znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 372/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť T. S., Š. S., a Z. S., zastúpených advokátkou   JUDr.   Evou   Borovskou,   Advokátska   kancelária,   Štefánikova   7,   Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 599/2013-267 z 20. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. S., Š. S. a Z. S.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014 doručená   sťažnosť   T. S.,   Š. S.,   a   Z. S.,   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 9 Co 599/2013-267 z 20. decembra 2013 a žiadajú vydať tento nález:

„1.   Porušovateľ   –   Krajský   súd   Bratislava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co 599/2013 porušil základné právo sťažovateľov v 1., 2. a 3. rade na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

2. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9 Co 599/2013-267 zo dňa 20. 12. 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000 €, ktoré je porušovateľ – Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 340,90 €... k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľov a k nej pripojených príloh, sťažovatelia sú žalovanými v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)   pod   sp.   zn.   7   C   129/2010.   Žalobu   podala   proti   sťažovateľom   22.   marca   2010 Advokátska kancelária M. (ďalej len „žalobca“), a domáhala sa ňou k titulu zaplatenia odmeny advokáta   proti sťažovateľke T. S. zaplatenia 10 373,10 €, proti sťažovateľovi Š. S. zaplatenia 10 373,10 € a proti sťažovateľke Z. S. zaplatenia 27 661,61 €, to všetko s príslušenstvom.

Žalobca 5. novembra 2012 navrhol okresnému súdu, aby na jeho miesto vstúpila spoločnosť... so sídlom na Cypre, s poukazom na to, že žalovaná pohľadávka bola na túto spoločnosť   postúpená   zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   z 29.   októbra   2012.   K   tomuto návrhu pripojil žalobca súhlas spoločnosti... so vstupom do konania, zmluvu o postúpení pohľadávky bez podpisu žalobcu a dátumu (bol uvedený iba rok 2012) a výpis z registra, v ktorom   je   spoločnosť...   zapísaná.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   129/2010-195 z 5. decembra 2012 nepripustil vstup tejto spoločnosti do konania s poukazom na § 92 ods. 3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   s   odôvodnením,   že   zmluva o postúpení   pohľadávok   nie   je   podpísaná   žalobcom,   nie   je   datovaná,   a   teda   nebolo preukázané   jej   uzatvorenie,   a   tým   ani   postúpenie   pohľadávky.   Na   odvolanie   žalobcu, ku ktorému   žalobca   predložil   i   originál   podpísanej   a   datovanej   zmluvy   o   postúpení pohľadávky, krajský súd uznesením č. k. 5 Co 146/2013-217 z 28. marca 2013 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Krajský súd bol toho názoru, že okresný súd vo veci   správne   rozhodol,   keďže   v   čase   jeho   rozhodovania   o   návrhu   skutočne   neboli splnené zákonné predpoklady   na vyhovenie   návrhu.   Krajský   súd   poukázal   aj na   to,   že z doložených listín žalobcom vyplýva, že súhlas na vstup do konania nového žalobcu bol podpísaný skôr než zmluva o postúpení pohľadávky, čo by už samo predstavovalo dôvod na nevyhovenie návrhu, pretože to vyvoláva pochybnosti o reálnom postúpení pohľadávky.

Žalobca   podaním   zo   14.   júna   2013   opätovne   navrhol   zmenu   účastníka   konania a žiadal pripustenie do konania ako nového žalobcu spoločnosť... tentokrát s odôvodnením, že k postúpeniu pohľadávky došlo zmluvou o jej postúpení z 5. novembra 2012. K návrhu pripojil   zmluvu   o   postúpení   pohľadávky   z 5. novembra   2012,   ktorú   za   spoločnosť... podpísal P. J., súhlas tejto spoločnosti so vstupom do konania z 10. júna 2013 podpísaný rovnakou   osobou   a   fotokópiu   výpisu   z   registra,   v   ktorom   je   spoločnosť...   zapísaná, z 10. februára 2012 opatrenú úradným prekladom.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C 129/2010-246 z 1. augusta 2013 vstup spoločnosti... do   konania   na   miesto   žalobcu   nepripustil.   Rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   zmluva o postúpení pohľadávky nie je platne uzatvorená, pretože odkazuje, pokiaľ ide o odplatu za postúpenie   pohľadávky   a   jej   splatnosť,   na   honorárovú   prílohu,   ktorá   však   nie   je   jej súčasťou; ďalej tým, že žalobca nepreukázal, že P. J. bol v rozhodnom čase oprávnený za spoločnosť... konať a že táto spoločnosť dosiaľ existuje a môže byť účastníkom konania (výpis z registra tejto spoločnosti predložený žalobcom je datovaný 10. februára 2012).

Na   odvolanie   žalobcu   proti   tomuto   rozhodnutiu   krajský   súd   uznesením   č.   k. 9 Co 599/2013-267   z   20.   decembra   2013   rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že pripustil vstup spoločnosť... do konania na miesto doterajšieho žalobcu. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v tomto štádiu konania pri rozhodovaní o pripustení vstupu do konania nového žalobcu na miesto pôvodného nepatrí súdu skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky,   pretože   posúdenie   naplnenia   predpokladov   hmotnoprávneho   nástupníctva prináleží súdu až pri rozhodovaní vo veci samej pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

Sťažovatelia   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušenie   základného   práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 599/2013-267 z 20. decembra 2013 odôvodnili tým, že toto rozhodnutie je založené na ústavne nekonformnom a arbitrárnom výklade § 92 ods. 2 a 3 OSP, pretože neobstojí názor krajského súdu, podľa ktorého návrhu na zmenu účastníka možno vyhovieť, ak sú splnené formálne podmienky pre takýto postup, teda ak nastala právna skutočnosť, s ktorou spája zákon prevod alebo prechod práva na iný subjekt. Podľa presvedčenia sťažovateľov je súd povinný skúmať pri aplikácii § 92 ods. 2 a 3 OSP, či práva, alebo povinnosti na iný subjekt skutočne prešli, s následkom, že ak to nie je preukázané, návrhu na zmenu účastníka vyhovieť   nemožno.   Pretože   v   konaní   nebola   preukázaná   platnosť   zmluvy   o   postúpení pohľadávky   zo   žalobcu   na   spoločnosť...,   nebola   preukázaná   ani   právna   skutočnosť,   s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Ústavne nekonformný je i názor krajského súdu, podľa ktorého otázkou, či tvrdené právo, ktoré malo byť prevedené, existuje a či bolo naozaj prevedené na iný subjekt, sa zaoberá súd až pri rozhodovaní vo veci samej a v prípade, ak táto skutočnosť preukázaná nebude, súd bude konštatovať nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý bude dôvodom   zamietnutia   žaloby.   Ak   by   zákon   nevyžadoval   pri rozhodovaní   o   zámene účastníka skúmať, či skutočne príslušná právna skutočnosť nastala, potom by zákonodarca nezakotvil povinnosť súdu o tejto otázke rozhodovať a k zmene účastníka by dochádzalo zo zákona. Rozhodnutie krajského súdu je navyše i nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené a je vo svojej podstate formalistické. Pri poskytovaní súdnej ochrany pristupoval krajský súd   k účastníkom   tak,   že   zvýhodnil   žalobcu   na   úkor   základných   práv   sťažovateľov. Sťažovatelia poukázali ďalej na to, že v konaní zaplatili súdny poplatok za odpor vo výške 2 904 €, priebežne im vznikajú v konaní ďalšie trovy v súvislosti s ich právnym zastupovaním a žalobca   navrhol   pripustenie   zmeny   účastníka   v   snahe   vyhnúť   sa   povinnosti   znášať náhradu trov   konania v prípade   zamietnutia žaloby. Žalobca tak urobil po tom, čo   bol súdom na pojednávaní 20. septembra 2012 upozornený, že v konaní bude musieť preukázať žalovanú   pohľadávku   vrátane   jednotlivých   úkonov,   o   ktorých   tvrdí,   že   ich   vykonal. Spoločnosť...   v konaní zastupuje navyše rovnaký   zástupca,   ktorý   zastupoval   aj žalobcu (Advokátska kancelária...). V prípade, ak budú sťažovatelia v konaní úspešní, bude pre nich nemožné alebo mimoriadne zložité a nákladné vymáhať prípadne prisúdenú náhradu trov konania od subjektu so sídlom na Cypre. To je skutočným dôvodom údajného postúpenia pohľadávky   žalobcom   spoločnosti...   Sťažovatelia   poukázali i   na okolnosti   poskytovania právnych služieb advokátom a najmä na to, že plnú moc 15. februára 2008 udelili JUDr. M., s   ktorým   uzatvorili zmluvu   o   poskytovaní   právnych   služieb   (16.   februára   2007),   avšak žaloba v tejto veci bola ako žalobcom podaná spoločnosťou Advokátska kancelária M. (ktorá   vznikla   24. marca   2009),   pričom   nebolo   preukázané,   že   táto   pohľadávka   prešla z JUDr. M. a na Advokátsku kanceláriu M.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú vyslovenia porušenia označených základného práv, ku ktorému malo dôjsť uznesením č. k. 9 Co 599/2013-267 z 20. decembra 2013 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii § 92 ods. 2 a 3 OSP, ktorá popiera ich účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd uznesenie č. k. 9 Co 599/2013-267 z 20. decembra 2013 odôvodnil takto:„Krajský súd ako súd odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je... dôvodné.

Podľa § 92 ods. 2 O. s. p. ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na ktorého boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa odseku 3 súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť, uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa, súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s návrhom na začatie konania zostávajú zachované.

Z ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 O. s. p., návrhu na zámenu účastníka konania možno vyhovieť   v   prípade,   ak   sú   preukázané   formálne   podmienky   pre   takýto   postup,   teda   ak nastala   právna   skutočnosť,   s   ktorou   zákon   spája   prevod   alebo   prechod   práva   na   iný subjekt, ak sa táto právna skutočnosť týka práva alebo povinnosti doterajšieho účastníka konania a nastala po začatí konania. Súd skúma, či táto právna skutočnosť je spôsobilá mať za následok prechod alebo prevod práva alebo povinnosti, o ktorú v konaní ide. Otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť,   ktoré   mali   byť   prevedené   existujú   alebo   či naozaj boli prevedené na iný subjekt sa súd zaoberá v rozhodnutí o veci samej a v prípade, že nebude preukázaná táto skutočnosť, súd musí konštatovať nedostatok aktívnej legitimácie, okolnosť ktorá bude dôvodom na zamietnutie žaloby.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podaním zo dňa 11. 6. 2013 navrhol zámenu účastníkov   na   strane   navrhovateľa   dôvodiac,   že   bola   uzatvorená   zmluva   o   postúpení pohľadávok zo dňa 5. 11. 2012 medzi navrhovateľom ako postupcom a spoločnosťou... ako postupníkom, čím došlo k postúpeniu pohľadávok navrhovateľa, ktoré sú predmetom tohto konania v plnom rozsahu na spoločnosť... V predmetnom návrhu predložil výpis z registra spoločnosti a súhlas spoločnosti... so vstupom do konania namiesto navrhovateľa. Z citovaného ustanovenia § 92 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že súd nie je v tomto štádiu konania   oprávnený   posudzovať   či   sú   naplnené   predpoklady   pre   právne   nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. Ak teda súd prvého stupňa pri rozhodovaní o procesnom návrhu   týkajúceho   sa   zámeny   účastníkov   na   strane   navrhovateľa,   posudzoval   zmluvu o postúpení   pohľadávky   z   hľadiska   jej   platnosti,   nepostupoval   vecne   správne,   pretože posúdenie   naplnenia   predpokladov   právneho   nástupníctva   z   pohľadu   hmotnoprávnej úpravy   prináleží   súdu   až   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej.   Dôvodná   je   preto   námietka odvolateľa uplatnená v odvolaní, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o návrhu na zámenu účastníkov,   nie je   oprávnený   skúmať   platnosť   zmluvy o   postúpení   pohľadávky   a to   tak z dôvodu absencie honorárnej prílohy ako ani z dôvodu neoprávnenosti konania P. J. ako štatutára spoločnosti, keďže sa jedná o hmotnoprávne posúdenie potrebné pre rozhodnutie vo veci samej.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v poradí prvé napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O. s. p. zmenil tak, že pripustil zámenu účastníkov na strane navrhovateľa v zmysle procesného návrhu navrhovateľa zo dňa 11. 6. 2013.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľov   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľov neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky a zrozumiteľne vysvetlil, na základe akých skutkových zistení a právnych noriem vo veci rozhodol a akými úvahami bol vedený pri ich výklade. Odôvodnenie jeho rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovatelia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však ďalej tvrdili, že toto je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S   ohľadom   na   uvedené   zaoberal   sa   preto   ústavný   súd   ďalej   aj   argumentáciou sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy výkladu   právnych   predpisov   (§   92   ods.   2   a   3   OSP)   v   súlade   s   ústavnoprávnymi požiadavkami,   keď   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   predpokladom   vyhovenia   návrhu na pripustenie   zmeny   žalobcu   nie   je   preukázanie   toho,   že   nový   žalobca   vstúpil do hmotnoprávneho vzťahu so sťažovateľmi a pre vyhovenie takémuto návrhu postačovalo predložiť   žalobcovi   s   návrhom   na zmenu   účastníka   listiny,   ktoré   v   tejto   veci   predložil bez toho, aby sa súd, ktorý o návrhu rozhodoval, mal a mohol zaoberať posúdením platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.

Podľa názoru ústavného súdu tieto tvrdenia sťažovateľa neobstoja.

Podľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na ktorého boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do   konania na miesto   doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa § 92 ods. 3 OSP súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto   navrhovateľa,   súhlas odporcu   alebo   toho,   kto   má   vstúpiť   na   jeho   miesto,   sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s návrhom na začatie konania zostávajú zachované.

Zmyslom   a   účelom   týchto   ustanovení   je upraviť   postup   súdu   a   (najmä)   žalobcu v prípade, ak sa žalobca rozhodne navrhnúť vstup do konania iného subjektu, pretože podľa jeho názoru nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú (okrem iného) prevod alebo prechod práv, o ktorých sa koná, na tento subjekt. Využitie postupu podľa tohto ustanovenia je vecou autonómneho rozhodnutia žalobcu a toho, kto má do konania vstúpiť na jeho miesto. Tieto subjekty sami zvažujú, či takýto návrh zodpovedá úkonu, ktorý vykonali, a má za následok prevod práva. Už len z uvedeného je zrejmé, že nie je zmyslom ani účelom tejto úpravy, aby postupom podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP do postavenia účastníka   občianskeho   súdneho   konania   mohol   vstúpiť   iba   ten,   kto   sa   (skutočne)   stal (novým)   účastníkom   hmotnoprávneho   vzťahu   so   žalovaným.   Žalobca   i   nový   žalobca znášajú plnú procesnú zodpovednosť za výsledok sporu, ak sa nakoniec ukáže, že to tak nebolo a nový žalobca sa účastníkom tohto hmotnoprávneho vzťahu nestal.

Pokiaľ preto ustanovenie § 92 ods. 3 OSP ukladá súdu vyhovieť návrhu žalobcu (alebo toho, kto má vstúpiť v konaní na jeho miesto) podľa § 92 ods. 2 OSP iba za splnenia podmienky,   že   sa   preukáže,   že   po   začatí   konania   nastala   právna   skutočnosť   uvedená v odseku 2 (a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa), je plne ústavne konformné vykladať toto ustanovenie tak, že „preukázať, že nastane právna skutočnosť“, znamená iba formálne preukázanie jej existencie bez potreby (oprávnenia či povinnosti súdu rozhodujúceho o takomto návrhu) posudzovať jej platnosť, resp. účinky na hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania, pokiaľ takúto právnu skutočnosť považujú za významnú žalobca a ten, na koho právo a účastníctvo v konaní majú prejsť.

Pretože krajský súd pri aplikácii a výklade § 92 ods. 2 a 3 OSP tieto princípy plne rešpektoval, nemožno dospieť k záveru, podľa ktorého by jeho rozhodnutie bolo založené na ústavne nekonformnom výklade týchto ustanovení.

Vo veci sťažovateľov teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Krajský   súd,   naopak,   dôsledne zvažujúc podstatu a účel rozhodovania o zmene účastníka a odlišujúc ho od rozhodovania vo veci samej, dospel k záveru o naplnení podmienok pripustenia zmeny v osobe žalobcu. Úvahy   sťažovateľov   o   zložitosti   a   nákladnosti   postupu   pri   vymáhaní   prípadne v budúcnosti   priznanej   náhrady   trov   konania   proti   žalobcovi   v   prípade   jeho   neúspechu v konaní, na tomto závere nič nemôžu zmeniť.

V tomto prípade od krajského súdu ani účel zákona, ani história jeho vzniku, ani systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa   od   doslovného   znenia   aplikovanej   právnej   normy   spôsobom,   aký   sťažovatelia od krajského súdu žiadali. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem, konkrétne právo, rešpektujúc ústavné zásady.

Iba   to,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňujú,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   ich sťažnosti.

Pokiaľ   sťažovatelia   poukazovali   na   to,   že   uznesením   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu ich základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia tohto článku ústavy, pretože chýba, resp. z argumentácie sťažovateľov nevyplýva príčinná súvislosť   medzi   označeným článkom   ústavy   a   uznesením   krajského súdu.   Aj   tvrdené   dôvody   porušenia   tohto   článku   sú   obsahovo   zhodné   s   tými,   ktorými sťažovatelia odôvodnili porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   krajského   súdu   č. k. 9 Co 599/2013-267   z   20.   decembra   2013   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014