospodárne vypočúvať svedkov, ktorí boli vypočutí už v rozvodovom konaní... Námietky zo strany môjho právneho   zástupcu   v   konaní   nepomáhali.   Moju   matku...   najskôr   nariadila   vypočuť a tá sa dostavila po ťažkej onkologickej operácii prsníka v horúčke, ale sudkyňa ju odmietla vypočuť, lebo jej vraj už začína termín v ďalšej veci...

Zdôrazňujem, že porušovanie základných ľudských a ústavných práv trvá naďalej, nakoľko predmetná vec stále nebola ukončená...

Ďalej sa sudkyňa dopustila zaujatosti celkom čerstvo tým, že pojednávania vo veci stanovila na 9. septembra 2014. V tom čase sa spis nachádzal na Krajskom súde v Trnave z dôvodov   predchádzajúcej   zaujatosti.   Tieto   námietky   boli   vznesené   2.   augusta   2014. Krajský   súd   v   Trnave   sa   formálne   pridržiaval   lehoty   odkedy   bolo   možné   dozvedieť sa o zaujatosti.

Ďalej,   pre   ilustráciu   zaujatosti   sudkyne...   uvádzam   dôvody   menovanej   sudkyne adresované Krajskému súdu, pre ktoré vraj nie je zaujatá. Ide o prípis zo 4. júna 2014, v ktorom tak hrubo konajúca sudkyňa klame. Odvoláva sa na rozvodový spis manželov s tým, že si ho „vraj preštudovala“, čo sa však ani nemohlo stať, nakoľko predmetný spis sa nepretržite, takmer šesť mesiacov nachádza v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde, č. sp. zn. 23 Cop/34/2014.».

Sťažovateľka   uvádza   aj   ďalšie   skutočnosti,   ktoré   podľa   nej   svedčia   o   zaujatostizákonnej sudkyne okresného súdu voči nej v označenom konaní. Vo vzťahu k právomociústavného súdu sťažovateľka uvádza:„Nakoľko v mojej veci vzťahujúcej sa k sťažnosti na Okresný súd Trnava tak proti porušeniu práva   na   prerokovanie   veci   súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C/468/2013   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a proti porušeniu práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (a)   ako   i   proti   porušeniu   práva   na   nestranného, nezávislého a nezaujatého sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16 C/468/2013 nie je možné vyčerpať za účelom mojich základných práv a slobôd iné právne ani opravné prostriedky a nie je ani daná právomoc všeobecného súdu vrátane súdu konajúceho v správnom súdnictve alebo právomoc iného orgánu verejnej moci... podávam na Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť podľa § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby   ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   súdom   bez   zbytočných prieťahov   vyplývajúce   z   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   i   právo na prerokovanie veci v primeranej lehote vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   porušené   bolo.   Základné   právo   sťažovateľky na nestranného, nezávislého a nezaujatého sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16 C/468/2013 porušené bolo.

2. Okresný súd Trnava je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške € 5 000,- (slovom: päťtisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľky vedený...

3. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnuochranu nestranným a nezávislým súdom (sudcom) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričomvo svojej   sťažnosti   uvádza,   že   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   468/2013   vznieslanámietku zaujatosti sudkyne 29. mája 2014, ako aj 2. augusta 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťzákladné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 206/2010).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť pretov súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnejochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziťtoto   základné   právo   v   rozpore   s   jeho   podstatou   a zmyslom   (napr. IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranuzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných   súdov,   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklada aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (porov. I. ÚS 12/05,II. ÚS 155/05, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 16/09, IV. ÚS 552/2013).

V prípise Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 NcC 31/2014z 26. augusta 2014, ktorým vrátil spis sp. zn. 16 C 468/2013 okresnému súdu predloženýmu na rozhodnutie o námietke zaujatosti ako nedôvodne predložený, sa uvádza:

„Z podania právneho zástupcu navrhovateľky zo dňa 2. 8. 2014, súdu prvého stupňa doručeného dňa 5. 8. 2014, ktoré podanie bolo konajúcim súdom predložené odvolaciemu súdu ako námietka zaujatosti uplatnená účastníkom konania voči sudkyni zo dňa 29. 5. 2014 a 2. 8. 2014, vyplýva doplnenie námietky zaujatosti účastníka zo dňa 29. 5. 2014 o podstatnú   náležitosť   a   to   kedy   sa   účastník   podávajúci   námietku   zaujatosti   o   dôvode vylúčenia dozvedel a zároveň podanie novej námietky zaujatosti

Ako   už   bolo   konštatované   odvolacím   súdom,   na   námietku   zaujatosti   zo   dňa 29. 5. 2014, ktorá v rozpore s ust. § 15a ods. 3 O. s. p. neobsahovala podstatnú náležitosť – kedy   sa   účastník   podávajúci   námietku   zaujatosti   o   dôvode   vylúčenia   dozvedel, sa neprihliada.   Citované   zákonné   ustanovenie   ako   lex   specialis   k   ust.   §   43   O.   s.   p., vychádzajúc z jeho znenia, nevyžaduje vyzvanie účastníka na jeho doplnenie o zákonom požadovanú (teda chýbajúcu) náležitosť ani zároveň jeho poučenie, ako treba doplnenie urobiť. Na takéto podanie sa podľa výslovného znenia cit. zákonného ust. neprihliada, teda hľadí sa naň ako keby nebolo urobené – podané tým ani nie je priestor a neprichádza do úvahy vyzývať na odstránenie jeho vád.

Z uvádzaného potom vyplýva, že podanie účastníka zo dňa 2. 8. 2014 je potrebné považovať za novú námietku zaujatosti, ktorá v časti namietaných skutočností s odkazom na podanie zo dňa 29. 5. 2014 po doplnení podstatnej náležitosti, ktorou je uvedenie, kedy sa   účastník   podávajúci   námietku   zaujatosti   o   dôvode   vylúčenia   dozvedel,   je   podaná s odkazom   na ust. § 15a   ods.   ods.   2   oneskorene   (účastník   sa   podľa   svojho   vyjadrenia o niektorých   dôvodoch   vylúčenia   sudkyne   mal   dozvedieť   dňa   28.   5.   2014   a   o   ďalších ako vyplýva   zo   spisu   na jednotlivých   pojednávaniach,   ktoré   posledné   bolo   uskutočnené dňa 10.   4.   2014,   pričom námietka   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   až   3.   8.   2014, to znamená,   že   bola   podaná   po   lehote   15   dní   od   kedy   sa   mohol   dozvedieť o jej dôvodoch), preto sa podľa ust. § 16 ods. 2 OSP o nej nerozhoduje, nadriadenému súdu sa nepredkladá, súd o tom ale musí upovedomiť účastníka konania, ktorý námietku podal. Napokon aj nové dôvody, pre ktoré má byť sudkyňa vylúčená, uvedené v podaní zo dňa 2. 8. 2014, účastníkom označené ako vznesenie nových námietok, spočívajúcich v tvrdenom   zlom   úmysle   alebo   nevedomosti   sudkyne   nevyzvať   účastníka   podávajúceho námietku zaujatosti na odstránenie jej nedostatku a nariadenie jej pojednávania vo veci na 9.   9.   2014,   sú   výlučne   námietkami   proti   jej   postupu   v   danom   konaní.   Preto   nie sú v zmysle   §   14   ods.   3   O.   s.   p.   spôsobilým   dôvodom   na   vylúčenie   sudkyne   z   veci. S poukazom   na   ust.   §   15a   ods.   5   O.   s.   p.   sa   potom   ani   na   takú   námietku   zaujatosti neprihliada a vec sa nadriadenému súdu ani nepredkladá.“

Ústavný   súd   okrem   uvedeného   zistil,   že   okresný   súd   v   označenej   veci   nariadilpojednávanie   na   21. máj 2015.   Toto   pojednávanie   sa   neuskutočnilo   z   dôvoduospravedlnenia sa navrhovateľky i znalkyne, na základe čoho okresný súd nariadil novýtermín pojednávania na 16. jún 2015.

Keďže ochranu označenému ústavnému právu sťažovateľky je oprávnený poskytnúťvzhľadom   na   povahu   námietky   sťažovateľky   odvolací   súd,   kam   bola   vec   postúpená(rozhodovanie   o   námietke   zaujatosti   sudkyne   okresného   súdu),   námietka   sťažovateľkyprednesená pred ústavným súdom v jej sťažnosti sa javí byť ako neprípustná, resp. predčasnepodaná. Toto konštatovanie platí o to viac, že doterajšie námietky sťažovateľky v označenejveci   (námietka   z   29.   mája   2014,   resp.   z   2.   augusta   2014)   nemohli   byť   kvalifikovanépríslušným   odvolacím   súdom   ako   námietky   zaujatosti,   pretože   nespĺňali   náležitostiuvedeného   procesného   úkonu   z   hľadiska   jeho   obsahu,   resp.   lehoty,   v   ktorej   boluskutočnený.   Z   uvedeného   konštatovania   zároveň   vyplýva,   že   sťažovateľka   zatiaľ   stálenevyčerpala   iné   právne   a   opravné   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   v   konanípred všeobecnými   súdmi,   keďže   nevzniesla   kvalifikovanú   námietku   zaujatosti   sudkyne,o ktorej by bol právoplatne rozhodol príslušný odvolací súd.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   namietaného   porušeniajej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu (resp. v danejsúvislosti i krajského súdu) odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde ako neprípustnú.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Zo sťažnosti sťažovateľky ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta aj porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 468/2013.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožnovidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stavzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právneprostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) alebo inakpreukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu vyplýva, že je kvalifikovaneprávne zastúpená, avšak sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z.nepodala (podľa informácie poskytnutej okresným súdom sťažnosť na prieťahy v označenomkonaní podaná nebola) a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa,pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2zákona o ústavnom súde). Ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV.ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípaduniet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   bolo   potrebné   jej   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   prenedostatok právomoci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015